Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že jej pôvod siaha do smrti, zmrtvýchvstania a nanebovstúpenia Ježiša Krista približne v roku 30 n.l. Katolícka cirkev sa vyhlasuje za Cirkev, pre ktorú zomrel Ježiš Kristus, Cirkev, ktorá bola zriadená a vybudovaná apoštolmi. Je toto skutočný pôvod katolíckej cirkvi? Naopak. Aj zbežné čítanie Nového zákona odhalí, že katolícka cirkev nemá svoj pôvod v učení Ježiša ani Jeho apoštolov. V Novom zákone nie je žiadna zmienka o pápežstve, uctievaní / zbožňovaní Márie (alebo nepoškvrnenom počatí Márie, trvalom panenstve Márie, nanebovstúpení Márie či Márii ako spoluvykupetiľke a sprostredkovateľke), orodovaní svätých v Nebi za naše modlitby, apoštolskom následníctve, nariadeniach cirkvi fungujúcich ako sviatosti, krste detí, vyznaní hriechu kňazovi, očistci, odpustkoch alebo rovnakej autorite cirkevnej tradície a Písma. Takže ak nie je pôvod katolíckej cirkvi v učení Ježiša a Jeho apoštolov podľa toho, ako je to zaznamenané v Novom zákone, aký je teda skutočný pôvod katolíckej cirkvi?

Prvých 280 rokov histórie kresťanstva bolo kresťanstvo zakázané Rímskou ríšou, pričom kresťania boli tvrdo prenasledovaní. Toto sa zmenilo po „obrátení” rímskeho cisára Konštantína. Konštantín „legalizoval” kresťanstvo Milánskym tolerančným ediktom v roku 313 n.l. Neskôr, v roku 325 n.l., Konštantín zvolal koncil v Nikaii ako pokus o zjednotenie kresťanstva. Konštantín si kresťanstvo predstavoval ako náboženstvo, ktoré by mohlo zjednotiť Rímsku ríšu, v tom čase sa už nachádzajúcu v počiatočnej fáze rozpadu a rozdelenia. Hoci sa to mohlo zdať ako pozitívny vývoj pre kresťanskú cirkev, avšak to, čo bolo jeho výsledkom, určite nebolo pozitívne. Rovnako ako Konštantín odmietol úplne prijať kresťanskú vieru, ale namiesto toho aj naďalej pokračoval vo svojej pohanskej viere a svojich pohanských praktikách, tak aj kresťanská cirkev, ktorú Konštantín propagoval, bola zmesou skutočného kresťanstva a rímskeho pohanstva.

Konštantín zistil, že v rámci tak obrovskej, expanzívnej a rôznorodej Rímskej ríše – nie každý bude súhlasiť s opustením svojho náboženského presvedčenia a namiesto toho prijme kresťanstvo. A tak Konštantín dovolil, ba priam podporil „pokresťančenie” pohanského náboženstva. Úplne pohanská a absolútne nebiblická viera získala novú „kresťanskú” identitu. Tu je niekoľko jasných príkladov:

(1) Kult Isis, náboženstvo egyptskej matky bohyne sa absorbovalo do kresťanstva, pričom Isis nahradila Mária. Mnoho titulov používaných pre Isis, ako „Kráľovná nebies”, „Matka Božia” a „theotokos” (Bohorodička) sa prisúdilo Márii. Mária získala mimoriadne dôležitú úlohu v kresťanskej viere, ďaleko nad tým, čo jej prisudzuje Biblia, a to s cieľom prilákať uctievačov Isis k viere, ktorú by inak nikdy neprijali. Mnoho chrámov Isis bolo fakticky premenených na chrámy zasvätené Márii. Prvé zjavné náznaky katolíckej Marianizácie sa objavujú v spisoch Origena, ktorý žil v Alexandrii v Egypte, hlavnom centre uctievania Isis.

