 |
Právě je 433 návštěvník(ů)
a 0 uživatel(ů) online:
Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde
|
Zaznamenali jsme
116462694
přístupů od 17. 10. 2001
|
| |
Povzbuzení: Papežská encyklika ''Deus Caritas Est'' láme rekordy
Vloženo Úterý, 07. únor 2006 @ 14:21:01 CET Vložil: Bolek |
poslal Freedy V prvních pěti dnech od vydání papežské encykliky oznámilo vatikánské nakladatelství Libreria Editrice Vaticana, že o encykliku byl takový zájem, že prodali již 500 000 výtisků. V případě papežské encykliky se jedná o rekord. Více se k tomu vyjádřil ředitel nakladatelství, salesián don Claudio Rossini:
„Jméno papeže Benedikta XVI. je natolik známé, že rozebrání těchto 500 tisíc výtisků je překvapivé pouze do určité míry. Od prvních dnů jeho nástupu na Petrův stolec si můžeme všimnout, jakou sílu mají jeho slova, jeho učení a kolik lidí je jimi osloveno. Takže těch 500 tisíc je jakýmsi převedením zaplněných svatopetrských náměstí při papežských promluvách do numerické podoby. Všichni tito lidé, kteří přicházejí, aby vyslechli papežské promluvy, podávají svědectví o této žízni věřících na jedné straně, a o schopnosti papeže předat jim slova k meditaci, která zůstanou v mysli a srdci.“
zdroj: Rádio Vatikán
http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=5235
|
Identita Antikrista (Skóre: 1)
Vložil: reformovany v Úterý, 07. únor 2006 @ 15:43:53 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Identita Antikrista
Autor: Richard M. Bennett
Obsah:
Človek hriechu a syn zatratenia sú opísaní v Písmach.
I. Čas príchodu človeka hriechu (zhrnutie v bodoch)
II. Podrobnosti týkajúce sa času, kedy sa má ukázať človek hriechu
III. Miesto, kde sa človek hriechu objaví
IV. Poslušnosť mysľou a vôľou rímskemu pápežovi
V. Cieľ a úmysel človeka hriechu
Záver
Dodatok I
Pápež Ján Pavol II, ako držiteľ titulu námestník Krista, zasvätil 25. marca 1984 celý svet Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu.[1] Takýto sľub oddanosti, ak je daný ľudskému stvoreniu, porušuje prikázanie Pána, „Ja som Hospodin, tvoj Bôh, nebudeš mať iných bohov predo mnou.“ Z väčšej časti ostal kresťanský svet ticho ako vtedy, tak aj dnes. Pápežov oficiálny akt, ktorým krikľavo opovrhol prvým prikázaním, mal varovať kresťanov, že zatiaľ čo pápež o sebe tvrdí, že je Kristov vikár[2], v skutočnosti sa Kristovi protiví tým že sa stavia na jeho miesto a takisto si prisvojuje Kristov úrad kňaza, proroka a kráľa. To, že dokumenty odhaľujú, že pápež Pius XII. mal účasť na Hitlerovej vláde teroru a smrti[3], by malo vzbudiť v kresťanoch otázku, či ich oči nevidia v úrade pápežstva líniu ľudí, ktorých Písmo označuje ako „človek hriechu“ – pretože práve pápežstvo dáva titul Kristov vikár svojmu úradu pápeža.
História ukazuje, že titul “Zvrchovaný najvyšší kňaz” bol udelený rímskemu biskupovi vladárom Justiniánom v šiestom storočí.[4] To dokumentuje skutočnosť, že úrad “zvrchovaný najvyšší kňaz” Rímskokatolíckej cirkvi, ktorý existuje už skoro 1500 rokov, má pohanský pôvod, zatiaľ čo Biblia vyhlasuje len jedného zvrchovaného najvyššieho kňaza a to Pána Ježiša Krista. Jediný ďalší, o ktorom ešte Písma hovoria, je ten, ktorý predstiera, že je zástupcom za Pána Ježiša Krista v Jeho úradoch, zatiaľ čo v skutočnosti stojí proti nemu – jedným slovom Antikrist. Pohanský vladár Justinián takisto preniesol na biskupa cirkvi v Ríme univerzálnu správu nad celým kresťanským svetom.Vtedy sa biskup cirkvi v Ríme stal známy ako pápež a tým vystúpil na pozíciu duchovnej hlavy pohanského Rímskeho impéria. Už len samotná autorita tohto historického faktu by sa mala chápať ako jasne označujúca antikrista.
V roku 800 po Kr. Charlemagneho víťazstvá a neúnavné aktivity ukončili budovanie “Summum Pontifex” a tým vzniklo “Sväté Rímske impérium” stredovekých a moderných čias.[5] V súčasnosti, keď Európska únia získala postavenie „Zvrchovaného najvyššieho kňaza“ v duc*****m a civilnom živote, dokonca aj sekulárne médiá vidia nápis na stene. A preto Sunday Telegraph vo svojom vydaní z 25. augusta roku 1991 hovorí, “Ak európsky federalizmus vyhrá, potom bude EK [Európska komunita] skutočne impériom. Bude mu síce chýbať vladár: ale zato bude mať pápeža...len veľmi ťažko si môžeme myslieť, že Wojtyla [pápež Ján Pavol II] si to neuvedomuje. ” Toto je ten istý veľkňaz a cirkevný štát, ktorý je „odiaty purpurom a šarlátom a bol pokrytý zlatom a ozdobený drahým kamením a perlami.”[6] A pápež presne v tomto cirkevnom štáte tvrdí, že sa na neho nevzťahuje žiadna morálna ani civilná autorita, “Prvú Stolicu nikto nesúdi.”[7] Ak kresťania rozumejú tomu, že sa na históriu musia pozerať z biblického pohľadu, potom tieto udalosti terajšej histórie nemôžu ostať nepovšimnuté.
V roku 1798 po Kr. zasiahla “smrteľná rana” zo Zjavenia 13:3 domnelého “Zvrchovaného najvyššieho kňaza”. Francúzska armáda odviedla pápeža preč do exilu. Ale Písma tiež vykreslili, že rana má byť uzdravená a nakoniec bude celý svet znova nasledovať šelmu, ktorej hlavou je tento domnelý “Zvrchovaný najvyšší kňaz”. Proroctvo sa živo naplnilo v konkordáte z roku 1929, ktorý uzavreli pápež a Mussolini a tým znova ustanovili pápežstvo ako suverénnu civilnú moc a dostalo aj majetok nielen vo Vatikáne, ale aj na siedmich pahorkoch Ríma. Historické fakty týkajúce sa geografie zodpovedajú Zjaveniu 17:9, “sedem vrchov, na ktorých sedí žena” (Zjavenie 17:9). Intrigánske triky Pia XI. zachytené v konkordáte z roku 1929 jasne svedčia o tom, že “Suverénny najvyšší kňaz” tejto “ženy” nie je nikto iný ako Antikrist. Teraz, keď je už rana uzdravená, dokonca aj evanjelikálny svet nasleduje tento mocný systém, čo je tak očividné podľa toho, že vedúci evanjelikáli kapitulovali pred “Suverénnym najvyšším kňazom” tým, že podpísali “Evanjelikáli a katolíci spolu” I a II.
