poslal laco
Násilie páchané na ženách a cirkev
Kde sú korene „preventívneho trestania“ žien?
Násilie páchané na ženách je „demonštráciou historicky asymetricky rozdelenej moci medzi mužmi a ženami, ktorá viedla k nadvláde mužov nad ženami a k diskriminácii žien a ktorá bránila ženám naplno rozvíjať svoje schopnosti”, hovorí sa v Deklarácii o odstránení násilia páchaného na ženách1 (OSN, 1993).
Skutočne, hoci podľa prieskumov je tento jav síce takmer univerzálny, existujú aj dnes spoločenstvá, v ktorých násilie páchané na ženách je pojem neznámy. Tieto spoločnosti sú akoby prežitkami primitívnych spoločností, uplatňujúcich kult ženy ako darkyne života, voči ktorej je násilný akt nemysliteľný a netolerovateľný. Ak sa teda snažíme nájsť príčiny násilia páchaného na ženách, musíme sa v prvom rade pozrieť na dôvody nerovnoprávneho postavenia ženy v našej spoločnosti.
Najvýraznejšou ideológiou, ktorá formovala spoločnosť, jej tradície a postoje v našej časti sveta, je kresťanstvo, najmä jej najrozšírenejšia forma - katolicizmus. Počas dvoch tisícročí bola - a stále je - prizmou, cez ktorú vnímame dianie okolo nás a formulujeme svoje postoje, definujeme dobro a zlo, to, čo je prirodzené, a čo nie. Jednou zo základných katolíckych dogiem, doteraz nespochybnenou a neprehodnotenou, je jej učenie o vzťahu medzi mužmi a ženami a ich úlohe a postavení v živote. Nie náhodou sa už v počiatkoch ženského hnutia objavili zásadné diela, analyzujúce vplyv cirkvi na postavenie žien v spoločnosti2. V tzv. druhej vlne feminizmu v 60. a 70. rokoch minulého storočia bolo jedným z najpopulárnejších sloganov „nie cirkev, nie štát, ale ženy majú rozhodovať o svojom osude”. Rovnoprávne postavenie žien bolo pretavené do všetkých relevantných medzinárodných ľudsko-právnych dokumentov a ústav štátov. Napriek všetkým snahám ženského hnutia a moderných sekulárnych spoločností za posledné storočie ostáva prístup rímsko-katolíckej cirkvi k úlohe ženy v rodine a spoločnosti a jej ľudským právam nezlučiteľný s dnešným vnímaním sveta, dokonca v mnohých oblastiach doslova právne odporuje medzinárodným zmluvám a dokumentom.
Dedičný hriech a dcéry Evine
Vďaka politickej a mocenskej podpore strán hlásiacich sa ku kresťanskému demokratizmu sa katolicizmus stáva určujúcou ideológiou na Slovensku. Cez práve schválenú Zmluvy so Svätou Stolicou o vzdelávaní a vďaka silným štruktúram rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá zrejme ako jediná dokáže zabezpečiť výučbu na všetkých školách, naše deti sa budú opäť od malička učiť o tradičnom rozdelení úloh v spoločnosti. Dievčatám bude vštepovaná pokora a úcta k mužovi, pretože „nie muž bol stvorený zo ženy, ale žena bola stvorená z muža“, len on bol stvorený na obraz Boží. Budú počuť o tom, aké sú menejcenné, pretože boli stvorené z rebra Adamovho, aby ho obveseľovali a aby mu slúžili. Evin hriech je aj ich hriechom, jej slabosť ich slabosťou, jej trest ich trestom: „Veľmi rozmnožím strasti tvoje a tehotenstvá, deti v bolesti rodiť budeš, a hoci po mužovi túžiť budeš, on nad tebou vládnuť bude.“3 Každá z nás si teda zaslúži podradené postavenie v spoločnosti a „právo byť preventívne trestaná“ už tým, že sa narodila ako žena.
