Nebezpečná učení: NOVÉ DOGMATICKÉ UČENIE RÍMSKO-KATOLÍKOV, PRIJATÉ II. VATIKÁNSKYM KONCILOM
Vloženo Sobota, 04. březen 2006 @ 09:52:15 CET Vložil: gojim |
NOVÉ DOGMATICKÉ UČENIE RÍMSKO-KATOLÍKOV,
PRIJATÉ II. VATIKÁNSKYM KONCILOM
Úvod
Milí priatelia!
Uvedomujem si, že obsah brožúrky, ktorú práve držíte v
rukách, je, obzvlášť v našom slovenskom prostredí,
nesmierne citlivou a konfliktnou témou. Na Slovensku,
ako v štáte s väčšinovým katolíckym vierovyznaním, sa
veľmi ťažko diskutuje o obsahu katolíckej vierouky, o
vývine, ktorým prešla, a o súčasnej pozícii, do ktorej
dospela. Na druhej strane sa však aj u mnohých katolíkov
prejavuje nespokojnosť nad niektorými javmi, ktoré v
súčasnosti katolíctvo pripúšťa - počnúc módnymi štými
hudby, ktorá preniká do katolíckych kostolov, končiac
absurdnými ekumenickými prejavmi, pri ktorých sa spoločne
modlia kresťania, moslimovia, židia a pohania. Málokto
však má odvahu, ale i možnosť, hľadať a uzrieť príčiny a
dôsledky týchto prejavov.
Najlepším spôsobom ako sa vyhnúť konfliktom býva v tejto
otázke mlčať. Ale hľadanie pravdy, o ktoré sa mojimi
článkami, prekladmi a tvorbou i činnosťou snažím,
nedovoluje mlčať ani tam, kde "možno dôjsť k úrazu".
Preto otváram i túto tému. Z mnohých materiálov, ktoré
mám k dispozícii, som pre začiatok vybrala preklad
111. častí brožúrky "Súčasný katolicizmus - otázky a
odpovede". Zostavovatelia brožúrky totiž vecne, jasne a
na základov citátov konkrétnych oficiálnych katolíckych
dokumentov vyvodzujú závery o tom, kam dospelo súčasné
katolíctvo po 11. Vatikánskom koncile. Mnohé z uvedených
faktov nie sú slovenskej verejnosti dostatočne známe a
niektoré zo záverov 11. Vatikánskeho koncilu sú v
rozpore s presvedčením mnohých katolíkov na Slovensku.
Dnes, na konci časov, je však načase zastaviť sa a
zamyslieť, ktorú cestu si vyberie každý z nás - či
širokú, pohodlnú cestu väčšiny do poblúdenia, alebo úzku, tŕnistú cesty pravdy a spásy.
Verím, že predmetný materiál pri takomto celkovom
zamyslení sa nad naším smerovaním pomôže každému, kto
ho dokáže vnímať s pokojom, pokorou a čistou mysľou.
Tých, ktorých by sa text z nejakej príčiny dotkol,
prosím o pochopenie - predkladám ho v dobrej viere na
pomoc v poznaní každému čitateľovi.
A napokon, nezabúdajme, že svätí Cyril a Metod nám
priniesli čistú kresťanskú vieru. Tá je pre nás stále k
dispozícii ako životodarný prameň, z ktorého sa môžeme
napájať.
1. PODSTATA NOVEJ DOGMY A JEJ CELKOVÉ
ODOVODNENIE
Prečo II. Vatikánsky koncil treba pokladať za
deliacu hranicu v histórii rímsko-katolíctva, ktorá od
koreňov mení podstatu katolíckej viery?
Na II. Vatikánskom koncile v rokoch 1962-1965, ktorý
dostal názov "modernistický" a "ekumenistický", bola na
jednej strane deklarovaná vernosť rímskokatolíkov k
tradičnému katolíckemu učeniu, ku ktorému boto pridané
zameranie na kresťanský ekumenizmus (pozri kapitolu V.),
na druhej strane boto prijaté nové dogmatické učenie o
Cirkvi, Bohu, spáse človeka a Božom Zjavení, vyjadrujúce
medzináboženskú ekumenickú (alebo superekumenickú)
politiku rímsko-katolíctva a jeho prerod z kresťanstva
na novopohanstvo.
V čom tkvie základný zmysel nového učenia, ktoré
vyjadruje medzináboženský ekumenizmus rímsko-katolíkov?
II. Vatikánsky koncil vyhlásil a "zdôvodnil" tézu o
jednej (jednotnej, jedinej)svetovej univerzálnej cirkvi,
do ktorej rôzne vstupujú a majú vstúpiť ako všetci
kresťania, tak aj veriaci nekresťanských náboženstiev,
kde môže k spáse dochádzať rozličnými spôsobmi, podľa
viery človeka.
Akým spôsobom koncil vyjadruje svoje
revolučně učenie?
Obsahuje ho "Dogmatická konštitúcia o Cirkvi" (Lumen
gentium - LG) - hlavný dokument koncilu a "Deklarácia o
postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám" (Nostra
aetate - NA). Podľa Konštitúcie o Cirkvi (LG 13-16)
koncil vyhlasuje, že ku "katolíckej jednote
Božieho Ľudu" (tj. ku Svetovej Církvi) "majú účasť,
alebo k nej smerujú rozličným spôsobom" všetci ľudia,
"ktorí milosťou Božou majú byť spasení": aj všetci
kresťania, aj "rozličným spôsobom" židia, moslimovia a
iní, uznávajúci Tvorcu, ktorí ešte neprijali Evanjelium,
aj tí, ktorí Boha len hľadajú, - ich všetkých zahŕňa
Božia Prozreteľnosť, aj oni môžu "zdediť večnú
spásu" (záver 13, čiastočne 14 a 15 a 16 Konštitúcie o
Cirkvi - LG a základně tézy Deklarácie o nekresťanských
náboženstvách - NA).
Toto učenie koncilu opakuje katolicky katechizmus
(z roku 1992) aj pápež Ján Pavol II. vo svoje] knihe
"Prekročiť prah nádeje" (r. 1994), ktoré vyjadrujú
ofciálnu pozíciu Vatikánu.
A či sa azda rímsko-katolíci zriekli Ježiša Krista
ako Jediného Spasiteľa sveta?
Nie, katolíci tak ako predtým naďalej hovoria, že Ježiš
Kristus, Jednorodený Boží Syn je Jediný Spasiteľ sveta,
Osloboditeľ a Vykupiteľ ľudstva, jediný Prostredník
medzi Bohom a ľuďmi a bez Neho nemôže byť spásy:
"Jedine Kristus je totiž Prostedníkom a Cestou k
spáse; a On sa nám stáva prítomným vo svojom Tele, to
jest, v Cirkvi (...), do ktorej ľudia vstupujú krstom,
akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by
nechceli vstúpiť do Cirkvi, alebo by v nej
nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju
založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spasenie."
(Konštitúcia o Cirkvi - LG 14).
Čiže, rímsko-katolíci považujú za záväznú podmienku
spásy pre židov, moslimov a iných nekresťanov ich
odstúpenie od svojej viery, prijatie kresťanstva a krst?