Historické okolnosti týkajúce sa príchodu a charakteru Krista sa tak jasne zhodovali s proroctvami, že v minulosti za to Pánov ľud chválil Jeho meno. Práve tak mu Pánovo stádo ďakovalo za to, že jasne vykreslil Antikrista.
Prvé biblické oznámenie evanjelia bolo ako rozsudok nad Hadom-zvodcom a takisto aj opis nepriateľstva, ktoré malo existovať medzi pravým Semenom a Satanovým semenom. A preto už v Genesis 3:15 sa dá vidieť prvý kontrast medzi Kristom a Antikristom tak, ako zazneje v prehlásení evanjelia, “A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu.””
Prorok Daniel nám dáva ďalší pohľad na totožnosť a časovanie príchodu toho, ktorý sa protiví Najvyššiemu Bohu. Štyri svetové ríše sú vykreslené ako štyri zvieratá a štvrté zviera je Rímske impérium. Z tejto štvrtej a poslednej svetovej mocnosti vyrastie jedenásť rohov (mocenských vlád). Jedenásty, ktorý je systémom plným prenasledovania, je rímsky. Časový faktor, “času a čias a do polovice času” (1260 rokov), ukazuje na to, že ten, o ktorom sa tu hovorí, je dynastia panovníkov a nie jednotlivec. O ňom dáva Písmo túto definíciu: “A bude vravieť slová proti Najvyššiemu a unaví svätých Najvyšších...” (Daniel 7:25). Vláda tohto panovníka je opísaná ako pretrvávajúca až kým nebude nahradená “večným kráľovstvom”, “ktoré bude dané ľudu svätých Najvyšších” (7:27). Podľa opisu Písem tento jedenásty alebo rímsky systém vlády je poslednou veľkou vládou predtým, než sa vráti Kristus. História ukazuje, že postavenie hlavy tejto jedenástej mocnosti, ktorá vyrastie z pohanského Rímskeho impéria, bolo presunuté vladárom Justiniánom na biskupa cirkvi v Ríme. Toto postavenie, titulované ako “Zvrchovaný najvyšší kňaz”, je už po stáročia známe ako pápežstvo Rímskokatolíckej cirkvi. Žiadny svetský systém moci nemôže súperiť s jeho starobylosťou. Aj keď dostalo “smrteľnú ranu” v roku 1798, pápežstvo je politickým mocenským systémom už skoro 1500 rokov.
Rímski pápeži sú svetskými nezávislými vládcami. Vlastnili územia, vyberali dane, vyhlasovali zákony a 667 rokov prenasledovali pravú nevestu Krista prostredníctvom inkvizície, ktorá na uplatnenie sily používala svetské vlády. Tieto historické fakty by mal každý dnešný kresťan rozvážne chápať.
Samotný Pán potvrdzuje fakt, že nastane presne stanovené naplnenie v úlohe Antikrista, keď prehlásil, “ide knieža tohoto sveta” [8] Tak podobne Kristus povedal, “Ja som prišiel v mene svojeho Otca, a neprijímate ma; keby prišiel iný vo svojom vlastnom mene, toho prijmete.” [9] Ján, ten milovaný, nasledujúc Majstrove šľapaje dôrazne tvrdí, “ako ste počuli, že prijde antikrist...” [10] Ján potvrdzuje to, že aj keď existovali prítomní odporcovia Krista (mnohí antikristovia), tieto opozičné sily sa nakoniec skoncentrujú v jednom celku.
Od čias prenasledovania v prvej cirkvi, cez prenasledovanie Vaudoisa, až po inkvizíciu a reformáciu, praví veriaci rozumeli aj Kristovmu úradu a takisto aj falzifikátu, Antikristovi. Horlivosť a odvaha mnohých martýrov bola založená na ich odhodlaní odolať Antikristovi. Avšak dnes už je to “nábožensky správne” priznať vlastnú nevedomosť, čo sa týka identity Antikrista. S rastom ekumenického hnutia, je naliehavo nutné znovu získať chápanie biblického proroctva, ktoré sa odohrávalo v minulosti a ktorého naplnenie pokračuje dodnes a nielen ho jednoducho odsunúť do budúceho kataklizmického obdobia.
V protiklade k tomu, veriaci minulosti rozoznali rímskokatolícku inštitúciu ako “Satanov trón” a Antikrista. Túto identifikáciu poznali a vyslovovali dokonca aj v stredoveku, okrem iných títo ľuďia: Dante Alighieri, John Wycliff, Ján Hus a Savonarola, počas reformácie: Martin Luther, William Tyndale, Ján Kalvín, Thomas Cranmer, Hugh Latimer, Nicholas Ridley, John Bradford a John Foxe, v 17. a 18. storočí: John Bunyan, prekladatelia biblie King James Version, ľuďia, ktorí vydali Westminsterské a Baptistické vyznanie viery; Isaac Newton, Jonathan Edwards, George Whitefield, John Wesley; a v nedávnejších časoch: Charles Spurgeon, biskup J. C. Ryle a Dr Martyn Lloyd-Jones. Všetci títo muži a mnohí iní rozumeli presnosti Písem, čo sa týka Krista aj Antikrista. Napísané slovo sa historicky naplnilo aj vo Svetle aj v temnosti. Vyplnené proroctvá spôsobili, že Boží ľud žasol nad múdrosťou svojho Pána. Dnes je to však “nábožensky správne” zdržať sa rozprávania o Antikristovi s výnimkou futuristických scenárov, ktoré sa aj tak nedajú analyzovať, pretože ešte nenastali.
Toto je uplatnenie “tolerančného princípu” dneška, ktorý úplne odstránil jednu hranu meča z presnosti a jednoznačnosti Božieho Slova. Takáto tolerancia vyznáva, že varovania Krista a apoštolov Jána a Pavla sa nemajú chápať historicky, ale skôr sa majú vidieť v nejakom budúcom náboženskom vodcovi, ktorý sa zjaví na konci posledných časov. Aj keď veľká časť moderného vyučovania Biblie predpokladá, že prichádzajúci Antikrist je budúci politický vodca, biblický Antikrist je na prvom mieste odpadnutý od viery – a až potom politický, z tohto mocenského miesta odpadnutia. Toto dokonale opisuje každého rímskokatolíckeho pápeža v jeho pontifikálnom úrade.
Tento dokument sa dotýka iba 2. Tesalonickým 2:3-12, ktorý je jedným z mnohých textov, ktoré odkrývajú Antikrista a slúži ako úvod ku iným textom.
Človek hriechu a syn zatratenia sú opísaní v Písmach.
Božie Slovo v 2. Tesalonickým jasne opisuje človeka hriechu a syna zatratenia. Ukazuje na čas a na miesto, kde sa objaví. Zreteľne tiež ukazuje cieľ a úmysel človeka hriechu.
