poslal laco
Americký prezident uzavrel zmluvu s protestantským extrémizmom, ktorý nemá v sebe nič evanjelické
Americkú demokraciu ohrozuje populizmus väčšiny
Sú Spojené štáty Georgea W. Busha ešte demokraciou? Kto sa takto opýta, veľa priateľov si nenarobí. Tá otázka sa v skutočnosti naliehavo vnucuje. Ide tu totiž o problém jakobínskej demokracie, pre ktorú konsenzus znamená všetko. Vládne v nej väčšina a všetko, na čom sa uznesie, je bezpodmienečným zákonom. To plynie už z princípu zvrchovanosti ľudu. Lebo kto iný by ešte mohol byť suverénom, keď Boha ako suveréna zvrhli z trónu?
Ideály ústavy
Liberálni myslitelia vždy varovali, že demokracia môže skĺznuť aj do plebiscitného systému a nabrať totalitné rysy. Vôľa ľudu sama osebe je totiž čistou abstrakciou a má veľkú podobnosť s princípom absolutistických vládcov "Tak to chce Boh". Je rovnako kategorická, rovnako nekontrolovateľná. Lebo aby ľud mohol byť suverénom, musí byť prezentovaný ako jednota, ako "jedno". V skutočnosti sa empirický ľud, samozrejme, skladá z "mnohých", ktorí potom vystupujú ako "jedno" politické telo a "jedna" organická realita. Kto pritom prichádza skrátka, je ľud z mäsa a kostí so svojimi jednotlivcami.
Stúpenci liberálnej demokracie sú laickí, sekularizovaní a pragmatickí. Vedia, že zvrchovaná väčšina môže potláčať menšiny. To väčšina prinútila Sokratesa, aby vypil pohár s jedom. Preto chce liberálna demokracia stanoviť zvrchovanosti hranice a garantovať slobodu všetkým občanom - slobodu disidentov proti suverénnej moci a slobodu väčšiny proti nej samej. Jedným slovom: liberálna demokracia musí byť mocou všetkých jednotlivcov. Preto je demokratická moc obmedzená a spútaná, rozdelená a rozštiepená. V tom spočíva jej podstata. Inak by nastolila diktatúru konsenzu, populizmus, ktorý slobodu nemá rád.
Ústava je tým, čo moc drží na reťazi. Obmedzuje vplyv väčšiny a zabezpečuje jednotlivcovi práva, ktoré žiadny predstaviteľ väčšiny nesmie porušiť, akokoľvek drvivá by tá väčšina bola. Keď zakotvujeme tieto práva, nemá zmysel odvolávať sa na prirodzené právo. Všade, kam sa len pozriete, môžete objaviť nejaké "prirodzené právo", ktoré vám osobne leží na srdci, napríklad sloboda vlastníctva či život embryí.
V skutočnosti sa prirodzené právo objaviť nedá. Je to len metafyzický názov, s pomocou ktorého využívame Boha či prírodu v prospech svojich preferencií. To isté platí pre demokratickú "náhradu Boha", čiže tvrdenie, že existuje jednotný a organický ľud. Taká jednota takisto neexistuje. Preto nám nezostáva nič iné, ako brať vážne skutočný ľud, súbor škriepiacich sa jednotlivcov.
Im musíme priznať tie slobody, ktoré sú nepostrádateľné pre autonómnu účasť každého jednotlivca na spoločných a predovšetkým, revidovateľných rozhodnutiach.
Historicky prvým právom bolo právo na kacírstvo. Dovtedy bolo pole slobodného rozhodovania monopolom nároku na absolútnu náboženskú pravdu. Pre liberálnu demokraciu to znamená: oslobodenie verejnej sféry od akéhokoľvek autoritatívneho nároku na pravdu je podmienkou demokratickej slobody. To nutne znamená aj neutralizáciu náboženstva. Samozrejme, že musí byť bezpodmienečne zaručená náboženská sloboda, no ako súkromná vec. Ktoré slobody treba ešte vyňať spod vôle väčšiny?
Isteže nie každú, pretože to by znamenalo hlásať právo silnejšieho. Keďže na túto otázku sa neodpovedá ľahko, navrhujem vychádzať z demokratického minima, od najnižšieho spoločného menovateľa: procedurálnej demokracie. Na jej začiatku stoja slobodné a rovné voľby.