(2) Mitraizmus bolo náboženstvo v Rímskej ríši v 1. až 5. storočí n.l. Bolo veľmi populárne medzi Rímanmi, hlavne medzi rímskymi vojakmi, pričom bolo pravdepodobne aj náboženstvom niekoľkých rímskych cisárov. Zatiaľ čo mitraizmus nikdy nezískal „oficiálny” status v Rímskej ríši, bol fakticky oficiálnym náboženstvom až do Konštantína, pričom nasledujúci rímski cisári nahradili mitraizmus kresťanstvom. Jednou z kľúčových čŕt mitraizmu bolo obetné jedlo, ktoré zahŕňalo jedenie mäsa a pitie krvi býka. Mitras, boh mitraizmu, bol „prítomný” v mäse a krvi býka a po skonzumovaní, udelil spasenie tým, ktorí sa zúčastnili jedenia obetného mäsa (teofágia, jedenie svojho boha). Mitraizmus mal aj sedem „sviatostí”, vytvárajúcich takú podobnosť medzi mitraizmom a rímskym katolicizmom, ktorú nemožno ignorovať. Konštantín a jeho nasledovníci našli jedoduchú náhradu za obetné jedlo mitraizmu v predstave Večere Pánovej / kresťanského prijímania. Žiaľ, niektorí prvotní kresťania už predtým začali spájať mysticizmus s Večerou Pánovou, pričom tak odmietali biblický koncept jednoduchej a úctyhodnej pamiatky Kristovej smrti a vyliatej krvi. Pokatoličtenie Večeri Pánovej spôsobilo prechod k obetnému stráveniu Ježiša Krista, v súčasnosti známemu ako katolícka omša / Eucharistia, a to úplne.

(3) Väčšina rímskych cisárov (a obyvateľov) boli henoteisti. Henoteista je ten, kto verí v existenciu mnohých bohov, sústredí sa však predovšetkým na jedného konkrétneho boha, alebo považuje jedného konkrétneho boha za nadradeného nad ostatnými bohmi. Napríklad, rímsky boh Jupiter bol nadradený nad rímskym panteónom bohov. Rímsky námorníci často uctievali Neptúna, boha oceánov. Keď katolícka cirkev absorbovala rímske pohanstvo, jednoducho nahradilo panteón bohov svätými. Rovnako ako rímsky panteón bohov mal boha lásky, boha mieru, boha vojny, boha sily, boha múdrosti, atď., tak aj katolícka cirkev má svätého, ktorý má „na starosti” každú z týchto a mnoho ďalších kategórií. Rovnako ako mnoho rímskych miest malo boha spojeného s daným mestom, tak aj katolícka cirkev poskytla „svätých patrónov” pre jednotlivé mestá.

(4) Najvyššia autorita rímskeho biskupa (pápežstvo) bola vytvorená s podporou rímskych cisárov. S mestom Rím ako centrom vlády Rímskej ríše a s rímskymi cisármi žijúcimi v Ríme, mesto Rím získalo dôležitosť vo všetkých aspektoch života. Konštantín a jeho nasledovníci poskytli svoju podporu biskupovi Ríma ako najvyššej autorite cirkvi. Samozrejme, že najlepšie pre jednotu Rímskej ríše by bolo, keby sa vláda a štátne náboženstvo sústredili na rovnakom mieste. Zatiaľ čo väčšina ostatných biskupov (a kresťanov) sa bránila predstave rímskeho biskupa ako najvyššej autorite, rímsky biskup napokon túto autoritu získal, a to vďaka moci a vplyvu rímskych cisárov. Keď sa Rímska ríša rozpadla, pápeži prevzali titul, ktorý predtým patril rímskym cisárom – Pontificus Maximus.

Dalo by sa uviesť mnoho ďalších príkladov. Tieto štyri by mali postačovať na dokázanie skutočného pôvodu katolíckej cirkvi. Samozrejme, že rímskokatolícka cirkev odmieta pohanský pôvod svojho vyznania a praktík. Katolícka cirkev maskuje svoje pohanské vyznanie pod vrstvami komplikovanej teológie. Katolícka cirkev ospravedlňuje a popiera svoj pohanský pôvod pod maskou „cirkevnej tradície”. Na základe poznania toho, že veľká časť jej vyznania a praktík je úplne cudzia Písmu, je katolícka cirkev nútená poprieť autoritu a dostatočnosť Písma.

Pôvod katolíckej cirkvi je tragickým kompromisom kresťanstva s pohanskými náboženstvami, ktoré ho obklopovali. Namiesto hlásania evanjelia a obracania pohanov, katolícka cirkev „pokresťančovala” pohanské náboženstvá a „pohanizovala” kresťanstvo. Zahmlievaním rozdielov a vymazaním osobitostí, katolícka cirkev naozaj získala atraktívnosť pre ľudí Rímskej ríše. Jedným z výsledkov bola katolícka cirkev, ktorá sa stala nadradeným náboženstvom v „Rímskom svete” po celé stáročia. Avšak ďalším výsledkom bola najdominantnejšia forma kresťanstva odpadavajúca od pravdivého evanjelia Ježiša Krista a pravdivého hlásania Božieho Slova. 2 Timoteovi 4:3-4 hovorí, „Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.

vložil ivanp