I. Čas príchodu človeka hriechu (zhrnutie v bodoch)
A. Z tohto textu je možné vidieť, že dĺžka trvania človeka hriechu má dva odlišné parametre: vystúpi z odpadnutia, ktoré sa už rozvíja v čase, keď Pavol píše túto epištolu a táto istá apostázia nebude zničená až do druhého príchodu Pána.
B. Apoštol Pavol je znepokojený kvôli tomu, aby tesalonickí veriaci neboli zvedení myslieť si, že Kristov návrat môže nastať bezprostredne (verše 1-2). Boli tu veci, ktoré sa museli stať predtým, než sa Kristov návrat mal stať možným a ponúka jasné vyučovanie o tom, čo sa musí stať najprv, konkrétne o zjavení “človeka hriechu”.
C. Spomína tri veci, ktoré sa týkajú času, kedy sa má objaviť.
1. Odpadnutie. (verš 3)
2. Odstránenie toho, čo bránilo zjaveniu sa “človeka hriechu”. (verše 6-7)
3. Úplný koniec “človeka hriechu”. (verš 8)
II. Podrobnosti týkajúce sa času, kedy sa má ukázať človek hriechu
A. Odpadnutie (verše 3 a 7) “Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv neprijde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia" (v. 3)
1. Človek hriechu sa má ukázať ako výsledok “odpadnutia” alebo ‘apostázie’ (“odpadnutie” po slovensky). Takže sa mala udiať apostázia veľkého rozsahu, ktorá mala viesť ku vystúpeniu “človeka hriechu”. Odpadnutie sa môže udiať len vo vyznávajúcej cirkvi Božej, pretože tu musí byť niečo od čoho sa odpadáva. Zárodok tejto neprávosti, ktorá povedie ku tejto apostázii a zjaveniu “človeka hriechu”, už pôsobil za dní apoštola: “Lebo tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí” (v. 7). (Pozn. Odpadnutie od evanjelia nie je neverné vyznanie alebo ateizmus, ale skôr “pokrytectvo”, “zvod” a “tvárnosť pobožnosti”, vonkajšie oddanie sa a asketizmus, ktorý skrýva porušenosť za rúcho náboženstva.) Neprávosť v týchto dňoch dosiahla hrozivé rozmery.[11]
2. Písma hovoria o “tajomstve pobožnosti”, “veľké je tajomstvo pobožnosti: Bôh zjavený v tele...” (1 Timoteovi 3:16). Naopak, vo verši 7 sa hovorí o presnom opaku, “tajomstvo bezzákonnosti”, odhalenie človeka hriechu, syna zatratenia.
3. Toto “tajomstvo bezzákonnosti” sa čoskoro malo viditeľne prejaviť v podobe človeka hriechu. Výsledkom tejto apostázie má byť “každý zvod neprávosti”. Takéto odpadnutie sa má vyznačovať nie tak otvoreným nepriateľstvom, ale pokrytectvom a podvodom, ktorý sa pred svetom zdá byť spravodlivý a svätý. Apostázia je podľa definície dvojitosť a falošnosť, tiež vzdialenie sa od pravej pobožnosti a evanjelia a jeho prestúpenie.
4. Božie Slovo ukazuje, že odpadnutie, ktoré bolo v zárodku v čase apoštola, vyvrcholí v zjavení človeka hriechu.
B. Odstránenie toho, čo bráni jeho zjaveniu (verše 3 a 7)
1. Existovalo niečo, čo zdržiavalo alebo bránilo zjaveniu sa človeka hriechu, prekážka, ktorá blokuje jeho vystúpenie. Všimnite si, že táto prekážka je vec, “to” vo verši 6 a osoba, “ten” vo verši 7.
2. Objavuje sa tu nezvyčajná zdržanlivosť na strane apoštola jasne odhaliť identitu tejto prekážky, aj keď si jasne uvedomuje, že tesalonickí budú chápať to, čo povedal “teraz to, čo zdržuje, viete.” Historické pozadie ku druhému listu Tesalonickým je načrtnuté v Skutkoch kapitole 17 vo veršoch 1-10. Tam sú vysvetlené udalosti, ktoré sa udiali, keď Pavol bol v Tesalonike predtým, než vznikol tento list. Vtedy Židia vzniesli politiké obvinenie proti Pavlovi a Sílasovi, “títo všetci robia proti nariadeniam cisára hovoriac, že je iný kráľom, Ježiš.” Toto nebolo náboženské obvinenie, ale vina pred „cisárom“, totiž voči Rímskemu impériu. Toto všetko bolo jasné apoštolovi aj veriacim v Tesalonike. Ak by apoštol napísal, že prekážkou je Rímske impérium, mohlo by sa zdať, že podporuje politickú vzburu. “Čo” z verša 6 a “ten” z verša 7 úplne jasne hovoria tesalonickým, že hovorí o Rímskom impériu a o cisárovi. Odhalenie človeka hriechu bolo okolnosťami zdržiavané skrze Rímske impérium a cisára, až kým títo nebudú odstránení.
3. Aby sme teda poznali čas, kedy sa má zjaviť “človek hriechu”, musíme chápať celú pasáž (od verša 1 po verš 12) v kontexte. Človek hriechu je zjavený a objavuje sa skrze odstránenie toho “kto teraz zdržuje” (v.7). V predchádzajúcom verši Pavol pripomína veriacim “teraz to, čo zdržuje, viete.” Čo je teda to, čo títo veriaci mali poznať? Oni vedeli, že Rímske impérium riadilo všetko a každého, v mysli tesaloničanov Rím a len Rím zabraňoval. (Raní veriaci ako Tertulián a Hieronym boli o tomto presvedčení, viď dodatok.) Historické skutočnosti sú v súlade s poznaním toho, že je to Rím, ktorý zdržiava. Najprv cisár Konštantín I., presunul sídlo panovníka do Konštantinopolu. Tento presun otvoril každú príležitosť pre postup rímskych biskupov hľadajúcich moc. Vnútorná korupcia a externé tlaky zničili impérium. Až po rozložení Rímskeho impéria pápežstvo získalo prevahu nad civilnými autoritami a človek hriechu bol už viac zjavný. Toto bolo predpovedané v Danielovi, kapitole sedem, malý roh mal vystúpiť k moci po rozdelení Rímskeho impéria na desať kráľovstiev. Keď rímske pápežstvo nadobudlo nadvládu, ktorú predtým malo impérium, ľudia ako Vaudois už videli a rozoznali Antikrista. V celej histórii je len ťažko nájsť sled udalostí, ktoré by presnejšie zodpovedali týmto proroctvám ako práve táto.
