Grano Salis - NOVÉ DOGMATICKÉ UČENIE RÍMSKO-KATOLÍKOV, PRIJATÉ II. VATIKÁNSKYM KONCILOM

NOVÉ DOGMATICKÉ UČENIE RÍMSKO-KATOLÍKOV, PRIJATÉ II. VATIKÁNSKYM KONCILOM

Úvod Milí priatelia!
Uvedomujem si, že obsah brožúrky, ktorú práve držíte v rukách, je, obzvlášť v našom slovenskom prostredí, nesmierne citlivou a konfliktnou témou. Na Slovensku, ako v štáte s väčšinovým katolíckym vierovyznaním, sa veľmi ťažko diskutuje o obsahu katolíckej vierouky, o vývine, ktorým prešla, a o súčasnej pozícii, do ktorej dospela. Na druhej strane sa však aj u mnohých katolíkov prejavuje nespokojnosť nad niektorými javmi, ktoré v súčasnosti katolíctvo pripúšťa - počnúc módnymi štými hudby, ktorá preniká do katolíckych kostolov, končiac absurdnými ekumenickými prejavmi, pri ktorých sa spoločne modlia kresťania, moslimovia, židia a pohania. Málokto však má odvahu, ale i možnosť, hľadať a uzrieť príčiny a dôsledky týchto prejavov.
Najlepším spôsobom ako sa vyhnúť konfliktom býva v tejto otázke mlčať. Ale hľadanie pravdy, o ktoré sa mojimi článkami, prekladmi a tvorbou i činnosťou snažím, nedovoluje mlčať ani tam, kde "možno dôjsť k úrazu". Preto otváram i túto tému. Z mnohých materiálov, ktoré mám k dispozícii, som pre začiatok vybrala preklad 111. častí brožúrky "Súčasný katolicizmus - otázky a odpovede". Zostavovatelia brožúrky totiž vecne, jasne a na základov citátov konkrétnych oficiálnych katolíckych dokumentov vyvodzujú závery o tom, kam dospelo súčasné katolíctvo po 11. Vatikánskom koncile. Mnohé z uvedených faktov nie sú slovenskej verejnosti dostatočne známe a niektoré zo záverov 11. Vatikánskeho koncilu sú v rozpore s presvedčením mnohých katolíkov na Slovensku. Dnes, na konci časov, je však načase zastaviť sa a zamyslieť, ktorú cestu si vyberie každý z nás - či širokú, pohodlnú cestu väčšiny do poblúdenia, alebo úzku, tŕnistú cesty pravdy a spásy. Verím, že predmetný materiál pri takomto celkovom zamyslení sa nad naším smerovaním pomôže každému, kto ho dokáže vnímať s pokojom, pokorou a čistou mysľou. Tých, ktorých by sa text z nejakej príčiny dotkol, prosím o pochopenie - predkladám ho v dobrej viere na pomoc v poznaní každému čitateľovi.

A napokon, nezabúdajme, že svätí Cyril a Metod nám priniesli čistú kresťanskú vieru. Tá je pre nás stále k dispozícii ako životodarný prameň, z ktorého sa môžeme napájať.

1. PODSTATA NOVEJ DOGMY A JEJ CELKOVÉ ODOVODNENIE

Prečo II. Vatikánsky koncil treba pokladať za deliacu hranicu v histórii rímsko-katolíctva, ktorá od koreňov mení podstatu katolíckej viery?

Na II. Vatikánskom koncile v rokoch 1962-1965, ktorý dostal názov "modernistický" a "ekumenistický", bola na jednej strane deklarovaná vernosť rímskokatolíkov k tradičnému katolíckemu učeniu, ku ktorému boto pridané zameranie na kresťanský ekumenizmus (pozri kapitolu V.), na druhej strane boto prijaté nové dogmatické učenie o Cirkvi, Bohu, spáse človeka a Božom Zjavení, vyjadrujúce medzináboženskú ekumenickú (alebo superekumenickú) politiku rímsko-katolíctva a jeho prerod z kresťanstva na novopohanstvo.

V čom tkvie základný zmysel nového učenia, ktoré vyjadruje medzináboženský ekumenizmus rímsko-katolíkov?

II. Vatikánsky koncil vyhlásil a "zdôvodnil" tézu o jednej (jednotnej, jedinej)svetovej univerzálnej cirkvi, do ktorej rôzne vstupujú a majú vstúpiť ako všetci kresťania, tak aj veriaci nekresťanských náboženstiev, kde môže k spáse dochádzať rozličnými spôsobmi, podľa viery človeka.

Akým spôsobom koncil vyjadruje svoje revolučně učenie?

Obsahuje ho "Dogmatická konštitúcia o Cirkvi" (Lumen gentium - LG) - hlavný dokument koncilu a "Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám" (Nostra aetate - NA). Podľa Konštitúcie o Cirkvi (LG 13-16) koncil vyhlasuje, že ku "katolíckej jednote Božieho Ľudu" (tj. ku Svetovej Církvi) "majú účasť, alebo k nej smerujú rozličným spôsobom" všetci ľudia, "ktorí milosťou Božou majú byť spasení": aj všetci kresťania, aj "rozličným spôsobom" židia, moslimovia a iní, uznávajúci Tvorcu, ktorí ešte neprijali Evanjelium, aj tí, ktorí Boha len hľadajú, - ich všetkých zahŕňa Božia Prozreteľnosť, aj oni môžu "zdediť večnú spásu" (záver 13, čiastočne 14 a 15 a 16 Konštitúcie o Cirkvi - LG a základně tézy Deklarácie o nekresťanských náboženstvách - NA).
Toto učenie koncilu opakuje katolicky katechizmus (z roku 1992) aj pápež Ján Pavol II. vo svoje] knihe "Prekročiť prah nádeje" (r. 1994), ktoré vyjadrujú ofciálnu pozíciu Vatikánu.

A či sa azda rímsko-katolíci zriekli Ježiša Krista ako Jediného Spasiteľa sveta?

Nie, katolíci tak ako predtým naďalej hovoria, že Ježiš Kristus, Jednorodený Boží Syn je Jediný Spasiteľ sveta, Osloboditeľ a Vykupiteľ ľudstva, jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi a bez Neho nemôže byť spásy:
"Jedine Kristus je totiž Prostedníkom a Cestou k spáse; a On sa nám stáva prítomným vo svojom Tele, to jest, v Cirkvi (...), do ktorej ľudia vstupujú krstom, akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spasenie." (Konštitúcia o Cirkvi - LG 14).

Čiže, rímsko-katolíci považujú za záväznú podmienku spásy pre židov, moslimov a iných nekresťanov ich odstúpenie od svojej viery, prijatie kresťanstva a krst?

