Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Převzato ze stránek http://www.mojweb.sk/krestan "CHARIZMATICKÁ OBRODA" Znamenie časov Costa Deir zobral mikrofón a povedal nám, aké má ťažké srdce na grécku pravoslávnu Cirkev. Požiadal episkopálneho farára Driscolla, aby sa modlil, aby Svätý Duch zmietol túto Cirkev tak, ako zmietol katolícku cirkev. Zatiaľ, čo sa farár Driscoll modlil, Costa plakal do mikrofónu. Po modlitbe bolo dlhé posolstvo v rôznych jazykoch a rovnako dlhé vysvetľovanie, že modlitba bola vypočutá a Svätý Duch zaveje na grécku pravoslávnu Cirkev a prebudí ju ... Do tej doby bolo toľko plaču a nariekania, že som na to zabudol ... Avšak počul som prekvapujúcu správu. Jedného dňa sme čítali, že "Duch ide do gréckej pravoslávnej Cirkvi, preto pamätajme, že sme tu boli vo chvíli, keď k nej išiel".

Šesť mesiacov po uvedenej udalosti, ktorá sa stala na medzinárodnom "charizmatickom" stretnutí v Seattle, pravoslávni kresťania skutočne počuli, že "charizmatický duch" sa pohybuje smerom ku gréckej pravoslávnej Cirkvi. Začiatkom januára 1972 Logos vydávaný d. o. Eusébiom Stephanou začal uverejňovať správy o tomto hnutí, ktoré začalo skôr na niektorých gréckych a sýrskych farnostiach v Amerike a teraz sa rozšírilo na niektoré ďalšie, čo o. Eusébios aktívne podporuje. Keď si čitateľ prečíta popis tohto "ducha" zo slov jeho vedúcich predstaviteľov na stránkach, ktoré nasledujú, poľahky uverí, že v skutočnosti bol vyvolený a vštiepený do pravoslávneho sveta práve týmito úpenlivými prosbami "interkonfesionálnych krest'anov" . Lebo ak sa z tohto popisu vyvodí záver, musí byť jasné, že terajšia okázalá "charizmatická obroda" nie je len jav hyperemocionálny, fenomén emocionalizmu a protestantského revivalizmu - hoci tieto prvky sú tu značne prítomné - ale je to skutočne dielo "ducha", ktorý môže byt' vzývaný a ktorý môže robiť "zázraky". Otázka, na ktorú sa pokúsime odpovedať, je: Čo alebo kto je tento duch? Ako pravoslávni kresťania vieme, že nielen Boh robí zázraky. Diabol má svoje vlastné "zázraky" a v skutočnosti môže napodobňovať a skutočne napodobňuje každý Boží zázrak. Preto sa pokúsime byt' opatrní a skúmať duchov, či sú z Boha (1 Ján 4,1). Začneme stručným historickým pozadím, lebo nikto nemôže poprieť, že "charizmatická obroda" prišla do pravoslávneho sveta z protestantských a rímskokatolíckych denominácií, ktoré ju zasa prijali od päťdesiatnicových siekt. 1. Päťdesiatnicové hnutie 20. storočia Moderné pät'desiatnicové či pentakostálne hnutie, hoci už malo predchodcov v 19. storočí, má svoj začiatok presne od 7. hodiny silvestrovského večera roku 1900. Nejakú dobu pred touto chvíľou metodistický kazateľ v meste Topeka, v štáte Kansas, Charles Parham ako odpoveď na značnú slabosť jeho kresťanskej služby so skupinou študentov sústredene študoval Nový Zákon s cieľom odhaliť tajomstvo sily apoštolského kresťanstva. Študenti nakoniec usúdili, že toto tajomstvo spočíva v "hovorení jazykmi", ktoré, ako si mysleli, vždy sprevádza prijatie Svätého Ducha v Skutkoch apoštolských. S narastajúcim vzrušením a napätím sa Parham a jeho študenti rozhodli modliť, kým sami neprijmú "krst Svätého Ducha" spolu s hovorením jazykmi. Dňa 31. decembra roku 1900 sa modlili od rána do noci neúspešne, kým jedno mladé dievča neusúdilo, že pri tomto experimente chýba jedna zložka: "skladanie rúk". Parham položil svoje ruky na hlavu dievčaťa a toto začalo ihneď rozprávať "neznámym jazykom". Za tri dni bolo takýchto "krstov" mnoho vrátane samého Parhama a ďalších kazateľov z rôznych denominácií a všetky boli doprevádzané hovorením jazykmi. Skoro si táto obroda rozšírila do Texasu a potom mala veľký úspech v malom černošskom kostole v Los Angeles. Odvtedy sa šíri toto hnutie po celom svete a má už desať miliónov členov. Pol storočia bolo päťdesiatnicové hnutie sektárske a bolo všade prijímané s nepriateľstvom zo strany etablovaných denominácií. Potom sa však hovorenie jazykmi postupne začalo objavovať' v samotných týchto denomináciách, hoci to bolo spočiatku dosť v tichosti, kým r. 1960 episkopálny duchovný pri Los Angeles nedal tejto skutočnosti širokú publicitu verejným vyhlásením, že dostal "krst Svätého Ducha" a hovoril jazykmi. Po počiatočnom nepriateľstve získala "charizmatická obroda" oficiálne i neoficiálne schválenie všetkých veľkých denominácií a rýchlo sa šírila nielen v Amerike, ale aj v zahraničí. Dokonca predtým prísna a exkluzivistická rímskokatolícka cirkev, keď začala koncom roka 1960 brat' "charizmatickú obnovu" vážne, bola entuziasticky stiahnutá do tohto hnutia. V Amerike rímskokatolícki biskupi toto hnutie schválili r. 1969 a z niekoľko tisíc katolíkov pôsobiacich v tomto hnutí sa počet jeho prívržencov v rímskokatolíckej cirkvi rozšíril na státisíce. Títo sa periodicky schádzajú na miestnych a národných "charizmatických" konferenciách, ktoré niekedy dosahujú počtom desiatky tisíc účastníkov. Rímskokatolícke krajiny v Európe sa tiež stali nadšenými "charizmatikmi", ako o tom svedčí "charizmatická” konferencia v lete r. 1978 v Írsku, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc írskych kňazov. Krátko pred smrťou sa pápež Pavol VI. stretol s delegáciou "charizmatikov" a vyhlásil, že je tiež päťdesiatnikom. Aký môže byť dôvod takého okázalého úspechu "kresťanskej" obrody v zdanlivo "postkresťanskom" svete? Odpoveď je nepochybne v dvoch faktoroch. Po prvé, receptívny základ, ktorý pozostáva z týchto miliónov "kresťanov", ktorí cítia, že ich náboženstvo je suché, racionálne, iba povrchné, bez horlivosti a sily. A po druhé, zrejme mocný "duch", ktorý je za týmto javom, ktorý je schopný za istých podmienok vytvoriť mnohé a rôzne "charizmatické" javy, nevynímajúc rôzne zjavenia, rozprávania jazykmi, interpretácie, proroctvá - a to, čo toto všetko presahuje, ohromujúcej skúsenosti, ktorá sa nazýva "krst Svätého Ducha" (alebo vo "Svätom Duchu", prípadne so "Svätým Duchom"). Ale čím presne je tento "duch"? Je pozoruhodné, že túto otázku si zriedkakedy dajú prívrženci "charizmatickej obrody". Ich vlastná "baptizmálna" skúsenosť je taká silná a predchádzala jej taká účinná psychologická príprava vo forme sústredenej modlitby a očakávania, že v ich mysliach nie je nikdy pochybnosť o tom, že prijali Svätého Ducha a že fenomén, ktorý zažili a videli, je presne ten, ktorý je popísaný v Skutkoch apoštolských. Tiež psychologická atmosféra tohto hnutia je často taká jednostranná a napätá, že sa to považuje za skutočné rúhanie proti Svätému Duchu, keď o tom niekto pochybuje. Zo stoviek kníh, ktoré boli o tomto hnutí napísané, iba veľmi málo vyjadruje, čo i len najmenšiu pochybnosť o jeho duchovnej platnosti, Aby sme mali lepšiu predstavu o rozlišovacích charakteristických "charizmatickej obrody", preskúmajme niektoré svedectvá a praktiky jeho účastníkov, pričom ich vždy budeme porovnávať s normou svätého Pravoslávia. Tieto svedectvá budú prevzaté, až na niekoľko výnimiek, z apologetických kníh a časopisov tohto hnutia, napísaných ľuďmi, ktorí sú mu naklonení priaznivo a ktorí zrejme uverejňujú iba ten materiál, o ktorom sa nazdávajú, že podporuje ich pozíciu. Ďalej použijeme iba minimum úzko pentakostálnych prameňov a obmedzíme sa hlavne na protestantských, katolíckych a pravoslávnych účastníkov súčasnej "charizmatickej obrody". 2. "Ekumenický" duch '"charizmatickej obrody" Skôr než budeme citovať "charizmatické" svedectvá, musíme sa pozrieť na hlavnú charakteristiku pôvodného päťdesiatnicového hnutia, o ktorom sa "charizmatickí" autori zriedka zmieňujú, a na to, že veľké množstvo a rôznosť pentakostálnych siekt sú udivujúce. Každá sekta zdôrazňuje svoje učenie a mnohí z nich nie sú v zhode s ostatnými. Jestvujú "Božie zhromaždenia", "Božie cirkvi", "päťdesiatnici" a skupiny nazývané "svätosť"', "plné evanjelium" atď., pričom mnohé sú rozdelené do menších skupín. Prvú vec, ktorú treba povedať o "duchu", ktorý vyvoláva takú anarchiu, je, že to isto nie je duch jednoty a je v ostrom kontraste k apoštolskej Cirkvi prvého storočia, o ktorom títo ľudia tvrdia, že sa k nemu vracajú. Napriek tomu sa` veľa rozpráva, a to zvlášť v "charizmatickej obrode" týchto denominácií v poslednom desaťročí, o "jednote", ktorá ho inšpiruje. Ale aká je to jednota? Pravá jednota Cirkvi, ktorú poznajú pravoslávni kresťania prvého, ale aj nasledujúcich dvadsiatich storočí, alebo pseudojednota ekumenického hnutia, ktoré popiera, že existuje Christova Cirkev? Odpoveď na túto otázku dáva celkom jasne vedúci "prorok" pentakostalizmu 20. storočia David Du Plessie, ktorý za posledných dvadsať rokov aktívne šíri správy o "krste Svätého Ducha" medzi vierovyznaniami Svetovej rady cirkví ako odpoveď na "hlas", ktorý mu to prikázal r. 1951. "Pentakostálna obroda" v cirkvách naberá silu a rýchlosť. Najpozoruhodnejšou vecou je, že táto obroda sa nachádza v tzv. liberálnych ~ spoločenstvách a oveľa menej v evanjelických a vôbec nie vo fundamentalistických častiach protestantizmu. Naposledy menovaní sú teraz najvehementnejšími oponentmi tohto slávneho obrodenia, pretože v pentakostálnom hnutí a v modernistickýc.h hnutiach Svetovej rady cirkvi nachádzame najsilnejšie prejavy "Ducha" (Du Plessis, str. 28). Podobne v rímskokatolíckej cirkvi je "charizmatická obnova" iba v "liberálnych" kruhoch a jedným z jej výsledkov je inšpirovanie jej ekumenizmu a liturgických experimentov ("gitarové omše" a pod.), zatiaľ čo tradicionalistickí katolíci sa stavajú proti tomuto hnutiu, tak isto ako fundamentalistickí protestanti. Nepochybne orientácia "charizmatickej" obrody je prísne ekumenická. "Charizmatický" luteránsky pastor Clarence Finsaas píše; "Mnohí sú prekvapení, že sa Svätý Duch môže pohybovať tiež v rôznych tradíciách historickej Cirkvi ... či cirkevné učenie má kalvínske alebo arménske pozadie, na tom málo záleží, a dokazuje, že Boh je väčší než naše viery, a že žiadna denominácia nemá na Neho monopol!” (Christenson, str. 99). Episkopálny pastor, hovoriaci o "charizmatickej obrode" usudzuje, že "ekumenicky vedie k pozoruhodnému spojeniu kresťanov rôznych tradícii, hlavne na úrovni miestnej cirkvi" (Harper, str.l7). Kalifornský "charizmatický" časopis InterChurch Renewal je plný prejavov "jednoty", napr.: "Tma vekov sa rozplynula a rímsko-katolícka mníška a protestant sa môžu navzájom milovať podivným novým druhom lásky," čo dokazuje, že sa strácajú "staré bariéry medzi vierovyznaniami." "Povrchné vieroučné rozdiely sa odstraňujú pre všetkých veriacich, aby prišli do