C. Definitívny koniec človeka hriechu “A potom bude zjavený ten bezzákonný bezbožník, ktorého Pán Ježiš zabije duchom svojich úst a zkazí zjavením svojho príchodu.” (v 8)
1. Verš 8 hovorí o konci tohto zlostníka. Ten, ktorý mal byť zjavený, keď sa skončí pôsobenie cisárskeho Ríma, bude existovať, až kým ho nezničí dych Kristových úst a jasnosť jeho príchodu. Toto je jasný odkaz na druhý príchod. Pán v tomto verši predpovedá zničenie vlády “človeka hriechu”, Pánovo slovo ho zredukuje na nič. V posledný deň obnovenia všetkých vecí bude úplne a v každom ohľade zničený. Kristus bude zjavený ako sudca z nebies. Tento verš však zjavuje víťazstvo evanjelia aj medzitým. Apoštol opakuje Pánovu pravdu, o ktorej sa hovorí v Izaiášovi 11:4, "ale bude súdiť chudobných podľa spravedlivosti a bude trestať tichých zeme podľa spravedlivého práva, bude biť zem prútom svojich úst a duchom svojich rtov zabije bezbožného”. Pánova moc bola vždy najväčšia v deň najväčšej potreby, keď prichádza na pomoc tým, ktorí sú núdzni a chudobní v duchu. Boží charakter v jeho milostivom evanjeliu je “duchom jeho rtov”. Počas celej histórie sa tento verš takto chápal a v tomto zmysle aj žil. Evanjelium je “mocou Božou na spasenie každému veriacemu.”[12] Počas histórie toto „evanjelium milosti“ víťazilo nad “človekom hriechu“. Vaudois a Waldenskí, reformácia a všetky skutočné prebudenia sú svedkami toho, ako Pán bije prútom svojich úst a duchom svojich rtov. Jeho moc sa dá vidieť vtedy, keď sa smelo oznamuje jeho milostivosť a každý jednotlivec je spasený “ospravedlňovaní súc darmo jeho milosťou, skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi.”[13] Ak berieme zreteľ na obidve aplikácie tohto verša (víťazstvo evanjelia a Pánovo konečné víťazstvo), potom musíme prijať záver, že pojem „človek hriechu“ (ten bezzákonník) neukazuje na nejakého jednotlivca, ale vzťahuje sa na postupnosť jednotlivcov, ktorí sa držia na tomto mieste od pádu Rímskeho impéria až po druhý príchod Pána.
III. Miesto, kde sa človek hriechu objaví
" ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Bôh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.”(v. 4)
A. Objaví sa v “chráme Božom”. Apoštol opakovane používa slovo “chrám”, aby označil samotný Boží ľud. Napríklad “Ak niekto kazí chrám Boží, toho zkazí Bôh; lebo chrám Boží je svätý, ktorým ste vy.”[14] Toto svedčí o tom, že človek hriechu vyjde spomedzi Božieho ľudu ako výsledok odpadnutia, t.j. apostázy, ktorá je načrtnutá v predchádzajúcom verši.
B. Toto chápanie 4. verša podporujú katolícke zdroje
1. Aj keď si to mnohí vôbec neuvedomujú, už po stáročia toto výnimočné tvrdenie a správanie prehlasujú a praktizujú pápeži Rímskej cirkvi. Nasledovné ohromujúce tvrdenie pochádza z primárnych rímskokatolíckych zdrojov. Verše 4 z Písem učí, “...takže sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.” Definujúc slovo “Otec”, Katolícka encyklopédia hovorí, “…Svätý Otec je titul samotného pápeža. Boh Otec je prvá osoba požehnanej Trojice.”[15]
2. Čo sa týka tohto “Svätého Otca”, Rímskokatolícka cirkev mu pripisuje nasledovné božské atribúty, “Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich...definitívnym úkonom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.”[16] A “Rímsky pápež ‘má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší.’ ”[17] Okrem atribútu neomylnosti sa dá “najvyššia, plná, bezprostredná a univerzálna moc” dosiahnuť len cez všadeprítomnosť, ktorá je tiež božským atribútom. Oficiálne tvrdenia Ríma o božích charakteristikách vyvyšujú pápeža “nad všetko, čo sa zovie Bôh.”
3. Výstredne a bez zjavného trasenia sa rímskokatolícky úrad pápežstva sám v sebe napĺňa text z Tesalonickým a definíciu “Antikrista”. Je dôležité si povšimnúť, že grécke slovo použité pre antikrista v Biblii neznamená len jednoducho proti Kristovi, ale ešte dôležitejší význam je náhrada za Krista. To, že pápežstvo, v reálnom význame žilo tento obojstranný význam tohto gréckeho slova – ten, ktorý je proti Pánovi Ježišovi Kristovi tým, že vzbudzuje dojem, že je na jeho mieste – je viditeľné v jeho (pápežovej) snahe prisvojiť si Kristovu moc a postavenie jediného Prostredníka. Úplná a zvrchovaná moc patrí len Bohu-človeku Ježišovi Kristovi, ktorý jedná slobodne nad každým jedným v Jeho Cirkvi. Toto je dosvedčené v Efezským 1:22-23, “A všetko poddal pod jeho nohy a jeho dal za hlavu nado všetko cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý si naplňuje všetko vo všetkom.”
4. Rímskokatolícka cirkev si robí nárok na prevzatie jeho Božieho postavenia aj pre seba. Podľa jej oficiálneho učenia “...rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.”[18] On je ten najhorší a najväčší nepriateľ Krista, ktorý pod rúškom služby Kristovi, sa odvažuje podkopať jeho výhradné úrady tým, že si skryto uchvacuje jeho postavenie a moc.
IV. Poslušnosť mysľou a vôľou rímskemu pápežovi
A. Rímsky zákon vyžaduje poddanie rozumu a vôle tomu, “kto sa bude vydávať za Boha”. Oficiálny zákon Rímskokatolíckej cirkvi vyhlasuje nutnosť poddať Bohom darované schopnosti mysle a vôle nie samotnému Bohu, ale naopak, rímskemu pápežovi.
“Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.”[19]
Nielen, že sa toto vyžaduje, ale v kánone 1371 sa vyhlasuje, že následkom za neposlušnosť je “spravodlivý trest”.
B. Trúfať si zaujať miesto samotného Krista ako učiteľa, pastiera a kňaza a odvážiť sa konať ako v jeho osobe sa zjavne rovná tomu že, “sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.” Aj tak v dnešných časoch podľa dokumentov II. Vatikánskeho koncilu zostáva zvláštnym faktom, že toto je presne to, čo tvrdí pápežský Rím. Nejde tu len o tvrdenie; rímsky zákon ukazuje svoje zuby tým, že vymáha poddanie sa a vyhlasuje trest pre tých, ktorí ho neuposlúchnu.
V. Cieľ a úmysel človeka hriechu
A. Zdá sa, že apoštol Pavol úmyselne používa pojmy, ktoré zvyčajne hovoria o Kristovi ako napr. “zjavený”, “príchod” a “tajomstvo”, aby ukázal na účinkovanie človeka hriechu. Toto naznačuje, že Satanov plán je nahradiť Krista svojím vlastným človekom.
1. Stanovený cieľ je uvedený vo verši 4, “Ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Bôh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.” Toto je, ako to už bolo dokumentované tvrdenie a zákon pápežského Ríma. Verš 9 vykresľuje, ako sa má uskutočniť tento Satanov cieľ: “toho bezbožníka, ktorého príchod je podľa mocného pôsobenia satanovho so všetkou mocou a so znameniami a s lživými zázrakmi.” Človek hriechu mal prísť s každou mocou, znameniami a lživými zázrakmi a “s každým zvodom neprávosti.”