Nie, o tom sa nikde nehovorí. Naopak, zdôrazňujú sa rôzne spôsoby spásy.

Ako je potom viera v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa sveta zlúčiteľná (čo sa zdá úplne neuveriteľným) s vierou o spáse v nekresťanských náboženstvách?

Vo vyššie spomínanej knihe to pápež Ján Pavol II. vysvetľuje odkazom na závery II. Vatikánskeho koncilu.
Hovorí, že v tradicii (katolíckej cirkvi) sa oddávna zakorenila predstava "o takzvaných semina Verbi (semenách Slova). Tieto semená sú vo všetkých náboženstvách". To jest, všetky náboženstvá v tej, či inej miere sú Bohom zjavené a je v nich už prítomný Ježiš Kristus ako Boží Syn, Boh Slovo (Logos).
Samozrejme, že nijakých "semien Slova", ako ani nijakého zlomku Božieho Zjavenia v nekresťanských náboženstvách niet.
V nich sú len ľudské výmysly a "semená", ktoré zasial zlý (pozri aj nižšie, odsek 5. - poznámka zostavovateľa). "Možno povedať, - vyhlasuje pápež, - že pozícia koncilu je iste inšpirovaná starostlivostou o všetkých. Cirkev sa riadi vierou, že Boh Tvorca chce spasiť všetkých v Ježišovi Kristovi, jedinom Prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi, nakoľko On všetkých vykúpil". Preto "Svätý Duch blahodarne pôsobí aj mimo viditeľného organizmu Cirkvi (LG - Svetlo národom, 13).
(Svätý Duch) pôsobí, opierajúc sa práve o tie semina Verbi, ktoré tvoria akoby spoločný soteriologický (spásonosný, spasiteľný) koreň všetkých náboženstiev" (Pápež Ján Pavol II.: Prekročiť prah nádeje, 1995, str. 112-113).

Avšak vždy sa predpokladalo, že kresťanstvo a nekresťanské náboženstvá sú úplne nezlúčiteľné jedno s druhými, a možnosť pôsobenia spásonosnej sily Svätého Ducha v nekresťanstve vyvoláva, jemne povediac, pochybnosti. Čo na to hovorí koncil?

Koncil práve naopak, tým, že zdôrazňuje povolanie nekresťanov k spáse Božím blahodarom /milosťou/ rozličnými cestami, "dokazuje" jestvovanie duchovnej blízkosti židov, moslimov a niektorých pohanov ku kresťanom, ich vieru v "Stvoriteľa" a "Boha", čo, podľa názoru koncilu, znamená aj možnosť spásy v rámci ich náboženstiev.

2."DUCHOVNÁ PRÍBUZNOSŤ" KRESŤANOV A ŽIDOV

Čo hovorí koncil o"duchovnej príbuznosti" kresťanov a židov?

O židoch sa hovorí, že je to "národ, ktorému bol darovaný zákon a prisľúbenia, a z nich podľa tela pochádza Kristus (pozri Rimanom 9, 4-5), národ vzhľadom na vyvolenie milovaný kvôli otcom, lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (pozri Rimanom 11, 28-29)"
(LG 16, odsek L). "Koncil pamätá na putá, ktoré duchovne zjednocujú národ Nového Zákona s potomstvom Abraháma... Cirkev nemôže zabudnúť... že sa živí z koreňa tej šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti olivy planej, to jest, pohania (pozri Rimanom 11, 17-24). Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze križ židov s pohanmi, a že z tých dvoch utvoril v sebe jedno (pozri Efezanom 2, 14-16)" (kapitola "Židovské náboženstvo" Deklarácie o nekresťanských náboženstvách - NA 4).
Pápež Ján Pavol II. hovorí o židoch ako "o starších bratoch vo viere. Tieto slová, okrem iného, vyjadrujú aj to, čo povedal koncil, a to, o čom je hlboko presvedčená Cirkev" (Pápež Ján Pavol IL: Prekročiť prah nádeje, 1995, str. 134).
A katolícky katechizmus, hovoriac o duchovnej blízkosti súčasného judaizmu a kresťanstva, vyhlasuje, že "Boží ľud Starého Zákona a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý zomrel, a vstal z mŕtvych, a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša, (ktorého črty ostávajú zahalené)"
(Katechizmus katolíckej cirkvi, par. 840).

Zodpovedá Svätému Písmu tvrdenie koncilu o duchovnej príbuznosti kresťanov a židov: "putách, ktoré duchovne zjednocujú národ Nového Zákona s potomstvom Abraháma"?

Nie, nezodpovedá. Ako je známe, Abrahám dostal od Boha zasľúbenie, že z neho vzíde veľký národ a v Abrahámovi sa požehnajú všetky pokolenia zeme (Genezis 12, 1-3), a jeho potomkovia cez Izáka a Jakuba sa stanú vyvoleným Božím národom. Toto vyvolenie sa naplnilo v židovskom národe v starozákonných časoch. Avšak, keď židia neprijali Ježiša Krista, Kristus predpovedal: "Mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve; a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami." (Matúš 8, 11-12).
Alebo ešte: "Vám sa Božie Kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu" (Matúš 21, 43), čo bolo vyplnené po ukrižovaní Krista židmi.

A nehovoria o duc*****m príbuzenstve kresťanov a židov odkazy na list apoštola Pavla Rimanom?

Nie, brané v kontexte listu, svedčia o opaku: o duc*****m rozdelení kresťanov a židov, o zbavení židov Nebeského Kráľovstva a jeho odovzdaní pohanom.
Za odkazom, na ktorý poukázal koncil (Rimanom 9, 4-5) čítame: "Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú z Izrael. A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci... nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo" (Rimanom 9, 6-8), a ďalej, odvolávajúc sa na proroka Ozeáša: Nazvem nie Môj ľud Mojím ľudom a Nemilovanú Milovanou... "Vy nie ste môj ľud", tam sa budú volať Synmi živého Boha" (Rimanom 9, 25-26).
Apoštol hovorí nielen, že sa pohania stali následníkmi Abraháma podľa zasľúbenia, no aj to, že židia, ktorí neveria v Krista, sa zbavili Nebeského Kráľovstva: "niektoré ratolesti boli odlomené, a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto... boli odlomené pre neveru, ale ty stojíš pre vieru (sa držíš vierou)" (Rimanom 11, 17, 20).
V liste Efezanom (Efezanom 2,14-15) apoštol Pavol hovorí, že Kristus zmieril na kríži Svojím Telom a Krvou v Neho veriacich pohanov a židov, tj. kresťanov, ale o zmierení neveriacich niet ani slova.

No, možno, že jestvujúce viery kresťanov a židov sú v podstate duchovne blízke jedna druhej?

