poslal Nepřihlášený Milý môj!
Je pre mňa ťažké začať a napísať to, čo Ti povedať chcem. A predsa sa chcem snažiť, chcem sa pokúsiť vysvetliť Ti svoje myšlienky najprv zoširoka skôr, ako dôjdem k detailom: Verím, že kým človek zabíja a trápi zvieratá, bude zabíjať a trápiť aj ľudí – dovtedy budú vojny, lebo zabíjať sa človek musí učiť a cvičiť na malých veciach, vovnútri aj navonok. Kým sú ešte zvieratá v klietkach, dovtedy budú aj väzenia, lebo zatvárať sa človek musí učiť na malých veciach, vovnútri aj navonok.
Kým ešte existujú otroci-zvieratá, dovtedy budú existovať aj otroci-ľudia, vovnútri aj navonok.
Nepokladám za potrebné rozhorčovať sa nad malými alebo veľkými nehanebnosťami a ukrutnosťami, ktoré vykonávajú druhí, ale pokladám za veľmi potrebné, aby sme sa začali rozhorčovať vtedy, keď my sami ešte vo veľkých alebo malých veciach konáme kruto. Keďže je ľahšie dosiahnuť malú vec ako veľkú, myslím si, že by sme sa mali pokúsiť ovládnuť naše malé, bezmyšlienkovité prejavy krutosti, vyhnúť sa im alebo lepšie: zanechať ich. Takto nám jedného dňa nepadne zaťažko zdolať aj veľké prejavy bezcitnosti a zvíťaziť nad nimi.
Všetci však ešte spíme zahalení všednosťou. Všednosť je ako chutná, mastná omáčka, ktorá nám umožňuje prehÍtať naše vlastné sebecké prejavy bezcitnosti bez toho, aby sme zacítili ich horkú chuť. Nechcem však prstom ukazovať na toho a tú – nie, chcem sám seba udržiavať v bdelosti v maličkostiach a začať sa stávať chápavejším, ochotnejším a lepším. Prečo by sa mi to neskôr nemalo podariť aj vo väčších veciach?
Vidíš, o toto ide: chcel by som vrásť, vžiť sa do krajšieho sveta s vyššími, šťastnejšími zákonmi, s božským zákonom budúcnosti: všetko milovať.
Pýtaš sa ma, prečo nejem mäso a tušíš za tým najrozličnejšie dôvody. Nazdávaš sa, že som možno zložil sľub – ako istý druh pokánia – že si viac nedoprajem žiadnu z vynikajúcich mäsitých lahôdok. Myslíš pritom na šťavnatú pečienku, podnos s nádhernou rybacinou, omáčku neobyčajnej chuti, lahodne vyúdenú šunku, jemnú hydinu a tisíce ďalších mäsitých špecialít, ktoré vzrušujú milióny jazýčkov. Ak sa ale všetkých týchto lahôdok dobrovoľne zriekam, nazdávaš sa, že len pokánie, sľub, veľká obeť ma môžu pohnúť k tomu, aby som si tento druh životných pôžitkov odoprel.
Potom sa zase pýtaš, či ma azda nepresvedčili moderní lekári o tom, že konzumácia mäsa nie je veľmi zdravá, že čisto rastlinná strava udrží elasticitu v ľudskom tele, omladí ho, ba možno dokonca predÍži ľudský život.
Milý môj – nestarám sa veľa o to, čo hovoria lekári, lebo aj ich poznatky – ako všetky poznatky – podliehajú častým zmenám.
Možno je rastlinná strava pre ľudské telo prijateľnejšia, ale možno majú pravdu aj iní lekári, ktorí tvrdia, že nie všetci ľudia znesú len rastlinnú stravu. Tomu poslednému dokonca sám verím, lebo mnohí ľudia sú ešte v celej svojej prirodzenosti ako šelmy, vo svojich inštinktoch, ba dokonca svojím cítením.
