Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Svatoslav.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 0, článků celkem: 16063, komentáře < 7 dní: 350, komentářů celkem: 388193, adminů: 60, uživatelů: 5025  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 50 návštěvník(ů)
a 0 uživatel(ů) online:


Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Ekumenická rada církví si zvolila nové pøedsednictvo na pøíští dva roky
·Rozbuška a další mutace covidu-19
·Významný køesťanský genetik je frustrovaný z postoje evangelikálù k oèkování
·Vlivný Jižní baptista Robert Jeffress odmítl náboženské argumenty proti oèkování
·5 pilíøù konzervativního evangelikálního kalvinismu nesluèitelných s láskou
·Skrytì
·Pastoral Brothers
·Výsledky Sjezdu delegátù BJB v Brnì 6.11.2021
·Kazatel Pavel Mrázek byl zvolen vedoucím Odboru mládeže BJB
·Od 1.11.2021 dochází ke zmìnì epidemiologických opatøení na církevních akcích

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
106562893
přístupů od 17. 10. 2001

Život víry: V Cirkvi som našiel domov.
Vloženo Sobota, 17. prosinec 2011 @ 12:42:26 CET Vložil: Olda

Svědectví poslal betma

V Cirkvi som našiel domov
Bill Zalot


Advent súvisí s privítaním – s prípravou cesty Pánovi a s tým, že sme prijatí ako členovia Ježišovej rodiny, ktorá sa zhromažďuje pri jasliach. Súvisí s tým, že spoznávame Krista v ľuďoch okolo seba a prijímame ich tak otvorene ako Kristus. Súvisí s tým, že odstránime každú prekážku a bariéru pôsobeniu Ducha.

Myslím si, že tieto témy majú veľmi praktickú stránku. Narodil som sa so spastickou mozgovou obrnou a používam invalidný vozík. Keď uvažujem o tom, čo znamená byť prijatý a prijímať iných, najmä vo farskom prostredí, premýšľam o materiálnom usporiadaní kostola.

Nepatríš sem

Do 12 rokov som sa cítil ako vážený člen Cirkvi. To súviselo so skutočnosťou, že moju domovskú farnosť založili krátko pred mojím narodením a kým postavili kostol, celé roky sme mali sväté omše v telocvični farskej školy. Toto miesto bolo ľahko prístupné pre ľudí ako ja, ktorí potrebovali invalidné vozíky. Cítil som tam intimitu a Božiu blízkosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Neboli tam žiadne bariéry, žiaden nemý znak, že sem nepatrím.

Všetko sa zmenilo s otvorením nášho nového kostola v roku 1966. Zrazu sa miesto, kde som sa vždy cítil prijímaný, stalo miestom, kde som sa cítil najodmietanejší. Táto budova nemala pre mňa prístupovú cestu. Nebola tam rampa pre invalidné vozíky – len štyri schody, ktoré hovorili, že sem nepatrím.

Postoj nášho kňaza len potvrdil môj pocit odmietnutia. Rodičom povedal: „Nemusíte ho sem voziť.“ Našťastie ignorovali jeho radu a našli spôsob, ako ma dostať na nedeľnú svätú omšu. Jeho slová ma však nahnevali. Bol som rozhodnutý chodiť na svätú omšu – aby som sa mu postavil na odpor a poslúchol Boha, o ktorom som si myslel, že ma odsúdi, keby som vynechal svätú omšu. Bol som čoraz zatrpknutejší a utiahnutejší.

Uvoľni sa!

Aby som zmenil svoj postoj, potreboval som pomoc iných kňazov – univerzitného kaplána a tých, čo prišli po našom zakladajúcom farárovi. Títo muži sa podobali jednému z mojich hrdinov, svätému Vavrincovi. Je to rímsky mučeník z 3. storočia, ktorý pokladal chromých, slepých a chudobných členov Cirkvi za jej pravé poklady. S ich povzbudením som sa začal zúčastňovať na farskom živote a objavoval som Boha milosrdenstva, ktorý ma miluje a prijíma ma takého, aký som.

Začal som si tak uvedomovať, že nemusím dovoliť fyzickým prekážkam, aby mi diktovali náladu. Mojou úlohou bolo slobodne sa rozhodnúť, či budem pozitívny a dobrosrdečný alebo negatívny a zatrpknutý. Tak ako som sa slobodne rozhodol, že budem používať invalidný vozík, nemusel som dovoliť hnevu a zatrpknutosti, aby mi bránili ísť vpred s Pánom.

Keď som si to uvedomil, prinieslo to do môjho života veľkú zmenu. Pomohlo mi to odpustiť farárovi, ktorý mi spôsobil toľko bolesti. A keď sa zatrpknutosť vytratila, cítil som, že rastiem. Už som nebol spokojný s tým, že som katolík, ktorý jednoducho „dodržiava pravidlá“. Chcel som prijať vieru a žiť ju každý deň naplno! Chcel som byť blízko pri Ježišovi a spoznávať jeho slovo a lásku voči mne – bez ohľadu na to, či som sa cítil vítaný v kostole alebo či som fyzicky dokázal urobiť všetko, čo dokázali ostatní.

Príjemne ma prekvapilo, keď som zistil, koľko vecí dokážem urobiť. Používal som svoje dary v  službe vo farnosti ako lektor, birmovný rodič, učiteľ náboženstva a člen charitatívneho výboru. Napísal som niekoľko článkov do farského časopisu o úlohe ľudí s postihnutím v dnešnej Cirkvi. Reprezentoval som našu farnosť na arcidiecéznych konferenciách. To všetko ma naozaj uzdravovalo.