Nie, o tom sa nikde nehovorí. Naopak, zdôrazňujú sa
rôzne spôsoby spásy.
Ako je potom viera v Ježiša Krista ako jediného
Spasiteľa sveta zlúčiteľná (čo sa zdá úplne
neuveriteľným) s vierou o spáse v nekresťanských
náboženstvách?
Vo vyššie spomínanej knihe to pápež Ján Pavol II.
vysvetľuje odkazom na závery II. Vatikánskeho koncilu.
Hovorí, že v tradicii (katolíckej cirkvi) sa oddávna
zakorenila predstava "o takzvaných semina
Verbi (semenách Slova). Tieto semená sú vo
všetkých náboženstvách". To jest, všetky náboženstvá
v tej, či inej miere sú Bohom zjavené a je v nich
už prítomný Ježiš Kristus ako Boží
Syn, Boh Slovo (Logos).
Samozrejme, že
nijakých "semien Slova", ako ani nijakého
zlomku Božieho Zjavenia v nekresťanských náboženstvách
niet.
V nich sú len ľudské výmysly a "semená", ktoré
zasial zlý (pozri aj nižšie, odsek 5. - poznámka
zostavovateľa). "Možno povedať, - vyhlasuje
pápež, - že pozícia koncilu je iste inšpirovaná
starostlivostou o všetkých. Cirkev sa riadi vierou, že
Boh Tvorca chce spasiť všetkých v Ježišovi
Kristovi, jedinom Prostredníkovi medzi Bohom a
ľuďmi, nakoľko On všetkých vykúpil". Preto "Svätý Duch
blahodarne pôsobí aj mimo viditeľného organizmu
Cirkvi (LG - Svetlo národom, 13).
(Svätý Duch) pôsobí, opierajúc sa práve o tie semina
Verbi, ktoré tvoria akoby spoločný soteriologický
(spásonosný, spasiteľný) koreň všetkých náboženstiev"
(Pápež Ján Pavol II.: Prekročiť prah
nádeje, 1995, str. 112-113).
Avšak vždy sa predpokladalo, že kresťanstvo a
nekresťanské náboženstvá sú úplne nezlúčiteľné jedno s
druhými, a možnosť pôsobenia spásonosnej sily Svätého
Ducha v nekresťanstve vyvoláva, jemne povediac,
pochybnosti. Čo na to hovorí koncil?
Koncil práve naopak, tým, že zdôrazňuje povolanie
nekresťanov k spáse Božím blahodarom /milosťou/
rozličnými cestami, "dokazuje" jestvovanie duchovnej
blízkosti židov, moslimov a niektorých pohanov ku
kresťanom, ich vieru v "Stvoriteľa" a "Boha", čo, podľa
názoru koncilu, znamená aj možnosť spásy v rámci ich
náboženstiev.
2."DUCHOVNÁ PRÍBUZNOSŤ"
KRESŤANOV A ŽIDOV
Čo hovorí koncil o"duchovnej príbuznosti" kresťanov
a židov?
O židoch sa hovorí, že je to "národ, ktorému bol
darovaný zákon a prisľúbenia, a z nich podľa tela
pochádza Kristus (pozri Rimanom 9, 4-5), národ vzhľadom
na vyvolenie milovaný kvôli otcom, lebo Božie dary a
povolanie sú neodvolateľné (pozri Rimanom 11, 28-29)"
(LG 16, odsek L). "Koncil pamätá na putá, ktoré duchovne
zjednocujú národ Nového Zákona s potomstvom Abraháma...
Cirkev nemôže zabudnúť... že sa živí z koreňa tej
šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené
ratolesti olivy planej, to jest, pohania
(pozri Rimanom 11, 17-24). Lebo Cirkev verí, že Kristus,
náš pokoj, zmieril skrze križ židov s pohanmi, a že z
tých dvoch utvoril v sebe jedno (pozri
Efezanom 2, 14-16)" (kapitola "Židovské náboženstvo"
Deklarácie o nekresťanských náboženstvách - NA 4).
Pápež Ján Pavol II. hovorí o židoch ako "o starších
bratoch vo viere. Tieto slová, okrem iného, vyjadrujú aj
to, čo povedal koncil, a to, o čom je hlboko presvedčená
Cirkev" (Pápež Ján Pavol IL: Prekročiť prah nádeje, 1995, str. 134).
A katolícky katechizmus, hovoriac o duchovnej blízkosti
súčasného judaizmu a kresťanstva, vyhlasuje, že "Boží
ľud Starého Zákona a nový Boží ľud smerujú k podobnému
cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na
jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý
zomrel, a vstal z mŕtvych, a je uznávaný za Pána a
Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie
príchodu Mesiáša, (ktorého črty ostávajú zahalené)"
(Katechizmus katolíckej cirkvi, par. 840).
Zodpovedá Svätému Písmu tvrdenie koncilu o duchovnej
príbuznosti kresťanov a židov: "putách, ktoré duchovne
zjednocujú národ Nového Zákona s potomstvom
Abraháma"?
Nie, nezodpovedá. Ako je známe, Abrahám dostal od Boha
zasľúbenie, že z neho vzíde veľký národ a v Abrahámovi
sa požehnajú všetky pokolenia zeme (Genezis 12, 1-3), a
jeho potomkovia cez Izáka a Jakuba sa stanú vyvoleným
Božím národom. Toto vyvolenie sa naplnilo v židovskom
národe v starozákonných časoch. Avšak, keď židia
neprijali Ježiša Krista, Kristus predpovedal: "Mnohí
prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom,
Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve; a synovia
kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a
škrípanie zubami." (Matúš 8, 11-12).
Alebo ešte: "Vám sa Božie Kráľovstvo vezme a dá sa
národu, ktorý bude prinášať úrodu" (Matúš 21, 43), čo
bolo vyplnené po ukrižovaní Krista židmi.
A nehovoria o duc*****m príbuzenstve kresťanov a židov
odkazy na list apoštola Pavla Rimanom?
Nie, brané v kontexte listu, svedčia o opaku: o
duc*****m rozdelení kresťanov a židov, o zbavení židov
Nebeského Kráľovstva a jeho odovzdaní pohanom.
Za
odkazom, na ktorý poukázal koncil (Rimanom 9, 4-5)
čítame: "Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie
všetci, čo sú z Izraela, sú z Izrael. A nie sú všetci
Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci... nie
telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa
považujú za potomstvo" (Rimanom 9, 6-8), a ďalej,
odvolávajúc sa na proroka Ozeáša: Nazvem nie Môj ľud
Mojím ľudom a Nemilovanú Milovanou... "Vy nie ste môj
ľud", tam sa budú volať Synmi živého Boha" (Rimanom 9, 25-26).
Apoštol hovorí nielen, že sa pohania stali následníkmi
Abraháma podľa zasľúbenia, no aj to, že židia, ktorí
neveria v Krista, sa zbavili Nebeského Kráľovstva: "niektoré
ratolesti boli odlomené, a ty, planá oliva, bol si
naštepený na ich miesto... boli odlomené pre neveru, ale
ty stojíš pre vieru (sa držíš vierou)" (Rimanom 11, 17, 20).