2. Práve tak ako Pán konal zázraky cez apoštolov, aby potvrdil ich postavenie, tak aj Satan bude konať s antikristom, potvrdiac jeho údajné postavenie cez falošné zázraky vymyslené nato, aby porazili evanjelium. Človek hriechu je naraz falošná prezentácia Krista a aj kontrast k nemu. Pokúša sa okupovať jeho miesto, ale je mu úplne nepodobný a v opozícii proti nemu. Prisvojil si jeho miesto a jeho právomoci a pretože je vzdialený od toho, aby ho pravdivo reprezentoval, je predstaviteľom jeho najväčšieho nepriateľa. Tak ako Kristus jedná za Boha, tak aj človek hriechu jedná za Satana, ktorý ho aj skutočne používa práve pre tento účel, ako to hovorí text, že jeho príchod je “podľa mocného pôsobenia satanovho.”
B. Cieľ a úmysel človeka hriechu je vyjadrený aj v jeho druhom mene, “syn zatratenia”. Odkazuje sa tu na Judáša, ktorý predstieral, že je učeníkom Krista aj vtedy, keď zrádzal Syna človeka cez znamenie lásky a lojality. Syn zatratenia je tajomný nepriateľ a pritom zdanlivý priateľ, veľmi známy dôverník a pritom zhubný nepriateľ, ktorý zrádza bozkom, zatiaľ čo aj pri tom hovorí, že slúži Pánovi a Majstrovi. Je to Judáš, ktorého príchod mal byť “podľa mocného pôsobenia satanovho”, “lživými zázrakmi”. Tí, ktorí sú pod ním, sú pod vplyvom “pôsobenia bludu.” Sami sa rozhodli tak, že “nepriali lásky pravdy”, ale radšej “si obľúbili neprávosť.” Takto teda Rímskokatolícka cirkev učí, že “...nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz...hlása...hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom...”[20] Vyžaduje to, aby ľudia cez svoje najvyššie schopnosti dali uznanie jej Najvyššiemu veľkňazovi, zatiaľ čo Písma jasne učia, že len Pán je Najvyšší.
Záver
Pre Rím má Najvyšší veľkňaz, ktorý údajne požíva “neomylnú učiteľskú autoritu”[21], ohromnú dôležitosť. Satan dobre vedel o hodnote a dôležitosti tohto jedného slova “neomylný”. Priniesol ho preto do Ríma, aby si ho oni mohli prisvojiť cez neomylné dekréty, neomylné koncily a neomylných námestníkov Krista. Je to tak rúhavé tvrdenie, že ak by sme nevedeli, že “ho Pán Ježiš zabije duchom svojich úst a zkazí zjavením svojho príchodu”, čudovali by sme sa, prečo ich nepohltila zem ako Kóracha, Dátana a Abírama. My, ktorí veríme Biblii, sa radujeme v neomylnosti Boha každej pravdy, ktorá je vyjadrená v jeho napísanom Slove. V tomto istom neomylnom Slove je zjavený “Boh každej milosti”[22], ktorý hľadá, nachádza a zachraňuje svoj ľud. Všetky údy Krista sú bezpečne v jeho ruke. Nikto ich odtiaľ nemôže vytrhnúť. Všetky úmysly Boha milosti sú neomylne stanovené. A všetci, ktorých Otec dal Pánovi Ježišovi Kristovi, budú určite privedení domov, aby hľadeli na Jeho slávu a videli Ho takého, aký je.
Nikto, len sám Boh, by nemohol vykresliť dopredu “tajomstvo neprávosti”, ktorým je pápežstvo Rímskokatolíckej cirkvi. Toto by človek nikdy nemohol očakávať; len Boh to mohol predpovedať. To, že sa objaví moc, ktorá tvrdí, že jedná za Boha, že je “ako Boh” a to uprostred kresťanskej cirkvi, opovrhuje Božou pravdou a smeje sa jeho vlastnej svätosti, prevyšuje ľudskú fantáziu. Porušenosť, podvod a falošné nároky, ktoré vládli nad svetom dlhé veky z toho istého mesta na siedmich vrchoch, kde pohanská Rímska ríša kraľovala cez vojenskú silu, je tak veľká, že ak by neboli jasne opísané Pánovým Slovom a videné v minulosti a nedávnej histórii, nebolo by možné, aby ich ľudia očakávali. Prorocký portrét zloby antikristovho systému je prejavom Božej inšpirácie Biblie a moci a autority nášho Pána a Boha.
Konečné slovo sa má ešte len naplniť. Je to rýchlo prichádzajúci návrat Krista ako je opísaný na konci devätnástej kapitoly Zjavenia. “Pretože pravdivé a spravedlivé sú jeho súdy, lebo odsúdil veľkú smilnicu, ktorá porušovala zem svojím smilstvom, a pomstil krv svojich sluhov na jej ruke. A povedali aj po druhé: Hallelujah! A jej dym vystupuje na veky vekov... Radujme sa a plesajme a vzdajme jemu chválu, lebo prišla svadba Baránkova, a jeho manželka sa prihotovila. A dalo sa jej, aby sa obliekla do čistého a nádherného kmentu, lebo tým kmentom sú skutky spravedlivosti svätých. A riekol mi: Píš! Blahoslavení povolaní k večeri svadby Baránkovej. A zase mi riekol: To sú pravdivé slová Božie.” (Zj. 19:2-3, 7-9)
Dodatok I
Komentáre raných veriacich ku textu v liste Tesalonickým
To, čo bolo vyššie načrtnuté, bolo tiež chápanie raných veriacich v tom, ako sa pozerali na text v 2. liste Tesalonickým.
Napríklad Tertulián (zomrel okolo roku 220 p.Kr.) a Hieronym (zomrel roku 419 p. Kr.), typicky pre raných veriacich jasne ukazujú na Rímsku ríšu ako na moc, ktorá zadržiava. Tertulián vo svojich spisoch, kde hovorí o tejto pasáži z 2. Tesalonickým, hovorí, že Božím chrámom je cirkev a že očakáva skorý príchod antikrista. Takisto tam opisuje cirkev, ktorá sa modlí za to, aby Rímska ríša vydržala čo najdlhšie, aby sa takto zdržal antikristov príchod. Podľa Tertuliánových vlastných slov, “Nemáme žiadnu túžbu, aby sme boli premožení týmito hroznými dalosťami a tým, že sa modlíme, aby sa ich príchod oddialil, dávame svoju podporu ďalšej existencii Ríma.” Hieronym sa pridŕžal pohľadu, ktorý bol typický pre jeho pôsobenie v štvrtom storočí a ktorý pretrval aj do piateho storočia a tento postoj vyjadruje spôsobom, ktorý je podobný tomu Tertuliánovmu, “On [Pavol] ukazuje, že to, čo zdržiava, je Rímske impérium, pretože kým nebude zničené a odstránené zo stredu podľa proroka Daniela, Antikrist dovtedy nepríde. Ak by sa rozhodol povedať to priamo, tak by bláznivo vyvolal zúrivé prenasledovanie kresťanov a potom aj rastúcej cirkvi.” V jeho epištole 121 (do Algasie) Hieronym formuluje svoj pohľad ešte jasnejšie, “A teraz viete, čo ho zdržuje, aby bol zjavený vo svojom čase, to znamená, vy viete veľmi dobře, aká je tá príčina, prečo Antikrist nemôže prísť hneď teraz. A Pavol ani nechce hovoríť otvorene o tom, že Rímska ríša má byť zničená, pretože jej vladári si myslia, že je večná... Pretože ak by otvorene a smelo povedal, ‘Antikrist nepríde, kým nebude najprv zničené Rímske impérium’ potom by nastala zdanlivo spravodlivá zámienka pre prenasledovanie prvej cirkvi.”
