Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“

V roku 1054 skutočne nastal veľký cirkevný rozkol. Rímsky patriarcha zrazu stál sám proti štyrom – carihradskému, alexandrijskému, antiochijskému a jeruzalemskému. Tým sa nepáčili pomery v rímskej cirkvi – postavenie pápeža, odpustky, čiže vykupovanie sa z hriechov, zavádzanie latinčiny, povinný celibát kňazov, snahy o prijímanie pod jedným spôsobom a  ďalšie veci. Hovorca Milan Gerka vysvetľuje, že to bolo logické, keďže „katolíci začali všetko podriaďovať Rímu, čo v prvom tisícročí neexistovalo.“

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“

Neomylný pápež?

Na otázku, či je pravoslávna cirkev jediná pravá, Gerka odpovedal, že je v nej úplná pravda. „Ak iné cirkvi učia isté veci inak ako my, a je to v rozpore s autentickým učením, logicky sú takéto nánosy deformáciami a nepravdami. Napríklad odpustky – ak človek úprimne ľutuje svoje hriechy, sú mu odpustené, určite za ne nemusí niečím platiť. Podľa nás tiež neexistuje očistec. To, či bude človek po smrti účastný na radosti alebo utrpení, záleží na tom, ako žil.“ Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem.

Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“ Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“

Zaujímavo v tomto kontexte pôsobia slová pápeža Jána Pavla II., ktorý kedysi v posynodálnej apoštolskej exhortácii uviedol: „Zasvätený život neprekvitá len v lone katolíckej cirkvi, zachováva si osobitnú životnú silu v mníšskej tradícii pravoslávnych cirkví ako podstatný rys ich totožnosti a vzniká či znovu sa objavuje aj v cirkvách a spoločenstvách, ktoré vznikli z reformácie. Vedomie tejto skutočnosti stáva sa impulzom ekumenizmu.“

• podľa RKC Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, podľa pravoslávnych len od Otca
• pravoslávni neuznávajú pápeža ako najvyššiu autoritu, odmietajú jeho neomylnosť v otázkach viery a mravov
• RKC hovorí o dedičnom hriechu, pravoslávni používajú iný termín – prarodičovský hriech
• pravoslávni neuznávajú odpustky ani existenciu očistca
• celibát u pravoslávnych duchovných je dobrovoľný

vložil ivanp