Nie, v skutečnosti viery kresťanov a židov nemajú duc***** príbuznosť: židia zavrhujú Nový Zákon a všetky kresťanské duchovné pravdy: O Trojici, o Ježišovi Kristovi, ako Bohočloveku, Božom Synovi, Spasitelovi a Sudcovi, považujúc Ho za obyčejného človeka, ktorý nemal otca a iné.

A v čom teda spočíva rozdiel a podobnosť uctievania: u kresťanov Pravého Boha Presvätej Trojice, u starovekých židov - Pravého Boha Jehovu a u súčasných židov - lživého boha Jehovu?

Rozumie sa, Jeden a Ten istý Pravý Boh, Ktorému sa klaňajú kresťania stvoril svet (pozri Genezis 1), a Jemu sa klaňali starovekí židia, čo sa potvrdzuje tým, že On sa zjevil Abrahámovi v podobe Troch Cudzincov (pozri Genezis 18, 1-5); avšak pre starozákonného človeka toto bolo tajomstvom, ktoré ľuďom odkryl Ježiš Kristus v Evanjeliu. No keďže židia neprijali Pravého Boha Ježiša Krista a boli Ním sami odvrhnutí, tak toto tajomstvo ostalo pre nich skryté za siedmymi pečaťami, a terez uctievajú falošného boha, ktorý hoci i nosí starožidovské meno Pravého Boha - Jahve alebo Jehova, no je nejestvujúcim netrihypostáznym (nezahŕňa tri osoby - pozn. prekl.) bohom-modlou.

Ako hodnotiť vyhlásenie katolíckeho katechizmu, ktoré sa týka súčasných židov, o tom, že Boží ľud Starého Zákona a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu a oba svojím spôsobom očakávajú príchod Mesiáša ?

Tu práve dochádza k pokusu zameniť absolútne lživé náboženstvo súčasného judaizmu za Bohom zjevené starozákonné náboženstvo. V skutočnosti, starozákonní židia očakávali príchod Mesiáša, Spasiteľa židovského národa. No terez, po tom, ako odvrhli Ježiša Krista, očakávajú príchod iného "Mesiáša", ktorý bude podľa kresťanskej viery antikristom. Takže tvrdenie o "podobných cieľoch" a očekávaní Mesiáša židmi je úplne lživé, lebo ako Mesiáša predstavuje antikrista a prirovnáva život budúceho veku - Nebeské Božie Kráľovstvo, očakávané kresťanmi, ku kráľovstvu antikrista na zemi, očekávanému židmi.

A ako zhodnotiť vyhlásenie rímsko-katolíkov, že súčasní židia sú našimi "staršími bratmi vo viere"?

Je úplne očividné, že také vyhlásenie úplne protirečí základom kresťanskej i židovskej viery, a ak poznáme názor judaizmu na Ježiša Krista , takéto vyhlásenie možno učiniť len v tom prípade, ak sa zriekneme nezvratných kresťanských právd o Ježišovi Kristovi ako Bohočloveku, Jedinom Spasitelovi ľudského rodu, Jeho vtelení zo Svätého Ducha to jest, zradiť Ježiša Krista aby sa vyhovelo židom.

Či koncil správne vyhlasuje, že "neslobodno židov predstavovať ako od Boha zavrhnutých, ani ako zlorečených, sťaby to vyplývalo zo Svätého Písma", pretože nemožno "učiť ničomu, čo nie je v súlade s pravdou Evanjelia a Kristovým duchom"
(Deklarácia o nekresťanských náboženstvách, kapitola "Židovské náboženstvo" - NA 4)?

Nie, to je nesprávne. Sväté Písmo hovorí o opaku. Napríklad: podobenstvo Ježiša Krista o zlých vinohradníkoch (pozri Matúš 21, 35-45, Marek 12, 1-12, Lukáš 20, 9-19) alebo Jeho proroctvo: "aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáše, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto pokolenie." (Matúš 23, 35-36 a Lukáš 11, 50-51), alebo analogické proroctvá (pozri Matúš 8, 11-12; 12, 41-42; 12, 43-45; Lukáš 11, 31-32; 21, 23-24). A tiež slová samotných židov: "A všetok ľud odpovedal: "Jeho krv na nás a na naše deti" (Matúš 27, 25). Vyhlásenie koncilu popiera existenciu všetkých týchto veršov v Evanjeliu a predkladá vedomú lož.

Vychádzajúc z vysvetleného, čo možno povedať o tvrdení koncilu o "duchovnej príbuznosti" židov a kresťanov?

Je absolútne lživé, pretože úplne protirečí základným tézam kresťanstva a judaizmu, vedie k uznaniu za "pravého Boha" netrihypostázneho bohamodlu Jehovu, ktorému sa klaňajú súčasní židia, vedie k zrieknutiu sa pravdy o Ježišovi Kristovi ako Jedinom Mesiášovi, k zrieknutiu sa nezvratnosti právd o budúcom veku, ako o Nebeskom Kráľovstve, o Ježišovi Kristovi ako Bohočloveku, o Jeho vtelení zo Svatého Ducha protirečí mnohopočetným veršom Nového Zákona, ktoré dokazujú opak, a jeho zdôvodnenie je skonštrulované na prekrútenie zmyslu týchto veršov na protichodný a na priamej lži.

3. O "DUCHOVNEJ BLIZKOSTI" KRESŤANOV A MOSLIMOV

Čo hovorí koncil o viere moslimov a o ich duchovnej blízkostí s kresťanmi?

Dogma o Cirkvi tvrdí: " Spasiteľný plán zahrňuje aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridřžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému a milosrdnému Bohu, ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň" (LG 16). A v Deklarácii o nekresťanských náboženstvách sa hovorí: "Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktori sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi nebe i zeme, ktorí prehovoril k ľuďom. "(NA 3)

A či sa moslimovia skutočne klaňajú tomu istému Bohu ako my kresťania, ako to tvrdí koncil, keď hovorí: "spolu s nami sa klaňajú jedinému Bohu"?

Nie, Boh kresťanov a falošný boh moslimov sú úplne odlišní: kresťania sa klaňajú Jedinému Trihypostáznemu (Trojjedinému) Pravému Bohu - Presvátej /Najsvátejšej/ Trojici, Ktorá je Jedinej Podstaty a Nerozdielna, pre kresťanov je Jednorodený Syn Boha Otca Ježiš Kristus Pravý Boh a Pravý Človek (Bohočlovek), Spasiteľ a Sudca ľudského rodu.
Moslimovia však zavrhujú Trojjediného Boha a klaňajú sa jedinému netrihypostáznemu, a preto falošnému bohu - modle Alahovi, a neuznávajú Ježiša Krista ako Boha, považujú Ho za bytosť z tvorstva, ktorý je na rovnakej úrovni ako Adam, proroci Noe, Abrahám, Mojžíš a iní; za hlavného proroka uznávajú Mohameda.