--------------------------------------------------------------------------------
[1] “Pope John Paul II and the Collegial Consecration of 1984”, www.theotokos.org.uk
[2] The American College Dictionary (Random House, 1947) definuje slovo vikár ako “ten, ktorý koná na mieste iného”.
[3] Hitler’s Pope: The Secret History of Pius XII, John Cornwell (New York, NY 10014: Viking, 1999).
[4] The Prophetic Faith of Our Fathers, LeRoy Edwin Froom (Washington DC: Review and Herald Publishing Assn., 1978) 4 vols. Vol I, pp. 511-517.
[5] Pozri Edward Gibbon, The Decline and Fall of the Roman Empire, Kapitola 15.
[6] Zjavenie 17: 4.
[7] Kánon 1404, Kódex kanonického práva, Latinsko-slovenské vydanie, Spolok sv. Vojtecha (1996).
[8] Ján 14:30.
[9] Ján 5:43.
[10] 1 Jána 2:18. (Grécky text hovorí, že Antikrist má prísť.)
[11] http://www.iconbusters.com/iconbusters/lechery/current-lechery1.htm - Táto stránka obsahuje aj odkazy na Rímskokatolícke zdroje, ktoré ukazujú, že tajomstvo neprávosti už pôsobí.
[12] Rimanom 1:16.
[13] Rimanom 3:24.
[14] 1 Korintským 3:17; Efezským 2:21, 2 Korintským 6:16.
[15] The Catholic Encyclopedia, Robert Broderick, ed. (Nashville, TN: Thos. Nelson Inc., 1976) p. 217.
[16] Kán. 749, Par.
[17] Katechizmus Katolíckej cirkvi, (Spolok svätého Vojtecha v Trnave, 2. vydanie 1999), #937.
[18] Katechizmus, #882.
[19] Kánon 752
[20] Kánon 752
[21] Kán. 749, Par. 1
[22] 1 Petra 5:10
|
Re: Identita Antikrista (Skóre: 1)
Vložil: ianka v Úterý, 07. únor 2006 @ 19:57:54 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Zvlastna uvaha.Ked zomrel Jan Pavol 2.,mala som taku myslienku,co sa bude dalej diat,co sa tyka prichodu antikrista.Tiez som si vsimla to slovo,ze clovek nepravosti sa posadi do chramu,teda nie do parlamentu.A do ktoreho chramu?Katolicka cirkev je pre mna jednou z moznosti.Vyvysuje sa,ze len ona dava spasu-cirkev,je napisane nikomu nehovorte Otec,lebo jeden je vas Otec...Ano,papez sa nazyva svaty otec,nazyva sa hlavou cirkvi,a tou je Pan Jezis Kristus.Ano,vyvysuje sa nad Boha,pretoze ho chce nahradit,miesto Neho sa nazyva hlavou cirkvi,neomylnym.Myslim si,ze katolicka cirkev bude zohravat tiez dolezitu ulohu pri prichode antikrista,aj ked predsa nemyslim,ze by papez sa nim stal.Ale myslim,ze do katolickeho chramu by nemal problem posadit sa antokrist.Nikdy som si to takto neuvedomila,vdaka za uvahu. |
]
Úvaha za to stojí (Skóre: 1)
Vložil: jarda2005 (jvag@centrum.cz) v Středa, 08. únor 2006 @ 14:57:42 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Zdravím Tě ianko,
Tvoje osobní úvaha je pro mě tedy zajímavější nežli celý článek.
K další úvaze nabízím:
- doporučuji popřemýšlet (nejlépe s Biblí v ruce) o Božím chrámu o kterém asi Pavel k člověku nepravosti hovoří - který si myslíte že to je / byl / bude ? Jde o nějakou kamennou stavbu?
(můj názor je, že jde spíše o srdce člověka)
- církev katolická - jak vnímáte jiné církve, třeba pravoslavnou jejíž patriarcha si dal titul ekumenický tedy celosvětový? nebo menší církve - co je pro Vás církev - instituce nebo křesťané?
- antikrist - ve Zjevení se toto označení nevyskytuje, tam jsou šelmy a králové, které například "vdechnou soše život a ta bude mluvit" nebo "činí veliká znamení" např. "i oheň z nebe nechá sestoupit na zem" - Zj 13 a verše v této kapitole
- syn zatracení z Pavlova listu Soluňským se zase bude vydávat za Boha - můžete mi uvést alespoň jednoho papeže, který se za něj vydával? Podle Písma všichni jsme obrazem Božím, a zcela jistě na nás může někdo vidět Boží atributy i jeho. Jak osobně svědčíte o tom, že je vůbec nějaký Bůh?
-- antikrist (vlastně více antikristů) se vyskytuje pouze v 1 a 2 Janově epištole, a je celkem jasně napsáno o kom si to můžeme myslet:
1) vyšli z nás, ale nebyli z nás
2) o lháři, který popírá Otce i Syna
3) ten, který popírá, že Ježíš = Mesiáš přišel v těle
Kdo zachází dále, než je učení Kristovo, a nezůstává v něm, nemá Boha; kdo v jeho učení zůstává, má Otce i Syna.
jarda2005
|
]
Nesedi nahodou ty prvni dva body? (Skóre: 1)
Vložil: reformovany v Čtvrtek, 09. únor 2006 @ 08:38:35 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Zdravim Jardo,
Mne pripada, ze ty prvni dva body sedi.
J
1) vyšli z nás, ale nebyli z nás
R
Nerika si RKC krestanska cirkev? A pritom se na Tridentskem koncilu de facto distancovala od biblickeho krestanstvi, kdyz na Bibli verici krestany uvalila kletbu.
J
2) o lháři, který popírá Otce i Syna
R
Neni titul Svaty Otec a prohlaseni se za namestka Kristova nahodou popreni Otce i Syna?
Rekl bych, ze to sedi az desive presne.
zdravi
reformovany |
]
Díky za píchnutí ... (Skóre: 1)
Vložil: jarda2005 (jvag@centrum.cz) v Pondělí, 13. únor 2006 @ 14:11:59 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Ahoj bratře Reformovaný,
vždyť víš ... už jsme o nazývání papeže Svatým Otcem také hovořili ... Myslíš opravdu, že my katolíci máme místo Boha papeže? Že jej vyznáváme za Boha a jsme křtěni v jeho jméno? To snad ne ...