jednoty Svätého Ducha," Pravoslávny kňaz o. Eusébios Stephanou verí, že "toto vyliatie Svätého Ducha transcenduje náboženské hranice ... Duch Boží veje v pravoslávnej Cirkvi i mimo nej" (Logos, Jan., 1972, str.12). Tu sa pravoslávny kresťan, ktorý je ostražitý, keď má "skúmať duchov", nachádza na známej pôde posiatej obyčajnými otrepanými ekumenickými frázami. A predovšetkým musí vedieť, že toto nové "vyliatie Svätého Ducha", presne ako samotné ekumenické hnutie, vzniklo mimo pravoslávnej Cirkvi. Tie nemnohé pravoslávne farnosti, ktoré sa teraz do neho zapájajú, sa zrejme riadia podľa módy času, ktorá dozrievala úplne mimo hraníc Christovej Cirkvi. Ale čo to znamená, že tí, ktorí sú mimo Christovej Cirkvi, učia pravoslávnych kresťanov? Je iste pravdou (žiadny uvedomelý pravoslávny človek to nebude popierať), že pravoslávni kresťania sa niekedy musia hanbiť pred horlivosťou niektorých rímskokatolíkov a protestantov za svoju návštevnosť chrámu, misijnú činnosť, spoločné modlitby, čítanie Sv. Písma a pod.. Horlivé nepravoslávne osoby môžu zahanbiť pravoslávneho i napriek omylom svojho učenia, keď sa viac snažia, aby sa páčili Bohu, než mnohí pravoslávni ľudia, ktorí majú celú plnosť apoštolského kresťanstva. Pravoslávni by urobili dobre, keby sa od nich učili a prebúdzali duchovné bohatstvá svojej vlastnej Cirkvi, ktoré nevidia pre netečnosť a zlé návyky. Všetko toto sa týka ľudskej stránky viery, ľudských snáh, ktoré sa môžu rozšíriť do náboženskej činnosti, či už je viera správna alebo nesprávna. "Charizmatické" hnutie si však nárokuje byt' v kontakte s Bohom a tvrdí, že našlo prostriedky na prijímanie Svätého Ducha, vylievanie Božej milosti. Avšak iba Cirkev, a nič iné, ustanovil Pán Isus Christos ako prostriedok na udeľovanie milosti ľuďom. Máme veriť, že Cirkev sa má teraz nahradiť nejakým "novým zjavením" schopným zosielať milosť Božiu mimo Cirkvi, medzi skupiny ľudí, ktorí možno veria v Christa, ale ktorí nemajú skúsenosti a vedomosti o tajomstvách, ktoré Christos ustanovil a nemajú žiadne spojenie s apoštolmi a ich nástupcami, ktorých On ustanovil, aby boli správcami týchto Tajomstiev? Nie! Je tak isto jasné dnes, ako to bolo jasné v prvom storočí, že dary Svätého Ducha neboli dané tým, ktorí sú mimo Cirkvi. Veľký pravoslávny otec 19. storočia biskup Teofán Zatvornik píše, že dar Svätého Ducha je daný "prostredníctvom sv. Tajiny (sviatosti) myropomazania, ktoré zaviedli apoštoli namiesto skladania rúk" (čo bola farma sviatosti v Skutkoch apoštolských). "My všetci - ktorí sme boli pokrstení a myropomazaní - máme dar Svätého Ducha ... i keď nepôsobí v každom." Pravoslávna Cirkev má prostriedky na to, aby bol tento dar aktívny a "niet inej cesty ...". Bez sviatosti myropomazania, podobne ako predtým bez skladania rúk apoštolov, Svätý Duch nikdy neschádza a nikdy nebude schádzať. Slovom, orientáciu "charizmatickej obrody" možno popísať ako orientáciu nového a hlbšieho alebo "duchovného" ekumenizmu, kde je kresťan "obnovený" resp. "obrodený" vo svojej vlastnej tradícii, ale súčasne divne zjednotený (pretože je to tá istá skúsenosť) s inými rovnako "obnovenými" či "obrodenými" v ich vlastných tradíciách, ktoré obsahujú rôzne stupne herézy a neviery! Tento relativizmus vedie tiež k otvorenosti úplne novým náboženským praktikám, ako keď pravoslávny kňaz umožní laikovi, aby na neho "skladal ruky" pred kráľovskými (cárskymi) dverami pravoslávneho Chrámu (Logos, apríl, 1972, str.4). Koniec toho všetkého je superekumenická vízia popredného pentakostálneho "proroka", ktorý hovorí, že päťdesiatnici "začali živo predstavovať možnosť hnutia stať sa Christovou Cirkvou v posledných dňoch času. Avšak táto situácia sa úplne zmenila počas posledných desiatich rokov. Mnohí moji bratia sú teraz presvedčení, že Pán Isus Christos, Hlava Cirkvi, vyleje svojho Ducha na všetkých ľudí, a že historické cirkvi budú obrodené a obnovené a potom v tejto obnove budú zjednotené Svätým Duchom" (Du Plessis, str.33). Je jasné, že v "charizmatickej obrode" niet miesta pre tých, ktorí veria, že pravoslávna Cirkev je Christovou Cirkvou. Nie je divu, že i pravoslávni pentakostalisti pripúšťajú, že na začiatku mali "podozrenie" o ortodoxii tohto hnutia (Logos, apríl,1972, str.9). Ale teraz sa podívajme na ekumenické teórie a praktiky pentakostalistov, na to, čo naozaj inšpiruje a dáva silu "charizmatickej obrode", na skutočnú skúsenosť moci "ducha". 3. "Hovorenie jazykmi" Ak sa pozorne pozrieme do spisov "charizmatickej obrody", zistíme, že toto hnutie veľmi pripomína mnohé sektárske hnutia minulosti, pretože sa zakladá v prvom rade alebo dokonca celkom na dosť bizarnom vieroučnom tvrdení alebo náboženskej praxi. Jediným rozdielom je, že sa teraz dôraz kladie na špecifický bod, ktorý žiadny sektár v minulosti nepovažoval za ústredný: hovorenie jazykmi. Podľa učenia rôznych päťdesiatnicových siekt je "krst vo Svätom Duchu dosvedčený počiatočným fyzikálnym znamením hovorenia inými jazykmi" (Sherill, str.79). Ale nielen toto je prvým znakom konverzie k päťdesiatnicovej sekte alebo orientácii. Podľa najlepších päťdesiatnicových autorít musí táto prax pokračovať, lebo "duch" sa môže stratiť. David Du Plessis píše: "Prax modlenia sa jazykmi má pokračovať a rásť v živote tých, ktorí sú pokrstení v Duchu, ináč môžu zistiť, že iné prejavy Ducha prichádzajú zriedka alebo sa celkom zastavia" (Du Plessis, str.89). Mnohí dosvedčujú, ako tvrdí jeden protestant, že jazyky "sa teraz stali hlavným doprovodom môjho bohoslužobného života" (Lillie, str.50). Rímskokatolícka kniha o tamtom predmete hovorí opatrnejšie, že "z darov Svätého Ducha" sa "tieto prijímajú často, a ak nie vždy, tak ako prvé". "Pre mnohých je to prah, cez ktorý človek prechádza do kráľovstva darov a plodov Svätého Ducha" (Rahaghan, str.19). Tu možno vidieť prílišný dôraz, ktorý však nie je prítomný v Novom Zákone, kde hovorenie jazykmi má rozhodne menší význam, ktorý slúži ako znamenie zoslania Svätého Ducha v deň Päťdesiatnice (Sk 2) a pri ďalších dvoch udalostiach (Sk10 a 19). Po prvom alebo snáď druhom storočí nie je o ňom zmienka v žiadnom pravoslávnom prameni a nie je o ňom zmienka ani medzi veľkými otcami egyptskej púšte, ktorí boli tak naplnení Božím Duchom, že robili mnohé udivujúce zázraky vrátane kriesenia mŕtvych. Pravoslávny postoj k jedinečnému hovoreniu jazykmi je zhrnutý v slovách blaženého Augustína (Homílie o Jánovi, VI, 10): "V prvých časoch Svätý Duch zostupoval na tých, ktorí uverili a títo hovorili jazykmi, ktoré sa neučili, ako sa im dal Duch vyjadriť. Boli to znamenia prispôsobené tejto dobe. Lebo bolo vhodné, aby bolo toto znamenie Svätého Ducha vo všetkých jazykoch, aby sa ukázalo, že Slovo Božie má prejsť cez všetky jazyky po celom svete. Bolo to urobené na znamenie a toto minulo." A akoby odpovedal súčasným päťdesiatnikom s ich podivným dôrazom na tento bod, Augustín pokračuje: "Teraz sa očakáva, že tí, na ktorých sa kladú ruky, majú hovoriť jazykmi? Alebo keď sme skladali ruky na deti, čakal niekto z vás, že budú rozprávať jazykmi? Alebo keď videl, že nerozprávajú jazykmi, bol niekto z vás tak zatvrdilý srdcom, aby povedal: Tieto nedostali Svätého Ducha?" Aby moderní päťdesiatnici ospravedlnili svoje používanie jazykov, odvolávajú sa na Prvý list sv. apoštola Pavla ku Korinťanom (kap. 12-14). Ale sv. Pavol napísal tento list preto, lebo "jazyky" sa stali príčinou neporiadku v korintskej Cirkvi. A i keď ich nezakázal, rozhodne znížil ich význam. Táto pasáž, ktorá je ďaleko od toho, aby povzbudzovala modernú obrodu "jazykov", ju naopak odsudzuje - zvlášť keď človek odhalí (ako to pripúšťajú aj sami päťdesiatnici), že sú iné zdroje hovorenia jazykmi okrem Svätého Ducha! Ako pravoslávni kresťania vieme, že hovorenie jazykmi ako opravdivý dar Svätého Ducha sa nemôže objaviť u tých, ktorí sú mimo Christovej Cirkvi. Ale pozrime sa bližšie na tento moderný fenomén a presvedčme sa, či má ten charakter, ktorý by mohol odhaliť', z akého zdroja pochádza. Ak máme podozrenie z preháňanej dôležitosti, ktorú prikladajú moderní päťdesiatnici "jazykom", mali by sme im venovať pozornosť, keď skúmame okolnosti, za ktorých sa dejú. Sú ďaleko od toho, aby boli dávané voľne a spontánne ber, ľudského zásahu ako pravé dary Svätého Ducha, môže byť hovorenie jazykmi vyvolané, aby sa stali celkom vyjadriteľné pravidelnou technikou sústredenej skupinovej "modlitby" pri doprovode psychologicky sugestívnych hymnov ("Prichádza! Prichádza!", kulminuje v "skladaní rúk" a niekedy zahrňujúc takého čisto fyzikálne úsilie, ako je opakovanie danej frázy znovu a znovu (Koch, str.24), alebo robia iba zvuky ústami. Jeden človek pripúšťa, že, podobne ako iní, po hovorení jazykmi "som často vydával ústami nezmyselné slabiky v snahe spustiť tok modlitby jazykmi" (Sherill, str.l27); a takéto snahy teraz obhajujú päťdesiatnici. "Vydávanie zvukov ústami nie je "hovorenie jazykmi", ale môže znamenať úprimný akt viery, ktorú Svätý Duch poctí tým, že dá takémuto človeku moc hovoriť iným jazykom" (Harper, str.11). Iný protestantský pastor hovorí: "Počiatočná prekážka pri hovorení jazykmi, ako sa zdá, je jednoducho uvedomenie si, že musíme "hovoriť"' ... Prvé slabiky a slová môžu znieť divne vášmu uchu. Môžu sa zadrhávať a neartikulovať. Ale keď naďalej hovoríte vo viere, Duch vytvorí pre vás jazyk modlitby a chvály" (Christenson, str.130). Jezuitský teológ hovorí, ako uvádzal takúto radu do praxe: "Po raňajkách som cítil, že som fyzicky ťahaný do kaplnky, kde som si sadol, aby som sa modlil. Podľa Jimovho popisu jeho vlastného prijatia tohto daru jazykov, začal som si pokojne hovoriť "la, la, la, la". K môjmu veľkému ohromeniu nasledoval rýchly pohyb jazyka a pier v sprievode hlbokého pocitu vnútornej oddanosti" (Gelpi, str.1). Môže triezvy pravoslávny kresťan zamieňať tieto nebezpečné duševné hry s darmi Svätého Ducha? V tomto nie je nič kresťanského ani duchovného. Je to skôr oblasť psychických mechanizmov, ktoré možno uviesť do činnosti pomocou určitých psychologických alebo fyzických techník a "hovorenie jazykmi" tu hrá kľúčovú úlohu ako istý druh "kohútika na puške" v tejto oblasti. V každom prípade sa to vôbec nepodobá na duchovný dar popisovaný v Novom Zákone, ale skôr sa to blíži k šamanskému "hovoreniu jazykmi", ako je to praxou v primitívnych náboženstvách, kde šaman alebo lekár má pravidelnú techniku upadnutia do tranzu a potom podáva správy "bohu" alebo "od boha" v jazyku, ktorý sa neučil. Na nasledujúcich stranách sa stretneme s takými tajuplnými "charakteristickými" skúsenosťami, že porovnanie so šamanizmom sa nebude zdať pritiahnuté za vlasy, zvlášť ak chápeme, že primitívny šamanizmus je iba zvláštnym vyjadrením "náboženského" fenoménu, ktorý modernému Západu vôbec nie je vzdialený a skutočne zohráva významnú úlohu v živote súčasných "kresťanov": "mediumizmu". 