Grano Salis - Ekumenický hod hrací kostkou

poslal Nepřihlášený

Každý, kto sa pokúša porozumieť dnešnému rastúcemu ekumenickému hnutiu medzi katolíckou a nekatolíckymi cirkvami, sa potrebuje prebojovať cez veľké množstvo publikácií a vyhlásení. Ani potom však nie je zaručené, že sme uchopili podstatu veci a prenikli ku samým základom týchto tendencií. Som presvedčený, že sa nám to ani nemôže podariť, kým neporozumieme metóde, ktorá sa nachádza za každým vyhlásením. Táto metóda je pre ekumenistov veľmi dôležitá, pretože im umožňuje vyhýbať sa obvineniu z protirečenia alebo nepoctivosti. Bez tejto metódy by ekumenické hnutie nemohlo nikdy zájsť tak ďaleko, ako zašlo. Vďaka tejto metóde sa mnohí evanjelikáli chytili na ekumenický háčik. Máme obavy, že na ten istý háčik sa bude chytať čím ďalej tým viac rýb až dovtedy, kým nepochopia, že návnada, ktorá vyzerá tak sladko a chutne, v skutočnosti nemá žiadnu výživnú hodnotu. Môžete zjesť kilogramy takejto návnady, ale nikdy sa nenasýtite. Ekumenické slová sú slová, ktoré nič nehovoria. Môžete ich prečítať tisícky strán a nikdy sa vlastne nič skutočné nedozviete. O tom je tento článok. Je to pokus o odhalenie tejto metódy a zároveň výzva uchopiť jedinú možnú duchovnú zbraň, ktorá sa môže postaviť proti tejto dnes čoraz viac úspešnej metóde.

V tom okamihu, keď nás silný Boh zachránil svojou zvrchovanou milosťou a otvoril nám srdce, aby sme po rokoch vzbury a rebélie mohli uveriť Jeho slovu a byť zachránení Jeho milosrdenstvom, sa v našom živote udialo niekoľko vecí, ktoré nás navždy premenili. Ježiš nás zachránil z našich hriechov. Medzi týmto množstvom hriechov, v ktorých sme boli mŕtvi (nie zranení), sa nachádzal aj hriech nepoctivosti v slovách, hriech nejednoznačnosti vo vyjadrovaní, hriech zmätených a zahmlených myšlienok a slov, ktorým sme podľa našej skazenej vôle priradili taký význam, aký nám práve vyhovoval. Biblia svedčí, že tento hriech bol na zemi už krátko po počiatku sveta. Keď Satan prišiel do záhrady, aby pokúšal Evu, od začiatku použil stratégiu padlých anjelov. Jeho príchod k Eve znamenal ponuku na zmenu významu slov, ktoré vyriekol neklamný Boh. Bohom vyrieknuté „istotne zomrieš“ (Gn 2:17) znamenalo podľa Satanovho výkladu „istotne nezomriete“ (Gn 3:4). Satan bol dôsledný vo svojom zvode a tak sa poistil schopným „teologickým“ argumentom o nesmiernej veľkosti Boha pre naše obmedzené ľudské chápanie, čo je ináč dodnes jeden za základných argumentov skoro všetkých teológov, ktorí milujú nejednoznačnosť a slovnú tmu a hmlu. Veď vlastne len „Bôh vie“ (Gn 3:5), aký význam dal týmto svojim slovám. Vy obyčajní ľudia tomu aj tak nikdy neporozumiete. Nikto vlastne nevie, na čo myslel, keď to povedal. Však? Dokonca ani neexistujú žiadne dôvody prečo neveriť tomu, čo som ti teraz povedal. Pavučina zvodu sa rozširovala každou slabikou, ktorú Satan vyriekol. Po tom, čo sa Eva priklonila k tejto diabolskej exegéze za výdatnej pomoci toho, čo vyzerá ako svetová premiéra žiadosti očí, žiadosti tela a chvastavej pýchy života a zviedla aj svojho muža Adama, ktorý nemal žiadne námietky proti tomuto novému prístupu k Božiemu slovu, sa začína história sveta, ktorý sa od vyhnania prvých ľudí z raja stal smetiskom nepoctivých, mnohoznačných a prázdnych slov. Odteraz je možné s Božími slovami urobiť skoro všetko. Stali sa hracou kockou navonok zbožných ľudí, ktorí si nimi hodia podľa aktuálnej potreby a politicko-spoločenskej situácie. Čo hod, to iný výsledok. Paleta výsledkov hodu hracou kockou však má svoje hranice a tak sa postupne ukáže, aké možnosti sú prakticky použiteľné.