Kletbu si dávali církve a biskupové navzájem, takže to mě netrápí ... z církví se vylučuje i nyní a prim na tomto poli už nehrají katolíci ....
Bible potřebuje výklad nebo alespoň dobrý překlad, to snad uznáš? Proč jinak Cyril s Metodějem Písmo překládali a nenechali ho v řeckém nebo hebrejském originále? A pokud překládáš musíš znát o co vlastně jde ... Proč nyní znovu i jiní překládají a tvoří NBK?
O pojmu "biblické křesťanství" jsme také hovořili - ukaž mi prosím tě JEDINOU církev, která se doslova drží Bible tj. Starého a Nového zákona, nebo aspoň Nového zákona ... Žádné biblické křesťanství není, je pouze křesťanství - vždyť ani všechny církve neměli hned všechna evangelia nebo listy pohromadě, jak tedy hovořit o nějakém biblickém křesťanství, když bylo de facto bez Bible? Přijde mi to jen jako snaha najít ideál, a v této snaze je ale i moje církev - viz poslední reformy po druhém vatikánském koncilu ...
Ale dál piš a píchej, koneckonců názor jednoho nejmenovaného, že protestanté jsou tu aby katolíci nespali se mi také líbí.
Jinak ale srovnáváním církví jsem zatím došel k závěru, že všude je vidět a sledován především lidský faktor nežli skutečné učení, které nese ovoce v jednotlivých lidech.
Pokoj s tebou
jarda |
]
Re: Identita Antikrista (Skóre: 1)
Vložil: reformovany v Čtvrtek, 09. únor 2006 @ 08:32:30 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Mila ianko,
Zdravim a dekuji za ohlas. Take samozrejme presne nevim, jak budou vypadat udalsti kolem konce. Faktem ovsem je, ze papez si zcela nebiblicky prisvojuje postaveni nalezejici jen Bohu. Nechava lidi, aby pred nim klekali, coz by apostolove nikdy nedelali a nechava si rikat Svaty Otec coz je titul nalezejici Bohu.
To by nas melo varovat.
zdravi
reformovany |
]
|
|
Re: Papežská encyklika ''Deus Caritas Est'' láme rekordy (Skóre: 1)
Vložil: Nemesis v Čtvrtek, 09. únor 2006 @ 10:52:58 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Jen tak pro zajímavost, nedávno jsem si všiml, že se budou, nebo prodávají odpustky a upoutávku na to.
Žádám katlické bratry, aby se k této věci vyjádřili. Jsem toho názoru, že prodávát odpuštění je nebiblické a naprostá zvrhlost. Souhlasíte s tím? I když víte, že papež s touto praxí souhlasí a podporuje ji? |
Dotčen i potěšen (Skóre: 1)
Vložil: jarda2005 (jvag@centrum.cz) v Čtvrtek, 09. únor 2006 @ 12:26:26 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Zdravím Tě Nemesis,
cítím se dotčen výzvou k vysvětlení odpustků a potěšen tím,že nás katolíky nazýváš svými bratry. Snad jsem to dobře pochopil a snad nás tak budeš nazývat i v nebi a nezapřeš nás,díky.
Vždy mě na některých protestantech překvapí jak málo znají a respektují Písmo, ale rádi o něm hovoří, že je jim oporou pro jejich tvrzení a názory (viz současné debaty o homosexuálitě).
Podobně mě na některých vždy zarazí (tady na GS už tedy ne, tady už jsem si zvykl, jinak bych sem nechodil), jak často hovoří o katolické církvi a přitom pletou pojmy s dojmy.
Nebudu Ti vysvětlovat odpustky a odpuštění ani ostatní - poslední svůj komentář jsem psal nedávno, kdo chce najde i tady na GS dost vysvětlování od katolíků, jak vidíme tyto naše zvyklosti a tradice, stačí jen hledat. A pokud nenajdete na GS, je možné se optat na katolických stránkách, kde rádi odpoví a již několikrát odpověděli - např. www.katolik.cz
Můj komentář z 2.2.2006 k článku http://www.granosalis.cz/article.php?sid=4588 (17.12.2005 - odpustková listina):
Pojmy k odpustkům (Skóre: 1)
Od jarda2005 (jvag@centrum.cz) v Čtvrtek, 02. únor 2006 v 18:12:02 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Debata je už sice pasé, ale pokud se k tomu někdo někdy dostane tedy pojmy k vyjasnění:
text k.katechismu (uvedl v komentáři vogel):
Nauka a praxe odpustků je v církvi úzce spojená s účinky svátosti pokání. „Odpustek znamená, že se před Bohem odpouštějí časné tresty za hříchy, jejichž vina byla zahlazena; je to odpuštění, které náležitě připravený věřící získává za určitých podmínek za pomoci církve, které jako služebnici vykoupení přísluší rozdělovat a používat poklad zadostiučinění Krista a svatých.“ „Odpustek je částečný nebo plnomocný podle toho, zda částečně nebo úplně osvobozuje od časného trestu za hříchy.“ „Každý věřící může získat … odpustky buď sám pro sebe, nebo pro zemřelé na způsob přímluvy.“
Prostřednictvím odpustků mohou věřící získávat pro sebe, ale i pro duše v očistci prominutí časných trestů, následků hříchů.
1)odpustek
2)odpuštění hříchů
3)časné tresty
4)odpuštění časných trestů
5)zahlazení viny
Podle definice k.k. je tedy:
odpustek=odpuštění časných trestů za hříchy,které byly zahlazené
zahlazené hříchy = ty, které jsou odpuštěny Bohem
---> neprodává se tedy odpuštění hříchů, ale odpuštění trestů (něco ukradnu, budu odsouzen, ale trest si neodsedím - vykoupím se z trestu; to že to bylo špatné a také překročení Božího zákona si musím vyřešit s Bohem, to žádný soudce neřeší, Boha musím prosit za odpuštění - tj. zahlazení viny je jen od Boha, to se neprodává)
---> časné tresty mohou být odpuštěny plně nebo částečně (odsedím si něco nebo nic)
A) Otázkou je zda nějaké časné tresty za hříchy vůbec jsou?
B) Další otázkou je - zda je dána církvi moc odvazovat od časných trestů?
Pokud je na A odpověď ANO, tak s B už problém nemám. Věřím, že svátost pokání (zpověď) zprostředkovává Boží milost odpuštění hříchů, stejně jako svátost křtu. Proč by tedy nemohlo být odpuštěno i něco navíc ?
To jsou jen moje otázky, v Písmu lze najít vysvětlení pro i proti ...
... ale pro Vogela a jiné protestanty - skutečně se neprodává odpuštění hříchů (bod 2), ale lze získat odpustky tj. odpuštění trestů - nyní se už také neprodává, podmínkou získání odpustků obvykle bývá po zpovědi (tj. vnitřním usebrání a vyznání se Bohu) modlitba a dobrý skutek - např. návštěva hřbitova a přímluvná modlitba za zemřelé.