V liste Efezanom (Efezanom 2,14-15) apoštol Pavol hovorí, že
Kristus zmieril na kríži Svojím Telom a Krvou v Neho
veriacich pohanov a židov, tj. kresťanov, ale o zmierení
neveriacich niet ani slova.
No, možno, že jestvujúce viery kresťanov a židov sú v
podstate duchovne blízke jedna druhej?
Nie, v skutečnosti viery kresťanov a židov nemajú
duc***** príbuznosť: židia zavrhujú Nový Zákon a všetky
kresťanské duchovné pravdy: O Trojici, o Ježišovi
Kristovi, ako Bohočloveku, Božom Synovi, Spasitelovi a
Sudcovi, považujúc Ho za obyčejného človeka, ktorý nemal
otca a iné.
A v čom teda spočíva rozdiel a podobnosť uctievania:
u kresťanov Pravého Boha Presvätej Trojice, u starovekých
židov - Pravého Boha Jehovu a u súčasných židov - lživého
boha Jehovu?
Rozumie sa, Jeden a Ten istý Pravý Boh, Ktorému sa
klaňajú kresťania stvoril svet (pozri Genezis 1), a
Jemu sa klaňali starovekí židia, čo sa potvrdzuje tým,
že On sa zjevil Abrahámovi v podobe Troch Cudzincov
(pozri Genezis 18, 1-5); avšak pre starozákonného človeka
toto bolo tajomstvom, ktoré ľuďom odkryl Ježiš Kristus
v Evanjeliu. No keďže židia neprijali Pravého Boha
Ježiša Krista a boli Ním sami odvrhnutí, tak toto
tajomstvo ostalo pre nich skryté za siedmymi pečaťami, a
terez uctievajú falošného boha, ktorý hoci i nosí
starožidovské meno Pravého Boha - Jahve alebo Jehova, no
je nejestvujúcim netrihypostáznym (nezahŕňa tri osoby -
pozn. prekl.) bohom-modlou.
Ako hodnotiť vyhlásenie katolíckeho katechizmu,
ktoré sa týka súčasných židov, o tom, že Boží ľud Starého
Zákona a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu a oba
svojím spôsobom očakávajú príchod Mesiáša ?
Tu práve dochádza k pokusu zameniť absolútne lživé
náboženstvo súčasného judaizmu za Bohom zjevené
starozákonné náboženstvo. V skutočnosti, starozákonní
židia očakávali príchod Mesiáša, Spasiteľa židovského
národa. No terez, po tom, ako odvrhli Ježiša Krista,
očakávajú príchod iného "Mesiáša", ktorý bude podľa
kresťanskej viery antikristom. Takže tvrdenie o
"podobných cieľoch" a očekávaní Mesiáša židmi je úplne
lživé, lebo ako Mesiáša predstavuje antikrista a
prirovnáva život budúceho veku - Nebeské Božie
Kráľovstvo, očakávané kresťanmi, ku kráľovstvu
antikrista na zemi, očekávanému židmi.
A ako zhodnotiť vyhlásenie rímsko-katolíkov, že
súčasní židia sú našimi "staršími bratmi vo
viere"?
Je úplne očividné, že také vyhlásenie úplne protirečí
základom kresťanskej i židovskej viery, a ak poznáme
názor judaizmu na Ježiša Krista , takéto vyhlásenie
možno učiniť len v tom prípade, ak sa zriekneme
nezvratných kresťanských právd o Ježišovi Kristovi
ako Bohočloveku, Jedinom Spasitelovi ľudského rodu,
Jeho vtelení zo Svätého Ducha to jest, zradiť Ježiša
Krista aby sa vyhovelo židom.
Či koncil správne vyhlasuje, že "neslobodno židov
predstavovať ako od Boha zavrhnutých, ani ako
zlorečených, sťaby to vyplývalo zo Svätého Písma",
pretože nemožno "učiť ničomu, čo nie je v súlade s
pravdou Evanjelia a Kristovým duchom"
(Deklarácia o nekresťanských náboženstvách, kapitola
"Židovské náboženstvo" - NA 4)?
Nie, to je nesprávne. Sväté Písmo hovorí o opaku. Napríklad:
podobenstvo Ježiša Krista o zlých vinohradníkoch
(pozri Matúš 21, 35-45, Marek 12, 1-12, Lukáš 20, 9-19)
alebo Jeho proroctvo: "aby na vás padla všetka
spravodlivá krv, vyliata na zemi,
počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáše,
Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a
oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto
pokolenie." (Matúš 23, 35-36 a Lukáš 11, 50-51), alebo
analogické proroctvá (pozri Matúš 8, 11-12; 12, 41-42;
12, 43-45; Lukáš 11, 31-32; 21, 23-24). A tiež slová
samotných židov: "A všetok ľud odpovedal: "Jeho krv na
nás a na naše deti" (Matúš 27, 25). Vyhlásenie koncilu
popiera existenciu všetkých týchto veršov v Evanjeliu a
predkladá vedomú lož.
Vychádzajúc z vysvetleného, čo možno povedať o
tvrdení koncilu o "duchovnej príbuznosti" židov a
kresťanov?
Je absolútne lživé, pretože úplne protirečí základným
tézam kresťanstva a judaizmu, vedie k uznaniu za
"pravého Boha" netrihypostázneho bohamodlu Jehovu,
ktorému sa klaňajú súčasní židia, vedie k zrieknutiu sa
pravdy o Ježišovi Kristovi ako Jedinom Mesiášovi, k
zrieknutiu sa nezvratnosti právd o budúcom veku, ako o
Nebeskom Kráľovstve, o Ježišovi Kristovi ako
Bohočloveku, o Jeho vtelení zo Svatého Ducha protirečí
mnohopočetným veršom Nového Zákona, ktoré dokazujú opak,
a jeho zdôvodnenie je skonštrulované na prekrútenie
zmyslu týchto veršov na protichodný a na priamej lži.
3. O "DUCHOVNEJ BLIZKOSTI" KRESŤANOV
A MOSLIMOV
Čo hovorí koncil o viere moslimov a o ich duchovnej
blízkostí s kresťanmi?
Dogma o Cirkvi tvrdí: " Spasiteľný plán zahrňuje aj
tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým
moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridřžajú Abrahámovej
viery
a spolu s nami sa klaňajú jedinému a milosrdnému Bohu,
ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň" (LG 16). A v
Deklarácii o nekresťanských náboženstvách sa hovorí:
"Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktori sa klaňajú
jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu
Bohu, Stvoriteľovi nebe i zeme, ktorí prehovoril k ľuďom. "(NA 3)
A či sa moslimovia skutočne klaňajú tomu istému
Bohu ako my kresťania, ako to tvrdí koncil, keď hovorí:
"spolu s nami sa klaňajú jedinému Bohu"?
Nie, Boh kresťanov a falošný boh moslimov sú úplne
odlišní: kresťania sa klaňajú Jedinému Trihypostáznemu
(Trojjedinému) Pravému Bohu - Presvátej /Najsvátejšej/
Trojici, Ktorá je Jedinej Podstaty a Nerozdielna, pre
kresťanov je Jednorodený Syn Boha Otca Ježiš Kristus
Pravý Boh a Pravý Človek (Bohočlovek), Spasiteľ a Sudca
ľudského rodu.
