Jezuiti

Páter Ralf (Ralph, Rudolf) Corby sa narodil v írskom hlavnom meste Dubline 25. marca 1598. Jeho rodičia boli Angličania a horliví katolíci. Do Írska sa vysťahovali, aby unikli prenasledovaniu katolíkov v Anglicku. Ich rodinné meno bolo Corbington.
     Keďže však ani v Írsku neboli bezpeční pred prenasledovaním, odsťahovali sa na európsku pevninu do španielskeho Nizozemska (Flámska), terajšieho Belgicka. Tam sa dve Ralfove sestry stali v Brusseli benediktínskymi rehoľnými sestrami. Po ovdovení sa k nim pripojila aj matka. Dvaja Ralfovi bratia sa stali jezuitmi.
     Ralf začal študovať v anglickom kolégiu vo francúzskom meste St. Omer. Odtiaľ prešiel do Španielska, kde študoval filozofiu a teológiu v mestách Sevilla a Valladolid. Tam bol aj vysvätený za kňaza. Ako kňaz sa r. 1624 vrátil do Flámska, kde vstúpil do jezuitskej rehole. Duchovnú a študijnú rehoľnú formáciu si vykonal v mestách Watten, LiŹge a Gand. V r. 1631 mu predstavení dovolili odísť do nebezpečnej anglickej misie.
     Dvanásť rokov (1632–1644) pôsobil v grófstve Durham v severovýchodnom Anglicku. Nemohol veľa kázať, lebo bol postihnutý pľúcnou tuberkulózou s častým vykašliavaním krvi. Bol však neúnavný v drobnom apoštoláte a dobročinnosti. Nenápadne chodil od dediny k dedine, slabých posilňoval vo viere, odpadlíkov privádzal naspäť do Cirkvi, pomáhal chudobným. Preto ho všeobecne nazývali otcom a apoštolom. To však nebolo po vôli odporcom katolíckej cirkvi. Sliedili po ňom, až ho 8. júla 1644 pristihli v jednom dome pri slúžení svätej omše. Ozbrojenci ho nalodili na čln, kde už bol iný kňaz – John Duckett, ktorého chytili krátko predtým, keď pokrstil dve deti. Oboch odviezli do Londýna, kde ich zatvorili do väzenia Newgate.
     Tam mal Ralf Corby možnosť udržiavať spojenie s priateľmi. Tí mu chceli vymôcť omilostenie. On ho však nechcel pre seba, ale pre svojho spoločníka Ducketta, ktorý bol mladší a zdravý. Napokon sa nič z toho neuskutočnilo, lebo parlament vydal v tom čase dekrét, podľa ktorého katolíckych kňazov nebolo možné omilostiť.
     Obaja kňazi boli odsúdení na smrť 4. septembra 1644. Poprava sa mala konať o tri dni neskôr. Počas týchto troch dní navštívili odsúdencov mnohí priatelia a sympatizanti. S pátrom Ralfom Corbym sa takto stretli aj španielsky a francúzsky veľvyslanec, ako aj veľvyslanec nemeckého cisára. Španielskemu a francúzskemu diplomatovi sa poďakoval za to, že mohol študovať v ich krajinách; pre matku francúzskeho kráľa daroval medailu a ruženec. Ráno 7. septembra pred popravou mohli kňazi vo väzení slúžiť svätú omšu, na ktorej sa zúčastnili francúzsky markíz de Brossay a kňažná de Guise; týmto mohli podať kňazi aj sväté prijímanie.
     Po bohoslužbe sa ujali kňazov drábi. Odvliekli ich na popravisko Tyburn, kde ich obesili a ešte živým vytrhali vnútornosti a rozštvrtili ich telá.
     Oboch vyhlásil za blahoslavených pápež Pius XI. v decembri 1929.

