Rok 590 bol v Ríme katastrofálny. Prišiel mor, ktorý navštívil domy chudobných i bohatých. Dokonca aj pápež zomrel na túto strašnú chorobu. Jarné záplavy boli najhoršími v dejinách. Tiber prelomil hrádze a spôsobil obrovské škody. Lombardovia, divoký barbarský kmeň, ktorý napadol Taliansko, ohrozoval samotné mesto. Bolo málo potravín, občianska vláda sa rozpadla a nebolo nádeje, že budúcnosť bude lepšia.

Rím, kedysi pyšné hlavné mesto ríše, sa už nedokázal brániť. Aj tí najodvážnejší ľudia si mysleli, že sa blíži koniec sveta.

Na jar a v lete roku 590 prežíval päťdesiatročný mních Gregor ďalšiu úzkosť. Obával sa, že dostane list od cisára, ktorý vtedy býval v Konštantinopole stovky kilometrov na východ. Gregor dúfal, že ten list nikdy nepríde.

List, ktorý zmenil dejiny

Gregor pochádzal zo starobylej a mocnej rímskej rodiny. Začal svoju kariéru ako právnik. Keď mal tridsať rokov, vymenovali ho za mestského prefekta. Bol to najdôležitejší verejný úrad v Ríme. Ale po roku či dvoch zanechal svoju kariéru, aby nasledoval Božie volanie ku kláštornému životu. Inšpiroval ho príklad svätého Benedikta, ktorý zomrel, keď sa Gregor narodil. Inšpirovali ho aj jeho rodičia, ktorí sa vzdali svojho bohatstva a neskôr vstúpili do rehoľného spoločenstva.

Gregor založil malé kláštorné spoločenstvo v rodnom dome, ktorý zdedil, a začal žiť „najšťastnejšie roky svojho života“, ako to neskôr nazval. Boli to roky modlitby a štúdia – v ústraní, podľa jeho názoru mimo problémov a starostí tohto sveta. Ale jeho pokojný čas s Pánom bol príliš krátky. Roku 578 presvedčil pápež Gregora, aby sa dal vysvätiť za kňaza a stal sa jeho zástupcom na cisárskom dvore.

Gregor strávil v Konštantinopole šesť rokov. Neúspešne sa usiloval, aby cisár sľúbil, že pomôže ľuďom v Taliansku. Potom sa veľmi rád vrátil späť do svojho kláštora, kde sa čoskoro stal opátom. Ale jeho pokoj a odlúčenosť opäť netrvali dlho.

Keď v smutnom februári roku 590 pápež zomrel, Gregora okamžite zvolili za jeho nástupcu. V tej dobe si však cisári nárokovali právo schvaľovať rímskych biskupov a Gregor nemohol nastúpiť do úradu, kým neprišiel potvrdzujúci cisársky list. Kým čakal na list, modlil sa, aby ho odmietli. Na cisárskom dvore mal nepriateľov a dúfal, že sa postavia proti nemu. Dokonca napísal cisárovi a prosil ho, aby ho odmietol potvrdiť (ale starosta Ríma tento Gregorov list ľstivo zadržal a zničil).

Na Gregorovo veľké zdesenie prišiel v auguste cisárov list. 3. septembra sa Gregor stal pápežom.

Stal sa veľkým

Spoločnou črtou životopisov svätých, ktorí sa stali biskupmi, je ich zdráhanie sa prijať tento úrad. Bezpochyby to platilo aj pre Gregora. Neskôr napísal, že nastúpil na pápežský stolec „chorý v srdci“. Bolo mu ľúto za kláštorným životom a prežíval taký žiaľ, že nemohol ani hovoriť. Ale bol to dobrý kandidát na tento úrad.

Gregor bol samozrejme mužom modlitby. Ale mal aj vynikajúce vzdelanie, ktoré bolo v tých ťažkých časoch čoraz zriedkavejšie. Nadobudol skúsenosti pri spravovaní majetku svojej rodiny. A počas pobytu na cisárskom dvore veľmi dobre spoznal kľúčové osobnosti na najvyššej úrovni moci – a spoznal, ako málo môžu ľudia v Taliansku očakávať od cisára.