4. "Kresťanský" mediumizmus Vynikajúcu a objektívnu štúdiu "hovorenia jazykmi" urobil nemecký luteránsky pastor Dr. Kurt Koch (The Strife of Tongues). Po preskúmaní stoviek príkladov tohto "daru", ako sa prejavoval v posledných rokoch, došiel na základe Sv. Písma k záveru, že iba štyri z týchto prípadov by mohli byt' darom popísaným v Skutkoch apoštolských, ale nebol si istý ani v jednom prípade. Pravoslávny kresťan, ktorý pozná dokonale patristickú tradíciu Christovej Cirkvi, bude prísnejšie posudzovať úsudok Dr. Kocha. V porovnaní s týmito niekoľkými možnými pozitívnymi prípadmi však Dr. Koch objavil určitý počet prípadov nepochybného démonického posadnutia, pretože "hovorenie jazykmi" je v skutočnosti "darom" posadnutých. Ale v konečnom závere Dr. Kocha nachádzame to, čo je snáď kľúčom k celému hnutiu. Uzatvára, že "hnutie" jazykov nie je vôbec "obrodou", pretože je v ňom málo ľútosti alebo vedomia hriechu, ale iba hľadanie moci a skúsenosti. Fenomén jazykov nie je darom popísaným v Skutkoch apoštolských, ani to nie je (vo väčšine prípadov) skutočná démonická posadnutosť. Skôr "je čím ďalej tým viac jasné, že možno cez 90 % prípadov celého jazykového hnutia je svojím charakterom mediumistických" (Koch, str.35). Kto je "médium"? Médium je osoba s určitou psychickou citlivosťou, ktorá jej umožňuje byt' prostriedkom na prejavenie sa neviditeľných síl alebo bytostí {kde sú zahrnuté skutočné bytosti, ako jasne vyhlásil starec Ambróz Optinský). Sú to vždy padlí duchovia, ktorým patrí táto oblasť, a nie i "duchovia mŕtvych", ako si to predstavujú špiritisti. Takmer všetky nekresťanské náboženstvá hojne používajú mediumistické dary ako je jasnovidectvo, hypnóza, "zázračné" vyliečenia, ; objavenie sa a miznutie predmetov, ako aj ich pohyb z jedného ' miesta na druhé atď. Treba poznamenať, že niektoré podobné dary mali aj pravoslávni svätci, ale je obrovský rozdiel medzi týmto pravým kresťanským darom a jeho mediumistickou imitáciou. Napr. pravý kresťanský dar vyzdravenia je daný Bohom priamo ako odpoveď na vrúcnu modlitbu a osobitne na modlitbu človeka, ktorý je zvlášť milý Bohu, spravodlivého človeka alebo svätého človeka (Jakub 5,16), a tiež dotykom vo viere k objektom, ktoré boli posvätené Bohom (svätená voda, relikvie svätých atď., viď Sk 19, 12; 2 Kráľ 13,21). Ale mediumistické vyliečenie, podobne ako iné mediumistické dary, sa uskutočňuje pomocou určitých techník a psychických stavov, ktoré možno kultivovať a uvádzať do užívania praxou a ktoré nemajú nič spoločného ani so svätosťou, ani s Božími činmi. Mediumistická schopnosť sa môže získať' buď dedením, alebo prenosom cez kontakt s niekým, kto má tento dar, alebo dokonca čítaním okultných kníh. Mnohé médiá tvrdia, že ich moc nie je vôbec nadprirodzená, ale pochádza z prírody, o ktorej málo vieme. Do určitej miery je to nepochybne pravda, ale je tiež pravda, že oblasť, z ktorej tieto dary pochádzajú, je špeciálnou oblasťou padlých duchov, ktorí neváhajú využiť príležitosť umožnenú ľuďmi, ktorí vstupujú do tejto oblasti, aby ich zatiahli do svojich sietí a pridávajú k tomu svoju démonickú silu a prejavy, aby priviedli duše do záhuby. A nech sú vysvetlenia rôznych mediumistických fenoménov akékoľvek, Boh vo svojom zjavení ľudstvu prísne zakázal styk s touto okultnou oblasťou: "Nech sa nenájde u teba taký, čo by syna alebo dcéru prevádzal ohňom, ani veštec, ani vykladač znamení, ani hádač, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani vedomec, ani nikto, kto by sa vypytoval mŕtvych. Lebo Hospodinu je ohavný každý, kto činí tieto veci" (Deut 18,10-12; viď tiež Lev 20,6). V praxi je možné spojiť mediumizmus s pravým kresťanstvom, avšak túžba po mediumistických prejavoch alebo silách nie je zlúčiteľná so základnou kresťanskou orientáciou smerom ku spáse duše. Nechcem tým povedať, že nejestvujú "kresťania'", ktorí sú zapojení do mediumizmu často nevedome (ako uvidíme neskôr), chcem iba povedať, že nejestvujú praví kresťania, že ich kresťanstvo je iba "novým kresťanstvom", ktoré kázal Nikolaj Berďajev, o ktorom sa zmienime neskôr. Dr. Koch dochádzal dokonca zo svojho protestantského pozadia k správnemu záveru, keď tvrdí: "Náboženský život človeka neohrozuje okultizmus alebo špiritizmus. V skutočnosti je špiritizmus do veľkej miery "náboženským" hnutím ... Diabol neberie preč našu "náboženskosť"' ,.. Ale je veľký rozdiel medzi: byt' náboženským a byt' znovu zrodený Svätým Duchom. So smútkom treba povedať, že naše kresťanské denominácie majú viac "náboženských" ľudí, než pravých kresťanov." Najznámejšou formou mediumizmu na modernom Západe je špiritistická seansa, kde sa nadväzuje spojenie s určitými silami, ktoré vyvolávajú viditeľné efekty ako je klopanie, hlasy, rôznu druhy komunikovania, automatické písanie a hovorenie neznámymi jazykmi, pohybovanie predmetmi a objavovanie sa rúk "ľudských" postáv, ktoré možno niekedy fotografovať. Tieto efekty sa vytvárajú pomocou určitých postojov a techník na strane prítomných. Uvedieme tu niektoré štandardné knihy zaoberajúce sa týmto predmetom. l. Pasivita: Činnosť ducha sa meria stupňom pasivity alebo rezignácie, ktorú tento hľadá u senzibila či média. "Médium .., môže dosiahnuť usilovnou kultiváciou každý, kto sa s rozmyslom vzdáva svojho tela s jeho slobodnou vôľou, spolu so senzitívnymi a intelektuálnymi schopnosťami, v prospech invázneho alebo kontrolujúceho ducha." 2. Solidarita vo viere: Všetci prítomní musia mať "súcitný stav mysle na podporu média"; tento špiritistický fenomén sa "uľahčuje určitou sympatiou, vznikajúcou z harmónie myšlienok, názorov a pocitov existujúcich medzi tými, ktorí robia experimenty a medzi médiom". Keď je táto sympatia a harmónia, ako aj osobné podriadenie sa vôle nedostatočné u členov "kruhu", seansa zlyhá. Tiež počet experimentujúcich ľudí (experimentérov) je veľmi dôležitý. Ak je väčší, prekáža harmónii, ktorá je potrebná pre dosiahnutie úspechu. 3. Všetci prítomní spoja ruky, aby utvorili tzv. "magnetický kruh". "Týmto uzavretým kruhom každý člen prispieva energiou určitej sily, ktorá sa kolektívne odovzdáva médiu." Avšak "magnetický kruh" je potrebný iba u menej vyvinutých médií. Pani Blavatská, zakladateľka modernej "teozofie", ktorá bola sama médiom, sa neskôr vysmievala z nevypracovaných techník špiritizmu, keď sa na Východe stretla s oveľa silnejšími médiami, k tejto kategórii patrí aj fakír popísaný v 3. kapitole. 4. Potrebná špiritistická atmosféra sa bežne navodzuje umelými prostriedkami, napr. spievaním hymnov, vyhrávaním jemnej hudby a dokonca modlitbou. Špiritistická seansa je skôr nevypracovanou formou mediumizmu - hoci práve z tohto dôvodu sú jej techniky zrejmé - a iba zriedka má okázalé výsledky. Jestvujú aj iné, jemnejšie formy. Niektoré z nich majú názov "kresťanské". Aby sme to pochopili, potrebujeme sa iba pozrieť na techniky "liečiteľov vierou", akým je Oral Roberts {ktorý pred vstupom do metodistickej cirkvi pred niekoľkými rokmi bol kazateľom sekty Päťdesiatnicová svätosť), ktoré spôsobujú "zázračné" uzdravenia utvorením skutočného "magnetického kruhu" zloženého z ľudí so správnou sympatiou, pasivitou a harmóniou "viery", ktorí kladú ruky na televízor, keď je zapnutý. Vyliečenie môže dokonca nastať vypitím pohára vody, ktorý bol umiestnený na televízore a takto absorboval tok mediumistických síl, ktoré boli privedené do činnosti. Ale takéto vyliečenie, podobne ako vyliečenie spôsobené špiritizmom alebo čarodejníctvom, môže mat' ťažké následky v neskorších psychických, a to sa ani nezmieňujeme o duchovných poruchách.4z V tejto oblasti musí byť človek veľmi opatrný, pretože diabol neustále predstiera Božie činy a mnoho ľudí s mediumistickými darmi si mysli, že naďalej zostávajú kresťanmi a že ich dary pochádzajú od Svätého Ducha. Ale môžeme povedať o "charizmatickej obrode" - že je to v skutočnosti, ako niektorí hovoria, v prvom rade určitá forma mediumizmu? Pri aplikovaní najzrelejších testov pre mediumizmus na "charizmatickú obrodu" je človek zarazený predovšetkým skutočnosťou, že hlavné prerekvizity špiritistických seansí, popísaných vyššie, sú všetky prítomné na "charizmatických" modlitebných zhromaždeniach, zatiaľ čo ani jedna z týchto charakteristík nie je prítomná v tej istej forme alebo stupni v pravej kresťanskej bohoslužbe pravoslávnej Cirkvi. l. "Pasivita" špiritistickej seansy zodpovedá tomu, čo "charizmatickí" autori nazývajú istým druhom odovzdania sa (letting go...). Toto zahrňuje viac než odovzdanie vedomej existencie aktom vôle... Týka sa to tiež veľkej, dokonca skrytej oblasti vedomého života človeka... Všetko, čo je treba urobiť, je odovzdať seba - telo, rozum i jazyk, aby Boží Duch mal plnú vládu... Takéto osoby sú pripravené - "bariéry padli a Boh sa mocne hýbe i cez ich celú bytosť' (Williams, str.62-63). Takýto "duchovný postoj" nie je postojom kresťanstva; je to skôr postoj zenbudhizmu, orientálneho "mysticizmu", hypnózy a špiritizmu. Takáto prehnaná pasivita je úplne cudzia pravoslávnej duc*****sti a je iba otvoreným pozvaním k aktivite lživých duchov. Jeden pozorovateľ poddajných hypnotických vplyvov poznamenáva, že na päťdesiatnicových stretnutiach ľudia hovoriaci jazykmi a vysvetľujúci "ako sa zdá, prechádzajú do tranzu" (Sherill, str.87). Táto pasivita sa prejavuje v niektorých "charizmatických" obciach tak, že úplne rušia cirkevné organizácie a každý ustálený poriadok bohoslužieb a robia absolútne všetko, ako to nariadi "duch". 2. Jestvuje určitá "solidarita vo viere" - a nielen solidarita v kresťanskej viere a nádeji na spásu, ale špecifická zhoda želania pre očakávanie "charizmatických" fenoménov. Týka sa to všetkých "charizmatických" modlitebných zhromaždení. Je však potrebná výslovná solidarita pre skúsenosť "pokrstenia Svätým Duchom", ktorá sa obyčajne uskutočňuje v malej oddelenej miestnosti v prítomnosti iba niekoľkých ľudí, ktorí už mali takúto skúsenosť. Prítomnosť len jednej osoby, ktorá má negatívne myšlienky na takúto skúsenosť obyčajne stačí na to, aby sa "krst" neuskutočnil - presne v súlade s pochybnosťou a modlitbou pravoslávneho kňaza, ktorá stačila na prerušenie pôsobivej ilúzie vytvorenej cejlonským fakírom. 