poslal Nepřihlášený Joseph Ratzinger sa nechcel stať pápežom. Ešte počas života Jána Pavla II. chcel odstúpiť z vedenia Kongregácie pre náuku viery, stiahnuť sa do úzadia a viac písať a prednášať, no pápež mu vtedy nevyhovel. Je celkom možné, že sa pritom na svojho nemeckého priateľa usmial. Myslel to s ním dobre, aj keď proti jeho vôli. Neskôr, keď sa za zavretými dverami Sixtínskej kaplnky volil nástupca veľkého poľského pápeža, hovoril podľa svedkov Ratzinger o problémoch v cirkvi a vo svete natoľko otvorene, aby znemožnil svoje zvolenie. Opäť sa stal presný opak. Na jeho konci však ten nemoderný muž hľadel na zaplnené námestie pred San Pietrom. A hoci mal tento plachý Nemec v deň zvolenia už 78 rokov a v porovnaní so svojím predchodcom cestuje veľmi málo, uplynulých päť rokov si bez neho nemožno predstaviť.
.kontroverzný pápež?
Občas sa zdá, že si ho dejiny nebudú môcť pamätať inak ako "kontroverzného pápeža". Pre médiá od New York Times po denník Sme je ním už dnes. S jeho hodnotením to však raz historici predsa len budú mať ťažšie. Nie preto, že by sám Benedikt neprovokoval veľké kontroverzie. Naopak, sporom tejto doby sa nevyhýba, skôr ich opatrne vyhľadáva. V bavorskom Regensburgu sa nebál konfrontovať s islamom (hoci hlavnou témou jeho prednášky bol Západ), neskôr na Veľkú Noc verejne v Ríme pokrstil moslima, čo islam zakazuje, a keď bol na návšteve Turecka, za svoju priamosť pri hájení práv kresťanov si získal minimálne rešpekt. Nemenej zaujímavé sú však aj kontroverzie, na ktoré musí reagovať nie preto, že by si ich zvolil, ale pretože je k nim donútený. Nejde len o súčasný pedofilný škandál, ale aj o zákaz vystúpiť na univerzite La Sapienza pred dvoma rokmi či o obvinenia z antisemitizmu. Pápež si však vedome nezvolil ľahkú cestu. Občas sa zdá, že pre nekresťanský svet je predovšetkým hlavou cirkvi a pre kresťanov tak trochu politikom, ktorý ich núti pomenovať a riešiť problémy doby. Bol to slovinský marxistický filozof a kritik cirkvi Slavoj Žižek, ktorý v kritike dalajlámu povedal, že nie tibetský vodca, ale rímsky biskup kladie na svet morálne štandardy. Keď sa, naopak, Benedikt počas návštevy USA v apríli 2008 prihováral hispáncom, ktorí katolizujú tradične protestantskú Ameriku, hovoril k nim ako Tocqueville a zdôrazňoval, v čom všetkom je ich nový domov príkladom pre svet. Ako politik sa správa aj vtedy, keď hovorí o hraniciach Európy a následne cestuje do Ankary či pripravuje prvú štátnu návštevu pápeža v Británii.
.grék medzi pohanmi
Tento zvláštny pápež pritom provokuje našu dobu trochu neobvyklými prostriedkami. Darí sa mu to slovom. Teda niečím, na čo už rezignovali nielen mnohí politici, ale čoraz viac aj intelektuáli či umelci. Ešte pred zvolením za pápeža sa stal celosvetovo známym jeho termín diktatúra relativizmu. Neskôr priamo odmietol istý typ medzináboženského dialógu, o ktorom tak radi hovoria aj konzervatívni politici. Podľa pápeža by náboženstvá nemali spolu viesť teologický dialóg, pretože to nemôže viesť ku konštruktívnym výsledkom, ale naopak, mali by viesť (spolu s politikmi) diskusiu o praktických veciach. Jej výsledkom by mali byť garancie rovnakej náboženskej slobody od Ríma po Mekku. Inokedy sa zase správa ako intelektuál a politikov upozorňuje, že diskusia o globálnom otepľovaní by nemala viesť ku globálnym reguláciám, ktoré môžu predstavovať zbytočné riziko.