Nie tak s Bohom. Boh sa nehrá na možné výsledky a Jeho slovo nie je hračka v Jeho ruke. Boh svoje slovo dodržal a Adam s Evou zomreli. Boh ich vyhnal zo svojej prítomnosti ešte v ten istý deň. Smrť prešla na všetkých ľudí bez rozdielu (Rímskym 5:12). Satan sa od počiatku ukázal ako klamár. Avšak zatemnená ľudská myseľ to už nedokáže pochopiť a tak tisícky rokov žije ľudstvo v ilúzii o tom, že Boh klamal a že diabol mal nakoniec predsa len pravdu. Ľudia sa zamilovali do života, ktorého jediné vyznanie je „istotne nezomrieme“ (Jakub 4:13-17). Tento hriech, ktorý budem ďalej v tejto eseji nazývať „slovná hmla“, hriech, ktorým Satan nainfikoval celé ľudstvo, sa počas histórie zeme vyskytoval pod rôznymi názvami. Známy je aj ako „nazývanie tmy svetlom a svetla tmou (Izaiáš 5:20)“; „reč, ktorá je nad áno - áno a nie - nie (Matúš 5:37)“; „dvojjazyčnosť (1 Timoteovi 3:8)“; „prázdne slová (Matúš 12:36)“, atď.

Keď Boh poslal z milosti svojho jednorodeného Syna, aby spasil Boží ľud, poslal Ho ako Božiu pečať na všetky Božie zasľúbenia. Ježiš prišiel ako niekto, v kom bolo len áno pre Božie slovo. Bolo nemožné, aby Ježiš povedal nie na Božie slovo, ako to urobili Adam a Eva v raji po tom, čo ich diabol zviedol. Ježiš prišiel a stal sa Božím áno pre celé Božie slovo. Boh v Ježišovi stojí za svojím slovom. Boh poslaním Krista definitívne potvrdil každú čiaročku svojho slova. Boží Syn prišiel a nekríval na obidve strany ako Izrael za Eliášových čias. Apoštoli Ježiša neboli iní ako Ježiš sám, pretože cez nich hovoril Jeho Duch. Cirkev apoštolov nepoznala slovnú hmlu. Preto Pavol hovorí, že pre Božiu vernosť slovo hovorené kresťanom cez apoštolov „nebolo áno a nie“ (2 Kor 1:18). Pavol vyššie (2 Kor 1:17) vysvetľuje, že reč, ktorá je nepoctivá (áno aj nie), je reč, ktorá je z tela (hriešnej prirodzenosti) na rozdiel od reči podľa Ducha Božieho. Pre apoštolov a celú prvú cirkev bola jednoznačnosť, s akou rozprávali, dôležitá. Božie prikázanie je, aby kresťania boli tu na tejto zemi takí, ako je Ježiš hore v nebi. Reč pravých kresťanov je poctivá, pretože ten, ktorý „upevňuje v Krista a nás pomazal, je Bôh“ (2 Kor 1:21). Boh takto premieňa naše myslenie a učí nás priamej ceste nielen v našich skutkoch, ale aj v našom myslení, písaní a hovorení. Deň za dňom sa stále viac premieňame na obraz Ježiša Krista v obnovení mysle. Už sa ďalej nechceme pripodobňovať tomuto svetu, ale hľadáme to, čo je hore, kde sedí Kristus po pravici Božej. Kristus, ktorý je ten istý včera, dnes i naveky. Kristus je stále ten istý a Jeho myšlienky sa nemenia. Jeho myšlienky máme napísané v Biblii skrze inšpiráciu Jeho Duchom. Jeho slovo sa nemení, pretože Kristus je stále ten istý. Jeho slovo je poctivé a priame, pretože Kristus je poctivý a priamy. Boh nie je ako smrteľný človek a Božie slovo nie je ako slovo hriechom zotročených ľudí. Takto to je, kdekoľvek otvoríme 66 kníh Biblie. Jednoznačnosť správy o spasení z milosti, ospravedlnení z viery, jedinečnosti Krista a pevnosti Jeho Slova oslňujúco žiari zo stránok Biblie. Koľkokoľvekkrát otvárame svoje Biblie, toľkokrát vieme, že táto kniha nie je ako iné knihy. Len ona sama je Božie slovo. A tak ako sa od tohto hriechu slovnej hmly kresťan postupne očisťuje? Tak, ako od všetkých ostatných hriechov. Je to Kristovo slovo, ktoré keď v ňom bohato prebýva, očisťuje ho a učí ho ako rozmýšľať podľa Krista (Kolosenským 2:8). Poďme však teraz lineárne ďalej na našej časovej osi.