Ako sú vyjadrené tieto odlišnosti moslimského uctievania od kresťanského?

Tieto odlišnosti hlása sväté písmo moslimov Korán, ktorý tvrdí: "Neverní sú tí, ktorí hovoria, že Boh je tretí v troch, zatiaľ čo niet nijakého Boha, okrem jediného Boha";
"Neverní sú tí, ktorí hovoria, že Mesiáš, syn Márie, je Boh"; "Verte v Boha a Jeho vyslancov, a nehovorte Trojica. Neustúpte pre vaše dobro. Boh je len jediný, komu prislúcha vzdávanie úcty. Vzdávejte chválu Jemu: nemôže byť, aby mel deti"; "Mesiáš, syn Márie, je len vyslanec, ako aj tí, ktorí boli pred ním" (verše 5, 76; 5, 79; 4, 169), čo opakujú aj iné verše Koránu (3, 52-53; 3, 78; 5, 19; 9, 30-31; 17, 111; 25, 2).Korán odmieta ukrižovanie a smrť Ježiša Krista ukrižovaním, vyhlasujúc, že na Jeho mieste bol v skutočnosti prelud (verš 4, 154).
Okrem toho, Korán obsahuje množstvo odkazov na Evanjelium a slová Ježiša Krista, avšak prakticky všetky sú, buď prekrútené na nepoznanie, alebo obsahujú výmysel. Napríklad, sa uvádzajú slová, ktoré akoby povedal Ježiš Kristus, potvrdzujúce hodnovernosť Koránu a predpovedajúce príchod proroka Mohameda (verš 61, 6). Samozrejme, že nič podobné v Novom Zákone nie je.

No, ak katolíci tvrdia, že boh moslimov "prehovoril k ľuďom", možno jeden a ten istý Pravý Boh jednoducho dával rozličné vnuknutia a Sväté Písma kresťanom a moslimom?

Nie, taký predpoklad je absolútne nezlučiteľný s kresťanským chápaním Pravého Boha, pretože Biblia a Korán, kresťanstvo a islam protirečia jedno druhému vo svojich základných tézach, ktoré sú, čo sa týka viery, hlavné. Uznávaním pravdivosti islamu, katolíci uznávajú, že Boh hovoril Sám od Seba protichodné pravdy, Sám Seba popieral, protirečil Si, zriekal sa Svojich slov a klamal.
Toto popiera jednu z hlavných vlastností Pravého Boha - Jeho vždypravdivosť a, prisudzuje mu to vlastnosti "otca lži" (pozri Ján 8, 44), znevažuje to Presvätú Trojicu a Svátého Ducha.

Ako teda ohodnotiť tvrdenia katolíkov, že sa moslimovia klaňajú "jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme", "Ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň"?

To hovorí, že rímsko-katolíci považujú netrihypostázneho boha-modlu Alaha, ktorému vzdávajú úctu moslimovia, za Živého Pravého Boha, prirovnávajú ho k Pravému Bohu Presvätej /Najsvätejšej/ Trojici, "rozdeľujú" funkcie, ktoré prináležia iba Pravému Bohu, a "prideľujú" ich Alahovi.

Vychádzajúc z vysvetleného, čo možno povedať o tvrdení koncilu o tom, že akoby jestvovala duchovná blízkosť medzi kresťanmi a moslimami?

Je absolútne lživé, pretože protirečí, tak základným kresťanským pravdám, ako aj tézam islamu; je založené na tom, že sa katolíci zriekli Najsvätejšej Trojice ako Jediného Boha a uznali za pravého a živého netrihypostázneho boha-modlu Alaha, že sa zriekli Ježiša Krista ako Jediného Sudcu ľudstva, Božieho Zjavenia ako jediného pravého a uznali za pravdu "zjavenia" moslimov. Toto tvrdenie koncilu sa okrem toho "rozdeľuje o " funkcie Najsvätejšej Trojice a Krista s Alahom, odmieta vždypravdivosť Pravého Boha, pripisujúc Mu funkciu klamára - zlého, a znevažuje Svätého Ducha.

4. O "DUCHOVNEJ BLIZKOSTI" KRESŤANOV A POHANOV

Čo hovorí koncil o pohanoch a ich duchovnej blízkosti s kresťanmi?

Koncil zaraďuje pohanov k tým, ktorí ako aj moslimovia "uznávajú Stvoriteľa" (Dogmatická konštitúcia o Cirkvi - LG 16) a domnieva sa, že medzi pohanmi niekedy jestvuje "uznanie Najvyššřeho Božstva alebo tiež Otca"; "v hinduizme ľudia skúmajú tajomstvo Božie... utiekajúc sa k Bohu s láskou a dôverou"; "budhizmus... učí ceste, ktorou by ľudia mohli... dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka pomoci z hora" (Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, kapitola "Rozličné nekresťanské náboženstvá - NA 2).

Je pravda, že pohania uznávajú Stvoriteľa a utiekajú sa k Bohu, ako sa domnievajú rímsko-katolíci?

Nie, nie je to pravda, lebo Stvoriteľom, Pravým Bohom pohania zavrhujú Presvätú Trojicu ako Jediného Boha a uctievajú rozličných stvorených bohov, plody ľudských rúk, rozumu, filozofie, mýtov a démonských výmyslov.

No, možno, že v pohanstve skutočne možno dosiahnuť "vrcholné osvietenie" a dostať "pomoc zhora"?

Nie, nemožno, pretože v pohanstve za bohmi stoja padlí duchovia a pôsobia démonské sily, ktoré dajú ľuďom, aj "osvietenie", aj pomoc "zhora". Apoštol hovorí: "To, čo obetujú pohania, obetujú zlým duchom, a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov." (l. list Korinťanom).
Preto tým, že rímsko-katolíci prirovnávajú pôsobenie démonov k Božiemu blahodaru /milosti/, hanobia Svätého Ducha.

A o čom hovorí porovnanie "Najvyššieho Božstva" pohanov s "Otcom", ako to učinil koncil?

Tým, že katolíci stotožňujú najvyššie božstvá pohanov s "Otcom", predstavujú "Otca" ako Boha, ktorý je nezávislý od Syna a Svätého Ducha, t.j. "rozdeľujú" Nerozdeľnú Presvätú Trojicu a vytvárajú novú modlu - samostatného boha "Otca".

Ako treba ohodnotiť učenie koncilu o "duc*****sti" pohanov?