3. Špiritistický "magnetický kruh" zodpovedá pentakostálnemu "skladaniu rúk", ktorý vždy vytvárajú tí, ktorí už majú skúsenosť s "krstom" spojeným s hovorením jazykmi a ktorí podľa slov samotných päťdesiatnikov slúžia ako "kanály Svätého Ducha" (Williams, str.64). Tato slovo používali špiritisti, keď hovoria o médiách. 4. "Charizmatická atmosféra", podobne ako špiritistická, sa navodí pomocou sugestívnych spevov a modlitieb, a tiež často tlieskaním rúk, čo "vytvára" efekt narastajúceho vzrušenia s takmer intoxikačnou kvalitou (Sherill, str.23). Možno namietnuť, že všetky tieto podobnosti medzi mediumizmom a pentakostalizmom sú iba náhodné. A skutočne, aby sme ukázali, či "charizmatická obroda" je skutočne mediumistická, musíme určiť, aký je to druh "ducha'", ktorý komunikuje cez "pentakostálne kanály". Určitý počet svedectiev zo strany tých, ktorí to zažili a ktorí veria, že je to Svätý Duch - jasne poukazuje na jeho povahu. "Skupina sa pohybovala blízko okolo mňa. Bolo to, ako keby vytvárali telami lievik, cez ktorý bol koncentrovaný tok Ducha, ktorý pulzoval miestnosťou. Prúdil do mňa, keď som tam sedel" (Sherill, str.l22). Na katolíckom pentakostálnom zhromaždení "pri vstupe do miestnosti bol človek prakticky ohromený silnou viditeľnou prítomnosťou Boha" (Ranaghan, str.79). (Porovnaj "rozochvenú" atmosféru pri niektorých pohanských a hinduistických obradoch; viď tiež str.41-42). Iný človek popísal svoj "krstný" zážitok takto: "Bol som si vedomý, že Boh bol v miestnosti, a že sa ku mne blížil. Nevidel som Ho, ale cítil som, že som si ľahol na chrbát. Zdalo sa mi, že plávam po dlážke..." (Logos Journal, Nov. - Dec., 1971, str.47). Iný podobný príklad bude uvedený v diskusii o fyzikálnych sprievodných javoch "charizmatického" zážitku. Tento "pulzujúci", "viditeľný", "tlačiaci" duch, ktorý sa "približuje" a "prúdi", ako sa zdá, potvrdzuje mediumistický charakter "charizmatického" hnutia. Je isté, že Svätý Duch by sa nikdy nemohol prejaviť takýmto spôsobom! Ale spomeňme si na divnú charakteristiku "charizmatického" hovorenia jazykmi, o ktorom sme sa už zmienili, a síce, že je dané nielen po počiatočnej skúsenosti "krstu Svätým Duchom", ale pokračuje (súkromne aj verejne) a stáva sa hlavným sprievodným javom náboženského života, lebo "dary Ducha" môžu prestať. Jeden presbyteriánsky "charizmatický" autor hovorí o špeciálnej funkcii tejto praxe pri "príprave" na "charizmatické" stretnutia: "Často sa stáva, že... malá skupina strávi čas modlitbou v Duchu (t. j, jazykmi). Pri tomto sa veľmi znásobí zmysel Božej prítomnosti a sily, ktorá sa prenáša do zhromaždenia." A znovu "zisťujeme, že tichá modlitba v Duchu počas stretnutia pomáha udržať otvorenosť Božej prítomnosti...", pretože "keď sa človek zoznámil s modlením a jazykmi nahlas ... skoro vzniká možnosť dýchania, pohybovania sa vo vokálnych akordoch a v jazyku, aby sa prejavilo dýchanie Ducha a pritom modlitba pokračuje ticho, avšak hlboko" (Williams, str.31). Pamätajme tiež, že hovorenie jazykmi sa môže iniciovať takými umelými spôsobmi ako "vydávanie zvukov ústami" - a dôjdeme k nevyhnutnému záveru, že "charizmatické" hovorenie jazykmi nie je vôbec "darom", ale "technikou", získanou inými technikami a naopak iniciovanie ešte iných "darov Ducha", ak človek naďalej pokračuje v jeho praktikovaní a kultivovaní. Nemáme tu kľúč k terajšiemu hlavnému praktikovaniu moderného pentakostálneho hnutia, ktoré objavilo novú mediumistickú techniku pre vstup a zachovanie psychického stavu, kde sú bežné zázračné "dary"? Ak je to pravda, potom "charizmatická" definícia "skladania rúk" - "jednoduchá služba jednej alebo viacerých osôb, ktoré sú kanálmi Svätého Ducha k iným, ešte nepožehnaným", ktorých "dôležitou vecou je, že tí, ktorí slúžia, sami zažili pohyb Svätého Ducha" (Williams, str.64) - popisuje presne prechod mediumistického daru cez tých, ktorí ho už získali a sami sa stali médiami. "Krst Svätým Duchom" sa takto stáva mediumistickou iniciáciou. V skutočnosti, ak je "charizmatická obroda" skutočne mediumistickým hnutím, to, čo je na ňom nejasné, ak sa na neho dívame ako na kresťanské hnutie, sa stáva jasným. Hnutie vzniklo v Amerike, ktorá pred päťdesiatimi rokmi zrodila špiritizmus v podobnej psychologickej klíme. Mŕtva, zracionalizovaná protestantská viera je zrazu zaplavená terajšou skúsenosťou "neviditeľnej" sily, ktorá sa nedá racionálne alebo vedecky vysvetliť. Hnutie má najväčší úspech v tých krajinách, ktoré majú dávnu históriu špiritizmu alebo mediumizmu: predovšetkým Amerika a Anglicko, potom Brazília, Japonsko, Filipíny, čierna Afrika. Sotva sa nájde príklad "hovorenia jazykmi" v nominálnom kresťanskom kontexte počas 1600 rokov po dobe sv. Pavla, a i vtedy je izolovaným a krátkym historickým javom do pentakostálneho hnutia 20. storočia, ako na to poukázal vedecký historik náboženského "entuziazmu". A teraz majú tento "dar" mnohí šamani a lekári- čarodejníci primitívnych náboženstiev, ako aj moderné špiritistické médiá a démonom posadnutí. "Proroctvá" a "vysvetľovanie" na "charizmatických" bohoslužbách, ako uvidíme, sú nejasné a stereotypné čo do prejavu, bez špecificky kresťanského alebo prorockého ducha a obsahu. Učenie je podriadené praxi: mottom oboch hnutí by mohlo byt' "funguje to", ako to "charizmatickí" nadšenci neustále hovoria. Je to skutočne pasca, do ktorej, ako sme videli, vedie svoje obete hinduizmus. Sotva možno pochybovať, že "charizmatická obroda", pokiaľ ide o tento jav, sa oveľa viac podobá špiritizmu a vo všeobecnosti nekresťanskému náboženstvu než pravoslávnemu kresťanstvu. Budeme však musieť uviesť mnoho príkladov, aby sme demonštrovali, ako je toto tvrdenie pravdivé. Až doposiaľ sme okrem tvrdení Dr. Kocha citovali iba tých, ktorí sympatizujú s "charizmatickou obrodou", ktorí vydávajú svedectvo o tom, o čom si myslia, že je dielom Svätého Ducha. Teraz budeme citovať svedectvá niekoľkých ľudí, ktorí zanechal i "charizmatické" hnutie alebo odmietajú do neho vstúpiť, pretože zistili, že "duch", ktorý ho oživuje, nie je Svätým Duchom. l. "V meste Leicester (Anglicko) istý mladý muž hovoril toto; `On a jeho priateľ boli veriacimi už niekoľko rokov, keď boli jedného dňa pozvaní na stretnutie skupiny hovoriacej jazykmi. Zmocnila sa ich atmosféra stretnutia, a potom sa modlili za druhé požehnanie a krst vo Svätom Duchu. Po intenzívnej modlitbe sa im zdalo, ako keby na nich zostúpilo niečo horúce. Vo svojom vnútri boli veľmi rozrušení. Niekoľko týždňov vychutnávali tento zážitok, ale vlna pocitov začala pomaly upadať.' Muž, ktorý mi to rozprával, poznamenal, že zbadal, ako stratil všetko želanie čítať Bibliu a modliť sa. Preskúmal tento svoj zážitok vo svetle Svätého Písma a uvedomil si, že nepochádza od Boha. Činil pokánie a zanechal to. Na druhej strane jeho priateľ pokračoval v týchto "jazykoch" a to ho zničilo. Dnes ani nepomyslí na to, že je kresťanom" (Koch, str.28). 2. Dvaja protestantskí kazatelia išli na "charizmatické" modlitebné stretnutie v presbyteriánskom kostole v Hollywoode. "Obaja sme sa vopred dohodli, že keď prvá osoba začne hovoriť jazykmi, budeme sa modliť asi takto: `Pane, ak je tento dar od Teba, požehnaj tohto brata, ale ak nie je od Teba, potom to zastav a nech nie je žiadne modlenie v jazykoch v našej prítomnosti.' ... Istý mladý muž otvoril stretnutie krátkym rozjímaním, po ktorom sa začala modlitba. Jedna žena sa začala plynule modliť v cudzom jazyku bez zakoktania a zaváhania. Vysvetlenie nebolo dané. Reverend B, a ja sme sa začali ticho modliť, ako sme sa predtým dohodli. Čo sa stalo? Nikto iný nerozprával jazykmi, hoci sa obyčajne na týchto stretnutiach všetci okrem istého architekta modlili neznámymi jazykmi" (Koch, str.15). Poznamenávame, že v prítomnosti mediumistickej solidarity viery sa tento fenomén neobjavuje. 3. "V San Diegu, v Kalifornii, prišla istá žena po útechu. Rozprávala mi o zlej skúsenosti, ktorú mala počas misie konanej istým členom jazykového hnutia. Chodila na stretnutia, počas ktorých hovoril o potrebe daru jazykov a na ďalšom stretnutí dovolila, aby boli na ňu položené ruky, aby prijala krst vo Svätom Duchu a dar hovorenia jazykmi. V tej chvíli upadla do bezvedomia. Keď prišla k sebe, ležala na dlážke s ústami automaticky sa otvárajúcimi a zatvárajúcimi bez toho, aby povedala aspoň slovo. Bola veľmi vyľakaná. Okolo nej stáli ľudia, ktorí boli prívržencami tohto evanjelistu a volali: `Sestra, skutočne si prekrásne hovorila jazykmi. Teraz máš Svätého Ducha.' Ale obeť tohto tzv. krstu vo Svätom Duchu bola uzdravená. Nikdy sa už nevrátila k tejto skupine jazykohovorcov Keď sa ku mne prišla poradiť, ešte vždy trpela na zlé vedľajšie účinky tohto "duchovného krstu" (Koch, str.26). 4. Iná pravoslávna kresťanka v Kalifornii hovorí o súkromnom stretnutí s kazateľom "naplneným duchom", ktorý mal ten istý názor ako poprední katolícki, protestantskí a pentakostálni predstavitelia "charizmatickej obrody". Päť hodín hovoril jazykmi a používal všetky triky (psychologické, hypnotické a "skladanie rúk"), aby prinútil prítomných prijať "krst vo Svätom Duchu". Táto scéna bola skutočne hrozná. Keď položil ruky na moju priateľku, vydala hrdelné zvuky, zastenala, zaplakala a vykríkla. Povedal, že trpí za iných a prihovára sa za nich. Keď "položil ruky" na moju hlavu, nastala predtucha skutočného zla. Jeho "jazyky" boli premiešané s angličtinou: "Máte dar proroctva, cítim to. Len otvorte ústa a vypláva. Blokujete Svätého Ducha." Milosťou Božou som mala ústa zatvorené, ale som si istá, že keby som hovorila, niekto iný by "interpretoval" (súkromná komunikácia). 