Aké ďalšie obrazy im poskytne katechizmus? Nepoškvrnené počatie Panny Márie, ktoré stavia pred veriace ženy nikdy nedosiahnuteľný idol? Alebo obraz Márie Magdalény ako prostitútky? Niektoré historické výklady podložené evanjeliami, objavenými v r. 1945 pri egyptskom mestečku Nag Hammadi a o pár rokov neskôr v Červenom mori, hovoria o nej ako o Ježišovej družke, najbližšej osobe a usudzujúc z vtedajších židovských tradícií pravdepodobne manželke4. Bola to ona, ktorá ho nasledovala až k hrobu a zvestovala jeho zmŕtvychvstanie. Hoci potichu Vatikán uznal, že Mária Magdaléna a prostitútka v Biblii nie sú tá istá osoba, ešte vždy ju väčšina veriacich tak vníma. Obraz kajúcej sa hriešnej ženy je jednoducho vítanejší ako vízia partnerského vzťahu ústrednej postavy cirkvi. Hans Küng vo svojich Stručných dejinách katolíckej cirkvi hovorí o Ježišovi: „O človeku, ktorý spochybnil predkov a ich tradície, a dokonca povolal medzi svojich učeníkov ženy, nemožno tvrdiť, že podporoval patriarchalizmus, ktorý je nepriateľský voči ženám“.5 Napriek tomu trvá katolícka cirkev na odmietaní vysviacky žien ako posolstvu Ježišovom a zdôvodňuje ním diskrimináciu žien.
Jeden z najväčších a najuznávanejších kresťanských teológov, Tomáš Akvinský (1225-1274), pohŕdanie ženami ešte posilnil. Vychádzajúc z Aristotela chápal muža pre jeho spermu ako aktívneho, plodiaceho človeka a ženu ako receptívneho, pasívneho človeka. Preto označil ženu za nedokonalú a neúplnú, ba dokonca za „nedokonalého, neúplného muža“ (mas occasionatum)5.
Žena ako najbližšia spolupracovníčka diablova bola hlavným objektom inkvizičných procesov, ktoré predstavujú historicky jedinečný príklad inštitucionálneho násilia páchaného na ženách. Malleus Maleficarum – Kladivo na čarodejnice6, jedna z najbrutálnejších kníh v histórii ľudstva, propagovaná cirkvou, bola návodom, ako potlačiť sebavedomé a silné ženy, búriace sa voči svojmu cirkvou nalinkovanému postaveniu v rodine a v spoločnosti. Státisíce nevinných žien zhoreli v inkvizičných plameňoch pre snahu Vatikánu o posilnenie moci. Bola to katolícka cirkev, ktorá v 19. storočí najvehementnejšie protestovala proti snahám žien o nadobudnutie volebného práva.
V roku 1994 vyhlásil pápež Ján Pavol II. za svätú Elisabettu Canosri Mora (zomrela 1825), ktorá má slúžiť ako vzor kresťanského perfekcionizmu. Táto žena radšej znášala nekonečné fyzické týranie svojho manžela, akoby mala porušiť manželský sľub. Podľa pápeža „jej absolútna oddanosť manželskému zväzku naplnila sviatosť manželstva“. Martýrstvo a znášanie týrania je podľa Vatikánu hrdinstvo hodné vysvätenia, kým obrana ženských práv nie a autorky základných feministických diel ako Simone de Beauvoir7 sa dostali na listinu zakázaných kníh.
Príčiny násilia páchaného na ženách
Nie náhodou sa počas storočí vytvorili spoločenské predsudky pretavené do prísloví ako „pôda je ako žena, patrí tomu, kto ju obrába“. Nadradenosť muža v rodine, jeho funkcia a právo hlavy rodiny zjednať poriadok a poslušnosť sú živnou pôdou pre domáce násilie. Slabosť ženy, jej schopnosť podľahnúť pokušeniu („kam čert nemôže, pošle ženu“) ju priam predurčujú na objekt hodný „preventívneho trestania“. Chlapci sa učia o svojom dominantnom postavení v rodine a v spoločnosti, vštepujeme im predsudky o typicky mužskom správaní, o tom, čo to znamená byť „riadnym chlapom“. Najvyššie prikázanie mužskosti je nesmieš byť slabý, čo sa zvládnuť, samozrejme, nedá. A tak muži kompenzujú svoju pomyselnú slabosť a demonštrujú svoju silu, pravdaže, na slabších. Čím tvrdšie, tým lepšie. Objektom demonštrácie ich sily sú pritom iba veľmi zriedkavo cudzí ľudia, už vôbec nie muži v nadradenej alebo rovnoprávnej pozícii. Naopak. „Keď ženu zbiješ, akoby si roľu pohnojil“, „Peniaze sú dobré rátané a žena bitá“. Tolerancia spoločnosti k domácemu násiliu, hlavne k násiliu páchanom na ženách, je ešte vždy veľmi vysoká, ešte vždy sme schopní a ochotní považovať to za „súkromný problém“. „Násilie na ženách je jedným z rozhodujúcich spoločenských mechanizmov, pomocou ktorého sú ženy násilím zatláčané do podriadenej pozície oproti mužom,“ hovorí sa v Deklarácii OSN1.
