Tieto slová zazneli žasnúcemu zástupu ako neslýchane nové. Niečo také od kňazov a rabínov dosiaľ nikdy nepočuli. Nebolo v tom nič, čo by lichotilo ich pýche alebo v nich utvrdzovalo ctibažné nádeje. Z toho nového Učiteľa však prúdila moc, ktorá si ich podmaňovala. V jeho prítomnosti cítili prívetivosť Božej lásky ako vôňu kvetov. Jeho slová padali „ako keď dážď padá na pokosenú lúku a ako keď rosa zvlažuje zem“ (Ž 72,6). Všetci akosi mimovoľne vnímajú, že číta tajnosti duše, ale blíži sa k nim s nežným súcitom. Ich srdcia sa mu otvárajú a pri počúvaní jeho slov im Duch Svätý zjavuje význam učenia, ktoré ľudstvo v každom čase tak naliehavo potrebuje.

V Kristovej dobe sa náboženskí predstavitelia Izraela pokladali za duchovne bohatých ľudí. Farizejova modlitba: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia“ (Luk 18,11), vyjadrovala nielen pocity príslušníkov jeho spoločenskej triedy, ale aj duchovný stav väčšiny národa. Niektorí spomedzi tých, čo sa zišli okolo Ježiša, si uvedomovali svoju duchovnú chudobu.  Keď sa pri zázračnom rybolove prejavila Kristova božská moc, Peter padol Spasiteľovi k nohám a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek“ (Luk 5,8). Aj v zástupe tých, čo sa zhromaždili na vrchu, boli ľudia, ktorí si v blízkosti Kristovej čistoty uvedomovali, že sú „biedni, úbohí, chudobní, slepí,a nahí“ (Zj 3,17) a túžili po spásonosnej „Božej milosti“ (Tít 2,11). Kristove slová prebudili v týchto ľuďoch nádej a oni pochopili, že života sa dotklo Božie požehnanie.

Ježiš ponúkol kalich požehnania tým, čo sa nazdávali, že sú „bohatí, zbohatli a nič nepotrebujú“ (Zj 3,17). Oni sa však opovržlivo odvrátili od tohto daru milosti. Kto sa pokladá za dokonalého, kto si myslí, že je dosť dobrý a so svojím duchovným stavom môže byť spokojný, ten netúži stať sa účastníkom Kristovej milosti a spravodlivosti. Pýcha si neuvedomuje nijaký nedostatok, a preto zatvára srdce pred Kristom a nezmerným požehnaním, ktoré priniesol. Tí, čo sa pokladajú za bohatých a úctyhodných, nemôžu prosiť vo viere, a teda ani prijať Božie požehnanie. Nazdávajú sa, že majú dostatok všetkého, preto odchádzajú naprázdno. Ponúknutú Kristovu pomoc ocenia len tí, čo vedia, že sami sa nemôžu zachrániť, ba ani urobiť dobrý skutok. Oni sú tí chudobní duchom, ktorých Spasiteľ nazýva blahoslavenými.

Koho Duch Svätý usvedčí z hriechu, toho Kristus vedie k pokániu a odpúšťa mu. Tí, ktorých Boží Duch usvedčil z hriešnosti,  poznávajú, že v nich nie je nič dobré a že všetko, čo doteraz robili, bolo vždy poškvrnené hriechom a sebectvom. Podobní úbohému publikánovi zostávajú obďaleč a neodvažujúc sa ani zrak pozdvihnúť k nebu vravia: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Luk 18,13). Takíto ľudia dostávajú požehnanie. Kajúcnikovi sa odpúšťa, pretože Kristus je „baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Boží prísľub znie: „Ak sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť na sneh; ak sú červené ako purpur, môžu byť ako vlna“ (Iz 1,18). „Dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra... dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich (16) ustanovení... a budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36,26-28).

O ľuďoch duchovne chudobných Kristus hovorí: „Ich je nebeské kráľovstvo“. Toto kráľovstvo však nie je časné, pozemské, ako dúfali Kristovi poslucháči. Ježiš sprístupnil ľuďom duchovné kráľovstvo svojej lásky, milosti a spravodlivosti. Znamením vlády Mesiáša v srdci veriacich je to, že sa podobajú Synovi človeka. Občania jeho kráľovstva sú duchovne chudobní, tichí, pokorní, prenasledovaní pre spravodlivosť. Im patrí nebeské kráľovstvo. Aj keď dielo obnovy nie je v nich celkom dovŕšené, predsa sa už začalo a umožní im „mať podiel na údele svätých vo svetle“ (Kol 1,12).

Tí, čo si uvedomujú svoju veľkú duchovnú chudobu a cítia, že v nich nie je nič dobré, môžu pohľadom upretým na Ježiša dosiahnuť spravodlivosť a duchovnú silu. Kristus povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení!“ (Mat 11,28). Vyzýva vás, aby ste svoju chudobu vymenili za bohatstvo jeho milosti.  Božiu lásku si nijako nezasluhujeme, ale náš obhajca Kristus ju zasluhuje a môže spasiť všetkých, ktorí k nemu prichádzajú. Nech ste v minulosti prežili čokoľvek, nech je vaša prítomnosť akokoľvek tiesnivá, ak sa rozhodnete ísť ku Kristovi takí slabí, bezmocní a zúfalí, akí práve ste, náš súcitný Spasiteľ vám vyjde zďaleka v ústrety, privinie vás do svojho láskyplného náručia a zaodeje rúchom svojej spravodlivosti. Predstavuje nás svojmu Otcovi oblečených v bielom odeve svojej povahy. Prihovára sa za nás u Boha: Ja som zaujal miesto tohto hriešnika. Nehľaď, Otče, na toto zblúdené dieťa, ale na mňa! Aj keď nás satan tvrdo obviňuje z hriechu a pokladá nás za svoju korisť, Kristova krv nás obhajuje oveľa presvedčivejšie.