5. Čitatelia časopisu The Orthodox Word si spomenú na správu o "modlitbe" konanej Sýrskou antiochijskou arcidiecézau v New Yorku na jej zhromaždení v auguste r. 1970, kde po vytvorení dramatickej a emocionálnej atmosféry začali mladí ľudia "svedčiť"', ako nimi hýbal "duch". Ale niekoľkí z prítomných ľudí neskôr rozprávali, že atmosféra bola "temná a zlovestná", "dusná", "temná a zlá", a zázračným príhovorom sv. Germana Aljašského, ktorého ikona sa nachádzala v miestnosti, bolo celé stretnutie prerušené a zlá atmosféra sa rozplynula (The Orthodox Word,1970, č. 4-5, str.l96-199). Sú mnohé iné prípady, kedy ľudia stratili záujem o modlitbu , čítanie Svätého Písma a o kresťanstvo vo všeobecnosti. Istý študent sa dokonca rozhodol, že "nebude viac čítať Bibliu a začal veriť, že sa mu bude zjavovať sám Boh Otec a rozprávať sa s ním" (Koch, str.29). Teraz budeme citovať svedectvá mnohých ľudí, ktorí vo svojej "charizmatickej" skúsenosti nenachádzajú nič negatívneho alebo zlého a preskúmame význam ich svedectva. Avšak bez toho, aby sme došli k záveru, pokiaľ ide o presnú charakteristiku "ducha", ktorý vyvoláva "charizmatické" javy, na základe dôkazov, ktoré sú tu zozbierané, musíme súhlasiť s Dr. Kochom! "Jazykové hnutie je prejavom pomäteného stavu, ktorým sa prejavuje prenikanie démonických síl" (Koch, str.47). To znamená, že toto hnutie, ktoré je iste "pomätené" tým, že sa vydáva pôsobeniu "ducha", ktorý nie je Svätým Duchom, nie je démonické podľa úmyslu alebo samo v sebe (čo súčasný okultizmus a satanizmus iste je), ale, svojou povahou sa zvlášť otvára prejavom zrejmých démonických síl, ktoré sa v skutočnosti niekedy objavujú. Túto knihu čítalo veľa ľudí, ktorí sa zúčastnili "charizmatickej obrody". Mnoho z nich potom zanechalo toto hnutie a uznalo, že duch, ktorého zažili v "charizmatíckých" javoch, nebol Svätý Duch. Takýmto ľuďom, ktorí sú zapojení do "charizmatického" hnutia a ktorí teraz čítajú túto knihu, chceme povedať: Iste cítite, že vaša skúsenosť v "charizmatickom" hnutí je niečo dobré (i keď máte výhrady voči niektorým veciam, ktoré ste videli a zažili). Možno neveríte, že je v ňom niečo démonické. Ak tvrdíme, že "charizmatické" hnutie je mediumistické v inšpirácii, nechceme popierať celú vašu skúsenosť, ktorú z toho máte. Ak chcete oľutovať svoje hriechy, uvedomiť si, že Pán Isus Christos je Spasiteľom ľudstva, úprimne milovať Boha a blížneho - všetko toto je iste dobré a nestratíte to, ak zanecháte "charizmatické" hnutie. Ale keď si myslíte, že vaša skúsenosť z "hovorenia jazykmi" alebo "prorokovanie" alebo čokoľvek iné "nadprirodzené", ktoré ste zažili, je od Boha - potom je táto kniha pre vás výzvou, aby ste poznali, že pravá kresťanská duchovná skúsenosť je omnoho hlbšia, než ako ste to cítili doposiaľ, že lákanie diabla je oveľa jemnejšie, než si môžete predstaviť, že ochota našej padlej ľudskej prirodzenosti zamieňať ilúziu za pravdu, emočný komfort za duchovnú skúsenosť, je oveľa väčšia, než si myslíte. V ďalšej časti tejto kapitoly si o tom povieme podrobnejšie. Pokiaľ ide o presný charakter "jazykov", ktorými sa dnes rozpráva, nemožno dať pravdepodobne jednoduchú odpoveď. Celkom určite vieme, že v pentakostalizme, práve tak ako pri špiritizme, hrajú nemalú úlohu elementy podvodu a sugescie pri občasnom intenzívnom tlaku aplikovanom v "charizmatických" kruhoch, ktorým sa vynucuje objavenie sa tohto fenoménu. Tak jeden člen veľkého pentakostálneho "Isusovho hnutia" svedčí, že keď hovoril jazykmi, "bola to len emocionálne vybudovaná vec, kde som mrmlal zopár slov". A iný sa úprimne priznáva: "Keď som sa stal kresťanom, ľudia, s ktorými som bol, mi povedali, že to musím robiť. Tak som sa modlil, aby som to mohol urobiť a zašiel som tak ďaleko, že som ich napodobňoval, aby si mysleli, že mám tento dar" (Ortega, str.49?. Niektoré z domnelých "jazykov" nie sú takto nepochybne pravé, alebo sú prinajlepšom produktom sugescie za podmienok takmer emočnej hystérie. Avšak jestvujú skutočne zdokumentované prípady pentakostálneho hovorenia nenaučeným jazykom (Sherill, str.90-95). Jestvujú tiež mnohé svedectvá o pokoji, istote a tichu (bez hysterických stavov), čím sa možno dostať do stavu "hovorenia jazykmi". A jestvuje zreteľne nadskutočný charakter v príslušnom fenoméne "spievania jazykmi", kde "duch" inšpiruje melódiu a mnohí sa pripájajú, aby vytvorili efekt, ktorý sa rôzne popisuje ako "tajomný, ale mimoriadne krásny" (Sherill, str.118) a "nepredstaviteľný, ľudsky nemožný" (Williams, str.33). Preto sa zdá zrejmým, že nielen psychologické alebo emocionálne vysvetlenie môže zodpovedať fenoménu súčasných "jazykov". Ak nie je spôsobené pôsobením Svätého Ducha - a doposiaľ je to presvedčivo zrejmé, že tomu tak nemôže byt' - potom dnešné "hovorenie jazykmi" ako autentický "nadprirodzený" fenomén môže byť iba prejavom daru niektorého , iného ducha. Aby sme presnejšie identifikovali tohto "ducha" a lepšie pochopili "charizmatické" hnutie nielen v jeho jave, ale i v jeho "duc*****sti", budeme sa musieť hlbšie venovať prameňom pravoslávnej Tradície. A predovšetkým sa budeme musieť vrátiť k učeniu pravoslávnej asketickej tradície, ktorá už bola prediskutovaná v tejto sérii článkov pri vysvetľovaní sily, ktorú má nad svojimi prívržencami hinduizmus. Je to prelesť, čiže duchovný klam.  5. Duchovný klam Pojem PRELESŤ ako kľúčový pojem v pravoslávnom asketickom učení úplne chýba v protestantsko-katolíckom svete, ktorý vytvoril "charizmatické" hnutie. A touto skutočnosťou je vysvetlené, prečo takýto zrejmý klam môže ovládať menované "kresťanské" kruhy a tiež prečo to "prorok" ako Nikolaj Berďajev, ktorý pochádza z pravoslávneho prostredia, považuje za absolútne podstatné, že v "novom veku Svätého Ducha" "nebude asketický svetový názor". Dôvod je zrejmý. Pravoslávny asketický svetový názor je jediným prostriedkom, ktorým ľudia, ktorí prijali Svätého Ducha v krste a pri myropomazaní, môžu naďalej získavať Svätého Ducha vo svojom živote, a učí, ako rozlišovať duchovný klam a chrániť sa pred nim. "Nová duc*****sť', o ktorej sníval Berd'ajev, a ktorú teraz praktizuje "charizmatická obroda", má úplne iný základ a je podvodom vo svetle pravoslávneho asketického učenia. Preto niet miesta pre obe koncepcie v tom istom duc*****m svete. Keď prijmeme "novú duc*****sť"' "charizmatickej obrody", musíme odmietnuť pravoslávne kresťanstvo a opačne, ak chceme zostať pravoslávnymi kresťanmi, musíme odmietnuť "charizmatickú obrodu", ktorá je falzifikátom pravoslávia. Aby bolo jasné, o čo tu ide, uvedieme učenie pravoslávnej Cirkvi o duc*****m klame, ako sa nachádza v súhrne tohto učenia z 19. storočia od biskupa Ignáca Brjančaninova, pravoslávneho otca modernej doby, v prvom zväzku jeho zobratých spisov. Jestvujú dve základné formy prelestí alebo duchovného klamu. Prvá a okázalejšia forma nastáva, keď sa človek snaží o vyšší duchovný stav či duchovné videnie bez toho, aby sa očistil od vášni a spoliehania sa na vlastný úsudok. Takémuto človeku diabol dáva veľké "videnia". Je veľa takých príkladov v životoch svätých, ktoré sú jednými z hlavných prameňov pravoslávneho asketického učenia. Tak novgorodský biskup sv. Niceta (31. jan.) začal žiť v osamelosti, nepripravený, proti rade svojho predstaveného a skoro počul hlas, ktorý sa modlil s nim. Potom k nemu prehovoril "Pán" a poslal "anjela", aby sa modlil namiesto neho, a aby ho poučil, že namiesto modlitby je treba čítať knihy a učiť tých, ktorí k nemu prichádzajú. Toto aj robil a vždy videl "vedľa seba anjela", ktorý sa modlil a ľudia boli udivení jeho duc*****u múdrosťou a "darmi Svätého Ducha", ktoré, ako sa zdalo, mal, vrátane "proroctiev", ktoré sa vždy splnili. Klam bol odhalený až vtedy, keď otcovia monastiera zistili jeho averziu voči Novému Zákonu (hoci Starý Zákon, ktorý nikdy nečítal, mohol citovať naspamäť), a ich modlitbami bol privedený k ľútosti, jeho "zázraky" prestali a neskôr dosiahol pravú svätosť. Podobne sv. Izák Kyjevopečerský (14. feb.) videl veľké svetlo a "zjavil sa mu "Christos" s anjelmi". Keď sa Izák bez prežehnania poklonil pred "Christom", zmocnili sa ho démoni a potom, čo s nim divo tancovali, nechali ho takmer mŕtveho. I on neskôr dosiahol pravú svätosť. Jestvujú podobné prípady, keď sa "Christos" s "anjelmi" objavil askétom a dával im udivujúcu moc "darov Svätého Ducha", ktoré nakoniec často viedli oklamaného askétu k šialenstvu alebo k samovražde. Jestvuje však iná, bežnejšia a menej okázalá forma duchovného klamu, ktorá svojim obetiam neponúka veľké videnia, ale vznešené "náboženské pocity". Stáva sa to, ako písal biskup Brjančaninov, "keď si srdce želá a snaží sa radovať zo svätých a božských pocitov, ale ešte nie je pre ne úplne zrelé. Každý, kto nemá kajúceho ducha, kto v sebe poznáva každý druh zásluhy a hodnoty, kto sa neochvejne nedrží učenia pravoslávnej Cirkvi, ale nejakej inej tradície, alebo si vymyslel svoj vlastný rozhodcovský posudok, alebo sa držal nepravoslávneho učenia - je v tomto stave klamu". Rímskokatolícka cirkev má celé duchovné príručky napísané ľuďmi v tomto stave: Takouto je kniha Tomáša Kempeského Nasledovanie Christa. Biskup lgnác hovorí o nej toto: "V tejto knihe prevláda a z jej strán dýcha pomazanie lichotiaceho čitateľa zlým duchom a otravuje ho ... Kniha privádza čitateľa do spoločenstva s Bohom priamo, bez predošlého očistenia cestou pokánia. Telesní ľudia v nej vstupujú do nadšenia z potešenia a intoxikácie získanej bez ťažkostí, bez samozrieknutia sa, bez pokánia, bez ukrižovania tela s jeho vášňami a želaniami (Gal 5,24), s chválením ich padlého stavu." A výsledok, ako napísal I. M. Koncevič, veľký sprostredkovateľ patristického učenia je, že askéta snažiaci sa zapáliť vo svojom srdci lásku k Bohu pri súčasnom zanedbávaní pokánia sa snaží získať pocit útechy, extázy a ako výsledok dosahuje presný opak: "Vstupuje do spoločenstva Satana a napĺňa sa nenávisťou k Svätému Duchu" (biskup Ignác). A toto je terajší stav, v ktorom sa nachádzajú prívrženci "charizmatickej obrody" bez toho, aby im to prišlo na myseľ. Jasnejšie to uvidíme, keď bod po bode preskúmame ich zážitky a názory a porovnáme ich s učením pravoslávnych otcov, ako to uvádza biskup Ignác. A. Postoj k "duchovným" zážitkom Keďže prívrženci "charizmatického" hnutia málo poznajú alebo vôbec nepoznajú pravé pramene kresťanskej duchovnej skúsenosti - sväté sviatosti Cirkvi a duchovné učenie odovzdané svätými otcami Cirkvi od Christa a Jeho apoštolov, nemajú prostriedky na rozlišovanie Božej milosti od falzifikátov. Všetci "charizmatickí" spisovatelia preukazujú viac-menej nedostatok opatrnosti pri rozlišovaní zážitkov, ktoré majú. Niektorí katolícki pentakostáli (päťdesiatnici) "vyháňajú Satana" skôr, než požiadajú o "krst v Duchu". Ale účinok tohto aktu, ako to bude zrejmé z ich vlastného svedectva, sa podobá činom Židov v Skutkoch apoštolských (19, 15), na "exorcizmus" ktorých zlý duch odpovedal: Isusa poznám, o Pavlovi viem, ale kto ste vy? Sv. Ján Kasián, veľký pravoslávny západný otec, ktorý s veľkou bystrosťou písal o pôsobení Svätého Ducha vo svojej Konferencii o "Božích daroch", poznamenáva, že "démoni niekedy robia zázraky, aby vyvolali pýchu u človeka, ktorý si mysli, že má zázračné dary, a aby pre neho takto pripravili ešte zázračnejší pád. Predstierali, že sa upaľujú a sú