Potom po smrti apoštolov prichádza éra ich nasledovníkov. V histórii cirkvi zvykneme tých, ktorí prišli hneď po apoštoloch, označovať ako apoštolských otcov a ďalšie generácie tých, ktorí prišli po nich, ako cirkevných otcov. Čo vidíme, ak sa pozrieme do ich spisov? Vidíme rozdiel a zmenu. Svetlo evanjelia už nie je až také jasné. Strácajú sa jasné obrysy a hranice medzi pravdou a omylom sa zdajú rozmazané. Evanjelium tu ešte stále je a miestami ďalej žiari, ale akoby sme na neho pozerali cez matnú fóliu. Na iných miestach sa už zase veľmi zotmelo. Nezaškodí zacitovať, čo o období 4. až 15. storočia hovorí veľký presbyteriánsky teológ 20. storočia J. Gresham Machen (1881–1937):

A skutočne, nikdy v tomto období však Boh nezostal úplne bez svojich svedkov; svetlo ešte stále svieti zo svätých stránok; ale aké šeré sa v tej atmosfére to svetlo zdalo! Zdalo sa, že evanjelium bude navždy pochované.

Tu sa nedá generalizovať a tak sa na každého treba pozrieť osobitne. Už v druhom storočí sa miestami objavuje hmla taká hustá, že už sa nedá urobiť ani jeden krôčik. Miestami to začína byť pre dušu kresťana nebezpečné. Ako prechádzame od spisu ku epištole a od epištoly ku spisu, sme v pomykove. Postupne sa hrozivo napĺňa proroctvo apoštola Pavla, ktoré vyriekol, keď sa lúčil so staršími v Efeze (Skutky 20:30). S každou prichádzajúcou generáciou sa hustota slovnej tmy zväčšuje. Iný známy teológ Gordon H. Clark, ktorého žiakom bol aj John W. Robbins, teraz pôsobiaci ako riaditeľ Trinity Foundation, hovorí na adresu známeho predstaviteľa tejto epochy kresťanstva toto:

Napríklad Justin Martyr (asi 100–165 po Kr.) bol samozrejme mučeník; pravdepodobne bol kresťan; ale pri pohľade na jeho učenie o obeti zmierenia by som nehlasoval za jeho prijatie za stáleho člena nášho zboru s možnosťou pristupovať ku večeri Pánovej.
A sám Martin Luther, ako asi najznámejší predstaviteľ protestantskej reformácie, hovoril o evanjeliu v podaní cirkevných otcov prirovnaním, že je ako mlieko, ktoré bolo precedené cez vrece plné uhlia, kde po takomto úkone je ťažké čo aj len zistiť, či to vôbec ešte je mlieko.

