poslal chani V
jednom meste na budove mestského úradu možno čítať na pamiatku
zomrelým I. svetovej vojny takéto vyjadrenie:
„Predčasne
vás krivda vohnala do smrti. Preto zostanete večne medzi nami. A na
vašich hroboch spravodlivosť skvitne.“
Kto
spôsobil krivdu? V čom spočíva spravodlivosť zomrelých?
Neďaleko
je socha Hviezdoslava, ktorý je považovaný za najväčšieho
slovenského básnika.
Hviezdoslav
bol znepokojený vojnou a napísal protivojnovú báseň "Krvavé
sonety" krátko po vypuknutí vojny – v auguste, v septembri
1914. Pre svoj ostrý protivojnový a teda aj protištátny/ríšový
charakter nemohli byť cez vojnu zverejnené. Prvý krát boli vydané
až v roku 1919 v Prahe. Na Slovensku nákladom Matice Slovenskej
boli vydané až v roku 1930 s korektúrou. Na tejto básni je
vzácne, že autor dokázal konkrétne označiť vinníka, nie je to
len všeobecné konštatovanie, že vojna je zlá.
Hviezdoslav
bol starší pán a rýchlo pochopil nezmyselnosť vojny.
Teraz
časť prerozprávam, pretože Hviezdoslavova slovenčina je
nespisovná, náročná:
To tvoje
kresťanstvo je klam, faloš a mámenie.
Nevyhováraj
sa, že tí druhí sú pohania,
vraj
Tatari, Vandali, Húni. Čo stváraš,hovorí
o tom, že si sa vyučil za majstra ich remeslám.
K
oltárom lezieš, utiekaš sa do chrámov;v
srdci horíš pre modlárstvo,o
pokore a bázni len táraš,si
úskočný pred Bohom,.
Že
si vyslanec svetla?prostým
ľudom si násilne pobláznil rozum,a
s fanatizmom si opantal ich šije,Teraz
sú pokazení tvojím uvažovaním,Hovoríš
národom o Biblii,ale
krvavé evanjelium to je...
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/112/Orszagh-Hviezdoslav_Krvave-sonety/1#id2507192
Dobrý
učiteľ, keď vidí, že sa jeho žiaci stále mýlia pri nejakej
tej istej situácii, rozmýšľa ako im pomôcť. Jedna z možností
je nechať žiakov nech sa vzorovo a nárokom pomýlia a potom im
dôrazne povie: „A takto to nikdy nerobte!“ Táto pedagogická
metóda sa nemôže robiť často, ale keď sa to urobí raz, je to
veľmi účinné.
Niečo
podobné spravil najväčší učiteľ – Ježiš. Svojim učeníkom
odporučil, aby si kúpili meče. Keď mu povedali že majú dva,
povedal, že to stačí. Luk 22,36-38.
Keď
potom Peter vytiahol meč a použil ho, Ježiš povedal známe slová:
„daj svoj meč späť na miesto, všetci ktorí berú meč, mečom
zahynú“
Peter
sa snažil použiť meč na najušľachtilejší cieľ, aký si možno
predstaviť – aký existuje. Na ochranu Pána. Ale Ježiš mu
povedal jasne a dôrazne, že ani to nie je správne. To si mali
všetci kresťania zapamätať. Navždy.
A
keď nie na ochranu živého Pána, tak nie na
dobíjanie tkz. "božieho hrobu". To je v súlade s tým,
že kresťania majú milovať aj nepriateľov. Nech to znamená
čokoľvek, určite to neznamená učiť sa zabíjať, alebo priamo
zabíjať nepriateľov.Naproti
tomu môžeme čítať: Malý katechizmus katolíckeho náboženstva,
1970, str.62, od.213c: „Zodpovednosť za životy vo vojne nenesú
vojaci, ale štátnici. Vojakovi, povolanému do vojny, dávala
požehnanie aj rodná matka, aj Cirkev: prosili Boha o ochranu jeho
života.“
Taktiež
predstava vojaka ako dôsledne zvažuje po prečítaní KK2309
,
či sa zúčastní, alebo nezúčastní bojovej akcie, je nereálna,
hlavne keď to robí za peniaze. Podľa tohto postupu by vojak mal
zvažovať morálnu oprávnenosť, či škoda spôsobená útočníkom
bude trvalá, ťažká a istá; či sa už vyčerpali ostatné
možnosti; sú seriózne dôvody na úspech; použitie zbraní
neprinesie ešte väčšie neporiadky ako zlo, ktoré má byť
odstránené? Keď je vojak presvedčený, že všetky podmienky sú
splnené, môže sa zúčastniť bojovej akcie.
