poslal Nepřihlášený Rozhodol som sa poslať tento članok, ktorý som napísal na portáli redemptoristi.sk aj na granosalis.cz . Dúvodov, prečo sa rozhodujem napísať niečo aj tu, je viac. Prevádzkujeme aj bannerový systém rybkacz.cz, ktorý máte možnosť zhliadať aj na gs. Uvažujeme o spojení slovenskej a českej Rybky. Jedno z jej hlavných pravidiel ale je, že nepríjma stránky (bez ohľadu na príslušnosť k denominácii), ktorých hlavným poslaním je "boj" proti inej - tej či onej - denominácii. A tak s úctou a očakávaním chcem skúsiť, ako prijme GS, alebo skôr jeho návštevníci prispevok, príspevky, bývalého bojového ateistu v súčastnoti katolíckeho laika, ktorý si čo to skúsil v charizmatickej obnove.
Na tridentskom koncile zaznelo nasledovné stanovisko Katolíckej cirkvi: človek nie je spasený dobrými skutkami, no nemôže byť spasený ani bez nich. Od tej doby prešla dlhá doba a neporozumenie tejto vety prinieslo stav, že veľká väčšina katolíkov nikdy nepočula jasnú správu o nezaslúženej spáse skrze vieru bez toho, aby zároveň nepočula príliš mnoho „ale“. (porov. Cantalamessa Third Advent Meditation to the Papal Houshold December 16th, 2005)
Cirkev, kresťanské spoločenstvo, je v Písme prirovnávaná k stavbe. V nej sme všetci stavebnými tehlami. No zároveň si kresťanstvo môžeme predstaviť ako stavbu, ktorá je pre nás domovom, kde sme všetci doma. Počul som peknú alegóriu, ktorá pripodobnila vykúpenie k dáždniku, pod ktorým sme ukrytí pred dažďom a zlom. Do tohto domu spásy, do spoločenstva kresťanov, medzi vyvolený ľud spásy, vedú len tri schodíky. „Kajaj sa, nechaj sa pokrstiť a prijmi Ducha Svätého“ (porov Sk 2,38). To je všetko. Bohužiaľ, veľmi často kladieme pred našich bratov ďalšie a ďalšie schodíky. Službu, poslušnosť, tie či oné skutky, také či oné nariadenia, také či onaké prikázanie desatora. Zabúdame, že tieto už patria do vnútra tejto stavby. Sú nástrojmi a schodíkmi na ceste k svätosti a nie na ceste k spáse.
Je v nás hlboko zakorenená predstava, že spásu si musíme zaslúžiť. Prehliadame, že viera a spása sú nezaslúženým darom. Nezaslúžený znamená, že nemôžeme za ňu ponúknuť žiadnu protislužbu, žiadnu službu. Na nebo máme nádej len preto, že sa tak Boh rozhodol a skrze Krista tak vykonal. Na začiatku sme ešte schopní túto správu prijať, no postupne na našej ceste k Bohu a svätosti skĺzneme do klamstva vlastnej spravodlivosti. Zrazu zistíme, že nielen sebe, ale i ostatným kladieme nové a ďalšie podmienky na to, aby sme ich či seba rátali medzi spasených. Už si tvoríme ľudské teórie a strašíme sa, že ak nebudeme robiť to či ono, môžeme o našu spásu prísť. Čím lepší kresťanský život vedieme, tým je toto nebezpečenstvo väčšie. Čím viac sa skrze milosť približujeme Kristovej dokonalosti, tým viac sa musíme báť, aby sme si z toho nerobili vlastné zásluhy. My na svojej spáse nemáme žiadnu zásluhu. Spása a vykúpenie je opakovaným činom Boha, znovu a znovu príjímaným opakujúcim sa nezaslúženým darom. Akoby sme opäť a opäť obrazne robili tieto tri kroky do spoločenstva Cirkvi, ktoré sme de facto ale už urobili raz a navždy na začiatku. Keď sa odlúčime od Kristovej lásky naším pádom, znovu sa kajáme, znovu musíme uveriť v Božiu lásku a opäť prijímame pomazanie vykúpenia. Ľudská slabosť a márnomyseľnosť mení nezaslúžený dar na podmienku. Čo by to bol za dar, ak by sme ho dostali zadarmo, no zrazu by sme si ho museli opäť a znova zaslúžiť!
Veľmi často a s veľkým nepochopením oponujeme ľuďom, ktorí nám hlásajú evanjelium, vetami z Jakubovho listu. Zabúdame, čo hovorí Pavol o viere činnej skrze lásku. Zabúdame na to, že každý a jeden dobrý skutok nie je náš, ale je len výsledkom Božej milosti. Spolu so Sv. Augustínom môžeme povedať, že všetko, čo svojou slobodnou vôľou môžem urobiť, je konať zlo. Jediné, čo sám vo svojej úbohej slobode poznačenej dedičným hriechom dokážem, je povedať Bohu „nie!“. Všetko ostatné, naše rozhodnutie sa pre Krista, naša viera, naše dobré skutky, naša láska, naše zásluhy, naša schopnosť vykonať čokoľvek dobré, je len a len nezaslúženým darom a výsledkom Božej milosti. Dobré ovocie, ktoré prinášame a dobré skutky, podľa ktorých budeme súdení, nie sú našou zásluhou, ale Božím darom. Ony nie sú podmienkou spásy, ale jej výsledkom. My nie sme spasení kvôli našim dobrým skutkom, ale preto, aby sme tieto dobré skutky mohli konať. Bez toho, čo vykonal Kristus na kríži, by sme nemohli prijať tento dar a naše skutky by boli márne tak, ako bolo márne snaženie Židov uzmieriť si Boha dodržiavaním desatora, zákona a obetami.
Preto sa musíme kajať zo "svojich" dobrých skutkov, pretože to nie sú naše dobré skutky ale ovocie Božej milosti. Je to oveľa ťažšie, no zároveň oveľa dôležitejšie na ceste k svätosti, ako kajať sa zo skutkov zlých. Klamstvo satana je v tomto prípade oveľa rafinovanejšie. Je nám tak prirodzené stavať samých seba na miesto, ktoré patrí Bohu. Je to veľmi ľahké, príjemné a pohodlné – myslieť si, že predsa len som niečo dobré vykonal a Boh ma preto miluje. Alebo ešte skôr, že ma preto budú a dokonca musia milovať ostatní ľudia.
V Taliansku koluje nádherný príbeh. Keď sa narodil Ježiš, pastieri utekali k Márii, aby sa mu poklonili. Nadšení zo správy, ktorú im povedal anjel, brali všetko čo mali, aby to odovzdali svojmu spasiteľovi. Jeden ovečku, ďalší kozičku. Len jeden z nich nemal vôbec nič. Bol veľmi smutný, že nič nemôže ponúknuť Ježiškovi. Tak išiel ako posledný. Keď prišli ku jasličkám, Mária mala dieťatko vo svojom náručí. Dojatá toľkými darmi, nevedela, kam a ako ich všetky uložiť. Keďže v rukách držala Ježiša, pristúpila k tomu najchudobnejšiemu pastierovi, ktorí jej nemohol nič ponúknuť a povedala: „Prosím ťa, môžeš mi Ježiša podržať?“ a položila mu ho do rúk. Na to, aby sme mohli Krista prijať, musíme mať prázdne ruky.
Po našom prvom obrátení začíname konať dobré skutky. Cantalamessa v jednom zo svojich kázaní hovorí, že prestať konať naše dobré skutky, je obrátením druhým.
originál članku je na redemptoristi.sk