Už aj toto minimum je dosť náročné. Ide totiž o to, zabezpečiť autonómiu slobodnej a rovnej voľby. Čiže tlmiť každý vonkajší vplyv, ktorý by mohol ovplyvniť demokratické rozhodovanie jednotlivca. Týka sa to štátnej moci, ale aj mäkkej, tlmiacej a všadeprítomnej sily korupcie. Lebo v okamihu, keď politik prisľúbi nejaké výhody, aby získal hlasy, je oslabené zlaté pravidlo one man, one vote.
K tomu treba prirátať neznalosť a nedostatok informácií. Má nejaký diktátor zbrane hromadného ničenia? Má či nemá? Vyžiadal si bombový atentát civilné obete? Nestranný informačný systém - čiže predovšetkým rozhlas a televízia - nie sú nejaký luxus. Nevytvorí ich ani "neviditeľná ruka trhu". Lebo len čo sa trh zmonopolizuje, zavládne totalita dezinformácie.
Preto musíme v ústave zakotviť normy, ktoré budú žiadať nestranný informačný systém aspoň do tej miery, do akej je vôbec nestrannosť možná. Okrem toho musíme urobiť všetko pre to, aby sme umožnili kritickej a premýšľavej kultúre rozvinúť sa v plnej šírke a eliminovať všetko, čo odsudzuje našu inteligenciu na konformizmus.
Prejdime k chudobe. Zvýrazňuje zúfalstvo a podriadenosť a núti nás investovať celú našu energiu do boja o prežitie. Permanentne nás to zvádza sadať na lep lživým sľubom. Tomu rozumeli konzervatívni liberáli. Vedeli, že len prístup k ekonomickým a kultúrnym zdrojom chráni pred dobrovoľným aj nedobrovoľným poddanstvom.
Zasľúbená zem
Takže ešte raz: ide v Spojených štátoch stále ešte o demokraciu? Držme sa faktov. George W. Bush vyhral voľby vďaka mobilizácii protestantských fundamentalistických voličov. Či, povedané slovami kazateľa Jerryho Falwella: "Hovorili nám nepravdu: tvrdili, že Amerika rozhodovala o hospodárstve a o terorizme. Nebolo to tak. Skôr to bolo tak, že Amerika rozhodla tak, ako chcel Boh: rozhodla o nás veriacich a o viere."
George W. Bush zakaždým zdôrazňuje, že dôležité rozhodnutia mu nadiktoval osobne Ježiš. Jeho volebný manažér Karl Rove postavil kampaň na moral values, fundamentalistických hodnotách. Celý prezidentov program sa dá zhrnúť do jednej vety: "Pánboh je s nami." Neponáša sa to na islamský fundamentalizmus, ktorý tvrdí: "Korán je naša ústava"? George Bush uzavrel "zmluvu" s protestantským extrémizmom, ktorý, mimochodom, nemá v sebe nič evanjelického. Do zmluvy patrí povinná školská modlitba, krížové ťaženie proti potratom a homosexualite a zrovnoprávnenie biblickej teórie Stvorenia s Darwinovou evolučnou teóriou. Samozrejme, že odmietnutie homosexuálnych manželstiev sa dá vyargumentovať. V prípade sociálnej diskriminácie to už také ľahké nie je - hoci je už jasné, že americký "sociálny štát" je fatamorgánou.
Problematická je v každom prípade povinná modlitba. Vylučuje z národného spoločenstva inovercov a neveriacich. Robí z nich páriov. Sloboda vyznania totiž znamená, že žiadny náboženský smer nesmie svoje hodnoty pretláčať na úkor iných.
Sú aj iné demokratické minimálne normy, ktoré Spojené štáty nie celkom dosahujú. Donedávna to ešte vyzeralo, že Amerika je zasľúbenou zemou slobodnej tlače a že verejnosť nestrpí, keď vláda klame. No ako to bolo v prípade Georgea Busha? Mohol si pravdu podľa potreby prispôsobovať, beztrestne, bez hanby a systematicky. Klamal o dôvodoch vojny v Iraku, vojny, ktorá stála život takmer 1400 amerických vojakov a desiatky tisíc nevinných občanov Iraku. No George Bush bol so slávou znovuzvolený. Jeho lži už nevyvolali reflex mravného rozhorčenia. Puritánska Amerika je už len spomienka. Zvíťazil jezuitizmus bez jezuitov.