To je tiež absolútne lživé, keďže úplne protirečí kresťanskému učeniu, a je založené na tom, že rímsko-katolíci uznali za pravých tých "Bohov" a "Božstvá", ktoré uctievajú pohania, prirovnávajúc ich, aj pôsobenie démonických síl, ktoré za nimi stoja, k Pravému Bohu a Božiemu blahodaru /milosti/; zavrhuje Presvätú /Najsvätejšiu/ Trojicu ako Jediného a Nerozdeľného Boha a "rozdeľujúc" Ho, vytvára novú modlu - samostatného boha "Otca" a tiež hanobí Svätého Ducha.

Vychádzajúc z vysvetleného, či je pravdivé vyhlásnie katolíkov o tom, že nekresťania "uznávajú Stvoriteľa"?

Nie, nie je pravdivé, pretože v nekresťanských náboženstvách uznávajú za skutočných bohov stvorených a uctievajúc stvorenia, zatiaľ čo Pravého Boha - Najsvätejšiu Trojicu - zavrhujú.

Čo možno povedať celkovo o "duchovnej blízkosti" kresťanov a židov, moslimov a pohanov, ktorú hlása koncil?

Táto téza je absolútne lživá, pretože úplne protirečí základným pravdám kresťanstva a tézam nekresťanských náboženstiev, zavrhuje Božie Zjavenie ako jediné pravé a Presvätú Trojicu ako Jediného a Nerozdeľného Boha.
Uznáva za pravých a živých "Bohov" netrihypostáznych bohov-modly moslimského Alaha a Jehovu, ktorého uctievajú súčasní židia, bohov a najvyššie božstvá a za nimi stojace démonské sily obdarovávajúc ich vlastnosťami Pravého Boha, popiera vždypravdivosť Pravého Boha a hanobí Svätého Ducha, a zdôvodnenie tejto tézy je skonštrulované na skreslení a priamej falzifikácii radu miest a téz apoštolských listov a Evanjelia.

5. O SPÁSE V NEKRESŤANSTVE

Či koncil správne zvestoval, že spásu môžu dosiahnuť rôznymi cestami kresťania, židia, moslimovia a pohania?

Nie, nesprávne, lebo len kresťanstvo predkladá človeku pravú cestu spásy, a v tejto jedinej ceste, ktorú má nasledovať človek, aby prišiel k Bohu, získal Božie Kráľovstvo a zdedil večný život, - je celý zmysel a obsah kresťanskej viery a Božieho Zjavenia.

A či rímsko-katolíci správne hovoria, že všetky náboženstvá, ako kresťanstvo, tak aj nekresťanské, sú v tej či inej miere sú Bohom zjavené, že sú v nich prítomné "semená Slova" a tiež viera v "Stvoriteľa" a "Boha"?

Nie, toto nové učenie a téza katolíckej cirkvi sú absolútne nepravdivé, pretože jediným Bohom zjaveným náboženstvom, založeným na Božom Slove - Svätom Písme - je kresťanstvo, a len v ňom sa uctieva Pravý Boh a Stvoriteľ, Presvätá Trojica a Ježiš Kristus. Všetky nekresťanské náboženstvá (nerátajúc starozákonné) sú úplne lživé, nie sú zjavené Bohom (ale sú kýmsi vymyslené). Lúbivé slová a frázy navonok zhodné s kresťanskými, v nich majú úplne iný, prekrútený zmysel. Nekresťanské náboženstvá neobsahujú "semená Slova", ale sú len burinou napodobňujúcou pšenicu (pozri Matúš 13, 24-28), a viera a ich uctievanie sa nevedie k Stvoriteľovi a Pravému Bohu, Ktorého oni zavrhujú, ale k stvoreniu - lživým modlám a démonom.

V takom prípade, čo možno povedať o učení katolíkov, že vraj Svätý Duch blahodarne pôsobí mimo viditeľného organizmu kresťanskej Cirkvi, opierajúc sa o "semená Slova", ktoré tvoria "spoločný soteriologický koreň všetkých náboženstiev"?

To je tiež úplne lživá téza, keďže nijaký "Svätý Duch", "blahodarne pôsobiaci" v modloslužobníctve a v uctievaní démonov nejestvuje (Svätý Duch nemôže pôsobiť oddelene od Presvätej Majstátnej Trojice a Ježiša Krista, Ktorých nekresťania zavrhujú), - lebo v nich pôsobí úplne iný duch. V nekresťanských náboženstvách každý, styk s Bohom, zjednotenie sa s Bohom alebo hnutie k Bohu v princípe úplne chýba, a cesty, nimi predostierané nevedú k Bohu a do Nebeského Kráľovstva, ale do záhuby.
O tom hovoria mnohopočetné verše Nového Zákona a priame ponaučenia Spasiteľa, napríklad: "Nik nepríde k Otcovi, iba cezo Mňa" (Ján 14, 6), "Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca." (1. Jánov list 2, 23), "Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev." (Ján 3, 36), "Kto v neho uverí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený" (Ján 3, 18) a iné. Takže vyhlásenie Vatikánu o spoločnom soteriologickom koreni všetkých náboženstiev je pokusom dať naroveň lož a pravdu a pokusom zdôvodnit' superekumenizmus.

Či rímsko-katolíci správne tvrdia, že moslimovia, židia a iné nekresťanské náboženstvá sú povolané Božím blahodarom /Božou milosťou/ ku spáse (LG - 13 a 16)?

Nie, nesprávne. Ak by boli povolaní ku spáse, tak by vstúpili na jedinú cestu, ktorá k nej vedie, - zriekli by sa svojej viery a prijali by kresťanstvo. Tým, že rímsko-katolíci hovoria, že Boží blahodar /milosť/, alebo blahodar Svätého Ducha povolal nekresťanské náboženstvá "spasiť sa" lživými cestami (uctievajúc modly a démonov, zavrhujúc Pravého Boha), škaredo hanobia Presvätú Trojicu a Svätého Ducha. V nekresťanstve môže pôsobiť iba pozývajúci, no nie spásonosný Boží blahodar /milosť/.

A čo možno povedať o Božom pláne spásy, na ktorý sa rímsko-katolíci odvolávajú, keď sa snažia zdôvodniť učenie o spáse nekresťanov rozličným spôsobom?

Skutočne, Plán spásy zahŕňa celé ľudstvo a odhaľuje sa v Biblii od momentu hriešneho pádu Adama. Starý Zákon obsahuje stovky proroctiev o budúcom príchode Spasiteľa, Božieho Syna na svet, a jeho uskutočnený príchod na zem, vtelenie do Bohočloveka Ježiša Krista, verejné pôsobenie a obeta Samého Seba na vykúpenie našich hriechov otvorili ľuďom cestu k spáse. No aby človek mohol nastúpiť na túto cestu, musí učiniť pokánie vo svojich hriechoch, uveriť v Evanjelium (pozri Marek 1, 15), v Ježiša Krista a ísť za Kristom. Len vierou v Krista a nasledovaním Jeho učenia možno prísť k Bohu a spasiť sa - získať Kráľovstvo Nebeské a večný život.