Moslimovia však zavrhujú Trojjediného Boha a klaňajú sa
jedinému netrihypostáznemu, a preto falošnému bohu -
modle Alahovi, a neuznávajú Ježiša Krista ako Boha,
považujú Ho za bytosť z tvorstva, ktorý je na rovnakej
úrovni ako Adam, proroci Noe, Abrahám, Mojžíš a iní; za
hlavného proroka uznávajú Mohameda.
Ako sú vyjadrené tieto odlišnosti moslimského
uctievania od kresťanského?
Tieto odlišnosti hlása sväté písmo moslimov Korán, ktorý
tvrdí: "Neverní sú tí, ktorí hovoria, že Boh je tretí v
troch, zatiaľ čo niet nijakého Boha, okrem jediného
Boha";
"Neverní sú tí, ktorí hovoria, že Mesiáš, syn Márie, je
Boh"; "Verte v Boha a Jeho vyslancov, a nehovorte Trojica.
Neustúpte pre vaše dobro. Boh je len jediný, komu
prislúcha vzdávanie úcty. Vzdávejte chválu Jemu: nemôže
byť, aby mel deti"; "Mesiáš, syn Márie, je len vyslanec,
ako aj tí, ktorí boli pred ním" (verše 5, 76; 5, 79; 4,
169), čo opakujú aj iné verše Koránu (3, 52-53; 3, 78; 5,
19; 9, 30-31; 17, 111; 25, 2).Korán odmieta ukrižovanie
a smrť Ježiša Krista ukrižovaním, vyhlasujúc, že na Jeho
mieste bol v skutočnosti prelud (verš 4, 154).
Okrem toho, Korán obsahuje množstvo odkazov na Evanjelium
a slová Ježiša Krista, avšak prakticky všetky sú, buď
prekrútené na nepoznanie, alebo obsahujú výmysel.
Napríklad, sa uvádzajú slová, ktoré akoby povedal Ježiš
Kristus, potvrdzujúce hodnovernosť Koránu a predpovedajúce
príchod proroka Mohameda (verš 61, 6). Samozrejme, že
nič podobné v Novom Zákone nie je.
No, ak katolíci tvrdia, že boh moslimov "prehovoril k
ľuďom", možno jeden a ten istý Pravý Boh jednoducho
dával rozličné vnuknutia a Sväté Písma kresťanom a
moslimom?
Nie, taký predpoklad je absolútne nezlučiteľný s
kresťanským chápaním Pravého Boha, pretože Biblia a
Korán, kresťanstvo a islam protirečia jedno druhému vo
svojich základných tézach, ktoré sú, čo sa týka viery,
hlavné. Uznávaním pravdivosti islamu, katolíci uznávajú,
že Boh hovoril Sám od Seba protichodné pravdy, Sám Seba
popieral, protirečil Si, zriekal sa Svojich slov a klamal.
Toto popiera jednu z hlavných vlastností Pravého Boha -
Jeho vždypravdivosť a, prisudzuje mu to vlastnosti "otca
lži" (pozri Ján 8, 44), znevažuje to Presvätú Trojicu a
Svátého Ducha.
Ako teda ohodnotiť tvrdenia katolíkov, že sa
moslimovia klaňajú "jedinému, živému, jestvujúcemu,
milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i
zeme", "Ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň"?
To hovorí, že rímsko-katolíci považujú netrihypostázneho
boha-modlu Alaha, ktorému vzdávajú úctu moslimovia, za
Živého Pravého Boha, prirovnávajú ho k Pravému Bohu
Presvätej /Najsvätejšej/ Trojici, "rozdeľujú" funkcie,
ktoré prináležia iba Pravému Bohu, a "prideľujú" ich
Alahovi.
Vychádzajúc z vysvetleného, čo možno povedať o tvrdení
koncilu o tom, že akoby jestvovala duchovná blízkosť
medzi kresťanmi a moslimami?
Je absolútne lživé, pretože protirečí, tak základným
kresťanským pravdám, ako aj tézam islamu; je založené na
tom, že sa katolíci zriekli Najsvätejšej Trojice ako
Jediného Boha a uznali za pravého a živého netrihypostázneho
boha-modlu Alaha, že sa zriekli Ježiša Krista ako
Jediného Sudcu ľudstva, Božieho Zjavenia ako jediného
pravého a uznali za pravdu "zjavenia" moslimov. Toto
tvrdenie koncilu sa okrem toho "rozdeľuje o " funkcie
Najsvätejšej Trojice a Krista s Alahom, odmieta
vždypravdivosť Pravého Boha, pripisujúc Mu funkciu
klamára - zlého, a znevažuje Svätého Ducha.
4. O "DUCHOVNEJ BLIZKOSTI" KRESŤANOV
A POHANOV
Čo hovorí koncil o pohanoch a ich duchovnej blízkosti s
kresťanmi?
Koncil zaraďuje pohanov k tým, ktorí ako aj moslimovia
"uznávajú Stvoriteľa" (Dogmatická konštitúcia o
Cirkvi - LG 16) a domnieva sa, že medzi pohanmi niekedy
jestvuje "uznanie Najvyššřeho Božstva alebo tiež Otca";
"v hinduizme ľudia skúmajú tajomstvo Božie... utiekajúc
sa k Bohu s láskou a dôverou"; "budhizmus... učí ceste,
ktorou by ľudia mohli... dôjsť k vrcholnému osvieteniu,
či už vlastným úsilím alebo
vďaka pomoci z hora" (Deklarácia o postoji Cirkvi k
nekresťanským náboženstvám, kapitola "Rozličné
nekresťanské náboženstvá - NA 2).
Je pravda, že pohania uznávajú Stvoriteľa a utiekajú sa
k Bohu, ako sa domnievajú rímsko-katolíci?
Nie, nie je to pravda, lebo Stvoriteľom, Pravým Bohom
pohania zavrhujú Presvätú Trojicu ako Jediného Boha a
uctievajú rozličných stvorených bohov, plody ľudských
rúk, rozumu, filozofie, mýtov a démonských výmyslov.
No, možno, že v pohanstve skutočne možno dosiahnuť
"vrcholné osvietenie" a dostať "pomoc zhora"?
Nie, nemožno, pretože v pohanstve za bohmi stoja padlí
duchovia a pôsobia démonské sily, ktoré dajú ľuďom, aj
"osvietenie", aj pomoc "zhora". Apoštol hovorí: "To, čo
obetujú pohania, obetujú zlým duchom, a nie Bohu. A ja
nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov."
(l. list Korinťanom).
Preto tým, že rímsko-katolíci prirovnávajú pôsobenie
démonov k Božiemu blahodaru /milosti/, hanobia Svätého
Ducha.
A o čom hovorí porovnanie "Najvyššieho Božstva"
pohanov s "Otcom", ako to učinil koncil?
Tým, že katolíci stotožňujú najvyššie božstvá pohanov s
"Otcom", predstavujú "Otca" ako Boha, ktorý je nezávislý
od Syna a Svätého Ducha, t.j. "rozdeľujú" Nerozdeľnú
Presvätú Trojicu a vytvárajú novú modlu - samostatného
boha "Otca".