Už tu niekde v 2. až 4. storočí sa začínajú objavovať a formulovať také pre evanjelium smrtiace doktríny, ako je znovuzrodenie v krste, sviatosti nevyhnutné ku spáse, totalitná autorita biskupov, kláštorný život, utrpenie veriaceho potrebné ku spáse, tradície ľudí, ktoré rušia Božie slovo, atď. Keď čítame tieto spisy, môžeme vidieť, ako už začína pôsobiť krok za krokom tajomstvo slovnej hmly, ktoré je súčasťou veľkého tajomstva neprávosti. Mnohé z týchto známych osobností tejto éry už aktívne používajú také elementárne techniky tohto prístupu ako je podliezanie slov; tancovanie s frázou na mieste; skok do neznáma; šplhanie sa do fiktívnych výšok; ticho, ktoré ohlušuje; čo sme tu dnes ešte nemali; vynechanie jasnej definície, omieľanie frázy stokrát dookola; stačí, že sme použili to isté slovo, na priradenom význame už nezáleží; vstávanie a líhanie so synonymom v náručí; skok do výšky cez myšlienkovú prekážku; útek z miesta činu; vkladanie vlastných myšlienok do textu; syntéza za každú cenu; náhla zmena témy; nenápadná ignorácia námietky; čítanie z textu toho, čo tam nie je; krútenie slov vo zveráku; stláčanie a rozťahovanie vety a mnohé ďalšie techniky nepoctivého teológa a okrem iného aj techniku, ktorá je dodnes jedným z najdôležitejších nástrojov a je známa ako: je to tak, lebo si to želám, bodka. Táto posledná technika je známa v anglicky hovoriacom svete ako argument from silence (angl. argument z ničoho). Tu niekde sa objavuje muž, ktorý bude pre rímsku cirkev v budúcnosti veľmi dôležitý. Je to mních Vincent Lérinský, ktorý žil v 5. storočí na ostrove pri stredomorskom pobreží v blízkosti mesta Cannes. Každý, kto podcení význam Lérinského na formovanie budúcej rímskej teológie, je vo veľkom nebezpečenstve toho, že nepochopí základnú techniku, pomocou ktorej pracuje. Bol to práve Vincent Lérinský, ktorý dal katolíckym teológom nástroj obrovskej dôležitosti. Tento nástroj sa neprestal používať dodnes a je jednou z hlavných zbraní rímskej obrany proti pravde evanjelia a tiež sa aj dnes intenzívne používa pri budovaní ekumenickej pevnosti. Asi už horíte zvedavosťou, o čo vlastne ide. Už vás nenechám dlho čakať. Lérinský otvorene nepokladal Bibliu za dostatočné a výlučné pravidlo viery a morálky. Inými slovami, neveril v Sola Scriptura. Pravidlo, ktoré ponúkol ako náhradu, bolo istou formou ohraničenej cirkevnej tradície. Toto ho však neurobilo obzvlášť užitočným pre katolícku cirkev. To, čo ho nezmazateľne zapísalo do dejín katolíckej dogmatiky, je jeho nasledujúce tvrdenie. Pozorne si teraz viackrát prečítajte, čo napísal jezuitský kňaz Rajmund Ondruš v knihe Oxfordský lexikón svätcov, kde čítame o Lérinskom toto:

Ďalšia Vincentova zásada, ktorá mala vplyv na rozvoj kresťanskej vierouky, je tvrdenie, že rozvoj cirkevnej náuky neprotirečí stálosti tradície. Podmienkou však je, že tento rozvoj je naozaj rozvoj a nie zmena, pretvorenie náuky. Táto zásada má platnosť aj na konci 20. storočia...

Takto Lérinský snáď prvýkrát formuloval obhajobu a vysvetlenie pre ekumenický a teologický hod kockou. Nemám čas uvádzať teraz moderné príklady toho, ako dnešní katolícki apologeti používajú túto zásadu na to, aby unikli aj z takej slepej uličky, kde podľa biblickej logiky už niet miesta na pohyb. Len táto téma samotná by stála za samostatný článok. Táto zásada robí interakciu s katolíckym učením zo strany protestanta oveľa náročnejšou, než keby sme ju proste len ignorovali. Výsledkom je okrem iného napríklad aj to, že to, čo je pre protestanta zjavné protirečenie, sa takým už vôbec nemusí javiť pre katolíka. Z množstva príkladov spomeniem len koncilové dokumenty II. Vatikánskeho koncilu a koncilov pred ním, ako bol napríklad Tridentský koncil. Už len letmé čítanie vzbudí silný dojem, že tu sú tvrdenia, ktoré proste nie je možné zmieriť. Napríklad tvrdenia o žiadnom spasení mimo katolíckej cirkvi z úst Tridentu a tvrdenia o Božom pláne zachrániť aj moslimov z úst Vatikánu šesťdesiatych rokov 20. storočia. Fiktívny ale realistický dialóg medzi dvoma stranami by mohol vyzerať aj takto:

Protestant: Potom, čo som si prečítal dokumenty katolíckych koncilov za posledných 500 rokov, došiel som k záveru, že katolícka cirkev nemôže byť Semper eadem (lat. vždy rovnaká), pretože jej koncily si zjavne protirečia a mnohokrát zmenila svoje učenie.