Pýtal som
sa starších ľudí na ich otcov ako bojovali v I. svetovej vojne.
Raz mi pani rozprávala, ako jej otec povedal farárovi, že striela
do vzduchu a nie do ľudí. Pán farár mu odmietol dať rozhrešenie.
Iný muž hovoril, ako jeho otec spomínal, že každá spoveď
vojakov sa končila slovami: "chlapci len dobre bojujte"Častá
námietka je, že kde by sme boli, keby sa "kresťania"
nebránili útokom tatarov a turkov v minulosti. Aj Lutherovi bolo
vytýkané katolíckou cirkvou, že bojovanie proti turkom považuje
za vzburu proti Bohu.
V
Biblii je opísaných viac situácii, kde Jahve zázračne zachránil
ľudí, ktorí ho poznali. (Poznať v hebrejčine znamená aj žiť
podľa poznania.) Ale prečo by mal Boh zachraňovať niekoho, kto
tak nechce žiť? Prirovnanie; samozrejme netýka sa to malých detí:
Neposlušné deti do značnej miery znemožňujú snahu rodičov, aby
im pomáhali. A prečo by mali rodičia pomáhať deťom, alebo
riešiť ich problémy, ktoré ich ignorujú?
Podľa
Tertulliana kresťania po svojom obrátení, armádu opúšťali a
ani k civilnej službe sa nestavali priaznivo.
Ešte
v 4. storočí cirkevní hodnostári napriek úzkym stykom s vládou,
otvorene kázali proti službe v armáde. Basileos z Kaisareie
hlásal, že každý vojak, ktorý vo vojenskej službe niekoho
zabije, má byť exkomunikovaný. Martin z Touru: "Som vojak
Krista a preto mi nie je dovolené bojovať." Biskup Paulinius z
Nole: "Nemaj už v láske tento svet, či jeho vojenskú službu,
lebo Písmo dosvedčuje, že kdokoľvek si tieto veci obľubuje, je
nepriateľom samotného Boha. Každý vojak s mečom je služobníkom
smrti a cudzia, či jeho vlastná preliata krv je jeho odpatou."
Dokonca aj pápež Damasus vyzdvihoval tých vojakov, ktorí keď sa
stali kresťanmi a odhodili zbraň, a boli ochotní podstúpiť
mučenícku smrť. Augustín už bol presvedčený, že vojny sú
niekedy nutným zlom a môžu byť aj spravodlivé.
Keď
bol zabitý rímsky generál Stilicho v roku 408, tak nasledoval
zákaz účasti pohanov v armáde, lebo boli nespoľahliví. Je to
smutné ocenenie "spoľahlivosti" vojakov-kresťanov.
Informácie
sú čerpané od profesora histórie Michaela Granta "Pád ríše
rímskej"
Putin
sa vyjadril: "Cirkev je pre bezpečnosť Ruska rovnako zásadná
ako jeho jadrový štít." Cirkvi takáto lichôtka nevadí, v
pravoslávnom časopise bola fotka Putina ako obeduje s manželkou s
popiskou, že sú vzorom pravých kresťanov.
Aj ešte súčastný pápež hodnotil správanie prvotných kresťanov ako
úplne iné, ako dnes. Dnes vraj už nemožno očakávať, že sa
kresťania tak budú správať.
Úvod
do kresťanstva, 2007, str 86: "Príliš ľahko sa nám to javí
ako fanatizmus patriaci k prvotnému obdobiu kresťanstva, a tým aj
ospravedlniteľný, ktorý však dnes nemožno v žiadnom prípade
nasledovať, že totiž kresťania odmietali za cenu ohrozenia svojej
existencie akúkoľvek formu uctievania cisára; že odmietali aj
najjednoduchšie formy, ako bol zápis na obetnú listinu, a boli
ochotní riskovať preto svoj život. Dnes by sa v týchto veciach
rozlišovalo medzi nevyhnutou lojalitou voči štátu a skutočným
náboženským aktom, aby sa našlo solídne východisko, a zároveň
by sa poukázalo na skutočnosť, že od priemerných ľudí nemožno
očakávať heroizmus."
Vynikajúcim
príkladom je Mária. V Jahveho očiach bola mimoriadne cenná a
dostala sa do náročnej situácie. Zázrakom otehotnela a mohla sa
dostať do konfliktu s okolím. Náboženskí vodcovia ju mohli
ukameňovať a jej snúbenec ju mohol zavrhnúť. V takejto situácii
sa naplno spoľahla na Boha a všetko dopadlo výborne. Je vzorom pre
všetkých, ktorým sa zdá, že sú situácie, keď sa už nedá
spoliehať na Boha.