Táto príprava bola veľmi dôležitá, lebo len málo ľudí dostalo ponuku prijať takú veľkú zodpovednosť za takých ťažkých okolností. Svet, ktorý formoval Gregora a v ktorom prežil celý svoj život, smeroval ku koncu. Rím už nebol centrom ríše, ale stal sa vysunutým strážnym mestom. Mor a prírodné katastrofy decimovali jeho obyvateľov. Civilizácia podľahla barbarstvu a kedysi pyšná moc bola oslabená a neúčinná.

Tvoja vôľa, Pane, nie moja

Gregora vôbec nezaujímali tieto problémy. Nechcel nič iné než vrátiť sa do svojho kláštora a nechať svet, aby sa o seba postaral sám. Mal slabé zdravie. Prísny štýl života, ktorý prijal, spôsobil, že bol chronicky chorý a niekedy nevládny.

Ako sa tento mních, ktorý miloval pokoj, vyrovná s napätím medzi svojou túžbou po pokojnom živote a Božím povolaním do pápežského úradu? Niektoré jeho spisy naznačujú, že sa nikdy nevyrovnal so svojou situáciou. Napísal Komentár ku knihe Jób, v ktorej povedal, že je na svoj úrad dobre pripravený. Ale práve táto poučná a významná kniha o povinnostiach biskupov dáva nahliadnuť do jeho vnútorných zápasov.

Gregor v nej hovorí, že schopní muži, ktorí odmietajú bremená cirkevného úradu, lebo dávajú prednosť pokojnému životu, zrádzajú svojich blížnych i Boha, ktorý im dal dary. Mali by byť súdení pred stratenými dušami pre svoju sebeckosť. Naopak chváli tých, ktorí prekonali svoje zdráhanie sa a obavy s dôverou, že Božia sila bude prostredníctvom nich pôsobiť a vykoná to, čo nemôžu urobiť sami. Gregor zrejme hovoril z vlastnej skúsenosti.

Pápežove naliehavé problémy

Keď Gregor prijal úrad, videl – a to je dôkazom jeho veľkosti –, že staré riešenia už nefungujú. Boli potrebné nové prístupy a tie aj použil. Stali sa základom pre stredovek v západnej Európe.

Jeden z najnaliehavejších problémov, ktoré musel riešiť, boli Lombardovia, ktorí ovládali veľkú časť Talianska a chceli dobyť Rím. Bol to veľmi krutý kmeň, ktorý si nevážil civilizáciu, zničil celé mestá a obyvateľov odsúdil na otroctvo a hlad. Sám Gregor zaznamenal príbehy stoviek katolíkov, ktorých Lombardovia zavraždili, lebo sa nechceli zúčastniť na pohanských obradoch.

Gregor vedel, že Rím nemôže očakávať zmilovanie Lombardov ani ochranu cisára. Rozhodol sa použiť svoju pápežskú autoritu. Vzal záležitosti do svojich rúk a vyjednával o mieri s Lombardmi. Možno ich podplatil. Tým zachránil obyvateľov, ale rozhneval cisára, ktorý považoval tento Gregorov čin za krok obmedzujúci cisársku moc.

Pápeži boli takmer tristo rokov podriadení cisárstvu. Gregor zmenil charakter tohto vzťahu. Nárokoval si autoritu, ktorá bola podobná cisárovej autorite, a sústredil sa predovšetkým na duchovné záležitosti. Takto pripravil cestu pre západnú myšlienku oddelenia duchovnej a svetskej moci.

Gregor však nechcel, aby náboženské záležitosti nemali miesto vo verejnom živote. Položil základy pre myšlienku dvoch mocí v spoločnosti – duchovnej a občianskej. Praktické dôsledky tohto pohľadu sa uvádzali do života v priebehu ďalších päťsto rokov, niekedy s veľkými ťažkosťami.

Muž s mnohými darmi

Gregor sa nezastavil pri Lombardoch. Zreorganizoval pápežský úrad ako celok. Urobil z neho oveľa účinnejší nástroj na riadenie Cirkvi. Zachovali sa stovky úradných listov z jeho úradu. Dočítame sa v nich, ako povzbudzoval biskupov a iných cirkevných predstavených, no i karhal, keď to bolo nevyhnutné.