Katolík: Prekvapený tvrdením protestanta a chvíľu ticho stojac hovorí: Vy asi máte na mysli nejaké tie okrajové veci, ako je jedenie mäsa v piatok a podobne. Nikdy sme ale netvrdili, že v týchto veciach nemôže dôjsť ku zmene. Ale keď dôjde na všetky kritické veci, ktoré tvoria katolícku vieru, v tých sme sa nezmenili od doby apoštolov.

Protestant: Nie, vôbec nemyslím na okrajové veci ako sú napríklad nariadenia okolo pôstu. Hovorím o doktrínach týkajúcich sa napr. spasenia alebo cirkvi alebo Božieho slova a jeho výkladu. Vaše učenie je plné zmeny a protirečení.

Katolík: Čo konkrétne máte na mysli? Ja by som si také niečo už dávno všimol, veď tie dokumenty predsa dobre poznám. Sú podstatnou časťou mojej viery.

Prostestant: Prečo Tridentský koncil preklína do pekla všetkých protestantov, ktorí vyznávajú Sola Fide a Sola Scriptura, zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil im dáva šancu dostať sa do neba a pripúšťa, že môžu mať podiel na Kristovom spasiteľnom diele do tej miery, do akej sa podobajú na katolícku cirkev? Tieto veci sa predsa nedajú spojiť. Je to ako miešať vodu s olejom.

Katolík: Ach, to nie je zmena, ale rozvoj. Musíte rozlišovať medzi týmito dvomi kategóriami v prístupe ku katolíckej cirkevnej náuke. Potrebujete sa asi najprv oboznámiť s dielom Vincenta Lérinského, ak ste tak ešte neurobili. On totiž formuloval princíp, ktorý platí aj na takéto situácie. Naozaj sa vám len zdá, že je to protirečenie, ale v skutočnosti to tak nie je. Prečítajte si komentáre univerzitných profesorov a kardinálov ku týmto dokumentom. Oni sami sa vo svojich vysvetleniach odvolávajú na tento 1500 rokov starý princíp.

Tu náš imaginárny rozhovor preruším. Ako teraz ďalej? Čo by ste poradili nášmu protestantovi? Nech je vaša rada akákoľvek, poďme teraz ďalej v našom pojednaní. Nebol to totiž len Vincent Lérinský, ktorý dal katolíckej teológii taký dôležitý pracovný nástroj, aj keď jeho miesto je nesmierne dôležité. Bez neho by bol slovný hod kockou ťažšie uskutočniteľný. Pre úplnosť treba spomenúť ešte aspoň dve hnutia v dlhej histórii katolíckej cirkvi.

Počas vrcholného stredoveku prebieha v rámci katolíckej cirkvi filozofický a teologický zápas medzi dvoma hnutiami scholastiky. Dnes zvykneme rozlišovať tieto hnutia ako realizmus a nominalizmus. Rímska cirkev si vždy o sebe myslela, že má vo svojich rukách nesmierne silné a schopné filozofické nástroje. Kým nepochopíme to, ako hľadí na svoje vlastné filozofické metódy s veľkou hrdosťou, nemôžeme pochopiť ani spôsob, akým formuluje svoje ekumenické vyhlásenia a vôbec teologické dokumenty ako také. Vo svojich rukách má nástroj, bez ktorého by len ťažko mohla obhajovať svoju nekonečne spletitú, komplikovanú a rozporuplnú teológiu. Bol to práve scholastický realizmus, ktorý sa stal nástrojom prežitia na celých 5. storočí po zdrvujúcom zásahu, ktorý dostala počas protestantskej reformácie. Pozrime sa teraz na to, čo nám povie o tomto nástroji presbyteriánsky teológ Dr. Alan Cairns:

Realizmus

Scholastická doktrína z obdobia vrcholného stredoveku pripisovaná dominikánskemu rádu a založená na teológii Tomáša Akvinského. Zdôrazňovala objektívnu realitu vecí bez ohľadu na osobu, ktorá na ne myslí. Na univerzálne princípy sa pozerala ako na skutočných primeraných predchodcov a pomo cníkov viery. Silne sa prikláňala ku realite sviatostnej milosti, ktorá pôsobí opus operatum (lat. vykonaním úkonu). V obidvoch týchto otázkach proti nej silne stáli nominalisti.