Autorita denníkov na trhu s tovarom "informácia" klesá, prevažná väčšina občanov sa necháva informovať televíziou. Tieto televízne informácie sú embedded, včlenené do vládnych záujmov. Okrem toho brutálna konkurencia na mediálnom trhu zvádza k cenzúre, manipulácii a občas aj ku lži. Televízne stanice čoraz menej rešpektujú to, čo Hannah Arendtová nazvala "skromné pravdy faktu". Keď chýba táto úcta, demokracia je ohrozená.
Ešte znepokojujúcejšia je plazivá "normalizácia" mučenia, ktorú teoretici Bushovej administratívy svojím spôsobom vopred zdôvodnili a premysleli. Konzervatívny časopis Commentary z leta 2004 uverejnil článok právnika Andrewa McCarthyho, ktorý to, čo bolo dovtedy nemysliteľné - totiž akúkoľvek legalizáciu mučenia - považoval nielen za mysliteľné, ale dokonca za správne: "Existujú okolnosti, ktoré si vyžadujú opatrenia, ktoré medzinárodné právo aj americké zákony zakazujú."
Biblia demokracie
Kritická žurnalistika v televízii je oslabená, a tak je tu už len jediná protiváha vlády: justícia. Ale môže sa naozaj ujať svojej roly v takom rozsahu, ako to chceli otcovia-zakladatelia? Nazrime do "Biblie demokracie", Listy federalistom. V nich James Madison píše: "Nakopenie všetkých mocí, zákonodarnej, výkonnej a súdnej v tých istých rukách (...) môžeme právom považovať za určujúci znak tyranie." Podobne Thomas Jefferson vo svojej autobiografii: "Dobré vládnutie nie je len koncentráciou moci, ale aj jej delením." A Alexis de Tocqueville píše vo svojej knihe Demokracia v Amerike: "Čo mi na Amerike najväčšmi prekáža, nie je sloboda, ktorá tam vládne, ale nedostatočná ochrana proti tyranii, lebo v niektorých štátoch ešte aj sudcov volí väčšina. (...) Nehovorím, že sa tu tyrania často praktizuje, len tvrdím, že tu proti nej nie je zabezpečená ochrana."
Bush napokon vďačí za svoje prvé prezidentstvo, ktoré práve stálo na tenkých nohách, rozhodnutiu najvyššieho súdu. Tento najvyšší súd Reagan a Bush senior spolitizovali vo svojom duchu, a aj George W. Bush začal svoju druhú prezidentskú éru v znamení "zglajchšaltovania" súdnictva. Richard Dworkin, jeden z najvýznamnejších amerických ústavných právnikov, sa dokonca obáva: "Náboženskí fundamentalisti chcú predovšetkým obsadiť súdy sudcami, ktorí majú ich názory, a Bush vyšiel tomuto prianiu v ústrety tým, že do federálnych súdov nominoval iba právnikov, čo sa vyznačujú konzervatívnou nekompromisnosťou vo veciach ako potraty, rasa, občianske práva, ochrana zamestnaneckých práv, práva homosexuálov, náboženstvo či životné prostredie.
V mnohých prípadoch je až trápne, akí sú v skutočnosti nekompetentní. Najvyšší súd, v ktorom prevažujú Bushovi kandidáti, by mal pravdepodobne k dispozícii celú jednu generáciu, za ktorú by sa zlikvidovali všetky tie ústavné práva, ktoré ústavný súd po desaťročia vybudoval."
Takže znovu: je ešte Amerika demokraciou? Fakty nám hovoria, že v Amerike sa odohráva dramatická konfrontácia medzi demokraciou a populizmom, čiže medzi stúpencami demokracie a tými, ktorým je ľahostajná alebo ktorých dráždi. Zažívame križiacky pochod populizmu proti demokracii. Momentálne je víťazný, ale keby došlo k najhoršiemu, mohol by americkú demokraciu priviesť až k neslávnemu koncu.