Ako treba ohodnotiť učenie koncilu o "duc*****sti"
pohanov?
To je tiež absolútne lživé, keďže úplne protirečí
kresťanskému učeniu, a je založené na tom, že
rímsko-katolíci uznali za pravých tých "Bohov" a "Božstvá",
ktoré uctievajú pohania, prirovnávajúc ich, aj pôsobenie
démonických síl, ktoré za nimi stoja, k Pravému Bohu a
Božiemu blahodaru /milosti/; zavrhuje Presvätú
/Najsvätejšiu/ Trojicu ako Jediného a Nerozdeľného Boha
a "rozdeľujúc" Ho, vytvára novú modlu - samostatného
boha "Otca" a tiež hanobí Svätého Ducha.
Vychádzajúc z vysvetleného, či je pravdivé vyhlásnie
katolíkov o tom, že nekresťania "uznávajú Stvoriteľa"?
Nie, nie je pravdivé, pretože v nekresťanských
náboženstvách uznávajú za skutočných bohov stvorených a
uctievajúc stvorenia, zatiaľ čo Pravého Boha -
Najsvätejšiu Trojicu - zavrhujú.
Čo možno povedať celkovo o "duchovnej blízkosti"
kresťanov a židov, moslimov a pohanov, ktorú hlása
koncil?
Táto téza je absolútne lživá, pretože úplne protirečí
základným pravdám kresťanstva a tézam nekresťanských
náboženstiev, zavrhuje Božie Zjavenie ako jediné pravé a
Presvätú Trojicu ako Jediného a Nerozdeľného Boha.
Uznáva za pravých a živých "Bohov" netrihypostáznych
bohov-modly moslimského Alaha a Jehovu, ktorého uctievajú
súčasní židia, bohov a najvyššie božstvá a za nimi
stojace démonské sily obdarovávajúc ich vlastnosťami
Pravého Boha, popiera vždypravdivosť Pravého Boha a
hanobí Svätého Ducha, a zdôvodnenie tejto tézy je
skonštrulované na skreslení a priamej falzifikácii radu
miest a téz apoštolských listov a Evanjelia.
5. O SPÁSE V NEKRESŤANSTVE
Či koncil správne zvestoval, že spásu môžu
dosiahnuť rôznymi cestami kresťania, židia, moslimovia a
pohania?
Nie, nesprávne, lebo len kresťanstvo predkladá človeku
pravú cestu spásy, a v tejto jedinej ceste, ktorú má
nasledovať človek, aby prišiel k Bohu, získal Božie
Kráľovstvo a zdedil večný život, - je celý zmysel a
obsah kresťanskej viery a Božieho Zjavenia.
A či rímsko-katolíci správne hovoria, že všetky
náboženstvá, ako kresťanstvo, tak aj nekresťanské, sú v
tej či inej miere sú Bohom zjavené, že sú v nich
prítomné "semená Slova" a tiež viera v "Stvoriteľa" a
"Boha"?
Nie, toto nové učenie a téza katolíckej cirkvi sú
absolútne nepravdivé, pretože jediným Bohom zjaveným
náboženstvom, založeným na Božom Slove - Svätom Písme -
je kresťanstvo, a len v ňom sa uctieva Pravý Boh a
Stvoriteľ, Presvätá Trojica a Ježiš Kristus. Všetky
nekresťanské náboženstvá (nerátajúc starozákonné) sú
úplne lživé, nie sú zjavené Bohom (ale sú kýmsi vymyslené).
Lúbivé slová a frázy navonok zhodné s kresťanskými, v
nich majú úplne iný, prekrútený zmysel. Nekresťanské
náboženstvá neobsahujú "semená Slova", ale sú len burinou
napodobňujúcou pšenicu (pozri Matúš 13, 24-28), a viera a
ich uctievanie sa nevedie k Stvoriteľovi a Pravému Bohu,
Ktorého oni zavrhujú, ale k stvoreniu - lživým modlám a
démonom.
V takom prípade, čo možno povedať o učení
katolíkov, že vraj Svätý Duch blahodarne pôsobí mimo
viditeľného organizmu kresťanskej Cirkvi, opierajúc sa
o "semená Slova", ktoré tvoria "spoločný soteriologický
koreň všetkých náboženstiev"?
To je tiež úplne lživá téza, keďže nijaký "Svätý Duch",
"blahodarne pôsobiaci" v modloslužobníctve a v uctievaní
démonov nejestvuje (Svätý Duch nemôže pôsobiť oddelene
od Presvätej Majstátnej Trojice a Ježiša Krista, Ktorých
nekresťania zavrhujú), - lebo v nich pôsobí úplne iný
duch. V nekresťanských náboženstvách každý, styk s Bohom,
zjednotenie sa s Bohom alebo hnutie k Bohu v princípe
úplne chýba, a cesty, nimi predostierané nevedú k Bohu
a do Nebeského Kráľovstva, ale do záhuby.
O tom hovoria mnohopočetné verše Nového Zákona a priame
ponaučenia Spasiteľa, napríklad: "Nik nepríde k Otcovi,
iba cezo Mňa" (Ján 14, 6), "Kto popiera Syna, nemá ani
Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca." (1. Jánov list 2,
23), "Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi
neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev."
(Ján 3, 36), "Kto v neho uverí, nie je súdený. Ale kto
neverí, už je odsúdený" (Ján 3, 18) a iné. Takže
vyhlásenie Vatikánu o spoločnom soteriologickom koreni
všetkých náboženstiev je pokusom dať naroveň lož a
pravdu a pokusom zdôvodnit' superekumenizmus.
Či rímsko-katolíci správne tvrdia, že moslimovia,
židia a iné nekresťanské náboženstvá sú povolané Božím
blahodarom /Božou milosťou/ ku spáse (LG - 13 a 16)?
Nie, nesprávne. Ak by boli povolaní ku spáse, tak by
vstúpili na jedinú cestu, ktorá k nej vedie, - zriekli
by sa svojej viery a prijali by kresťanstvo. Tým, že
rímsko-katolíci hovoria, že Boží blahodar /milosť/, alebo
blahodar Svätého Ducha povolal nekresťanské náboženstvá
"spasiť sa" lživými cestami (uctievajúc modly a démonov,
zavrhujúc Pravého Boha), škaredo hanobia Presvätú Trojicu
a Svätého Ducha. V nekresťanstve môže pôsobiť iba
pozývajúci, no nie spásonosný Boží blahodar /milosť/.
A čo možno povedať o Božom pláne spásy, na ktorý
sa rímsko-katolíci odvolávajú, keď sa snažia zdôvodniť
učenie o spáse nekresťanov rozličným spôsobom?
Skutočne, Plán spásy zahŕňa celé ľudstvo a odhaľuje sa v
Biblii od momentu hriešneho pádu Adama. Starý Zákon
obsahuje stovky proroctiev o budúcom príchode Spasiteľa,
Božieho Syna na svet, a jeho uskutočnený príchod na zem,
vtelenie do Bohočloveka Ježiša Krista, verejné pôsobenie
a obeta Samého Seba na vykúpenie našich hriechov otvorili
ľuďom cestu k spáse. No aby človek mohol nastúpiť na túto
cestu, musí učiniť pokánie vo svojich hriechoch, uveriť v
Evanjelium (pozri Marek 1, 15), v Ježiša Krista a ísť za
Kristom. Len vierou v Krista a nasledovaním Jeho učenia
možno prísť k Bohu a spasiť sa - získať Kráľovstvo
Nebeské a večný život.