Ako potom ohodnotiť učenie rímsko-katolíkov o spáse, ktorí na jednej strane, nepopierajú, ale tvrdia, že spasiť sa možno len cez Ježiša Krista, jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, na druhej strane, hlásajú spásu nekresťanov rozličným spôsobom, teda spásu tých, ktorí zavrhujú Presvätú Trojicu a Ježiša Krista a uctievajú stvorenia: bohov-modly, božstvá a démonov?

Toto učenie a jeho zdôvodnenie vyjadrujú dvojtvárnosť, jezuitskú podstatu rímsko-katolíctva. Katolíkmi deklarovaná vernosť Božiemu Zjaveniu, apoštolskej kresťanskej viere a Kristovej Cirkvi slúži len ako slovná zástierka ich hrubého skresľovania kresťanstva v jeho základe, celej Božej Prozreteľnosti o spáse ľudstva a misii vteleného Syna Božieho. Slúži tiež na zdôvodnenie medzináboženského ekumenizmu rímsko-katolíkov.
Rímsko-katolíci však týmto učením fakticky zrádzajú kresťanstvo - Ježiša Krista, Svätú Trojicu a Božie Zjavenie, ako Nový, tak aj Starý Zákon.

Vychádzajúc z vysvetleného, čo možno povedať vo všeobecnosti o doktríne možnosti spásy "rozličným spôsobom" kresťanov, židov, moslimov, pohanov a tých, ktorí Tvorcu ešte len hľadajú, ktorú nastolili rímsko-katolíci?

Táto nová doktrína je absolútne lživá, protikresťanská, keďže je založená na úplne nepravdivých vyhláseniach rímsko-katolíkov, o tom, akoby jestvovala duchovná príbuznosť kresťanov a nekresťanov, o ich viere v "Stvoriteľa" a "Boha". Je vybudovaná na skreslení a priamej falzifikácii podstaty Evanjelia a celkovo Božieho Zjavenia a základných téz nekresťanských náboženstiev a vedie k zavrhnutiu väčšiny základných právd kresťanskej viery.

NOVOTY II. VATIKÁNSKEHO KONCILU A ICH PROTIREČIVOSŤ S KRESŤANSTVOM

V čom spočívajú novoty II. Vatikánskeho koncilu, odrážajúce medzináboženský ekumenizmus (superekumenizmus) rímsko-katolíkov, a aké sú ich protirečenia a nezlúčiteľnosť s kresťanskou vierou?

V učení prijatom II. Vatikánskym koncilom v rokoch 1962-1965, v jeho hlavnom dokumente "Dogmatická konštitúcia o Cirkvi" a v "Deklarácii o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám", potvrdených a rozvinutých katolíckym katechizmom z roku 1992 a prácou pápeža Jána Pavla IL (Prekročiť prah nádeje) z roku 1994, ktoré vyjadrujú oficiálne učenie Vatikánu:
1. Vyhlásili a "zdôvodnili" tézu o svetovej univerzálnej cirkvi, do ktorej sú pozvaní vstúpiť rozličným spôsobom kresťania všetkých konfesií a všetci, ktorí veria v "Stvoriteľa" - židia, moslimovia a pohania, uznávajúci "Boha" a "Najvyššie Božstvá", čím sa zavrhuje pravda o Kristovej Cirkvi.
2. Vyhlásili a "zdôvodnili" možnosť spásy kresťanov, židov, moslimov a pohanov rozličnýtm spôsobom, čo protirečí základom kresťanstva a Božieho Zjavenia, prekrúca celú Božiu Prozreteľnosť o spáse ľudstva a misii vteleného Syna Božieho.
3. Uznali za pravých "Živých Stvoriteľov" netrihypostáznych bohov-modly, ktorých uctievajú moslimovia a súčasní židia - Alaha a Jehovu, a "Najvyššie Božstvá" a "Bohov" pohanov, čím sa zriekli základnej pravdy o Jedinom Bohu, Presvätej /najsvätejšej/ Trojici (vrátane prvého prikázania Božieho Zákona).
4. Stotožnili "Najvyššie Božstvo" pohanov s Bohom Otcom, považujúc Ho za samostatného "Boha", nezávislého od Syna a Svätého Ducha, čo "rozdeľuje" Nerozdeľnú Presvätú /Najsvätejšiu/ Trojicu, vytvárajúc nového boha-modlu "Otca".
5. Rozšírili junkciu Sudcu ľudstva na Alaha, zavrhujúc pravdu o Jedinom Sudcovi - Ježišovi Kristovi.
6. Uznali za pravé "osvietenia" pohanov a im poskytnutú "pomoc zhora", prirovnávajúc démonické pôsobenie pohanstva k blahodaru /milosti/ Svätého Ducha a hanobiac Svätého Ducha.
7. Uznali za pravé "zjavenia" získané od Alaha (Korán), čím sa zriekli Božieho Zjavenia, ako jediného pravého, a zavrhli vždypravdivosť Boha, prirovnávajúc Ho k "otcovi lži" a hanobiac Najsvätejšiu Trojicu a Svätého Ducha.
8. Vyhlásili, že židia, moslimovia a množstvo pohanov sú povolaní Božím blahodarom /milosťou/ k spáse, čím uznali, že Boží blahodar /milosť/ ich usmerňuje, aby sa spasili vedome lživou cestou, znovu hanobiac Trojicu a Svätého Ducha.
9. Oznámili podobné ciele kresťanstva a súčasného judaizmu a očakávanie "Mesiáša" židmi. Týmto zavrhli pravdy o Ježišovi Kristovi ako Jedinom Spasiteľovi, o antikristovi ako falošnom "Mesiášovi" a nezvratnej pravde o živote budúceho veku ako o Nebeskom Božom Kráľovstve.
10. Vyhlásili, že vo všetkých náboženstvách sú prítomné "semená Slova" a blahodarné spasiteľné účinkovanie Ducha Svätého, znovu zavrhujúc Božie Zjavenie ako jediné pravé, prirovnávajúc slová Božieho Syna k výmyslom ľudí a zlého a hanobiac Svätého Ducha, ktorý pôsobí nezávisle od Trojice a Ježiša Krista, ktorých nekresťania zavrhujú, a vytvárajúc nového boha-modlu "Svätého Ducha".
11. Vyhlásili súčasných židov za "našich starších bratov vo viere"; týmto popierajúc, na doplnenie k vyššie povedanému, nezvratnosť právd o Ježišovi Kristovi ako Bohočloveku, Jeho vtelení zo Svätého Ducha.
12.Vybudovali založenie svojho učenia na prekrútení a priamej falzífikácii textu a zmyslu mnohých téz Evanjelia a apoštolských listov.