Pokoj a rozum!
jarda
|
]
Re: Dotčen i potěšen (Skóre: 1)
Vložil: Nemesis v Pondělí, 13. únor 2006 @ 13:43:11 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Pozdravuji,
Když někdo něco udělá a ty mu odpustíš trest, tak si mu odpustil tu věc. Vždyť odpuštění je právě milost - tedy vyhnutí se trestu.
Máme si vzájemně odpouštět, ale za peníze??????
Žádný člověk nikdy nemůže před Bohem smazat hříchy, toho je schopen jen čistý obtní beránek bez vady a poskvrny.
Vše se odehrává v srdci a tam vidí opět jen Bůh, ten tedy smaže hřích nebo ne. Pokud se člověk proviní proti mě tak mu to nepočítám (odpustím) - zadarmo, ale jestli příjmul odpuštění od Ježíše to už nikdo nevidí, a hlavně peníze to nejistí.
Jinak samozřejmě pro mě jsou bratři všichni kteří se považují za bratry Ježíše :) |
]
Opačný pohled (Skóre: 1)
Vložil: jarda2005 (jvag@centrum.cz) v Pondělí, 13. únor 2006 @ 14:24:29 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Ahoj Nemesis,
mám na to asi opačný pohled - naše hříchy jsou dpuštěny a zahlazeny díky člověku - Bohu Ježíši Kristu a jeho oběti. Tady není co přidat nebo dokoupit. Odpustky nejsou o jistotě nebo cestě k dosažení spásy.
Pokud jsem ale někomu ublížil nebo něco ukradl, zranil, zabil, tak mi to jistě můžeš odpustit, ale stejně - jaksi výchovně - půjdu do vězení nebo Ti to budu muset zaplatit nebo spravit (tradice z Božích zákonů ve Starém zákoně - viz tresty, odplaty). Můžeš mi jako člověk odpustit, ale ten dluh budu mít vůči Tobě stejně. Jsi snad Bůh, že mi tento pocit viny vůči Tobě z mého srdce vymažeš? Vymažeš strach přede mnou ze srdcí jiných lidí, pokud budu znám jako zloděj nebo vrah? To ty nezvládneš. Podobné úvahy asi vedly k termínu "časných trestů".
Záleží jak to sám přijímáš - viz první odstavec - odpustil Ti Bůh, tam není co dodat a to taky katolíci vyznávají (aspoň většina). Osobně nejsem s argumentací ohledně "časných trestů" zcela spokojen. Věřím ale, že přímluvná modlitba může pomoci i zesnulému svatému. Tedy člověku, který zemřel spasen, ale přesto ještě u Boha není.
Tak jen stručně, zajímá-li Tě to více doporučuji spíše katolické stránky, na učení o odpustcích a očistci není založena moje osobní víra ve spasení, takže jen komentuji vyslovená nedorozumění.
jarda2005
|
]
Re: Opačný pohled (Skóre: 1)
Vložil: Nemesis v Pondělí, 13. únor 2006 @ 14:44:42 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Krásny den,
Jen tak nazačátek, nemyslím si že život po smrti (duše) není biblické učení, takže v tomto směru odpustky nehrají žádnou roli. Ale o tom jsem se bavil již jinde.
No právě, když ti někdo odpustí, tak je to proto, že lituješ toho co jsi provedl a tedy již není potřeba žádné "výchovně", protože již pozbylo smyslu. Z tohoto hlediska již odpustky nemají smysl. A pokud jde o Boha tam je to obdobné. Myslím si, že je tohle velice důležité. Mnoho lidí hledá odpuštění jak od lidí, tak od ( možná hlavně) Hospodina a je nesmírně důležité, aby si byli vědomi, že jim k tomu NIC jiného než pokání a důvěra v Boha nepomůže.
Když toto změníme dostaneme se do světa zoufalství a zklamání a tam být (alespoň doufám) nechceme.
Velice oceňuji Jardo2005, že o tom mluvíš. Chci, abys to věděl. |
]
Nevím, ale (snad) přemýšlím ... (Skóre: 1)
Vložil: jarda2005 (jvag@centrum.cz) v Čtvrtek, 16. únor 2006 @ 15:37:56 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Ahoj Nemesis,
musím se přiznat, že nějak nemám co dodat, vše jsem co k tomuto tématu mohu už napsal.
Myslím si, že sice i když lituji a je mi lidmi i Bohem odpuštěno, tak je spravedlivé nebo výchovné jít do vězení a tak nějak se dovychovat. Nebo myslíš, že ne? Nedokáži si dost dobře představit, že bychom zločince jen tak na základě jejich lítosti zase pustili bez trestu (vězení třeba). Myslím, že lidsky to tak prostě být musí a funguje to (do jisté míry tedy).
Je-li to tak i s Bohem? Tak o tom nejsem přesvědčen. Proto pojem "odpustek" a "časné tresty" mohu sice katolicky pochopit, ale dost dobře nechápu, proč je nebo měl by být v plánu spásy, který má Bůh pro člověka? Vztah k Bohu je nesouměřitelný s ničím, tedy ani s ním nelze "diskutovat" kolik která oběť stojí a jakou má váhu. Beru to (=víru v očistec) tedy jako "výchovný" efekt, nežli jako reálnou nutnost nebo skutečnost. A tím jsem se dostal k Tvé první větě:
Jen tak nazačátek, nemyslím si že život po smrti (duše) není biblické učení, takže v tomto směru odpustky nehrají žádnou roli.
Chápu ji správně (vyruším-li dvě negace) takto: život po smrti je biblické učení, ale odpustky v tom nehrají žádnou roli? S čímž souhlasím.
Těším se na další Tvé názory, i když toto téma opravdu není téma mojí víry ...
jarda2005
|
]
Re: Nevím, ale (snad) přemýšlím ... (Skóre: 1)
Vložil: Nemesis v Pondělí, 20. únor 2006 @ 17:27:35 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Omlouvám se trochu jsem se zamotal :) Myslím si , že bible neučí o životě hned po smrti, pouze až po vzkříšení při příchodu. |
]
Re: Papežská encyklika ''Deus Caritas Est'' láme rekordy (Skóre: 1)
Vložil: Freedy v Čtvrtek, 09. únor 2006 @ 16:42:29 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) )http://www.indianajones.webovastranka.cz | Já o tom osobně nevím, ale samozřejmě s prodeji odpustků nesouhlasím.
Jediné za co se mělo však v poslední době svatému stolci platit bylo tzv. zveřejnění jeho pár slov, která byla zveřejněna. Všechny italské deníky však druhého dne přišli se zprávou, že se jedná o komplot. Nakladatelství Libreria Editrice Vaticana totiž oznámilo, že se nejednalo o zveřejnění pár řádků papežových textů, ale o vydání útlé knížky, kterou nakladatel chtěl prodávat za 10 Eur/kus. Nejednal bys proto ve stejném případě i ty, kdyby někdo bez tvého vědomí začal prodávat tvá slova v počtu větším než obrovském? |
]
|
|
|
|