V čase, keď všetky televízie opakovali, že sa odmieta vyjadriť k posledným obvineniam a údajnej osobnej zodpovednosti v pedofilných škandáloch, sa na Malte osobne stretol s obeťami sexuálneho zneužívania. Nebolo to pred kamerami, ktoré milujú emócie, verejné vyznania a slzy, ale za zavretými dverami. A na prekvapenie médií, Benedikt sa v tom momente správal najmä ako kňaz a s obeťami zneužívania sa modlil. Úplne inak reagoval v polovici apríla počas neverejnej omše v malej vatikánskej kaplnke: "Drahí bratia a sestry, nemal som čas pripraviť si skutočnú homíliu," začal a povedal niečo, čo následne Vatikán zverejnil ako oficiálne stanovisko k škandálu. Benedikt pritom ani raz nepoužil slovo pedofília. V čase, keď médiá obviňujú cirkev za systémovú inštitucionálnu chybu a delikty spájajú priamo s celibátom, pápež citoval slová svätého Petra, obvineného pred Sanhedrinom, "Boha treba viac poslúchať ako ľudí". A súd s Petrom prirovnával k súdu so Sokratom. Podobný postup musí prekvapiť aj samotných katolíkov. Pápež to však robí premyslene, nabádaním k poslušnosti nehľadá alibi, ale prehovára priamo ku kňazom. Iróniou pritom je, že ten škandál vypukol práve v roku, ktorý pápež zasvätil kňazom, pretože v povolaniach aj prístupe ku kňazstvu cítil dlhodobú krízu, o čom písal už roky predtým.
.prísnejší meter
Päť rokov, ktoré uplynuli z pontifikátu Benedikta XVI., nie je pre dejiny dlhý čas. Zdá sa však, že nemecký pápež chce katolíkov vedome pripraviť na zmenený svet. Katolíci v západných krajinách si počas posledných storočí zvykli na život v tolerantnej spoločnosti, ktorá rešpektovala cirkevné školstvo, charity či osobitnú morálnu náuku. Lenže už príklad Veľkej Británie, kde štát zakročil proti katolíckym adoptívnym agentúram, ktoré nechceli dávať deti na adopciu homosexuálom, ukazuje, že to tak nemusí byť na veky.
Pedofilné škandály sú netolerovateľným zlom. Tým väčšmi, že v niektorých prípadoch došlo k systémovému zlyhaniu, keď niektorí biskupi v mene dobrého mena cirkvi problémy s pedofilnými kňazmi neriešili. Hoci podobné prípady sa vyskytli aj vo verejných inštitúciách a školách a k sexuálnemu zneužívaniu najčastejšie dochádza v rodine, je prirodzené, že svet médií kladie na katolícku cirkev s jej morálnou náukou prísnejší meter. Ak to katolícku cirkev pod Benediktom povedie k prísnejšiemu zaobchádzaniu s delikventmi a väčšej pokore, bude to pre ňu dobré: pripraví ju to na budúcnosť, v ktorej môže byť ešte menej vítanou inštitúciou než dnes.
.paradoxy
Ako budú teda súčasného pápeža hodnotiť dejiny? Priama zodpovednosť pápeža za pedofilné škandály alebo ich tutlanie sa nepotvrdila. V citovaných prípadoch nemal Benedikt žiadnu zodpovednosť (niektoré médiá používali ako argument proti Benediktovi prípady, na ktoré nemal vôbec dosah, keďže pravidlá kongregácie, ktorými získal Ratzinger právomoc nad riešením sexuálnych deliktov, sa zmenili až v roku 2001). Iróniou je, že to bol práve Benedikt, ktorý urobil z lásky tému svojej prvej encykliky, ktorá si získala obdiv a uznanie. Rozpory sa však s pápežovým menom budú zrejme niesť navždy. Otázne je ich hodnotenie. Ratzinger sa napríklad počas Druhého vatikánskeho koncilu ešte ako teologický poradca nemeckého biskupa priamo zaslúžil o zmenu inkvizičného úradu na Kongregáciu pre náuku viery. Neskôr, keď ten úrad viedol, ho pritom označovali za inkvizítora. Podobných paradoxov je viacero. Hoci ho médiá kritizovali za odmietanie ekumenizmu, žiadny pápež neurobil toľko pre porozumenie a zjednotenie s anglikánmi či dialóg s ruskou pravoslávnou cirkvou. Ako Nemec cítil osobitnú povinnosť pamätať na zločiny holokaustu, často o tom hovoril, a predsa médiá spochybňovali jeho kredit a vzťah k židom odvolávaním sa na antisemitské výroky biskupa Richarda Williamsona po tom, čo Benedikt zrušil jeho exkomunikáciu. K Ratzingerovým veľkým témam dlhodobo patrí vzťah viery a rozumu, jeho knihy sú bestsellermi, no napriek tomu, keď chcel vystúpiť na univerzite zriadenej pápežom, študenti a učitelia mu v tom bránili a dôvodili konfliktom vedy s náboženstvom.