Kresťanský realizmus je to, čo niektorí rímskokatolícki teológovia nazývajú ako ich cirkvi vlastný „jedinečne katolícky spôsob na integrovanie množstva filozofií, ktoré podopierajú jej rozličné teologické a doktrinálne orientácie“ (R.P. McBrein, Katolicizmus, str. 1178). Zbavené záhadnosti toto tvrdenie znamená, že Rímskokatolícka cirkev má jedinečný spôsob, akým uzmierovať protirečivé elementy, ktoré pôsobia v jej živote a teológii. Tento spôsob funguje prostriedkami kritického realizmu.

Pozorne si všimnite hrdosť, s akou katolícka cirkev chváli svoje dlho vyvíjané nástroje. To bol druhý nástroj potom, čo nás Lérinský naučil, ako pustiť zmenené učenie do kresťanstva a pritom ho nenazývať novým, ale premenovať ho na rozvoj. Teraz už vieme aj to, ako zmierovať nezmieriteľné. Dnes má tento jedinečný nástroj v katolíckej cirkvi hlavne podobu synergizmu. Bol jedinečne použitý aj pri príprave Spoločného vyhlásenia o ospravedlnení z viery. Nanešťastie luteránski teológovia z nejakej záhadnej príčiny dnes na rozdiel od Martina Luthera nechápu, ako môže rímska cirkev s niečím súhlasiť a aj nesúhlasiť a to jedným dychom. Chytili sa do synergickej pasce dnešného katolicizmu. Keď sa počas Druhého Vatikánskeho koncilu oddelili tzv. Tradiční katolíci od Ríma, tak jedným z dôvodov pre odchod bolo to, že títo katolíci neboli ochotní ísť podľa tejto metódy tak ďaleko, ako to chcel Rím tých čias. Samotní tradiční katolíci nazývajú dnešnú Katolícku cirkev pojmom „Nová cirkev“ a seba pokladajú za verných rímskych katolíkov. My pre nich skrze ich snahu o poctivosť v reči máme sympatie, pretože s nimi súhlasíme v tom, že katolicizmus z čias Tridentského koncilu je náboženstvo v mnohom veľmi odlišné od Vatikánu 21. storočia. O tom sa chystám napísať viac v inom článku. Stačí sa však pozrieť na dokumenty, ktoré na Internete publikoval tradičný katolícky biskup Oliver Oravec a rýchlo pochopíme, aký je jeho problém s dnešným Rímom. Nechce sa adaptovať na dnešný rímsky synergizmus a to ho vysunulo mimo veľký kruh. Sám Oliver Oravec nazýva tento megasynergizmus pojmom modernistické bludy. Naozaj je dnes už asi nemožné žiť uprostred rímskej cirkvi a pritom neprijať rozsah, v akom sa táto metóda používa. Zdá sa, že pre takých ľudí, sa spoločenstvo tradičných katolíkov stalo novým miestom na existenciu. To, čo o tomto dnešnom synergizme hovorí profesor David Estrada, keď komentuje nedávne Spoločné vyhlásenie o ospravedlnení z viery, nám dáva ďalšie svetlo do celej situácie:

Synergistický tlak v katolicizme

... Element synergizmu [pozn. dnešná podoba kresťanského realizmu] sa vyskytuje v celom katolíckom chápaní ospravedlnenia a ohrozuje absolútny charakter milosti v spasení. Tu nepomôže utiekať sa [pozn. to je to, čo katolícky teológ zvyčajne urobí] ku zložitým a rozpracovaným scholastickým [pozn. tu je zase pôvod tejto metódy] delikátnostiam v snahe o riešenie tohto problému.
Do zbierky chýba ešte tretí, a v našom pojednaní posledný, nástroj. John Robbins ho v jednom svojom článku opisuje takto.