Títo lekári tiež tvrdia, že v mäse máme už k dispozícii dokonalý, koncentrovaný produkt, lebo rastliny, ktoré zviera zožralo, sú v jeho mäse už obsiahnuté v upravenom stave a žalúdok človeka už nemusí vykonávať prácu spojenú s trávením rastlín. Namiesto veľkého množstva rozličných rastlín vraj stačí zjesť pomerne malý kúsok mäsa.
Aj to sa mi zdá veľmi pravdepodobné, napriek tomu sa však nazdávam, že ani človek, ktorý jedáva mäso, nemôže žiť úplne bez pokrmov z rastlín a plodov; naproti tomu veľmi veľa ľudí žilo a žije bez mäsa. Kňazom posvätných starých náboženstiev bolo predsa zakázané jesť mäso, pretože prebúdza nízke inštinkty a uzatvára cestu vyššiemu poznaniu.
Všetky tieto názory lekárov však nemajú nijaký vplyv na môj spôsob výživy; zaujímajú ma len tak, ako ma zaujíma myslenie vôbec a neodvážil by som sa rozhodnúť, ktorý z oboch smerov má pravdu. Cit mi však hovorí: obidva – až do určitého stupňa. Každý zrejme objavil časť pravdy – lebo to, čo zistíme, sú vždy len lúče a úlomky celku, ktorý nazývame pravda.
Nedávam ale za pravdu len lekárom, nie, súhlasím aj s Tebou, keď hovoríš, že mäsité jedlá sú chutné, lahodné, sú rozkošou pre jazyk, pôžitkom pre jediaceho. Majstrovská príprava z nich spraví naozaj chutné jedlá, pri ktorých sa dá úplne zabudnúť na to, že sú pripravené z mŕtvol. Mŕtvoly... – toto slovo je pravdivé, hoci znie hrôzostrašne. Existujú síce ľudia, ktorí tvrdia, že by sa dalo hovoriť aj o mŕtvolách rastlín, rovnako ako o mŕtvolách zvierat. Uznávam, že by bolo nelogické odporovať im. Jedinú výnimku tu tvorí ovocie – nikdy nie je mŕtvolou, je asi jediným, čo nám príroda kladie do lona so slovami: “Jedz!
Áno, plod je pravý dar prírody, ktorý sa dáva sám od seba. Vezmeš ho bez toho, aby si spôsobil utrpenie – dozreje pre Teba, jeho vlastná zrelosť Ti plody vrhne do lona. Zrelosť je však istý druh dokonalosti.
Najušľachtilejšie a najdokonalejšie by teda bolo živiť sa len plodmi. Verím, že toto je potrava pre ľudí, ktorí sú najbližšie k dokonalosti; ostatní by pri takejto výžive sotva obstáli, pretože všetko nedokonalé v nich by túžilo po pokrme, ktorý je primeraný ich stupňu.
Vidíš, už som veľa hovoril, a predsa som nedal priamu odpoveď na Tvoju otázku, iba som sa s Tebou rozprával o Tvojich domnienkach. Ešte som sa nedotkol Tvojho prvého dohadu, sľubu – ale chcem tak urobiť teraz.
Touto domnienkou si sa veľmi citlivo priblížil k jadru veci. Áno – je to takmer sľub, ktorý mi bráni jesť mäso, avšak sľub celkom iného druhu, ako si predstavuješ. Vyrástol z poznania, ktoré sa realizovalo v mojom vnútri, poznania, ktoré vyvolalo ťažký vnútorný boj – totiž vtedy, keď som ho chcel premeniť na skutok.
Nebol to sľub odprisahaný akémusi božstvu, nebola to obeť položená na ktorýsi oltár – len pevný vnútorný sľub, ktorý som dal sám sebe, mojej duši, že nikdy viac nebudem jesť mäso. A s radosťou tento sľub dodržiavam. Teraz, keď píšem tieto riadky, uplynulo dvadsať rokov od onoho dňa – dvadsať rokov, počas ktorých som nejedol mäso.