vyháňaní z tiel, v ktorých prebývali prostredníctvom svätosti ľudí, o ktorých vedeli, že nie sú svätí... V Evanjeliu čítame: `Povstanú falošní Christovia a falošní proroci...' Švédsky vizionár z 18. storočia Emanuel Swedenborg - ktorý bol predchodcom dnešnej okultnej a "duchovnej" obrody - mal rozsiahle skúsenosti s duchovnými bytosťami, ktoré často videl a komunikoval s nimi. Rozlišoval dva druhy duchov: "dobrých" a "zlých". Jeho skúsenosť bola nedávno potvrdená zisteniami klinického psychológa v jeho práci s "halucinujúcimi" pacientmi v štátnej psychiatrickej liečebni v Ukiahu v Kalifornii. Tento psychológ bral vážne hlasy, ktoré počuli jeho pacienti a urobil s nimi sériu "rozhovorov" (prostredníctvom samotných pacientov). Došiel k záveru, podobne ako Swedenborg, že jestvujú dve veľmi rozdielne skupiny "bytostí", ktoré nadviazali kontakt s jeho pacientmi: "vyšší" a "nižší". Podľa jeho slov "hlasy nižšieho radu sa podobajú opitým vandrákom pri bare, ktorí radi obťažujú a mučia iba zo žartu. Navrhujú prostopašné akty a potom nadávajú pacientom, aby ich brali do úvahy. Hľadajú slabé miesta vo vedomí a nekonečne na tom pracujú ... Slovná zásoba a rozsah myšlienok nižšieho radu je obmedzená, ale majú vytrvalú vôľu ničiť...Pracujú na každej slabosti a viere, a tvrdia, že majú desivú silu, luhajú a dávajú mnoho sľubov a potom podrývajú vôľu pacienta... Bytosti z nižšieho radu sú bezbožné a protináboženské... Jednému človeku sa zjavili ako obyčajní diabli a označovali sa ako démoni..." "V priamom kontraste stoja zriedkavejšie halucinácie vyššieho radu ... Tento kontrast sa môže ilustrovať zážitkom istého muža. Počul dlhé hádanie sa dolného radu o tom, ako ho zavraždia. Ale videl, ako k nemu v noci prichádza svetlo ako slnko. Vedel, že to bol iný rad, pretože svetlo rešpektovalo jeho slobodu a odišlo by od neho, keby ho vyľakalo ... Keď bol muž povzbudený, aby sa priblížil k tomuto priateľskému slnku, vstúpil do sveta silných svetelných zážitkov... (Raz) sa objavila silná a pôsobivá postava podobná Christu... Niektorí pacienti majú skúsenosti tak s vyšším, ako aj s nižším radom v rôznych dobách a cítia, že sú chytení medzi nebom a peklom. Vyšší rad má moc nad nižším radom a občas ju aj ukazuje, ale nie dostatočne, aby dali pokoj mysliam väčšiny pacientov. Vyšší rad sa zdal byt' podivne nadaný, múdry a nábožný." Ten kto číta životy pravoslávnych svätých a inú náboženskú literatúru, vie, že všetci títo duchovia - tak "dobrí" ako aj "zlí", "nižší" a "vyšší" sú rovnako démoni a že rozdiel medzi prvými dobrými duchmi (anjelmi) a zlými duchmi sa nemôže robiť na základe vlastných pocitov a dojmov. Široko rozšírená prax "exorcizmu" v "charizmatických" kruhoch nedáva žiadnu záruku, že zlí duchovia sa skutočne vyháňajú. Exorcizmus je tiež veľmi bežný (a ako sa zdá, úspešný) medzi primitívnymi šamanmi, ktorí takisto uznávajú, že sú rôzne druhy duchov, ktorí sú však všetci démonmi, či už utekajú, keď sú vyháňaní počas exorcizmu, alebo prichádzajú, keď sú vyzývaní, aby dali šamanistickú silu. Nikto nebude popierať, že "charizmatické" hnutie je v celku pevne orientované proti súčasnému okultizmu a satanizmu. Ale jemnejší zlí duchovia sa objavujú ako "anjeli svetla" ( 2 Kor 1 l,14) a je potrebný veľký dar rozlišovania spolu s hlbokou nedôverou ku všetkým mimoriadnym "duchovným" zážitkom, ak sa človek nechce dať oklamať. Tvárou v tvár tajomným, neviditeľným nepriateľom, ktorí vedú neviditeľnú vojnu proti ľudskému rodu, naivne dôverný postoj k zážitkom väčšiny ľudí zapojených do "charizmatického" hnutia je otvoreným pozvaním k duchovnému klamu. Tak napr. jeden pastor odporúča meditovať nad pasážami Sv. Písma a potom si zapísať každú myšlienku vyvolanú" čítaním: "Je to osobná správa od Svätého Ducha pre vás" (Christenson, str.l39). Ale každý, kto vážne študuje kresťanskú duc*****sť, vie, že napr. "na začiatku mníšskeho j života niektorí nečisti duchovia poučujú (novicov) pri vysvetľovaní Božieho Písma ... a postupne ich podvádzajú, aby ich uviedli do herézy a bohorúhačstva" (Rebrík sv. Jána, schod 26,152). Je smutné, že sa postoj pravoslávnych prívržencov "charizmatickej oborody", ako sa zdá, nelíši od postoja protestantov a katolíkov. Títo zrejme nepoznajú, dobre pravoslávnych otcov alebo životy svätých, a keď predsa len citujú niektorého otca, je to vybraté z kontextu (viď neskôr sv. Serafíma). "Charizmatický" apel je hlavne apelom na zážitok. Jeden pravoslávny kňaz píše: "Niektorí sa opovážili označiť túto skúsenosť za "prelesť” - duchovný klam. Nikto, kto stretol Pána týmto spôsobom, by nemohol padnúť do klamu" (Logos, Apríl, 1972, str.10). Ale ťažké je nájsť pravoslávneho kresťana, ktorý má schopnosť rozlišovať veľmi jemné formy duchovného klamu (kde napr. "pýcha" môže mat' formu "pokory") iba na základe vlastného pocitu, bez znalosti patristickej tradície. Len človek, ktorý prijal patristickú tradíciu ako svoje vlastné myslenie a prax a dosiahol veľkú svätosť, si môže dovoliť to urobiť. Ako je pravoslávny kresťan pripravený na to, aby odolal tomuto podvodu? Má celý komplex Bohom inšpirovaných patristických spisov, ktoré spolu so Svätým Písmom poskytujú 1900 ročný úsudok Christovej Cirkvi o každom možnom duc*****m a pseudoduc*****m zážitku. Neskôr uvidíme, že táto tradícia má veľmi určitý a konkrétny úsudok práve v otázke, ktorú vznáša "charizmatické" hnutie. Ide o možnosť nového a značne rozšíreného "vyliatia Svätého Ducha" v posledných dňoch. Ale i keď si neprečítame otcov, aby sme poznali ich názor na tieto špecifické otázky, pravoslávny kresťan je proti tomuto podvodu chránený, lebo vie, že takýto podvod či klam nielenže existuje, ale všade o ňom aj čítame. Biskup Ignác píše: "Všetci sme klamaní. Ak to vieme, máme najlepší prostriedok na ochranu proti podvádzaniu. Je najvyšším podvodom, ak uznáme, že nie sme klamaní." Cituje sv. Gregora Sinajského, ktorý nás varuje: "Nie je ľahkou prácou dosiahnuť pravdu a očistiť sa od všetkého, čo je proti milosti, pretože diabol obyčajne ukazuje svoj klam, zvlášť začiatočníkom, vo forme pravdy a dáva duchovný vzhľad tomu, čo je zlé," A

Poznámka: A potom uprostred takejto tajomnej a zaplavujúcej radosti som sa stal šamanom... Mohol som vidieť a počuť úplne inak. Dostal som osvietenie ... a nebol som to iba ja, ktorý mohol vidieť cez tmu života, ale to isté jasné svetlo svietilo zo mňa ... a všetci duchovia zeme a neba a mora teraz prichádzajú ku mne a stali sa mojimi pomocnými duchmi" (Lewis, Ecstatic Religion, str.37). Neprekvapuje, že nepodozrievaví "kresťania", ktorí sa po zrelej úvahe stali prístupnými podobnému pohanskému zážitku, to ešte budú vysvetľovať ako "kresťanský" zážitok. Psychologicky sú ešte kresťanmi, hoci duchovne vstúpili do oblasti zreteľne nekresťanských postojov a praktík. Aký je posudok pravoslávnej asketickej tradície pokiaľ ide o také veci ako je "smiech Svätého Ducha?" Svätí Barsanofios a Ján, askéti zo 6. storočia, dávajú nedvojzmyselnú pravoslávnu odpoveď istému pravoslávnemu mníchovi, ktorý mal takýto problém (Odpoveď 451): "V Božej bázni nie je smiech. Sv. Písma hovorí o bláznoch, ktorí pozdvihujú svoj hlas v smiechu (Sirach 21,23). A slovo blázna je vždy znepokojivé a zbavené milosti." Sv. Efrém Sýrsky učí práve tak jasne: "Smiech a dôvera sú začiatkom skazy duše. Ak to vidíš v sebe, vedz, že si prišiel do hlbín zlých duchov. Neprestávaj sa modliť k Bohu, aby ťa zbavil tejto smrti ... Smiech od nás odoberá požehnanie, ktoré je sľúbené tým, ktorí trúchlia (Mat 5,4), a ničí to, čo bolo vybudované. Smiech uráža Svätého Ducha, nie je prospešný duši, zneucťuje telo. Smiech vyháňa cnosti, nepamätá na smrť alebo pomyslenie na mučenie" (Filokalia, ruské vydanie, Moskva, 1813, vol. 2, str. 448). Nie je zrejmé, ako ďaleko môže zviesť neznalosť základného kresťanského učenia? Podobne ako smiech je odpoveďou na "charizmatický krst", jestvuje jeho bežný psychologický príbuzný – slzy. Tieto sa vyskytujú u jednotlivcov a často u celých skupín naraz (v tomto prípade nehľadiac na zážitok "krstu", šíria sa ako infekcia bez akejkoľvek zrejmej príčiny (viď Sherill, str.109,117). "Charizmatickí" autori nenachádzajú pre toto dôvod v "presvedčení o hriechu", ktoré produkuje takéto výsledky v protestantských obradoch. Vôbec neuvádzajú dôvod a zdá sa, že nejestvuje nič okrem toho, že tento zážitok jednoducho prichádza na človeka, ktorý je vystavený "charizmatickej" atmosfére. Pravoslávni otcovia, ako poznamenáva biskup Ignác, učia, že slzy často sprevádzajú druhú formu duchovného klamu. Sv. Ján Lestvičník hovorí o rôznych príčinách sĺz, niektorých dobrých a niektorých zlých, a varuje: "Neverte svojej studni sĺz, kým ste si dokonale neočistili dušu" (Schod 7,35). A o jednom druhu sĺz hovorí jednoznačne: "Slzy bez myšlienky sú vlastné iba nerozumnej povahe a nie rozumnej" (7,17). Okrem smiechu a sĺz, a často spolu s nimi, jestvujú ešte iné psychické reakcie na "krst Svätého Ducha" vrátane tela mnohých druhov chvenia, skrúcania sa a padania na zem. Všetky tu uvádzané príklady, a to treba zdôrazniť, sú príklady bežných protestantov a katolíkov, a vôbec nie príklady niektorých päťdesiatnicových extrémistov, ktorých zážitky sú oveľa okázalejšie a neobmedzenejšie. "Keď na mňa skladali ruky, okamžite som pocítil, že sa mi prsia chcú vraziť do hlavy. Pery sa mi začali chvieť a mozog sa mi začal trhať. Potom som sa začal škľabiť"' (Ranaghan, str. 67). Ďalší "bez emócií sledoval udalosť, ale s veľkým teplom v tele a veľkou ľahostajnosťou" (Ranaghan, str.91). Iný vydáva toto svedectvo: "Keď som si kľakol, začal som sa chvieť ... Zrazu som pocítil, že som naplnený Svätým Duchom a uvedomil som si, že Boh je reálny. Začal som sa smiať a kričať zároveň. Ďalej si pamätám, že som si ľahol tvárou k zemi pred oltár a naplnil som sa Christovým pokojom" (Ranaghan, str. 34). Iný hovorí: "Keď som pokojne kľačal a ďakoval som Pánovi, D. ležal tvárou k zemi a náhle sa začal dvíhať silou niekoho neznámeho. V myšlienke, že je to iste Bohom inšpirované ... som zbadal, že D. sa pohybuje celkom viditeľne pomocou Svätého Ducha" {Ranaghan, str. 29). Druhý: "Moje ruky (obyčajne studené v dôsledku zlej cirkulácie) zvlhli a otepleli, oblialo ma teplo" (Ranaghan, str.30). Iný: "Vedel som, že Boh vo mne pôsobí. Počul som zreteľné pálenie v rukách a okamžite som sa kúpal v horúcom pote" (Ranaghan, str.102). Jeden člen "Isusovho hnutia" hovorí; "Cítil som, že niečo vo mne tryská a zrazu som začal hovoriť jazykmi" (Ortega, str.49). Jeden "charizmatický" apologéta zdôrazňuje, že takého zážitky sú typické v "krste Svätým Duchom", ktorý "je často poznamenaný subjektívnym zážitkom, ktorý priviedol príjemcu či recipienta k prekrásnemu, novému zmyslu blízkosti k Pánovi. Toto si niekedy vyžaduje taký prejav bohoslužby a bohoúcty, ktorá nemôže byt' obsiahnutá v bežných obmedzeniach ukladaných etiketou našej západnej spoločnosti! V takýchto časoch bolo známe, že sa niektorí násilne triasli, dvíhali ruky k Pánovi, zvyšovali hlasy nad normálnu výšku tónu či dokonca padali na podlahu" (Lillie, str.17}. Človek nevie, čomu sa má viac diviť. Úplnej nezhode takýchto hysterických pocitov a zážitkov z niečoho duchovného, alebo z neuveriteľnej ľahkomyseľnosti, ktorá vedie takýchto oklamaných ľudí k tomu, že pripisujú svoje skrúcanie sa "Svätému Duchu", "Božskej inšpirácii", "Christovmu pokoju". Sú to iste niektorí ľudia, ktorí sú v duchovnej a náboženskej oblasti nielen úplne neskúsení a bez vedenia, ale sú absolútne analfabetmi. Celá história pravoslávneho kresťanstva nepozná žiadny takýto "extatický" zážitok vyvolaný Svätým Duchom. Je len bláznovstvom, keď niektorí "charizmatickí" apologéti porovnávajú tieto detské a hysterické zážitky, ktoré sú prístupné absolútne každému, s Božím zjavením udeleným najväčším svätcom, ako napr. sv. Pavlovi na ceste do Damasku alebo sv. Jánovi Teológovi na Patmose. Títo svätci padli pred pravým Bohom (bez skrúcania sa a iste i bez smiechu), zatiaľ čo títo pseudokresťania iba reagujú na prítomnosť 'útočiaceho ducha" a uctievajú iba samého seba. Starec Makarij Optinský napísal istému človeku v podobnom stave: "Keď si myslíš, že hľadáš Božiu lásku v utešujúcich pocitoch, nehľadáš Boha, ale seba, to znamená, že tvoju vlastnú útechu, pričom sa vyhýbaš ceste ľútosti a považuješ sa za domnele strateného bez duchovnej útechy." Ak sú tieto "charizmatické" zážitky vôbec náboženskými zážitkami, potom sú bezpochyby pohanskými náboženskými zážitkami. A zdá sa, že skutočne presne zodpovedajú mediumistickému iniciačnému zážitku posadnutosti duchom, ktorá je spôsobená "vnútornou silou, tryskajúcou vo vnútri, snažiacou sa o ovládnutie" (Koch, Occult Bondage, str.44). Samozrejme, že nie všetky "krsty vo Svätom Duchu" sú také extatické ako niektoré z týchto zážitkov (hoci niektoré sú dokonca viac extatické): ale toto je tiež v zhode s duc*****u praxou: "Keď si duchovia nájdu priateľské médium alebo médium, ktoré je disponované na rezignovanie či submisívnosť alebo pasivitu mysle, vstúpia doň títo pokojne ako do svojho vlastného domu, pričom, naopak, keď je psychika menej disponovaná pre odpor alebo úplný nedostatok pasivity mysle, vstupuje duch s väčšou alebo menšou silou, a toto sa často odráža v skrúcaní tváre a chvení členov s médiovými vlohami" (Blackmore, Spiritism, str.97). Tento zážitok z "posadnutosti duchom" sa však nemá zamieňať so skutočnou démonskou posadnutosťou, keď nečistý duch v niekom neustále prebýva a vytvára fyzický a psychický nepokoj, ktorý sa nezdá byt' indikovaný v "charizmatických" zdrojoch. Mediumistické "posadnutie" je dočasné a čiastočné a médium súhlasí, aby bolo "použité" na zvláštnu činnosť útočiaceho ducha. Ale samotné "charizmatické" texty vysvetľujú, že to, čo je pojaté do týchto zážitkov - keď sú pravé a nie sú produktom sugescie - nie je iba rozvoj niektorej mediumistickej schopnosti, ale skutočná posadnutosť duchom. Títo ľudia majú pravdu, keď o sebe hovoria, že sú "naplnení duchom" - ale iste to nie je Svätý Duch, ktorým sú naplnení! Biskup Ignác uvádza niekoľko príkladov takéhoto psychického doprovodu duchovného klamu. Jeden mních sa chvel a vydával divné zvuky a tieto znamenia identifikoval ako "ovocie modlitby", druhý mních, ktorého tento biskup stretol, ako výsledok svojho extatického spôsobu modlitby cítil vo svojom tele také teplo, že nepotreboval v zime. teplé oblečenie a toto teplo mohli pociťovať aj iní. Biskup Ignác píše, že druhý prípad duchovného klamu je sprevádzaný "materiálnym, prudkým teplom krvi", "správanie askétov Iatinizmu ovládnutých klamom je vždy extatické v dôsledku tohto mimoriadneho materiálneho, prudkého tepla" - ako stavu takých latinských "svätcov", akými boli František z Assisi a Ignác z Loyoly. Toto materiálne teplo krvi, známka duchovne oklamaného, treba odlišovať od duchovného tepla, ktoré pociťujú takí svätci, ako je sv. Serafím Sarovský, ktorý jedinečne získal Svätého Ducha. Ale Svätý Duch sa nezískava extatickými "charizmatickými" zážitkami, no dlhou a ťažkou cestou asketizmu, cestou ľútosti, o ktorej hovoril starec Makarij, v Christovej Cirkvi. C. "Duchovné dary" sprevádzajúce "charizmatický" zážitok Hlavným tvrdením prívržencov "charizmatickej obrody" je, že získali "duchovné" dary. Jeden z prvých "darov", ktorý pozorujeme u tých, ktorí boli "pokrstení Svätým Duchom", je nová "duchovná" sila a smelosť. To, čo dáva táto smelosť je určitá skúsenosť, o ktorej nemožno pochybovať, že ju majú, hoci možno pochybovať o tom, ako si ju vysvetľujú. Niekoľko typických príkladov; "Nemusím veriť v Päťdesiatnicu, pretože som ju videl" (Ranaghan, str.40). "Začal som cítiť, že presne viem, čo povedať iným a čo potrebujú počuť... Zistil som, že Svätý Duch mi dal skutočnú smelosť to povedať a malo to pozoruhodný účinok" (Ranaghan, str.64). "Tak som veril, že Duch bude verný svojmu slovu, že som sa modlil bez akýchkoľvek vytáčok. Vrúcne som sa modlil v každom inom deklaratívnom konštatovaní" (Ranaghan, str.67). Pravoslávny príklad: "Modlíme sa za rozum a náhle sme múdri v Pánovi. Modlime sa za lásku a pravú lásku je cítiť ku všetkým ľuďom. Modlime sa za vyzdravenie a vráti sa zdravie. Modlíme sa vo viere za zázraky a videli sme, ako sa dejú zázraky. Modlíme sa za znamenia a dostávame ich. Modlíme sa jazykmi známymi a jazykmi neznámymi" (Logos, Apríl, 1972,1-13). Tu sa znovu pravá pravoslávna charakteristika, získaná a vyslúžená dlhými rokmi asketickej námahy a dozrievajúca vo viere, získava okamžite "charizmatickým" zážitkom. Samozrejme, je pravda, že apoštoli a mučeníci dostali veľkú smelosť ako zvláštny Boží dar. Ale je smiešne, keď sa každý "charizmatický kresťan" bez toho, aby vedel, čo je Božia milosť, chce porovnávať s týmito veľkými svätcami. "Charizmatická" smelosť založená na zážitku klamu je iba horúčkovitá "obrodenecká" imitácia pravej kresťanskej smelosti a slúži iba ako iný identifikačný znak "charizmatického" klamu. Biskup Ignác píše, že istú "sebadôveru a smelosť obyčajne pozorujeme u ľudí, ktorí sa v sebaklame domnievajú, že sú svätí a duchovne napredujú". "Mimoriadna okázalosť sa objavuje u tých, ktorí sú postihnutí týmto klamom. Sú akoby opojení sami sebou, svojím stavom sebaklamu a vidia v ňom stav milosti. Sú presiaknutí, zaplavení namyslenosťou a pýchou, zatiaľ čo sa javia pokornými tým, ktorí posudzujú podľa vzhľadu a nie sú schopní posudzovať po ovocí." Okrem samotného hovorenia jazykmi najbežnejším "nadprirodzeným" darom "pokrstených v Duchu" je priame prijímanie "posolstiev od Boha" vo forme "proroctiev" a "vysvetlení". Jedno katolícke dievča hovorí o svojich "charizmatických" priateľoch toto: "Bola som svedkom, ako niektorí z nás hovorili jazykmi (niektoré som mohla vysvetliť). Tieto posolstvá sú vždy posolstvá veľkej radosti a útechy od Pána" (Ranaghan, str.32). Jedno "vysvetlenie" je zhrnuté takto: "Hovoril slová, ktoré boli od Boha, posolstvo útechy" (Ranaghan, str.l8l). Posolstvá nie sú ničím, ak nie sú výrazné. Na istom stretnutí "ešte jedna mladá žena oznámila "posolstvo od “Boha", pričom hovorila v prvej osobe" (Ranaghan, str.2). Jeden "charizmatický" protestant píše, že v takýchto posolstvách "sa hovorí priamo "slovo" Božie!... Slovo môže povedať každý, kto je prítomný, a tak sa slová: Takto hovorí Pán, rozmanito predierajú do bratstva. Je to obyčajne v prvej osobe (hoci nie vždy), ako napr.: Som s vami, aby som vás žehnal" (Williams, str.27). Niekoľko špecifických textov "proroctiev" a "vysvetlení" je uvedených v apologetických knihách "charizmatického" hnutia. l. "Buď ako strom kývajúci sa vôľou, zakorenený vo svojej sile dosahujúcej jeho lásku a svetlo" (Ford, str.35). 2. "Tak ako Svätý Duch zostúpil na Máriu a utvoril sa v nej Isus, tak Svätý Duch schádza na teba a Isus je vo vašom strede." Toto povedal jazykmi rímskokatolík a "vysvetlil" to protestant (Ford, str.35). 3. "Nohy toho, ktorý chodí po uliciach Jeruzalema, sú za tebou. Jeho zrak lieči tých, ktorí sa približujú, ale smrť tým, ktorí utekajú" - toto malo zvláštny význam pre jedného člena modlitebnej skupiny (Ford, str.35). 4. "Vystieram k Tebe svoje ruky. Potrebuješ ich len chytiť a ja ťa budem viest"' - to isté posolstvo bolo dané o niekoľko minút skôr rímskokatolíckemu kňazovi v inej miestnosti. Zapísal si ho a vošiel do modlitebnej miestnosti práve v dobe, keď ho počul hovoriť presne týmito istými slovami, ktoré si zapísal (Ranaghan, str.54). 5. "Netráp sa, páči sa mi stav, ktorý si si zvolil. Je pre teba ťažký, ale prinesie veľa požehnania iným" - tieto slová boli posledným uistením jednej prítomnej osoby ohľadom nedávneho ťažkého rozhodnutia (Sherill, str.88). 