Vianoce na vrchole hory


Raz na Vianoce pred niekoľkými rokmi som si naplno uvedomil, ako ďaleko som sa dostal – a ako ďaleko sa dostala Cirkev. Moji rodičia, brat i ja sme navštívili sestrinu rodinu a spoločne sme išli na vigíliovú svätú omšu v ich farnosti. Túto udalosť dokážem opísať len ako skúsenosť na vrchole hory.

Začalo sa to vtedy, keď som prišiel a uvidel, že kostol je prístupný pre telesne postihnutých. Všade boli viditeľné znaky medzinárodného symbolu postihnutých. Ako trúbky, ktoré museli sprevádzať ohlasovanie radostnej zvesti anjelmi, tak mi každý znak hovoril: Si tu vítaný!

Ešte si pamätám na pôsobivú homíliu kňaza o dôstojnosti každého človeka. Hovoril v nej príbeh, ktorý ma veľmi oslovil. Bol o Dorothy Dayovej, spoluzakladateľke Hnutia katolíckych robotníkov, a o tom, ako raz dala diamantový prsteň – dar od bohatého darcu – chudobnej žene, ktorá prišla po polievku. Dayovú kritizovali za tento čin, ale ona odpovedala: „Myslíte si, že Boh stvoril diamanty len pre bohatých?“

V ten osobitný večer som sa cítil bohatý – požehnaný, že toľkí členovia mojej rodiny sa stretli, aby slávnostne prežívali svoju katolícku vieru. A dvojnásobne som bol požehnaný, lebo moja sestra slúžila ako mimoriadny rozdávateľ svätého prijímania, môj švagor ako lektor a moja neter i synovec ako miništranti. Prijatie Ježiša v Eucharistii z rúk vlastnej sestry bolo vrcholom večera.

Celá táto skúsenosť ma zaskočila a keď som sa vrátil domov, plakal som od radosti. Cítil som sa celkom prijatý a Boh ma objal. A to spôsobilo, že som sa cítil vítaný – cítil som sa ako v nebi!

Vyrovnať cestu


Dnes sa cítim vítaný a prijatý vo väčšine katolíckych chrámov. Viem, že to neplatí pre každého – a nemám na mysli len ľudí s telesným postihnutím. Tak ako zatrpknutosť, ktorú som veľmi dlho živil, aj niektoré prekážky, ktoré bránia vstupu do kostola, sú neviditeľné. Aj tie sú údoliami, ktoré treba vyplniť, a kopcami, ktoré treba znížiť.

Ježiš je pripravený odstrániť každú prekážku, aby sme mohli prijímať jeho život. Chce, aby sme my všetci – či môžeme chodiť alebo nie, či vidíme alebo nie, či počujeme alebo nie – používali svoje dary a talenty na budovanie jeho Cirkvi. Keď mu povieme áno, dá nám príležitosti a zomkne nás užšie ako členov svojej rodiny.

Keď je tu Adventné obdobie a blížia sa Vianoce, vyzývam vás, aby ste sa spolu so mnou pýtali Ježiša: Aké dary ti môžem priniesť, Pane? Čo môžem urobiť, aby som ti pripravil cestu – vo svojom srdci a pre iných?
Keď pripravujeme naše farnosti, aby boli otvorené, môžeme sa modliť, aby sa stali miestom skúsenosti na vrchole hory pre mnohých. Nech každý urobí svoju úlohu a „čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu“ (Lk 3, 5 – 6)!

Bill Zalot je aktívny člen farnosti svätého Michala Archanjela v Levittowne, Pensylvánia, USA.


"V Cirkvi som našiel domov." | Přihlásit/Vytvořit účet | 3 komentáře | Search Discussion
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: V Cirkvi som našiel domov. (Skóre: 1)
Vložil: poutnick v Pondělí, 19. prosinec 2011 @ 11:04:36 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Pěkné svědectví. Existují ale i jiné způsoby jak odstranit bariery. Třeba když vezmou sousedi a přátelé lůžko na ramena a pak rozeberou střechu..................Pevně doufám že by pod schodama do našich historických kostelů které nemají bezbarierový přístup nezůstal vozíčkář s doprovodem nikdy déle než by se sešel potřebný počet mužů kteří by ho unesli. Nebo maminka s kočárkem. Zatím jsem nic takového neviděl a takoví lidé se tam přesto vyskytují.  Člověk by měl umět s láskou a pokorou požádat o pomoc když potřebuje a to i zdravý a silný. Bývá to těžší než pomoc poskytnout a Pán Ježíš to dělal. U studny i na kříži. I ve zdánlivě odmítavém přístupu bližního nebo duchovního otce můžeme vidět zkoušku víry a příležitost k pokoře. Třeba říct děkuji za to že nemusím ale já chci. V Medugorje nosí nepohyblivé lidi na místní kopce vyléčení narkomani.
Přístup naší doby která se tváří skoro jako kdyby postižení neexistovala nemusí být tak dobrý jak vypadá na první pohled.



Re: V Cirkvi som našiel domov. (Skóre: 1)
Vložil: vymylimimozek v Pondělí, 19. prosinec 2011 @ 12:19:11 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Krasne svedectvo, tiez som plakal. Len nerozumiem, prečo nevyvýši Boziu Matku - Pannu Mariu, nie je ona vari našou spoluvykupiteľkou a hviezdou rannou? 



Stránka vygenerována za: 0.14 sekundy