Je pravda, že vzhľadom na historické rozdiely medzi kontinentmi si Európa z amerických volieb sotva môže vziať nejaké poučenie. No keby sme sa predsa len o to pokúsili, je to poučenie mimoriadne jasné a zreteľné. Po prvé, víťazí sa tým, že získame nevoličov a tých, čo sa o politiku nezaujímajú, skôr než tým, že by sme ubrali hlasy protivníkovi. Po druhé, len rozhodné posolstvá prinútia ľudí ísť voliť - radikálne rozhodnutie vysokého existenciálneho rangu. A po tretie, politickému protivníkovi nemôžeme čeliť tak, že mu budeme robiť ústupky a vyvolávať dojem, že robíme tú istú politiku, len umiernenejšie a lepšie. A ešte po štvrté: vo voľbách nerozhoduje miera reálnosti volebných programov ani ich ideologické výpovede. Rozhoduje to, ako neoblomne existenciálne hodnoty zastupujeme. Údajný rozpor "konkrétnej ekonómie" a "abstraktných hodnôt" je pritom dovedený ad absurdum. Práve ľavica doteraz nechápala, že aj hodnoty sú konkrétne, ba rovnako konkrétne ako materiálno. Niekedy ešte oveľa konkrétnejšie.
Nie je teda rozhodujúce, či sa hovorí o hodnotách, rozhodujúce je, aké hodnoty máme na mysli. Než sa budeme zaoberať týmto bodom, mali by sme si dať odpoveď na dve otázky: na akej povere stojí predstava, že voľby "vyhral stred"? A ako sa stalo, že v srdci Západu sa vyhrocuje zápas o hodnoty? Voľby sa vyhrávajú "v strede" len vtedy, keď v atmosfére rozptýleného blahobytu iné, dramatické motívy chýbajú. Kým sa synovia budú mať lepšie, než sa mali otcovia, sotva sa nájde niekto, kto by neodsudzoval rasizmus, nebol tolerantný k homosexuálom a nekritizoval sociálnu nespravodlivosť. No len čo sa majú tieto slobody uplatniť, démon populizmu je späť. Môžeme s Thomasom Jeffersonom hlásať právo všetkých na šťastie, pretože sme sa všetci narodili ako slobodní a navzájom si rovní - kým nezačne čierny chlapec pokukávať po bielom dievčati, alebo kým sa robotník nezačne organizovať proti podnikateľovi.
Budúcnosť slobody
Keď démoni populizmu, obrazne povedané, volajú do zbrane, tak je často zbraňou reálna vojna. Každý populizmus potrebuje vonkajšieho nepriateľa, aby mohol ochromiť liberálnu logiku a urobiť z domácich odporcov "zradcov". Vojna uzatvára antidemokratický kruh populizmu a posväcuje jeho súčasti: zo spoločenstva je "veľká rodina" (dokonca prípadne "firma") na čele s otcom. Platí logika poslušnosti.
Tento konformizmus sa práve šíri vo vidieckych častiach Ameriky. Nebezpečný je tým, že jeho moral values majú totalitný náter a vytesňujú menšiny. Jednotlivca tlačí k poslušnosti vydieranie: nesmie sa vzoprieť "stádu". Podozrivé je práve, že sám seba vníma ako jednotlivca. Aj tu platí: kto degraduje národ na jedinú veľkú "armádu", môže kedykoľvek vyhlásiť "Boh je s nami" a prekrútiť ducha ústavy a vôľu otcov - zakladateľov v jej opak.
Čoraz viac sú teda štáty, ktoré označujeme za demokratické, v skutočnosti zanikajúcimi demokraciami. A nie je to len zlý sen, keď sa bojíme, na Východe aj na Západe, že prvý a druhý svet sa nebadane presmerujú na nový "vývojový model": kapitalizmus bez demokracie. Čína a Rusko tam už svojou vlastnou cestou spejú. Amerika fundamentalistu a ropného magnáta Busha (aby sme nehovorili o malom Taliansku a jeho Berlusconim) by ich mohla pomaly jemnejším spôsobom nasledovať.
PAOLO FLORES D'ARCAIS
Paolo Flores D'Arcais (1944) filozof. Žije v Ríme. Patrí k najvplyvnejším intelektuálom v Taliansku. Renomovaný interpret Hannah Arendtovej a vydavateľ časopisu Micromega, významnej platformy antiberlusconiovskej opozície.