Vďaka Gregorovmu riadeniu sa výrazne zvýšili príjmy Cirkvi. Mohol potom vo veľkej miere pomáhať chudobným a podporovať občiansku vládu. Keď zomrel, pápež nebol len duchovným vodcom, ale aj najdôležitejším občianskym vodcom v Taliansku.

Gregor započal aj veľmi potrebné liturgické reformy. Po istom čase sa liturgické obrady na rôznych miestach výrazne odlišovali. V niektorých prípadoch boli odrazom heretických názorov alebo zahmlievali pôvodné katolícke učenie. Gregor urobil kroky k zjednoteniu liturgie a ďalší pápeži v tom pokračovali. Hoci dnes takmer s istotou môžeme povedať, že Gregor nie je autorom gregoriánskeho chorálu, jeho úprimný záujem o hudbu mohol podnietiť jeho neskorší vývin.

S veľkou energiou sa pustil do evanjelizovania nekresťanských častí Európy, v čom pokračovali jeho nástupcovia. Gregor bol napríklad prvým pápežom, ktorý poslal misionárov do Anglicka. Iniciatívy, ktoré započal, priniesli v ďalších storočiach obrátenie Európy a vytvorenie kresťanského sveta, spoločnosti ľudí rôznych jazykov a národností, ktorých spájala spoločná viera.

Gregor napokon napísal veľa biblických komentárov a homílií, ktoré sa v stredoveku čítali po celom svete. Spolu s Ambrózom, Hieronymom a Augustínom ho pokladáme za jedného z veľkých učiteľov starovekej Cirkvi.

Gregor „Veľký“

Hoci dnes svätého Gregora spomíname málo, sotva môžeme jeho vplyv zveličiť. Pred ním Rímsku cirkev oslabilo storočie vojen a heréz. Počas štrnástich rokov jeho pápežskej služby sa Cirkev odrazila k lepšiemu. Uzavrela mier s bojujúcimi mocnosťami (na istý čas) a dala finančne i teologicky do poriadku svoj dom. Hoci boli časy ťažké, Gregor budoval Cirkev, ktorá sa dokáže vyrovnať s problémami v budúcich storočiach.

Ale čo keby Gregor odmietol pápežský úrad? Pravdepodobne by sa nenašiel nijaký iný kandidát s takými schopnosťami. (Gregorovi bezprostrední nástupcovia neboli vynikajúci.) Lombardovia by možno dobyli celé Taliansko a potlačili by katolícku vieru. Ľudské utrpenie, ktoré Gregor dokázal zmierniť, by bolo oveľa horšie. Určite by sa odložila, možno aj o pár storočí, evanjelizácia Anglicka a zvyšku Európy.

Cirkev na Západe by bola oslabená. Jej biskupi by pravdepodobne boli naďalej podriadení cisárovi, ako to bolo bežné na Východe. Cirkev v Európe mohla byť v stredoveku veľmi vitálna vďaka nezávislosti na štátnej moci, ktorá bola dôsledkom Gregorových odvážnych činov. Aj jeho kláštorný život pomohol Cirkvi, aby mala veľký vplyv – predstavte si Európu bez kláštorov, mníchov, rehoľných bratov a sestier.

Prozreteľnosť v čase krízy dosádza na dôležité miesta ľudí, ktorých by sme tam my nedosadili. Niekedy sú to jednotlivci, ktorí nemajú zvláštny talent alebo schopnosti, ale dovolili Bohu, aby prostredníctvom nich pôsobil. A inokedy sú to veľmi talentovaní ľudia, ktorí sa rozhodli prijať Kristov kríž. Gregor bol jedným z nich.

Nie je prekvapením, že ľud Ríma Gregora hneď po smrti nadšene aklamáciou vyhlásil za svätého pre jeho svätý život a dielo, ktoré pre Cirkev vykonal. Podobne ako pri inom pápežskom pohrebe, ktorý nebol tak dávno, to isté mesto povstalo a spontánne iného pápeža vyhlásilo za Veľkého