Umelec chcel vyjadriť duchovnú skúsenosť, že o srdce človeka zápasia dva svety, svet dobra a zla, kde človek nie je iba nezúčastneným pozorovateľom. A ak sa obraz nachádza v dome, kde sa konajú duchovné cvičenia, chce sa ním ich účastníkom pripomenúť, aké dôležité v živote človeka usilujúceho sa o duchovný život je naučiť sa rozlišovať duchov, ktorí v nás pôsobia a usilujú sa získať nás na svoju stranu.
Všetci denne zakusujeme, koľko rôznych impulzov, hnutí, pocitov, nápadov, túžob, myšlienok sa cez nás preženie, ktoré nás „volajú“, aby sme sa pre ne rozhodli! Ako však rozpoznať, od akého ducha pochádzajú? Základné pravidlo pochádzajúce od starých kresťanských askétov znelo: výsledok diela prezradí pôvodcu. Dobrí duchovia pobádajú k dobrým skutkom, zlý ku zlým. Tak sa človek zo skúsenosti môže naučiť rozlišovať duchov. A niekedy to ani inak nejde – tak znie výrok pochádzajúci z osobnej skúsenosti mnohých duchovných učiteľov celých dejín kresťanstva. Lenže my sa chceme vplyvu zlého uchrániť – ak sa to dá – už vopred! Ako dopredu vedieť, ktorý duch sa nám skrze naše myšlienky, či vnútorné stavy prihovára?
Jednak máme v sebe akýsi základný cit, intuíciu pre to, čo je dobré a čo zlé. No najviac nám môžu pomôcť skúsenosti a rady iných; hlavne tých, ktorí už v živote s pôsobením duchov majú skúsenosť. V dnešnom článku sa oprieme o skúsenosť jedného z nich – je ním sv. Ignác z Loyoly. Svoje skúsenosti s pôsobením a rozlišovaním duchov zanechal v knihe svojich Duchovných cvičení. Dnes sa zastavíme pri jeho prvých dvoch pravidlách.
Prvou jeho skúsenosťou v rozlišovaní duchov bolo, že niektoré jeho myšlienky (predstavy, fantázie), ktorými sa zaoberal, spôsobili v ňom následne smútok, iné radosť. Pochádza však radosť a spokojnosť so sebou vždy od dobrého ducha, alebo za tým môže byť aj zlý? A naopak, smútok, nepokoj, výčitky svedomia sú následkom pôsobenia zlého ducha, alebo môže byť za tým aj dobrý duch? Prvé Ignácove pravidlá pochádzajú z jednoduchej úvahy: Kto to s nami myslí dobre, pomáha nám, keď ideme správne, aby sme došli k cieľu. Naopak, kto nám chce uškodiť, povzbudzuje nás, aby sme ešte viac blúdili a zišli zo správnej cesty.
Ignác rozlišuje dva druhy osôb, ale tiež dvojaké pôsobenie duchov:
1) OSOBY, KTORÉ IDÚ OD JEDNÉHO ŤAŽKÉHO HRIECHU K DRUHÉMU. Tieto osoby zlý duch povzbudzuje, aby na ceste hriechu vytrvali, potešuje ich, len aby z nej nezišli. Tomu, kto napr. scudzoloží našepkáva: „Aj ty máš právo na lásku a porozumenie.“ Vykresľuje mu, aký bude šťastný, keď sa nebude brániť ponúkanej rozkoši, a to s jediným cieľom: aby ho udržal na ceste hriechu. Dobrý duch takúto osobu naopak znepokojuje, spôsobuje jej výčitky svedomia, lebo ju chce odvrátiť od cesty, ktorá ho vedie do záhuby.
Čo sa týka pocitu viny, treba upozorniť aj tu na rozlíšenie duchov. Ak výčitky svedomia pochádzajú od dobrého ducha, je vždy s nimi v konečnom dôsledku spojená nádej. Ak však pocit viny pochádza od zlého, jeho ovocím je zúfalstvo – ako to bolo napr. u Judáša.
2) OSOBY, KTORÉ SA USILOVNE OČISŤUUJÚ OD SVOJICH HRIECHOV A POSTUPUJÚ OD DOBRÉHO K LEPŠIEMU. U týchto osôb zlý duch nerobí nič iného iba to, že im robí výčitky, zarmucuje ich, kladie im prekážky, znepokojuje ich klamlivými dôvodmi – len aby ich odvrátil od napredovania na ceste spásy.
Svätý Ignác v liste istej rehoľnej sestre hovorí v tejto súvislosti o troch zbraniach, ktoré používa zlý duch na tých, ktorí sa očisťujú od hriechov:
a) Vykresľuje im ťažkosti spojené s duchovným životom. „To sa budeš musieť celý život takto zapierať?!“ „To budeš celý život iba strádať a niesť bremeno kríža bez akejkoľvek útechy zo strany nielen ľudí, ale i Boha?!“ Jeho cieľom je: vrátiť kajúcnika k predošlému spôsobu života. Vôbec mu nespomenie, že s duchovným životom je spojená i útecha i radosť plynúca z nasledovania Krista.
b) Keď sa mu nepodarilo odvrátiť ich od cesty spásy, tak ich navádza na vystatovanie sa a prázdnu chválu. Vykresľuje im ich domnelú dokonalosť. To je často pasca pre neofytov (novoobrátencov), ktorí ľahko prepadajú ilúzii, že odvtedy, čo začali intenzívnejšie čítať Písmo, modliť sa, či pristupovať ku sviatostiam, alebo prestali páchať ťažké hriechy, ktorých sa predtým dopúšťali, že sa tým stali dokonalými.
c) A napokon, ak neuspeje ani s pýchou, vedie ich k falošnej pokore. Jej prejavom okrem iného je koncentrovanie sa na vlastné chyby, znechutenie sebou už pri najmenšom zlyhaní, považovanie sa za neužitočného, podceňovanie svojich dobrých skutkov a túžob.
Tak pôsobí zlý duch. Dobrý duch u tejto kategórie osôb pôsobí utešujúco, dodáva mysli silu a odvahu, ak vyvoláva slzy, tak sú to očistné slzy šťastia, či už z poznania milosrdenstva Božieho alebo jednoducho z veľkosti Boha a krásy celého stvorenstva a vykupiteľského diela Kristovho.
Na záver môžeme ešte povedať, že prvé dve pravidlá na rozlišovania duchov sú namierené proti „duchovnému materializmu“. Slaboch sa dokáže rozhodnúť len podľa toho, „ako sa cíti“. Ignácove pravidlá predpokladajú opak: ten, kto sa rozhodol kráčať za Kristom, ten sa primárne neriadi pocitmi, lebo vie, že môžu pochádzať jak od dobrého tak od zlého ducha; on sa rozhoduje slobodne a uvedomene pre to, čo ho viac privedie ku Kristovi, aj keď pritom bude vystavený nepriateľským útokom Zlého.
Autor: Páter Gabriel OFM -