Ako potom ohodnotiť učenie rímsko-katolíkov o
spáse, ktorí na jednej strane, nepopierajú, ale tvrdia,
že spasiť sa možno len cez Ježiša Krista, jediného
Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, na druhej strane,
hlásajú spásu nekresťanov rozličným spôsobom, teda spásu
tých, ktorí zavrhujú Presvätú Trojicu a Ježiša Krista a
uctievajú stvorenia: bohov-modly, božstvá a
démonov?
Toto učenie a jeho zdôvodnenie vyjadrujú dvojtvárnosť,
jezuitskú podstatu rímsko-katolíctva. Katolíkmi
deklarovaná vernosť Božiemu Zjaveniu, apoštolskej
kresťanskej viere a Kristovej Cirkvi slúži len ako
slovná zástierka ich hrubého skresľovania kresťanstva v
jeho základe, celej Božej Prozreteľnosti o spáse ľudstva
a misii vteleného Syna Božieho. Slúži tiež na zdôvodnenie
medzináboženského ekumenizmu rímsko-katolíkov.
Rímsko-katolíci však týmto učením fakticky zrádzajú
kresťanstvo - Ježiša Krista, Svätú Trojicu a Božie
Zjavenie, ako Nový, tak aj Starý Zákon.
Vychádzajúc z vysvetleného, čo možno povedať vo
všeobecnosti o doktríne možnosti spásy "rozličným
spôsobom" kresťanov, židov, moslimov, pohanov a tých,
ktorí Tvorcu ešte len hľadajú, ktorú nastolili
rímsko-katolíci?
Táto nová doktrína je absolútne lživá, protikresťanská,
keďže je založená na úplne nepravdivých vyhláseniach
rímsko-katolíkov, o tom, akoby jestvovala duchovná
príbuznosť kresťanov a nekresťanov, o ich viere v
"Stvoriteľa" a "Boha". Je vybudovaná na skreslení a
priamej falzifikácii podstaty Evanjelia a celkovo
Božieho Zjavenia a základných téz nekresťanských
náboženstiev a vedie k zavrhnutiu väčšiny základných
právd kresťanskej viery.
NOVOTY II. VATIKÁNSKEHO KONCILU A ICH
PROTIREČIVOSŤ S KRESŤANSTVOM
V čom spočívajú novoty II. Vatikánskeho koncilu,
odrážajúce medzináboženský ekumenizmus (superekumenizmus)
rímsko-katolíkov, a aké sú ich protirečenia a
nezlúčiteľnosť s kresťanskou vierou?
V učení prijatom II. Vatikánskym koncilom v rokoch
1962-1965, v jeho hlavnom dokumente "Dogmatická
konštitúcia o Cirkvi" a v "Deklarácii o vzťahu Cirkvi
k nekresťanským náboženstvám", potvrdených a
rozvinutých katolíckym katechizmom z roku 1992 a prácou
pápeža Jána Pavla IL (Prekročiť prah nádeje) z roku 1994,
ktoré vyjadrujú oficiálne učenie Vatikánu:
1. Vyhlásili a "zdôvodnili" tézu o svetovej univerzálnej
cirkvi, do ktorej sú pozvaní vstúpiť rozličným spôsobom
kresťania všetkých konfesií a všetci, ktorí veria v
"Stvoriteľa" - židia, moslimovia a pohania, uznávajúci
"Boha" a "Najvyššie Božstvá", čím sa zavrhuje pravda o
Kristovej Cirkvi.
2. Vyhlásili a "zdôvodnili" možnosť spásy kresťanov,
židov, moslimov a pohanov rozličnýtm spôsobom, čo
protirečí základom kresťanstva a Božieho Zjavenia,
prekrúca celú Božiu Prozreteľnosť o spáse ľudstva a
misii vteleného Syna Božieho.
3. Uznali za pravých "Živých Stvoriteľov" netrihypostáznych
bohov-modly, ktorých uctievajú moslimovia a súčasní
židia - Alaha a Jehovu, a "Najvyššie Božstvá" a "Bohov"
pohanov, čím sa zriekli základnej pravdy o Jedinom Bohu,
Presvätej /najsvätejšej/ Trojici (vrátane prvého
prikázania Božieho Zákona).
4. Stotožnili "Najvyššie Božstvo" pohanov s Bohom Otcom,
považujúc Ho za samostatného "Boha", nezávislého od Syna
a Svätého Ducha, čo "rozdeľuje" Nerozdeľnú Presvätú
/Najsvätejšiu/ Trojicu, vytvárajúc nového boha-modlu
"Otca".
5. Rozšírili junkciu Sudcu ľudstva na Alaha, zavrhujúc
pravdu o Jedinom Sudcovi - Ježišovi Kristovi.
6. Uznali za pravé "osvietenia" pohanov a im poskytnutú
"pomoc zhora", prirovnávajúc démonické pôsobenie
pohanstva k blahodaru /milosti/ Svätého Ducha a hanobiac
Svätého Ducha.
7. Uznali za pravé "zjavenia" získané od Alaha (Korán),
čím sa zriekli Božieho Zjavenia, ako jediného pravého, a
zavrhli vždypravdivosť Boha, prirovnávajúc Ho k "otcovi
lži" a hanobiac Najsvätejšiu Trojicu a Svätého Ducha.
8. Vyhlásili, že židia, moslimovia a množstvo pohanov sú
povolaní Božím blahodarom /milosťou/ k spáse, čím uznali,
že Boží blahodar /milosť/ ich usmerňuje, aby sa spasili
vedome lživou cestou, znovu hanobiac Trojicu a Svätého
Ducha.
9. Oznámili podobné ciele kresťanstva a súčasného
judaizmu a očakávanie "Mesiáša" židmi. Týmto zavrhli
pravdy o Ježišovi Kristovi ako Jedinom Spasiteľovi, o
antikristovi ako falošnom "Mesiášovi" a nezvratnej
pravde o živote budúceho veku ako o Nebeskom Božom
Kráľovstve.
10. Vyhlásili, že vo všetkých náboženstvách sú prítomné
"semená Slova" a blahodarné spasiteľné účinkovanie Ducha
Svätého, znovu zavrhujúc Božie Zjavenie ako jediné pravé,
prirovnávajúc slová Božieho Syna k výmyslom ľudí a zlého
a hanobiac Svätého Ducha, ktorý pôsobí nezávisle od
Trojice a Ježiša Krista, ktorých nekresťania zavrhujú, a
vytvárajúc nového boha-modlu "Svätého Ducha".
11. Vyhlásili súčasných židov za "našich starších bratov
vo viere"; týmto popierajúc, na doplnenie k vyššie
povedanému, nezvratnosť právd o Ježišovi Kristovi ako
Bohočloveku, Jeho vtelení zo Svätého Ducha.