A znova sa budeš prekvapene pozerať a pýtať: “Ale prečo? Prečo? Budeš mať pritom zvláštny pocit, že si sa tak blízko trafil. Keď Ti však teraz strohou vetou vysvetlím pravú príčinu, budeš prekvapený, ako sú skutočné pohnútky vzdialené všetkým Tvojim dohadom.
Počúvaj: Nejem zvieratá, lebo sa nechcem živiť utrpením a smrťou iných tvorov – lebo sám som trpel tak veľa, že práve vďaka vlastnému utrpeniu viem pociťovať cudzie utrpenie.
Prečo mám ja, ktorý som šťastný, keď ma neprenasledujú, prenasledovať alebo dávať prenasledovať iné tvory? Prečo mám ja, ktorý som šťastný, keď ma neväznia, väzniť alebo dávať väzniť iné tvory? Prečo mám ja, ktorý som šťastný, keď mi nikto nepôsobí utrpenie, pôsobiť alebo dávať pôsobiť utrpenie iným tvorom? Prečo mám ja, ktorý som šťastný, ak ma nezrania a neusmrtia, zraňovať a usmrcovať alebo spôsobovať, aby boli kvôli mne zraňované a usmrcované iné tvory?
Nie je len prirodzené, že to, čo si želám, aby sa mi nestalo, nezapríčiňujem ani iným tvorom? Nebolo by odo mňa veľmi nešľachetné, keby som tak predsa chcel konať len preto, aby som si zadovážil malý pôžitok, na účet cudzieho utrpenia a cudzej smrti? Ak sú tieto tvory menšie a slabšie ako ja, ktorý rozumne a šľachetne mysliaci človek by z toho mohol odvodiť právo zneužívať ich slabosť a malosť? Nie je skutočnosť taká, že väčší, silnejší, nadradený by mal slabšie tvory ochraňovať, nie však usmrcovať a prenasledovať? “Byť šľachetným je záväzok. A ja chcem byť šľachetným.
Počujem, ako mi protirečíš: “Ale nedeje sa v prírode aj to, čo my robíme? Nepohlcuje tam silnejší slabšieho? Konáme teda v zhode s prírodou!
Odpoviem Ti, že máš pravdu. V prírode je to tak – u zvierat, dokonca aj u rastlín. Ale rátaš sám seba ešte k zvieratám alebo k rastlinám? Neveríš skôr, že stojíš už na vyššom stupni – a nenazývaš sám seba hrdo: človek?
Chápeš teda, ak verím, že moje činy by mali byť činmi človeka, vyššej bytosti, nie činmi zvieraťa, konajúceho neslobodne? Nevytvára našu ľudskosť práve skutočnosť, že sa snažíme oslobodiť svoje konanie? Nespočíva práve v takmer slobodnej rozhodovacej schopnosti nášho Ja celá podstata nášho ľudského bytia? Budeš mi protirečiť: “Áno, ale my ľudia ešte nie sme dokonalí, ešte sme veľmi viazaní na všetko z nižšej sféry – máme v sebe ešte veľa zo zvieraťa, čo sme ešte nedokázali vo svojom vývine odstrániť a čo ešte musíme ukájať.
Áno, aj v tom Ti dávam za pravdu. Väčšina ľudí je ešte čímsi medzi uvedomeným zvieraťom a neuvedomeným človekom, takže zažijeme veľké sklamanie, ak ich podľa výzoru hodnotíme ako skutočných ľudí. Dokonca aj tí spomedzi nás, ktorí obsadzujú vysoké miesta, sú vo svojich najsilnejších pudoch väčšinou ešte viac zvieratá než ľudia, sú vlkmi alebo ovcami, tým, čo zodpovedá ich povahe. Avšak tak úplne za pravdu, ako sa zdá, Ti nedám. Žili a žijú ľudia, ktorí sú už viac vyvinutí, v ktorých je zviera slabšie a človek silnejší. Pýtam sa Ťa teda: Majú títo z pohodlnosti klesnúť späť a ďalej vovnútri žiť bezduchý život zvieraťa – alebo nemali by skôr skúšať prekonať tento stupeň, nechať úplne vyrásť klíčok, ktorý sa volá človek?