6. "Moja manželka vkročila dnu a začala hrať na organe. Náhle k nej prišiel Boží Duch a ona začala hovoriť jazykmi a prorokovať: Syn môj, som s tebou. Pretože si bol verný v malých veciach, využijem ťa vo väčších. Vediem ťa za ruku. Sprevádzam ťa, neboj sa. Si v strede mojej vôle. Nedívaj sa ani napravo ani naľavo, ale chod' dnu" - toto "proroctvo" bolo sprevádzané "videním" a bolo priamou príčinou založenia veľkej a vplyvnej päťdesiatnicovej organizácie tzv. Full Gospel Business Men s Fellowship International (Medzinárodného združenia plného evanjelia pre obchodníkov), (Logos Journal, Sept. Okt.,1971, str.14). Môžeme veriť, podľa svedectva svedkov, ktorí tvrdia, že takéto správy sa týkajú priamo ich, že je v nich niečo nadprirodzené, že nie sú iba "vymyslené". Ale užíva Svätý Duch také umelé metódy pri komunikovaní s ľuďmi? ("Duchovia" to však na seansách robia!) Prečo je jazyk tak monotónny a stereotypný, niekedy hodný strojového predpovedania budúcnosti v amerických kaviarňach? Prečo sú tieto posolstvá také nejasné a snivé, znejúce skutočne ako v tranze? Prečo je ich obsah vždy obsahom "útechy", "potešovania a radosti", "uistenia" bez prorockého a dogmatického charakteru - ako keby "duch", podobne ako duchovia na seansách, mal zvláštnu radosť z tohto nekonfesijného poslucháčstva? Kde je napokon toto podivne neosobné "ja", ktoré hovorí? Nemáme pravdu, ak tu aplikujeme slová pravého Božieho proroka, ktorý vraví: "Nech vás nepovedú vaši proroci, ktorí sú medzi vami, ani vaši veštci, a nepočúvajte na sny, ktoré mávajú, lebo vám lživo prorokujú v mojom mene. Ja som ich neposlal, znie výrok Hospodinov" (Jeremiáš 29, 8 –9). Práve tak ako človek "pokrstený v Duchu" obyčajne využíva schopnosť hovoriť jazykmi vo svojich súkromných modlitbách a vo všeobecnosti si je vedomý toho, že "Pán" je neustále s ním, tak i mimo atmosféry modlitebného stretnutia má často súkromné "zjavenia", vrátane počuteľných hlasov a hmatateľnej "prítomnosti". "Prorok charizmatickej obrody" takto popisuje jeden zo svojich zážitkov: "Z hlbokého nepokojného spánku som bol prebudený hlasom, ktorý sa zdal byt' silný a jasný..., ktorý zreteľne hovoril: `Boh nemá vnukov'... Potom sa zdalo, akoby bol niekto v izbe a táto prítomnosť mi robila dobre. Zrazu sa mi rozjasnilo. Musel to byt' Svätý Duch, ktorý so mnou hovoril" (Du Plessis, str.61). Ako si možno vysvetliť takéto zážitky? Biskup Ignác píše: "Človek ovládnutý týmto druhom duchovného klamu si predstavuje, že oplýva darmi Svätého Ducha. Táto domnienka pozostáva z falošných pojmov a falošných pocitov a podľa svojho charakteru patrí plne do oblasti otca a predstaviteľa lži, diabla. Človek, ktorý sa pri modlitbe snaží odhaliť v srdci pocit nového človeka, i keď nemá možnosť to urobiť, nahrádza tieto pocity svojím vynálezom, falzifikátom, ku ktorým sa pripája činnosť padlých duchov. Keď si uvedomí nesprávne pocity, nielen svoje vlastné, ale aj pocity démonov, prijíma predstavy, ktoré zodpovedajú týmto pocitom." Presne takýto proces bol pozorovaný vedcami zaoberajúcimi sa špiritizmom. U človeka, ktorý je vážne zapojený do špiritizmu (a nielen samotné médium), príde moment, keď celá falošná duc*****sť, ktorá kultivuje pasivitu mysle a otvorenosť k aktivite "duchov", prejavenú i v tak zdanlivo nevinnej kratochvíli, akou je použitie špiritistickej tabuľky s abecedou a číslami, prechádza do skutočnej posadnutosti človeka útočiacim duchom, po čom sa začne zjavovať nepopierateľne "nadprirodzený" fenomén. V "charizmatickej" obrode sa tento moment prechodu identifikuje ako zážitok z "krstu vo Svätom Duchu", ktorý, ak je pravý, je presne tým momentom, keď sa sebaklam stáva démonickým klamom a "charizmatická" obeť je vlastne uisťovaná, že odteraz môže na svoje klamné "náboženské pocity" očakávať odpoveď od "Ducha" a vstupovať do "života zázrakov". D. Nové "vyliatie Svätého Ducha" Vo všeobecnosti prívrženci "charizmatickej obrody" majú pocit, že sú naplnení (ako to neustále opakujú) "Svätým Duchom". "Cítil som sa slobodnou, čistou a novou osobou, úplne naplnenou Svätým Duchom" (Ranaghan, str.98). "V dôsledku toho, čo sa začalo v krste Duchom, začal som vidieť, aký je život v Duchu. Je to skutočne život zázrakov... byt' naplnený životodarnou láskou Božieho Ducha" (Ranaghan, str.b5). Podobnými slovami neustále charakterizujú svoj "duchovný" stav. Jeden katolícky kňaz píše: "Nech boli akékoľvek iné zvláštne účinky, zdá sa, že prijali pokoj a radosť takmer; bez výnimky všetci ti, ktorých sa dotkol Duch" (Ranaghan, str.18S). Jedna medzikonfesijná "charizmatická" skupina konštatuje, že cieľom jej členov je "ukázať a šíriť Christovu lásku, radosť a pokoj, kdekoľvek sú" (Inter-Church Renewal). "V tomto "duc*****m" stave (v ktorom je sotva zmienka o ľútosti i a spáse) niektorí rastú do veľkej výšky. U jedného katolíka dar "Ducha" rástol počas dlhej doby (niekoľko hodín) extázy, v ktorej, a to môžem odprisahať, som okúsil náznak Kráľovstva nebeského" (Ranaghan, str. 103). Rozprávajú sa okázalé príhody oslobodenia od drogovej závislosti. Grécky kňaz Eusébios Stephanou zahrnul túto "duc*****sť' citovaním rímskokatolíckeho kňaza, ktorý tvrdí, že "charizmatické" hnutie zahŕňa "nový zmysel prítomnosti Božej, nové poznanie Christa a väčšiu túžbu po modlitbe, schopnosť chváliť Boha a novú túžbu čítať Sv. Písmo prichádzajúce ako živé Božie slovo, novú túžbu po tom, aby iní vedeli o Christu, nový súcit k iným a cit pre ich potreby, nový zmysel pokoja a radosti...". A o. Eusébios podáva posledný argument celého hnutia: "Strom sa pozná podľa ovocia..." Predstavujú tieto plody prítomnosť diabla, alebo posväcujúceho Christovho Ducha? Žiadny pravoslávny vo svojej správnej mysli, ktorý videl plody Ducha na vlastné oči, nemôže dať na túto otázku pomýlenú odpoveď (Logos, Jan., 1972, str.13). Niet dôvodu pochybovať o žiadnom z týchto svedectiev. Je pravda, že jestvujú i mnohé svedectvá - uviedli sme niekoľko príkladov - ktoré tomu protirečia a definitívne tvrdia, že "duch" "charizmatickej obrody" je niečo temného a zlého. Avšak nemožno pochybovať, že mnoho prívržencov "charizmatickej obrody" skutočne cíti, že je to niečo "kresťanského" a "duchovného". Pokiaľ títo ľudia zostávajú mimo pravoslávnej Cirkvi, nemusíme komentovať ich názor. Ale keď nám pravoslávny kňaz povie, že sektárske javy sú spôsobené Svätým Duchom, a dokonca nás vyzýva: "Nezostávajte bokom. Otvorte svoje srdcia k inšpirovaniu sa Svätým Duchom a staňte sa súčasťou rastúcej charizmatickej obnovy" (loc. cit.) - potom máme právo a povinnosť preskúmať ich názory celkom zblízka a posúdiť ich nie normou neurčitého humanistického "kresťanstva", ktoré prevláda na Západe a je pripravené nazvať všetko "kresťanským" aj na základe "cítenia", ale celkom inou normou pravoslávneho kresťanstva. Avšak v tejto norme nie je ani jeden bod z uvedeného zoznamu "duchovných plodov", ale môže byt' a bol v sektárskom a heretickom hnutí minulosti vyprodukovanom diablom objavujúcim sa ako "anjel svetla" presne s cieľom odvádzania ľudí od Christovej Cirkvi k "nejakému inému druhu kresťanstva". Ak "duch" "charizmatickej obrody" nie je Svätým Duchom, potom toto "duchovné ovocie" nie je od Boha. Podľa biskupa Ignáca klam známy ako predstava "je spokojný s vynálezom falošných pocitov a stavov minulosti, z ktorých sa rodí faloš, zlé chápanie celého duchovného snaženia... Takýto človek neustále vymýšľa pseudoduchovné stavy, dôverné priateľstvo s Isusom, vnútorný rozhovor s Ním, mystické zjavenia, hlasy, radosti... Z tejto činnosti dostáva krv hriešny, klamlivý pohyb, ktorý sa javí ako potešenie dané milosťou. Odieva sa do masky pokory, zbožnosti, rozumu." Na rozdiel od okázalejších foriem duchovného klamu, predstava, "i keď privádza myseľ do najhroznejšieho omylu, nevedie k delíriu", aby tento stav mohol pokračovať mnoho rokov alebo celý život a aby nebol ľahko spoznaný. Človek, ktorý padne do tohto teplého, pohodlného, vzrušeného klamu, sa v skutočnosti dopúšťa duchovnej samovraždy, nevidí svoj pravý duchovný stav. Biskup Ignác píše: "Predstavujúc si..., že je naplnený milosťou, nikdy neprijme milosť... Ten, kto si pripisuje dary milosti, odhadzuje od seba touto "predstavou" vstup do Božej milosti a otvára si široké dvere do nákazy hriechu a k démonom." Hovoríš: som bohatý, zbohatol som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si biedny a mizerný na poľutovanie a chudobný i slepý i nahý (Zj 3,17). Tí, ktorí sú nakazení "charizmatickým" klamom, nie sú iba "naplnení duchom", vidia okolo seba tiež počiatok "nového veku" "vyliatia Svätého Ducha", veria, ako verí o. Eusébios Stephanou, že "svet je na prahu veľkého duchovného prebudenia" (Logos, Feb., 1972, str.18), a slová proroka Joela majú neustále na perách: "Vylejem môjho Ducha na každé telo" (Joel 2, 28). Pravoslávny kresťan vie, že toto proroctvo sa týka posledného veku vo všeobecnosti, ktorý započal príchodom nášho Pána a zvlášť na Päťdesiatnicu (Sk 2), a každého pravoslávneho svätého, ktorý má skutočne veľa darov Svätého Ducha, ako napr. sv. Ján Kronštadtský a sv. Nektários Pentapoliský, ktorí žili v 20. storočí. Ale dnešné "charizmatické" zázračné dary sú pre každého. Takmer každý, kto chce hovoriť, môže hovoriť a hovorí jazykmi a jestvujú príručky, ktoré inštruujú, ako sa to robí. Ale čo nás učia svätí otcovia pravoslávnej Cirkvi? Podľa biskupa Ignáca dary Svätého Ducha "jestvujú iba u pravoslávnych kresťanov, ktorí dosiahli kresťanskú dokonalosť, očistili sa a vopred sa pripravili pokáním". Sú "dávané svätým Božím iba z dobrej vôle Boha, Božím činom, ale nie z vôle ľudí a z vlastnej moci človeka. Dávajú sa neočakávane, veľmi zriedka, v prípadoch krajnej potreby zázračnou Božou prozreteľnosťou a nie náhodne" (sv. Izák Sýrsky). "Treba poznamenať, že v terajšej dobe sa duchovné dary udeľujú veľmi skromne v dôsledku slabosti, ktorá sa vo všeobecnosti zmocnila kresťanstva. Tieto dary slúžia úplne potrebám spásy. Naopak, "predstava" rozhadzuje tieto dary v neviazanosti, hojnosti a s najväčšou rýchlosťou." Slovom, "duch", ktorý náhle rozhadzuje svoje "dary" tejto cudzoložnej generácii, ktorá, skazená a oklamaná storočiami falošnej viery a pseudozbožnosti, hľadá iba "znamenie" - nie je Boží Svätý Duch. Títo ľudia nepoznali nikdy Svätého Ducha a nikdy Ho neuctievali. Pravá duc*****sť je od nich tak ďaleko, že podľa triezveho pozorovateľa sa z nej iba vysmievajú ich psychickými a emocionálnymi - a niekedy démonickými – javmi a bohorúhačským vyjadrovaním. 0 pravých duchovných pocitoch biskup Ignác píše, že "telesný človek si nemôže vytvoriť predstavu, pretože predstava cítenia sa vždy zakladá na tých pocitoch, ktoré sú už známe srdcu, zatiaľ čo duchovné pocity sú úplne cudzie srdcu, ktoré pozná iba telesné a emocionálne pocity. Takéto srdce nerobí tak veľa, aby poznalo jestvovanie duchovných pocitov."   Pramene citované v texte tejto kapitoly: Burdick, Donald W., Tongues - To Speak or not Speak, Moody Press, 1969. Christenson, Larry, Speaking in Tongues, Dimension Books, Minneapolis,1968. Du Plessis, David J., The Spririt Bade Me Go. Logos International, Palinfield, New Jersey, 1970. Ford, J. Massingberd, The Pentecostal Experience. Paulist Press, N.Y.,1970. Gelpi, Donald L., S.r. Pentecostalism, A Theological Viewpoint. Paulist Press, N.Y., 1971. Harper, Michael, Life in the Holy Spirit, Logos Books, Plainfield, N.Y.,1966. Koch, Kurt, The Strife of Tongues. Kregel Publications, Grand Rapids,1969. Lillie, D.G., Tongues under Fire. Fountain Trust, London, 1966. Ortega, Ruben, compiler, The Jesus People Speak Out. David C. Cook Publishing Co., Elgin, IIL, 1972. Ranaghan, Kevin and Dorozhy, Catholic Pentecostals. Paulist Press, 1969. Sherill, John L., They Speak with Other Tongues. Spire Books, Old Tappman, N.Y., 1965. Williams, J. Rodman, The Era of the Sprit. Logos Intenational,1971.