Súhrnne povedané, k popieraniu akých základných právd kresťanskej viery priviedlo rímsko-katolíkov ich nové učenie?

Nové učenie rímsko-katolíctva ho priviedlo k popieraniu a prekrúteniu nasledujúcich základných právd kresťanskej viery:
-zavrhnutiu Trojice ako Jediného Pravého Boha; - prvého prikázania Božieho Zákona - Ježiša Krista ako Jediného Spasiteľa sveta a Sudcu ľudstva; - Božieho Zjavenia; - nedeliteľnosti Trojice; - vždypravdivosti Boha; - pravdy o Kristovej Cirkvi;
- antikrista ako falošného Mesiáša; prekrúteniu Božej Prozreteľnosti o spáse /spasiteľnom zámere/ ľudstva a misii vteleného Božieho Syna;
- odmietanie nezvratnosti pravdy o živote budúceho veku ako Nebeskom Božom Kráľovstve; - o Ježišovi Kristovi ako Bohočloveku; - o Jeho vtelení sa z Ducha Svätého a Panny Márie.

Čo možno povedať celkove o protirečení rímsko-katolíctva základom kresťanskej viery po novotách prijatých na II. Vatikánskom koncile?

Nastúpiac cestu superekumenizmu a slovne deklarujúc vernosť apoštolskej kresťanskej viere a Cirkvi, rímsko-katolíci skutkami dospeli k zavrhovaniu, skresleniu alebo popieraniu nezvratnosti prakticky všetkých základných právd kresťanstva, dopúšťajúc sa úplnej zrady Pravého Boha, Trojice a Ježiša Krista a kresťanskej viery.

RÍMSKO-KATOLÍCVO PO II. VATIKÁNSKOM KONCILE

Možno považovať rímsko-katolíctvo po II. Vatikánskom koncile za heretickú kresťanskú vieru?

Nie, nemožno: po II. Vatikánskom koncile sa rímsko-katolíctvo stalo Bohom nezjaveným novopohanským protikresťanským náboženstvom.

A v čom sa prejavuje novopohanstvo rímsko-katolíkov?

Novopohanstvo katolíkov sa prejavuje tým, že oni, zavrhnúc Jediného Boha, uznávajú za pravých "živých bohov" netrihypostáznych bohov-modly židov a moslimov, "Bohov" a "Najvyššie Božstvá" pohanov, prirovnávajúc ich k Pravému Bohu , Najsvätejšej Trojici a pripisujúc im funkcie tvorcovstva, sudcovstva a iné vlastnosti Pravého Boha, a ich uctievanie považujú za vedúce ku spáse.

Považujú rímsko-katolíci "bohov", ktorých uctievajú nekresťania, a Trojicu za rozličných "Živých Bohov", alebo "ich" považujú za rôzne mená, prejavy alebo vtelenia jedného a toho istého "Pravého Boha"?

Súdiac podľa výrokov, ktoré obsahujú dokumenty koncilu, ide o to, že uznali "Jediného Boha" s množstvom mien a prejavov.

No či sú v takom prípade rímsko-katolíci pohanmi, ak považujú všetkých bohov aj Trojicu za rozličné mená, prejavy a vtelenia "Jediného Boha"?

Áno, sú, keďže viera v jedného meniaceho sa "Boha" neodstraňuje uctievanie stvorených bohov v nekresťanstve, ale sa len doplňa o vieru rímsko-katolíkov v jestvovanie nejakého "zjednocujúceho" všetkých týchto bohov.

Avšak predsa samotní rímsko-katolíci naďalej uctievajú Pravého Boha - Presvätú /Najsvätejšiu/ Trojicu - alebo nie?

Nie, rímsko-katolíci uctievajú nimi vytvoreného falošného boha, ktorý iba nesie meno Pravého Boha, Presvätej Trojice. Je to falošný boh, ktorému v porovnaní s Jedinou a Nerozdeľnou Presvätou Trojicou katolíci odňali jednotu, nerozdeľnosť a vždypravdivosť; o Jedinému patriace funkcie tvorcovstva, sudcovstva, zjavenia a iné sa podelili s inými "bohmi" a "božstvami", a samotného Jeho učinili jediným s mnohými menami a premenami, jediného boha-modlu, nazvúc ho "Stvoriteľom".

Je viera rímsko-katolíkov úplne novým druhom pohanstva, alebo má analógiu?

Súčasné rímsko-katolíctvo má za svojho bezprostredného predchodcu neohinduizmus, ktorý vznikol v polovici 19. storočia, a je jeho odrodou.Neohinduizmus predpokladá, že, aj hinduisti, aj mohamedáni, aj kresťania, aj veriaci všetkých ostatných náboženstiev uctievajú jedného a toho istého "Boha", ktorý má mnoho mien, že všetky súčasné písma sveta hovoria o jednom a tom istom "Bohu", ktorého v rozličných náboženstvách nazývajú buď Absolútnym bytím, alebo Šivom, alebo Krišnom, alebo Alahom, alebo Kristom, atď.
Neohinduisti prirovnávajú "Boha" ku chameleónovi na strome, zjavujúcim sa v rozličných náboženstvách v meniacich sa formách. V roku 1893 na Všesvetovom Kongrese náboženstiev v Chicagu Svami Vivekananda vyzdvihol ideu vytvorenia svetového univerzálneho náboženstva, ktoré sa stalo základom ekumenizmu a nového dogmatického učenia rímsko-katolíkov, prisudzujúcich chameleónovi meno "Stvoriteľa" alebo "Otca" (alebo "Kozmického Krista), ako ho nazval jeden z hlavných vatikánskych ideológov svetového univerzálneho náboženstva jezuita Theiard de Charden).

Prečo je rímsko-katolíctvo protikresťanským náboženstvom, a nie jednoducho "nekresťanským".

Pretože zavrhujúc, a prekrucujúc základný zmysel kresťanstva a Božieho Zjavenia - Božiu Prozreteľnosť o spáse ľudstva, misiu vteleného Božieho Syna, pravdy o Jedinom Bohu Presvätej Trojici a Kristovej Cirkvi a iné - a zamieňajúc ich za nové pohanské chápanie, no pritom zachovávajúc zdanie kresťanskej viery, rímskokatolíci aktívne rozkladajú kresťanstvo zvnútra a vedú boj proti Pravému Bohu a Ježišovi Kristovi a Jeho Zjaveniu oveľa efektívnejšie, ako iné nekresťanské náboženstvá.