A pýtam ďalej: Nemal by som sa sám radšej snažiť zdokonaľovať sa, prenikať vyššie, stať sa človekom, namiesto pasívneho vykonávania zvieracích zvykov? Lebo vedz jedno: To, čo ešte máme v sebe zo zvieraťa, sú len bezduché a menej pekné časti jeho bytosti – prenikavý zrak, veľkú čistotu, nevinu a veľa ďalších a krásnych vlastností zvieraťa už nemáme. Ešte je namyslenosťou, ak človek o sebe verí, že je vyššia bytosť – ešte taký nie je. Ale tí, ktorí sa vážne snažia stať sa skutočnými ľuďmi – nemali by azda kráčať touto cestou uvedomene, naplnení vážnosťou a úprimnou dôstojnosťou, cestou, ktorá vedie k vyššiemu, božskému človeku, k bytosti, ktorou by sme vlastne chceli byť, o ktorej však zatiaľ nanajvýš snívame?
Nie je všetko to, čo nazývame kultúra, smerovkou k tomuto cieľu, míľnikom, ktorý nám umožňuje nájsť cestu z divočiny? Avšak to, čo nám hovorí umelecké dielo, čím nás oslovuje dobrá kniha, musíme najprv zažiť v konaní. Že sa zaoberáme hodnotnými kultúrnymi predmetmi, obklopujeme umeleckými dielami, to je len začiatok – prijatie kultúry. Kultúra by však v nás mala rásť, stať sa skutkom – a priniesť ovocie. Krásne myšlienky, ktoré prijímame, a krásne myšlienky, ktoré sami vymyslíme – až vtedy, keď podľa nich konáme, ožijú, až vtedy sa stanú čarodejným prútikmi, ktorý z nás urobí bohov, vyššie bytosti – pravých ľudí.
Myslíš, že z tohto hľadiska by bolo pomýlené, ak sa snažím nepôsobiť vedome smrť, utrpenie? Nemyslíš si skôr tiež, že by to mohol byť krok, ktorý by nás priblížil k tomu, o čo sa snažíme a po čom túžime? K pravej ľudskosti? Nevidíš, že je krajšie žiť v mieri s celým tvorstvom, prejavovať voči nemu pochopenie a lásku namiesto ničenia a prenasledovania? Nevieš, ako môžem už dvadsať rokov vystupovať voči všetkým tvorom celkom inak, ako môžem slobodne pozrieť do očí srne alebo holubici, ako veľmi sa cítim byť bratom všetkých, milujúcim bratom slimáka, červa aj koňa, ryby aj vtáka.
Čítaš “červ a usmievaš sa. A predsa, áno, je to pravda, čo hovorím: aj červa. Zdvihnem ho z cesty, kde by ho mohli pristúpiť, prenesiem ho tam, kde nájde útočisko: na kúsok zeme alebo trávnika. A som z toho šťastný, oveľa šťastnejší, ako keby som ho opätkom zadlávil a on by sa na ceste ešte hodiny úboho zvíjal.
Čo znamená taká malá obeť – že sa zohnem, zašpiním si končeky prstov? Čo je to oproti veľkému pocitu, že som s láskou vstúpil do kruhu prírody, do kruhu spolutvorov – nie ako šíriteľ hrôzy, nie ako nositeľ skazy – nie: ale ako prinášač pokoja – ako starší, vyšší brat. Bratov však človek neprenasleduje, bratov nezabíja. Chápeš teraz, prečo nejem mäso? Edgar Kupfer-Koberwitz