Benedikt podnikol mimo Talianska zatiaľ iba 14 ciest, jeho odkaz sa však dostal do celého sveta. Nehovorí síce toľkými rečami ako Ján Pavol II., jeho knihy a homílie však vychádzajú vo vyšších nákladoch. Teraz sa zdá, že jeho pontifikát a vôbec cirkev sa pre sexuálne škandály ocitli v obrovskej kríze. Ale dnešné zdanie o jeho mieste v dejinách nerozhodne.
.jaroslav DaniškaPrevzaté z: http://www.tyzden.sk/casopis/2010/17/provokater-nasej-doby.html
Pár slov na obranu brata Jozefa:Som protestant, pompéznosť a monarchistická štruktúra rímskokatolíckej cirkvi mi nie je vlastná a v pápežovi nevidím Božieho zástupcu na svete, ale iba "brata v Kristovi". No chcem napísať pár slov na jeho obranu.
Zdá sa mi totiž, že my novinári sa voči Josephovi Ratzingerovi nesprávame férovo. Vyčítame mu, že nie je Ján Pavol II. a to, že je katolík, Nemec a pápež.
Joseph Ratzinger nastúpil na pápežský stolec po Karolovi Wojtylovi, človeku s neobyčajnou charizmou. Plachejší, premýšľavý kardinál bol od chvíle, keď prijal meno Benedikt XVI., v obrovskej nevýhode. Musel sa cítiť ako syn slávneho otca, ktorého budú stále prirovnávať k veľkému predchodcovi. My novinári sme mu to neuľahčili. Vzhľadom na to, že patril - mimochodom, podobne ako Ján Pavol II. - ku konzervatívnejšej strane cirkvi, vytvorili sme si z neho chladného, nemilosrdného inkvizítora, "božieho rotvajlera". Nepomohli jeho múdre slová, nepomohli encykliky Boh je láska a Spasení nádejou, nepomohli gestá pokory a pokánia v súvislosti s pedofilnými kauzami.
Potom brat Joseph (ako protestant ho hádam môžem tak nazývať) prekvapil svet tým, že je - katolík. Židov šokoval, keď nenamietal voči modlitbám za to, aby v Kristovi spoznali Mesiáša. Moslimov urazil, keď na univerzite zacitoval byzantského cisára zo 14. storočia o násilníctve Mohamedových nasledovníkov (pričom z kontextu vyplývalo, že s ním nesúhlasil). Nám protestantom zase pripomenul, prečo sme protestanti - že totiž rímski katolíci vnímajú svoju cirkev ako tú, v ktorej je plnosť spasenia. Namiesto toho, aby sme s ním nesúhlasili, neveriacky sme krútili hlavami nad tým, že ten pápež má názory celkom ako katolík...
Bratovi Josephovi nepomohlo ani to, že je Nemec, čo akousi historicko-kultúrnou skratkou znamená, že je v lepšom prípade chladný a nudný racionalista, v horšom, že je viac či menej skrytý nacista. A to, pri všetkej možnej kritike, veru nie je fér.
No a nakoniec: Benedikt XVI. je pápež. Reprezentuje najväčšiu kresťanskú cirkev so všetkými jej silami aj slabosťami a nemôže sa cítiť ináč, než ako priamy nástupca svätého Petra, ako "svätý otec", ako "sluha sluhov božích". Túto cirkev (a do menšej miery aj ostatné cirkvi) sme v posledných desaťročiach čoraz viac vnímali síce ako pôvabnú, ale anachronickú inštitúciu. Neviem presne, kde sa vzala predstava, že ide o nejaký spolok bezchybných a vyvolených. Veď predsa v každom kostole je kríž a vrcholom každej jednej omše je vyznanie "mea culpa, mea maxima culpa" a následné prijatie odpustenia v Kristovej obeti. Mnohí - veriaci aj neveriaci - by radi videli cirkev ako spolok morálne čistých jedincov. Ale nie je to tak. Cirkev pozostáva z ľudí, ktorí nedokážu žiť bez odpustenia. A nájdu sa v nej nielen pedofili, ale dokonca aj lakomci, zlodeji alebo pokrytci.
Brat Joseph Ratzinger, teda pápež Benedikt XVI. je v tej cirkvi ústrednou postavou. Prvých päť rokov svojho pontifikátu - a neboli to ľahké roky - zvládol podľa mňa celkom dobre. Na rozdiel od svojho predchodcu zažíva menej slávy a viac, oveľa viac kritiky. Pre cirkev, aj pre rímskokatolícku cirkev, je to nakoniec asi zdravšia situácia.
.juraj Kušnierik