Ženy žijúce v násilných vzťahoch často nenachádzajú oporu ani u najbližších príbuzných. Mnohé matky, ktoré samy zažívali násilie od svojich mužov, vychovávajú dcéry v duchu pokory voči „ženskému údelu“, ktorým je trpieť. Ak sa dievčatá na náboženstve učia o svojom podradnom postavení, budú oveľa ochotnejšie prijímať túto rolu nielen v rodine, ale i v spoločnosti. Ak budú vedené k tomu, že ich jedinou oprávnenou funkciou je starať sa o rodinu, budú mať v budúcnosti veľký problém uniknúť z násilných vzťahov. Ak ich naučia, že trpieť je ušľachtilé, nebudú považovať svoje utrpenie za niečo neprirodzené a odsúdeniahodné. Týraná žena je schopná a ochotná uveriť, že je jej povinnosťou trpieť, nastaviť trýzniteľovi druhé líce a odpustiť mu v pokore, pretože je to jej osud a manželstvo a opatera manžela je zárukou jej dobra. Ak žena akceptuje nadvládu muža ako univerzálny a nespochybniteľný princíp, hranica násilnej formy vymáhania nadvlády je prekročiteľná veľmi ľahko.
Aj preto sa v Deklarácii o odstránení násilia páchaného na ženách1 vyslovene hovorí: „Štáty majú odsúdiť násilie na ženách a neuplatňovať žiaden zvyk, tradíciu, alebo náboženské ohľady ako zámienku na vyhýbanie sa svojim povinnostiam odstraňovať násilie.“ Štáty majú preto „prijať všetky patričné opatrenia, najmä v oblasti vzdelávania, ktoré by pomohli zmierniť sociálne a kultúrne vzorce správania mužov a žien a odstrániť predsudky, zvyklosti a všetky praktiky založené na myšlienke podriadenosti alebo nadradenosti jedného z pohlaví a na stereotypných rolách mužov a žien“.1
Kde teda ostáva Slovenská republika v plnení svojich záväzkov voči spomínaným dokumentom, ktoré sa stali po ratifikácii súčasťou nášho právneho poriadku? Kde ostáva v plnení svojej ústavnej povinnosti o rovnoprávnom postavení mužov a žien, ak nielen dovoľuje, ale i politicky a finančne podporuje vyučovanie dogiem hodných stredoveku na verejných školách?
Nechcem generalizovať všetkých mužov ako násilníkov. Viem, že existuje mnoho milujúcich manželov a šťastných párov, žijúcich v usporiadanom manželstve či vzťahu. Faktom však je, že v našej spoločnosti je každá piata žena8 obeťou násilia v partnerskom vzťahu. Nechcem ani tvrdiť, že príčinu násilia páchaného na ženách treba hľadať iba v učení katolíckej cirkvi. Je to však tradičný obraz mužskej nadvlády, vytváraný a prechovávaný stáročia, z ktorého klíči utrpenie každej piatej ženy.
Oľga Pietruchová
www.inzine.sk
Zdroje:
1 Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ženách (Organizácia spojených národov, 1993).
2 Woman, Curch and State (Ženy, cirkev a štát), Matilda Joslyn Gage, 1893 a The Women’s Bible (Biblia ženy), Elizabeth Cady Stanton, 1895.
3 Genesis, 3:16
4 The Gnostic Gospels a Beyon Belief, Elaine Pagels, Harvard University
http://www.gnosis.org./naghamm/nhl.html
5Katolícka cirkev, stručné dejiny, Hans Küng, 2001 (slovenské vydanie 2003)
6 Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice): Heinrich Kramer (Henricus Institoris) a James Sprenger, okolo 1486 (vyšlo nedávno v českom preklade)
7 The Second Sex, Simone de Beauvoir 1949
8 Sociologický výskum o výskyte násilia páchaného na ženách na Slovensku, J. Filadelfiová, Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, Bratislava, 2003