Narodil sa pre vyššie veci
Sv. Stanislav Kostka

       Narodil sa 28. októbra 1550 v poľkom Rostkove. Jeho otec bol šľachtic a zastával úrad kaselána a kráľovského senátora. Otec sa domieval, že jeho sy dosiahne vysoké postavenie. V roku 1564 ho posiela na štúdiá do Viedne, do jezuitského kolégia. Ubytoval sa v jezuitskom ústave. O rok tento ústav cisár Maximilián II. určil na iné účely. Stanislav sa odsťahoval so svojim starším batom Pavlom a vychovávateľom Biliskym do domu protestanta Kimberkera. Jeho brat Pavol a vychovávateľ mali radi svetácky život. Naopak Stanislav túžil viac po duchovnej sústredenosti a modlitbe. Jeho spoločníci sa mu posmievali a neraz mu aj násilím prekazili modlitbu. Bol ctiteľom sv. Barbory, ktorú posieval o to, aby ho v hodime smrti ochraňovala, nakoľko ona je patrónkou dobrej smrti. V decembri 1565 Stanislav ťažko ochorel. Brati Pavol a Bilinsky si mysleli, že keď si trochu oddýchne, vyzdravie. No mýlili sa . Stanislav ostal naďalej chofý a privolaný lekár konštatoval, že nádej na jeho uzdravenie je nepatrná. Chorí prosil o kňaza, ktorý by mu priniesol Sviatosť Oltárnu. Brat však pevne veril, že Stanislavova choroba nie je až taká vážna a kňaza nezavolal. Potom sa Stanislavovi zjavila Panna Mária a do náručia mu vložila svoje Božie Dieťa a povzbudila ho, aby vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Stanislav vyzdravel a usilovne pokračoval v štúdiách. Pritom požiadal otca, aby mu povolil vstupiť do novej rehole. Otec však o tom nechcel ani počuť. Prijal by, ak by Stanislav poctil slávny rod ešte tak purpurom kardinálov, ale nie chudobou rehoľníka. Pavol a Bilinsky robili všetko preto, aby Stanislava odhovorili od jeho úmylsu. Napokon sa rozhodol že utečie. Potajomky, aby to nik nezistil, odišiel z domu preoblečený. Keď to Pavol zistil, sám ho išiel hľadať. Prešiel už kus cesty. Stretá žobráka a pýta sa ho, či azda nevidel ísť okolo nejakého šľachtického mladíka. Odpovedal, že nevidel, za čo dostal do trasúcich sa rúk peniaze. Tým žobrákom bol sám Stanislav.
     10. augusta 1567 odišiel z Viedne. Prichádza do Augsburgu, kde bol vtedy provinciál Peter Kanízius. Tam požiadal o prijatie do rehole. Kanízius ho poslal do Dillingenu, do jezuitského kolégia, aby ho preskúšali v povolaní. Prekonal všetky skúšky a preto ho predstavený poslal do noviciátu v Ríme, na Kvirinali. Kanízius tiež poslal list generálovi, v ktorom ho oboznámil o schopnostiach Stanislava, o jeho charaktere a rehoľnom povolaní. madziiným napísal: „Čakáme od neho veľké veci.“ František Borgiáš, vtedajší generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, ho prijal. V noviciáte vynikal veselosťou a nábožnosťou. Dlhá a namáhavá cest z Viedne do Dillingenu a odtiaľ do Ríma podlomila jeho zdravotný stav. Stanislav na to nedbal a usiloval sa ešte väčmi plniť si svoje povinnosti. Ostatní novici v ňom videli vzor, ako možno prežívať svoje zasvätenie.
     V lete 1568 dostal vysoké teploty. Spokojne a s radosťou prijal chorobu a zveril sa Panne Márii. 15. augusta 1568, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, zomrel v kruhu svojich spolubratov.
     Často hovorieval, že sa narodil pre vyššie veci. Jeho cieľom bolo nebo a večné spojenie s Najsvätejšou Trojicou. Keď ho chválili, neprikladal tomu veľkú dôležitosť, chcel len to, čo sa ľúbilo Bohu. Aby pokročil v čnostiach, modlil sa a umŕtvoval. Modlitba svätého ruženca mu bola silou a zbraňou.
     Stanislav je patrónom študujúcej mládeže a zároveň i patrónom  noviciátu.