12.Vybudovali založenie svojho učenia na prekrútení a
priamej falzífikácii textu a zmyslu mnohých téz Evanjelia
a apoštolských listov.
Súhrnne povedané, k popieraniu akých základných právd
kresťanskej viery priviedlo rímsko-katolíkov ich nové
učenie?
Nové učenie rímsko-katolíctva ho priviedlo k popieraniu
a prekrúteniu
nasledujúcich základných právd kresťanskej viery:
-zavrhnutiu Trojice ako Jediného Pravého Boha; - prvého
prikázania Božieho Zákona - Ježiša Krista ako Jediného
Spasiteľa sveta a Sudcu ľudstva; - Božieho Zjavenia;
- nedeliteľnosti Trojice; - vždypravdivosti Boha; -
pravdy o Kristovej Cirkvi;
- antikrista ako falošného Mesiáša; prekrúteniu Božej Prozreteľnosti o spáse /spasiteľnom
zámere/ ľudstva a misii vteleného
Božieho Syna;
- odmietanie nezvratnosti pravdy o živote budúceho veku
ako Nebeskom Božom Kráľovstve; - o Ježišovi Kristovi ako
Bohočloveku; - o Jeho vtelení sa z Ducha Svätého a Panny
Márie.
Čo možno povedať celkove o protirečení rímsko-katolíctva
základom
kresťanskej viery po novotách prijatých na II.
Vatikánskom koncile?
Nastúpiac cestu superekumenizmu a slovne deklarujúc
vernosť apoštolskej
kresťanskej viere a Cirkvi, rímsko-katolíci skutkami
dospeli k zavrhovaniu, skresleniu
alebo popieraniu nezvratnosti prakticky všetkých
základných právd kresťanstva,
dopúšťajúc sa úplnej zrady Pravého Boha, Trojice a
Ježiša Krista a kresťanskej viery.
RÍMSKO-KATOLÍCVO PO II. VATIKÁNSKOM
KONCILE
Možno považovať rímsko-katolíctvo po II. Vatikánskom
koncile za heretickú kresťanskú vieru?
Nie, nemožno: po II. Vatikánskom koncile sa rímsko-katolíctvo
stalo Bohom nezjaveným novopohanským protikresťanským
náboženstvom.
A v čom sa prejavuje novopohanstvo
rímsko-katolíkov?
Novopohanstvo katolíkov sa prejavuje tým, že oni,
zavrhnúc Jediného Boha, uznávajú za pravých
"živých bohov" netrihypostáznych bohov-modly židov a
moslimov, "Bohov" a "Najvyššie Božstvá" pohanov,
prirovnávajúc ich k Pravému Bohu , Najsvätejšej Trojici
a pripisujúc im funkcie tvorcovstva, sudcovstva a iné
vlastnosti Pravého Boha, a ich uctievanie považujú za
vedúce ku spáse.
Považujú rímsko-katolíci "bohov", ktorých uctievajú
nekresťania, a Trojicu za rozličných "Živých Bohov",
alebo "ich" považujú za rôzne mená, prejavy alebo
vtelenia jedného a toho istého "Pravého Boha"?
Súdiac podľa výrokov, ktoré obsahujú dokumenty koncilu,
ide o to, že uznali "Jediného Boha" s množstvom mien a
prejavov.
No či sú v takom prípade rímsko-katolíci pohanmi, ak
považujú všetkých bohov aj Trojicu za rozličné mená,
prejavy a vtelenia "Jediného Boha"?
Áno, sú, keďže viera v jedného meniaceho sa "Boha"
neodstraňuje uctievanie stvorených bohov v
nekresťanstve, ale sa len doplňa o vieru rímsko-katolíkov
v jestvovanie nejakého "zjednocujúceho" všetkých týchto
bohov.
Avšak predsa samotní rímsko-katolíci naďalej
uctievajú Pravého Boha - Presvätú /Najsvätejšiu/
Trojicu - alebo nie?
Nie, rímsko-katolíci uctievajú nimi vytvoreného falošného
boha, ktorý iba nesie meno Pravého Boha, Presvätej
Trojice. Je to falošný boh, ktorému v porovnaní s Jedinou
a Nerozdeľnou Presvätou Trojicou katolíci odňali jednotu,
nerozdeľnosť a vždypravdivosť; o Jedinému patriace funkcie
tvorcovstva, sudcovstva, zjavenia a iné sa podelili s
inými "bohmi" a "božstvami", a samotného Jeho učinili
jediným s mnohými menami a premenami, jediného boha-modlu,
nazvúc ho "Stvoriteľom".
Je viera rímsko-katolíkov úplne novým druhom
pohanstva, alebo má analógiu?
Súčasné rímsko-katolíctvo má za svojho bezprostredného
predchodcu neohinduizmus, ktorý vznikol v polovici 19.
storočia, a je jeho odrodou.Neohinduizmus predpokladá,
že, aj hinduisti, aj mohamedáni, aj kresťania, aj veriaci
všetkých ostatných náboženstiev uctievajú jedného a toho
istého "Boha", ktorý má mnoho mien, že všetky súčasné
písma sveta hovoria o jednom a tom istom "Bohu", ktorého
v rozličných náboženstvách nazývajú buď Absolútnym bytím,
alebo Šivom, alebo Krišnom, alebo Alahom, alebo Kristom,
atď.
Neohinduisti prirovnávajú "Boha" ku chameleónovi na
strome, zjavujúcim sa v rozličných náboženstvách v
meniacich sa formách. V roku 1893 na Všesvetovom Kongrese
náboženstiev v Chicagu Svami Vivekananda vyzdvihol ideu
vytvorenia svetového univerzálneho náboženstva, ktoré sa
stalo základom ekumenizmu a nového dogmatického učenia
rímsko-katolíkov, prisudzujúcich chameleónovi meno
"Stvoriteľa" alebo "Otca" (alebo "Kozmického Krista),
ako ho nazval jeden z hlavných vatikánskych ideológov
svetového univerzálneho náboženstva jezuita Theiard de
Charden).
Prečo je rímsko-katolíctvo protikresťanským
náboženstvom, a nie jednoducho "nekresťanským".
Pretože zavrhujúc, a prekrucujúc základný zmysel
kresťanstva a Božieho Zjavenia - Božiu Prozreteľnosť o
spáse ľudstva, misiu vteleného Božieho Syna, pravdy o
Jedinom Bohu Presvätej Trojici a Kristovej Cirkvi a
iné - a zamieňajúc ich za nové pohanské chápanie, no
pritom zachovávajúc zdanie kresťanskej viery,
rímskokatolíci aktívne rozkladajú kresťanstvo zvnútra a
vedú boj proti Pravému Bohu a Ježišovi Kristovi a Jeho
Zjaveniu oveľa efektívnejšie, ako iné nekresťanské
náboženstvá.
Aký pravý cieľ sleduje nové učenie II. Vatikánskeho
koncilu?
Pravým cieľom novozavedeného rímsko-katolíctva je
vytvorenie svetového univerzálneho náboženstva,
vytvárajúceho základ pre náboženstvo
antikrista, ktoré predstavuje zovšeobecňujúci konglomerát
všetkých základných náboženstiev sveta, so svetovou
univerzálnou cirkvou s vedúcim postavením pápeža, kde sa
uctievanie bude viesť k rozličným falošným bohom,
predstavujúcim rozličné mená a prejavy jediného
boha-modly "Stvoriteľa" (alebo "Otca", "Kozmického
Krista", atd.).
