A proč Bůh nám dal například sex, když ten je kamenem úrazu pro mnoho a mnoho lidí a oni skrze něj upadají do těžkých hříchů? A proč nám vlastně Bůh daroval svobodu, když je to pro mnoho a mnoho z nás kamenem úrazu a vede nás to často k hříchu?!

Už jsi to pochopil?

Môžeš si kľaknúť a pomodliť sa alebo nie? Asi hej. No ale veď ked kľačíš, vždy kdesi kľačíš... pri stene, pri dverách, aký je v tom podstatný rozdiel, ako keď kľačíš pred obrazom Ježiša, ktorý ti pomáha uvedomiť si to, že sa vlastne rozprávaš s Pánom, alebo ti pripomína človeka, ktorá sa taktiež modlil ako ty /Mária, don Bosko.../, a jeho modlitba je pre teba vzorom, prípadne môžeš si predstaviť, že on ako tvoj brat vo viere, ktorý ťa predišiel k Pánovi, sa k tebe môže vlastne pripojiť, prípadne ho o to aj poprosíš... A toto všetko vlastne môžeš urobiť aj bez obrazu, len v predstave. A to je tiež to isté... Ten obraz mi len môže pomôcť, ale som slobodný, ak ho nemám. Ale nebudem sa vyhýbať obrazom len preto, lebo... /nejaký litera hodne stará, v inej súvislosti, a akési škrupule.../
.
.Naozaj podstatné je pochopiť, čo je kľačanie a čo je klaňanie. Môžem stáť a budem sa klaňať, lebo klaňanie je postoj ducha /"Bože, ty si moje všetko, tebe patrím, Ty si nad všetkým, od Teba závisím.../. A naopak môžem kľačať /bolia ma nohy, je mi to príjemnejšie a pod., bližšie mi je dosiahnúť na biskupa... /, a nebudem sa nikomu klaňať.  V duchu a v pravde, tj. v opravdivej skutočnosti je podstatný rozdiel, nie vo vonkajškovosti, ako to vyzerá navonok... Dokonca ma napadá, že môže to byť aj opačne: že človek aj slovami môže povedať "klaniam sa Ti, Bože, ale v sksutočnosti sa neklania ...  
.
Mne sa zdá, že pre niektorých je to nepochopiteľné. Ak sa nemýlim, na základe psychológie usudzujem, mne  sa to javí ako určitá škrupuloznosť, úzkostlivosť, vnútorná nesloboda. My s tým, dovolím si tvrdiť, nemáme najmenší problém. Ani nikoho nenapadne, že sa klania nejakej soche, materiálu tej sochy, alebo drevu kríža a pod. Klaniam sa Kristovi, Bohu, modlím sa spolu  Máriou k jej Synovi, Ježišovi, prosím môjho anjela o ochranu, lebo viem, že on vidí Boha...
.
Sama naša praktická skúsenosť vypočutých modlitieb týmto spôsobom je jasnou odpovedou a faktom. Chceš tvrdiť, že pápeťž Ján Pavol II, ktorý bol mariánsky ctiteľ, a modlil sa denne celý ruzenec a i., že v jeho živote necítiť Božie požehnanie? A to platí o kažkom katolíckom alebo pravoslávnom svätcovi...
.
Medzi úctou a klaňaním, je podstatný rozdiel, hoci ukazujú jednám smerom, asi tak ako vektor určitej veľkosti /úsečka/ a smernica nekonečne veľká. To prvé je úcta, to druhé klaňanie. Úctou môžem zahrnúť /i mal by som/ toho dosť veľa /ľudí okolo seba, živých, a prečo nie aj pre mňa významných už u Boha...?/, no klaňanie je rezervované len Bohu....
.
Nie je vlastne všetko spodobnením Boha? Nepoukazuje vlastne všetko vo svete na Boha, na jeho krásu, dokonalosť, múdrosť? To ťa môže napadnúť aj pri prirodzenom strome, kvete, pod hviezdnou oblohou? pri mori, na brale... . Čím sa to v podstate líši obraz peknj krajiny od odrazu človeka /tvojej mamy, fotografie otca, babičky...? 
.
V Starom zákone to bola úplne iná psychológia. Ľudia mali sklon vtedy všetkému, čo bolo výnimočné, krásne pripisovať pečať božstva. Ale sám Boh sa zobrazil v Kristovi v podobe človeka. On sám vytvoril svoj obraz úplne blízky človeku. Cirkev na niektorm z prvých koncilo preto rozhodla pre podobne úzkostlivých ľudí, ktorí boli tou starozájkonnou literou "gniavení", že je možné  mať spokojne obrazy v kostoloch... Trvalo to ešte, kým sa to presadilo, lebo aj sám cisár byzantský  bol ostro na strane obrazoborcov, ale boli to naozaj svätci, ktorá aj za cenu vyhnanstva nepopustili, a vyybojovali túto vec. Toto slávi Pravoslsávna Cirkev ako svoj jeden z hlavných sviatkov: víťazstvo pravoslávia, pravovernosti, ortodoxnosti... Vďaka tomu sa umelci mohli realizovať, a aj týmto spôsobom oslavovať Boha, vlastne cez umenie kázať, hlásať myšlienky, ktorá by sa iným spôsobom nevedeli tak vypovedať...
.
Otázka: Nezdá sa ti to zvláštne podsúvať niekomu úmysel, ktorý on nemá? /Analógia: Ja si myslím, že on mi závidí,  /lebo ja keby som bol na jeho mieste, tak by som závidel moje prachy...- ale to len tak podvedome/ To je tzv. projekcia: projektujem svoje potlačené myšlienky, predstavy do druhého človeka.../. Ja viem, že to nie je z vašej strany zlomyseľnosť, skôr naopak, úzkostlivosť. Naučili ste sa to vo výchove. /Iní sa naučili byť úzkostliví ohľadom soboty = adventisti... Ale Pavol čo píše: "nech vás nikto nesúdi pre novy mesiaca, soboty... to všetko je len tieňom... Kristus je skutočnosť..". Iste nevmenováva všetky tiene.../