Katolicizmus tvrdí, že chlieb a víno sa konsekráciou vykonanou kňazom počas slávenia svätej omše stávajú – a to doslova – telom a krvou Ježiša Krista. Nekatolíci veľmi často narážajú na pojem transsubstanciácia, ktorý najlepšie vystihuje filozofický pohľad cirkvi na zmenu, ku ktorej pri konsekrácii dochádza. Spôsob, akým si cirkev vysvetľuje transsubstanciáciu, je ovplyvnený aristotelovským rozlíšením medzi substanciou a akcidenciou.

Aristoteles (384-322 pred Kr.) sa podobne ako mnohí iní súdobí filozofi usiloval zistiť, ako sa môže vec meniť a zároveň zostať sama sebou. Tak napríklad dub ako „substancia“ zostáva dubom, no zároveň podlieha „akcidentálnym“ zmenám. Vzniká ako žaluď, neskôr vyženie korene, kmeň, konáre a listy. Počas všetkých týchto zmien zostáva dub vo svojej podstate rovnaký. Listy menia farbu zo zelenej na červenú a napokon opadávajú. Lenže zatiaľ čo sa tieto akcidentálne zmeny dejú, substancia stromu zostáva nemenná.

Na druhej strane, ak strom zotneme a vyrobíme z neho stôl, ide o zmenu podstaty (substancie), pretože strom doslova prestáva jestvovať a z jeho časti vzniká čosi iné, napríklad stôl. Podľa cirkvi, keď sa z chleba a vína stáva Kristovo telo a krv, akcidencie chleba a vína sa nemenia, ale substancia obidvoch sa mení. Čiže obe vyzerajú, chutia a voňajú ako chlieb a víno, ale v skutočnosti sa zmenili na Kristovo telo a krv. A to je transsubstanciácia.

Je niekoľko dôvodov, prečo by bolo chybou odmietať transsubstanciáciu iba kvôli vplyvu Aristotela na jej formuláciu. Za prvé, východné cirkvi spoločne s Katolíckou cirkvou len veľmi zriedkavo využívajú aristotelovský jazyk, no zároveň potvrdzujú slávenie Eucharistie ako plne platné. Za druhé, Katolícka cirkev trvá na tom, že aj liturgie, ktoré slávia východné cirkvi, a ktoré nemajú väzbu na Rím (často označované ako „východná ortodoxia“), sú plne platné, a to napriek tomu, že východná ortodoxia používa termín transsubstanciácia veľmi zriedkavo. Za tretie, presvedčenie, že chlieb a víno sa doslova menia na Kristovo telo a krv bolo v cirkvi prítomné viac než tisícročie skôr, než vplyv Aristotela na jej teológiu, pretože aristotelovské kategórie sa v súvislosti s Eucharistiou začali používať až v 13. storočí s nástupom sv. Tomáša Akvinského. Keď 4. lateránsky koncil (v roku 1215) používal jazyk premeny podstaty, sv. Tomáš ešte ani nebol na svete!

A práve tento tretí argument ma utvrdzuje v presvedčení, že katolícky pohľad na Eucharistiu je správny. Netrvalo dlho, aby som pochopil, že eucharistický realizmus (ako ho rád nazývam) bol bez kontroverzie prijímaný už v počiatkoch dlhej histórie kresťanstva. To je aj dôvod, prečo protestantský historik J. N. D. Kelly, uvádza: „V prvom rade si treba uvedomiť, že učenie o Eucharistii bolo vo všeobecnosti nespochybniteľne realistické, to znamená, že konsekrovaný chlieb a víno sa považovali, nazývali a aj boli prijímané ako telo a krv Spasiteľa.“ Potvrdzujú to aj mnohé diela starších cirkevných otcov, vrátane sv. Ignácia Antiochijského (110 po Kr.), Sv. Justina (151 po Kr.), sv. Cypriána z Kartága, (251 po Kr.), Prvého nicejského koncilu (325 po Kr.), sv. Cyrila Jeruzalemského (350 po Kr.) a sv. Augustína z Hippo (411 po Kr.). Prirodzene, nejde o úplný zoznam diel ranej cirkvi, ktoré sa zaoberali povahou Eucharistie, no tieto predstavujú akúsi reprezentatívnu vzorku.

Vzhľadom na to, čo hovorí sv. Písmo o večeri Pánovej, to vlastne ani neprekvapuje. Keď Ježiš so svojimi učeníkmi slávil Poslednú večeru (Mt 26, 17-30; Mk 14, 12-25; Lk 22, 7-23), ktorú si pripomíname počas sv. prijímania, odvolával sa na paschálny pokrm. Chlieb a víno nazval svojím telom a krvou. Na viacerých miestach v Biblii sa Ježiš nazýva Baránkom Božím (Jn 1, 29, 36; 1Pt 1, 19; Zjv 5, 12). Keď sa na Pesach zabíja baránok, tí, ktorí majú účasť na pokrme, prijímajú baránka. Napokon aj prísne napomenutia sv. Pavla o účasti na sv. prijímaní v nehodnom stave dávajú zmysel iba vo svetle eucharistického realizmu (1 Kor 10, 14-22; 1 Kor 11, 17-34): „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? ... Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi.“ (1 Kor 10, 16; 11, 27)

Vo svetle týchto pasáží a tiež vzhľadom na skutočnosť, že Ježiš sa sám nazýva „chlebom života“ (Jn 6, 41-51), a že svojim nasledovníkom povedal, že musia „jesť telo Syna človeka a piť jeho krv“ (Jn 6, 53), sa eucharistický realizmus ranej cirkvi, východnej ortodoxie (s väzbou aj bez väzby na Rím), ako aj stredovekej cirkvi pred reformáciou (5. – 16. storočie), nezdá takmer vôbec nezvyčajný. A tak to, čo sa sprvu javilo ako kameň úrazu, sa mení na kameň uholný.