Aký pravý cieľ sleduje nové učenie II. Vatikánskeho koncilu?

Pravým cieľom novozavedeného rímsko-katolíctva je vytvorenie svetového univerzálneho náboženstva, vytvárajúceho základ pre náboženstvo antikrista, ktoré predstavuje zovšeobecňujúci konglomerát všetkých základných náboženstiev sveta, so svetovou univerzálnou cirkvou s vedúcim postavením pápeža, kde sa uctievanie bude viesť k rozličným falošným bohom, predstavujúcim rozličné mená a prejavy jediného boha-modly "Stvoriteľa" (alebo "Otca", "Kozmického Krista", atd.).

Vychádzajúc z vysvetleného, čím je po II. Vatikánskom koncile rímske katolíctvo?

Po II. Vatikánskom koncile je rímsko-katolíctvo falošným protikresťanským novopohanským náboženstvom, ktoré vedie aktívny, kresťanskou frazeológiou sa prikrývajúci skrytý boj proti Bohu a Kristovi a Jeho Zjaveniu (Novému Zákonu a celkovo Zjaveniu), a ktoré kladie základy pre vytvorenie svetového univerzálneho náboženstva a cirkvi.

O SPÁSE V RIMSKO-KATOLICTVE

Vedie rímsko-katolíctvo ku spáse?

Nie, rímsko-katolíctvo nevedie k zjednoteniu sa s Bohom a k spáse, nakoľko je novopohanským náboženstvom v ktorom sa uctieva katolíkmi vytvorený falošný pohanský boh, ktorý len nesie meno Presvätej Trojice, no je len jedným z mnohých prejavov, vtelení a pomenovaní jednotného boha-modly, takzvaného "Stvoriteľa" ("Otca", "Kozmického Krista").

Pôsobí v katolíctve spasiteľný Boží blahodar /milosť/?

Nie, nepôsobí, tak ako ani v ktoromkoľvek pohanskom náboženstve. V rímsko-katolíctve pôsobí všeobecná Božia Prozreteľnosť o tvorstve a jeho spáse, a môže pôsobiť pozývajúci blahodar, milosť Svätého Ducha.

DEKLARÁCIA O POSTOJI CIRKVI K NEKRESŤANSKÝM NÁBOŽENSTVÁM - NOSTRA AETAE (NA)

Rozličné nekresťanské náboženstvá

Od najstarších čias do dnešného dňa jestvuje u rozličných národov isté prijatie tej tajuplnej sily, ktorá je prítomná v chode vecí a v udalostiach ľudského života, niekedy dokonca uznávanie Najvyššieho Božstva alebo Otca. Toto prijatie a uznávanie preniká ich život hlbokým náboženským obsahom. Tie náboženstvá, ktoré sú späté s rozvojom kultúry sa pokúšajú odpovedať na tieto otázky pochopiteľnejšími a presnejšími pojmami a kultivovanejším jazykom.

Synopsa, Heslo: Hinduizmus, str. 202:

Tak prívrženci hinduizmu skúmajú tajomstvo Božie a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou bájov a prenikavými filozofickými úsiliami. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života, alebo hlbokým rozjímaním, alebo utiekajúc sa k Bohu s láskou a dôverou.

Synopsa, Heslo: Budhizmus, str. 88:

Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohoto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôverčivou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka pomoci zhora.

NA3: Moslimské náboženstvo Synopsa, str. 229:

Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý "prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, usilujú sa podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka. Uctievajú si aj jeho panenskú Matku Máriu a zavše ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým zmrtvychvstaným ľuďom. Popritom majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.

NA 4: Židovské náboženstvo Synopsa, Heslo: Abrahám, str. 9:

Skúmajúc tajomstvo Cirkvi, tento svätý cirkevný snem nezabúda na záväzky, ktoré duchovne spájajú ľud Nového zákona s potomstvom Abrahámovým.

Synopsa, Heslo: Židia, str. 865:

Lebo Cirkev Kristova uznáva, že počiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov súhlasne s tajomným spasiteľným plánom Božím. Cirkev vyznáva, že všetci v Krista veriaci sú podľa viery dietkami Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie starého zákona prostredníctvom toho ľudu, s ktorým Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve ráčil uzavrieť dávnu zmluvu a že sa živí z koreňov tej šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti olivy planej, to jest pohania (pozri list Rimanom 11, 17-24). Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze kríž židov s pohanmi a že z týchto dvoch utvoril v sebe jedno (Pozri list Efezanom 2, 14-16).

Synopsa, Heslo: Boží ľud, str. 54:

A hoci Cirkev je novým ľudom Božím, predsa neslobodno židov predstavovať ako od Boha zavrhnutých ani ako zlorečených, sťaby to vyplývalo zo svätého Písma. Preto nech všetci dbajú na to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní slova Božieho neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s duchom Kristovým.

Katechizmus Katolíckej cirkvi
2.Kapitola: Cirkev a nekresťania.

839: „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud": Vzťah Cirkvi k židovskému národu:
Keď Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (NA) jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán (náš Boh) prehovoril".
Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej zmluve. Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela, majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus" (Rim 9, 4-5), „lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné" (Rim 11, 29).
840: Napokon, keď sa vezme do úvahy budúcnosť, Boží ľud Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej strane je to očakávanie Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista.
841: Vzťahy Cirkvi k moslimom. „Plán spásy zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridřžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktory' bude v posledný deň súdiť 1'udí." (LG)
842: S nekresťanskými náboženstvami spája Cirkev predovšetkým puto spoločného pôvodu a spoločného cieľa ľudského pokolenia:
„Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudské pokolenie obývalo celý povrch zeme, a majú aj jeden posledný cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a zámery spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo Svätom meste." (NA)
843: Cirkev uznáva, že iné náboženstvá hľadajú, hoci ešte „v tieňoch a obrazoch" neznámeho, ale blízkeho Boha, lebo on dáva všetkým život, dych a všetko a chce, aby boli všetci spasení. Preto Cirkev považuje všetko to dobré a pravdivé, čo sa môže nachádzať v náboženstvách, „za prípravu na evanjelium a za dar od toho, ktorý osvecuje každého človcka, aby mal napokon život". (LG)

Daľšie linky:

Cíle Iluminátů, dosadit na místo papeže svého člověka, se zdá být dosaženo !
Tajné dějiny jezuitů
Zoznam slobodomurárov v katolíckej cirkvi
Svetovláda slobodomurárov a iluminátov
EU V BIBLICKÝCH PROROCTVÁCH?

	Hledej
	Je a svátek má Marcela. Vytvoření registrace