Rímskokatolícka cirkev síce nevymyslela, no zato s entuziazmom prijala a zdokonalila ako svoju hlavnú teologickú metódu, umenie nejednoznačnosti. Jezuiti potom povýšili nejednoznačnosť z umenia na vedu. Ako kresťania sa nesmieme nikdy dať oklamať tým, že dvaja ľudia používajú tie isté slová, ale týmto slovám dávajú iný význam. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že význam pojmov je určovaný systémom, v ktorom sa vyskytujú. Asi žiaden zo spomenutých nástrojov nie je dnes tak veľmi úspešný a rozšírený ako tento, ktorý poslúžil už stovkám, ak nie tisíckam, rôznych spoločných dokumentov a vyhlásení. Dnešní protestanti sú takí nadšení z toho, že katolíci používajú tie isté slová ako oni a dokonca slová, ktoré sú v Biblii, že v záplave ekumenickej radosti prestali chápať tú najelementárnejšiu lekciu. Mali by si pozorne vypočuť vyššie citované varovanie Johna Robbinsa.

Na záver

V tejto chvíli by už malo byť jasné, ako je možné, že katolík môže prečítať napr. 1 Korintským 15:1-3 a prehlásiť, že tieto verše učia spasenie cez katolícky systém sviatostí. Jeho pracovné trojčatá, tak ako sme ich vyššie opísali, mu dávajú skoro nekonečný manévrovací priestor. Stále má miesto, kde uniknúť, aj keď to vyzerá už úplne beznádejne. Je to ako vo filmoch s Jamesom Bondom, kde hlavný hrdina nakoniec vždy použije nejakú novú technológiu, s ktorou sa dokáže dostať aj zo situácie, kde si všetci diváci myslia, že je po všetkom. Alebo ak si požičiam príklad z rozprávok, interakcia s katolíckou dogmatikou je ako boj so sedemhlavým drakom. Keď odseknete jednu hlavu, vyrastú namiesto nej ďalšie tri. Tak je to aj s ekumenickým hodom kockou. A ak práve došli všetky argumenty, stále tu je ešte jeden, ktorý je vždy pripravený v zálohe: „Ale vy ste ešte určite nečítali knižku XXX od autora YYY, ktorá vyšla len teraz minulý mesiac a ktorú mi nedávno poslal môj dobrý priateľ PPP, ktorého vy nemáte to šťastie poznať, a kde sa tento problém BBB rieši práve z tohto nového uhľa pohľadu UUU, podľa najnovšieho stanoviska predstaviteľa JJJ, ktorého vysvetlenie odporučila aj komisia KKK.“ O tomto však budem hovoriť viac v samostatnom článku. Najhoršie na tom všetkom je to, že aj keď si urobíme domácu úlohu pri štúdiu katolíckych a ekumenických spisov akokoľvek poctivo, nikdy nevieme, aký bude výsledok najbližšieho hodu teologickou kockou. O tom to totiž celé je. Hod kockou robí kvôli svojej nevypočítateľnosti veci nadmieru obtiažnymi. Nie je však dôvod ľakať sa. Víťazstvo pre naše myslenie a život prichádza vo chvíli, keď si uvedomíme, že pretože ekumenická teologická metóda je od základu chybná, sú chybné aj všetky výsledky, ktoré zakaždým prináša. Navyše, aj keď by na chvíľu priniesla zdanlivo biblické výsledky, tieto sú neplatné, pretože boli dosiahnuté porušením biblických pravidiel hry. Biblia odmieta takúto hraciu kocku a s ňou odmieta aj všetky potenciálne výsledky a kombinácie. Keď však biblický kresťan prejde za oponu, náhle uvidí to, čo bolo jasné od začiatku:

Biblické kresťanstvo a rímske náboženstvo sú si navzájom opakom.

Rím bude za pomoci svojich troch dôležitých nástrojov tvrdiť, že to tak nie je a že opak je pravdou. My odmietame tvrdenie Ríma, pretože od základu odmietame jeho teologické metódy. Žiadne množstvo leštenej rétoriky a slovnej gymnastiky nemôže zmeniť túto skutočnosť. Nech Boh pošle svoju pravdu a svoje svetlo.

	Hledej
	Je a svátek má Rostislav. Vytvoření registrace