No azda najviac zo všetkých vecí, s ktorými sa stretal, sa ho dotýkalo odveké nezmieriteľné nepriateľstvo medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Napokon sa rozhodol, že bude misionárom zjednotenia medzi týmito dvoma kresťanskými spoločenstvami. A zdalo sa mu, že to bude môcť uskutočniť v reholi kapucínov. V jeho rodnom mestečku mali kláštor kapucíni benátskej provincie. Na tých sa obrátil. Tí ho ochotne prijali a poslali ho na dva roky predbežného štúdia do talianskeho mesta Udine. Tamojší predstavení mali obavy z jeho zdravia, ale čoskoro zistili, že v tom slabom tele je silný duch.

Rehoľný noviciát si robil v meste Bassano del Grappa. Začal ho 2. mája 1884. Spolu s rehoľným rúchom dostal rehoľné meno Fra (Brat) Leopold. Náročný program kapucínskeho noviciátu si plnil svedomito: časté pôsty, dlhé modlitby, dlhé mlčanie, horlivé štúdium rehoľných pravidiel, a to všetko pri skromnej strave. Keď mu predstavení kvôli chatrnému zdraviu chceli dovoliť výnimku, s vďačnou skromnosťou odmietol. Tak sa chcel pripraviť na tvrdý misionársky život.

Po noviciáte študoval filozofiu v Padove a teológiu v Benátkach. Kňazskú vysviacku prijal 20. septembra 1890. Prvú sv. omšu mal medzi spolubratmi; rodičia a súrodenci sa nemohli zúčastniť. Iba na diaľku im poslal novokňazské požehnanie a pamätal na nich v primičnej sv. omši. Po vysviacke si ešte rok dokončoval teologické štúdium.

Od r. 1891 do r. 1906 pôsobil v rozličných kapucínskych kláštoroch, kde pomáhal spovedať, vyučovať katechizmus a konal iné ponížené služby, ako bolo napr. žobranie o almužnu. Napokon v roku 1906 ho predstavení určili definitívne do Padovy, kde mal účinkovať predovšetkým ako spovedník.

Teda namiesto východnej misie,po ktorej tuzil, Padova. Páter Leopold prijal rozhodnutie predstavených s patričnou podriadenosťou. No pritom nezabudol na svoj ideál zmierenia. Ako spovedník chcel zmierovať s Kristom a Cirkvou tých bratov a sestry, ktorí boli od nich oddelení hriechom. Zároveň chcel všetky svoje námahy a utrpenia obetovať za zjednotenie kresťanov vo svojej otčine.

Spovedal v jednoduchej izbici pri kapucínskom kostole. Od skorého rána k nemu prichádzali kajúcnici všetkých spoločenských vrstiev: sedliaci a robotníci, študenti a majitelia tovární, dôstojníci a univerzitní profesori, biskupi, kňazi a rehoľníci. Niektoré dni ich bolo toľko, že neprišiel ani na obed ani na večeru. Pre spásu duší bol ochotný priniesť aj tú najväčšiu obetu.

Vo všeobecnosti bol veľmi láskavý voči kajúcnikom. Raz povedal istému spolubratovi: "Prečo by sme mali uponižovať duše, ktoré k nám prichádzajú zmieriť sa s Božou láskou? Či azda Ježiš uponížil Magdalénu, cudzoložnicu alebo mýtnika?"

Starostlivosť o večnú spásu ľudí ho zasahovala až do hĺbky duše. Raz sa mu prišiel zdôveriť istý vyšší námorný dôstojník, že pred mnohými rokmi nepripustil kňaza k zomierajúcemu priateľovi, hoci si to tento výslovne žiadal. Keď to páter Leopold počul, zdesený vyskočil a oči sa mu zaliali slzami. Potom prerývaným lamentujúcim hlasom začal hovoriť: "Čo si to urobil, syn môj? Čo si to len urobil? Vieš, čo znamená večný život? Prečo si vystavil svojho priateľa nebezpečenstvu večnej záhuby? Oh, oplakávam tvoj neľudský postoj. Oplakávaj aj ty svoj hrozný čin!"

Dôstojník sa pôvodne nechcel spovedať, ale ostal otrasený počínaním dobrého kňaza. Kajúcne sa vyspovedal a zmenil svoj život.

Keď istý neúprimný kajúcnik ospravedlňoval svoje hriechy a nedal sa presvedčiť o pomýlenosti svojich zásad, páter Leopold vstal, ukázal na dvere a prísno povedal: "Pánko môj, s Pánom Bohom sa nežartuje! Tam sú dvere, choďte a ostaňte vo svojom hriechu!" Vtedy sa dotyčný človek spamätal a podriadil sa kňazovým radám.

Páter Leopold Mandič neraz dokázal, že vidí do hĺbky svedomia svojich kajúcnikov, tak ako to vedel napr. aj sv. don Bosco,alebo sv. pater Pio i ini. Tiež viackrát predpovedal budúce udalosti, ako napr. budúce životné povolanie niektorých osôb, druhú svetovú vojnu a bombardovanie Padovy. Keď sa ho pýtali, či bude bombardovaná Padova a či bude zasiahnutý aj kapucínsky kláštor, odpovedal, že áno, ale že izbičke-spovednici sa nič nestane, lebo tam Boh preukázal veľa milosrdenstva úbohým hriešnikom. Predpoveď sa splnila pri bombardovaní 14. mája 1944. Páter vtedy už takmer dva roky nežil.

Po oslave zlatého kňazského jubilea v r. 1940 páter Leopold začal navidomoči chradnúť. V zime r. 1941 ho choroba pripútala na posteľ. Po prechodnom zlepšení sa mu znovu priťažilo v máji 1942. Vzali ho do nemocnice, kde sa mu po transfúziách krvi uľahčilo. Avšak lekári zistili, že má rakovinu hltana. Chorý už nemohol jesť a bolesti sa stále zväčšovali. Ale aj v chorobe spovedal. Tak 29. júla, t. j. deň pred smrťou, vyspovedal asi 50 kajúcnikov.

Dňa 30. júla 1942 o pol šiestej ráno vstal a šiel do kaplnky. Tam venoval hodinu rozjímaniu. Potom šiel do sakristie, aby sa pripravil na sv. omšu. Ale pri obliekaní omšového rúcha spadol bezvládne na zem. Spolubratia ho odniesli do jeho cely a uložili na posteľ. Páter Leopold sa prebral a predstavený mu udelil sviatosť pomazania chorých. Zomierajúci všetko pozorne sledoval. Po skončení obradov sa spolubratia ešte pomodlili tri Zdravasy a modlitbu Zdravas' Kráľovná. Otec Leopold sa modlil s nimi. Skončil slovami: "Ó, milostivá, ó, dobrotivá, ó, sladká Panna Mária".

Pohreb pátra Leopolda sa konal 1. augusta. Pre veľké množstvo ľudí sv. omša musela byť vo veľkom kostole v strede mesta. Aj ulice, ktorými prechádzal smútočný sprievod, lemovalo množstvo ľudí. Niektorí si kľakali na znak ucty, iní hádzali kvety na rakvu, keď prechádzala okolo.

Hrob obetavého zmieriteľa ľudí s Bohom a izbička, v ktorej spovedal, sa stali cieľom pútí a miestom mnohých omilostení. V máji 1962 sa so súhlasom pápeža Jána XXIII. začal beatifikačný proces. Keď otvorili jeho rakvu, našli jeho telo neporušené.

Kapucínskeho pátra Leopolda Bohdana Mandiča vyhlásil za blahoslaveného pápež Pavol VI. v máji r. 1976. A v októbri 1983 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.