Vychádzajúc z vysvetleného, čím je po II.
Vatikánskom koncile rímske katolíctvo?
Po II. Vatikánskom koncile je rímsko-katolíctvo falošným
protikresťanským novopohanským náboženstvom, ktoré vedie
aktívny, kresťanskou frazeológiou sa prikrývajúci skrytý
boj proti Bohu a Kristovi a Jeho Zjaveniu (Novému
Zákonu a celkovo Zjaveniu), a ktoré kladie základy pre
vytvorenie svetového univerzálneho náboženstva a cirkvi.
O SPÁSE V RIMSKO-KATOLICTVE
Vedie rímsko-katolíctvo ku spáse?
Nie, rímsko-katolíctvo nevedie k zjednoteniu sa s Bohom
a k spáse, nakoľko je novopohanským náboženstvom
v ktorom sa uctieva katolíkmi vytvorený falošný pohanský
boh, ktorý len nesie meno Presvätej Trojice, no je len
jedným z mnohých prejavov, vtelení a pomenovaní jednotného
boha-modly, takzvaného "Stvoriteľa" ("Otca", "Kozmického
Krista").
Pôsobí v katolíctve spasiteľný Boží blahodar
/milosť/?
Nie, nepôsobí, tak ako ani v ktoromkoľvek pohanskom
náboženstve. V rímsko-katolíctve pôsobí všeobecná Božia
Prozreteľnosť o tvorstve a jeho spáse, a môže pôsobiť
pozývajúci blahodar, milosť Svätého Ducha.
DEKLARÁCIA O POSTOJI CIRKVI
K NEKRESŤANSKÝM NÁBOŽENSTVÁM - NOSTRA AETAE (NA)
Rozličné nekresťanské
náboženstvá
Od najstarších čias do dnešného dňa jestvuje u
rozličných národov isté prijatie tej tajuplnej sily,
ktorá je prítomná v chode vecí a v udalostiach ľudského
života, niekedy dokonca uznávanie Najvyššieho Božstva
alebo Otca. Toto prijatie a uznávanie preniká ich život
hlbokým náboženským obsahom. Tie náboženstvá, ktoré sú
späté s rozvojom kultúry sa pokúšajú odpovedať na tieto
otázky pochopiteľnejšími a presnejšími pojmami a
kultivovanejším jazykom.
Synopsa, Heslo: Hinduizmus, str. 202:
Tak prívrženci hinduizmu skúmajú tajomstvo Božie a
vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou bájov a
prenikavými filozofickými úsiliami. Hľadajú oslobodenie
od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života,
alebo hlbokým rozjímaním, alebo utiekajúc sa k Bohu s
láskou a dôverou.
Synopsa, Heslo: Budhizmus, str. 88:
Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú
nedostatočnosť tohoto menlivého sveta a učí ceste,
ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôverčivou mysľou
dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k
vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka
pomoci zhora.
NA3: Moslimské náboženstvo
Synopsa, str. 229:
Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú
jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a
všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý "prehovoril
k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, usilujú sa
podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám,
na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce
neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka. Uctievajú
si aj jeho panenskú Matku Máriu a zavše ju aj nábožne
vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá
odplatu všetkým zmrtvychvstaným ľuďom. Popritom majú v
úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou,
almužnou a pôstom.
NA 4: Židovské náboženstvo
Synopsa, Heslo: Abrahám, str. 9:
Skúmajúc tajomstvo Cirkvi, tento svätý cirkevný snem
nezabúda na záväzky, ktoré duchovne spájajú ľud Nového
zákona s potomstvom Abrahámovým.
Synopsa, Heslo: Židia, str. 865:
Lebo Cirkev Kristova uznáva, že počiatky jej viery a
vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov
súhlasne s tajomným spasiteľným plánom Božím. Cirkev
vyznáva, že všetci v Krista veriaci sú podľa viery
dietkami Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto
patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v
predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny
otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala
zjavenie
starého zákona prostredníctvom toho ľudu, s ktorým Boh
vo svojom nevýslovnom milosrdenstve ráčil uzavrieť dávnu
zmluvu a že sa živí z koreňov tej šľachetnej olivy, do
ktorej boli vštepené ratolesti olivy planej, to jest
pohania (pozri list Rimanom 11, 17-24). Lebo Cirkev verí,
že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze kríž židov s pohanmi
a že z týchto dvoch utvoril v sebe jedno (Pozri list
Efezanom 2, 14-16).
Synopsa, Heslo: Boží ľud, str. 54:
A hoci Cirkev je novým ľudom Božím, predsa neslobodno
židov predstavovať ako od Boha zavrhnutých ani ako
zlorečených, sťaby to vyplývalo zo svätého Písma. Preto
nech všetci dbajú na to, aby pri vyučovaní katechizmu a
pri hlásaní slova Božieho neučili nič, čo sa nezhoduje s
pravdou evanjelia a s duchom Kristovým.
Katechizmus Katolíckej cirkvi
2.Kapitola: Cirkev a nekresťania.
839: „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, sú
rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud":
Vzťah Cirkvi k židovskému národu:
Keď Cirkev,
Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo,
objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (NA)
jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán (náš Boh) prehovoril".
Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je
židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej
zmluve. Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela,
majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo,
kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela
pochádza Kristus" (Rim 9, 4-5),
„lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné" (Rim 11, 29).
840: Napokon, keď sa vezme do úvahy budúcnosť, Boží ľud
Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu:
očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej
strane je to očakávanie Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z
mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej
strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého
črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré
sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista.
841: Vzťahy Cirkvi k moslimom. „Plán spásy zahŕňa aj
tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým
moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridřžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktory' bude v posledný deň súdiť 1'udí." (LG)
842: S nekresťanskými náboženstvami spája Cirkev
predovšetkým puto spoločného pôvodu a spoločného cieľa
ľudského pokolenia:
„Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden
pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudské pokolenie
obývalo celý povrch zeme, a majú aj jeden posledný
cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a
zámery spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým
vyvolení nebudú zhromaždení vo Svätom meste." (NA)
843: Cirkev uznáva, že iné náboženstvá hľadajú, hoci
ešte „v tieňoch a obrazoch" neznámeho, ale blízkeho
Boha, lebo on dáva všetkým život, dych a všetko a chce,
aby boli všetci spasení. Preto Cirkev považuje všetko to
dobré a pravdivé, čo sa môže nachádzať v náboženstvách,
„za prípravu na evanjelium a za dar od toho, ktorý
osvecuje každého človcka, aby mal napokon život". (LG)
Daľšie linky:
Cíle Iluminátů, dosadit na
místo papeže svého člověka, se zdá být dosaženo !
Tajné
dějiny jezuitů
Zoznam
slobodomurárov v katolíckej cirkvi
Svetovláda
slobodomurárov a iluminátov
EU
V BIBLICKÝCH PROROCTVÁCH?
|