Grano Salis - Bozie dieta,

Bozie dieta.

Zo zivota blahoslaveneho Piera Giorgia Frassatiho.

"Apoštolát ohlasovania je jedným z najkrajších a najpotrebnejších! Mladí, priblížte sa k svojim priateľom, ktorí žijú mimo Cirkvi…” (Z prednášky Piergiorgia Frassatiho katolíckej mládeži v Polone, 29. júla 1923

Bl. Pier Giorgio pochádzal z piemontského kraja v severozápadnom Taliansku. Narodil sa 6. apríla 1901 v Turíne ako prvé dieťa vplyvných buržoáznych manželov Alfréda, žurnalistu denníka „La Stampa“ a Adelaide, uznávanej maliarky. Napriek nábožensky striktnej výchove rodičov zažíval Piergiorgio radostné a pokojné detstvo spolu so svojou, o rok mladšou a veľmi milovanou sestrou Lucianou. Spočiatku individuálne vzdelávanie oboch detí súkromnými profesormi muselo nahradiť štúdium na štátnych školách. Piergiorgio ale ani tam výraznejšie nevynikal v štúdiu, hoci si uvedomoval jeho prvoradé postavenie. Viac sa u neho naplno preukazovala charizma v prejavovaní nesmiernej lásky a dobročinnej veľkodušnosti k slabším či neskoršia angažovanosť v rôznych školských, politických a cirkevných organizáciách.

Ovplyvnený ekonomickými a hospodárskymi problémami, spoločnosťou, ale i domácim prostredím si neskôr, počas štúdií banského inžinierstva, začal hlbšie uvedomovať silnejúci kontakt s biedou a chudobou. Napriek tomu sa tento šarmantný Talian, predstaviteľ moderného univerzitného študenta, venoval širokému spektru aktivít: atletika, lyžovanie, horolezectvo, divadelné a operné umenie, jazda na koňoch a autách. Nielen nimi sa udržiaval v zdravej psychickej i fyzickej kondícii. Každý deň sa snažil prijímať Eucharistiu a veľa nocí dokázal prebdieť v tichej adorácii. Oplýval entuziazmom, humorom a životným optimizmom. Odvaha a rozhodnutie bojovať za záchranu spoločnosti ho neopúšťali ani v období 1. sv. vojny či v čase osobných zranení z rozchodu s Laurou Idalgovou a stále silnejúcich konfliktov svojich rodičov. Aj z tohto dôvodu bol ochotný vložiť sa do aktívnej služby spoločnosti, odhodlanosti a pripravenosti podriadiť sa Božím zámerom.
Dôležitý medzník v Pier Giorgiovom živote nastal 28. mája 1922, keď sa spolu s viacerými mladými začlenil do Tretieho rádu dominikánov. V súvislosti s jeho aktívnou činnosťou laického dominikána je preto potrebné spomenúť tých, ktorí sprevádzali jeho duchovný rast: saleziáni, jezuiti, dominikáni, Karol Sonnenschein či teológ Karol Rahner.

Pier Giorgio, aj keď bol silný, nikdy nedôveroval sebe, ale vždy hľadel k nebu. Žil z Eucharistie, pretože vedel, že mladí včerajška, dneška i budúcnosti čerpajú silu k veľkým činom práve z tejto sviatosti.

„Keď k nám prišiel do tretej triedy gymnázia, prekvapil ma svojou ochotou pristupovať podľa mojej rady každý deň k sv. prijímaniu. Ihneď začal pristupovať k sv. prijímaniu niekoľkokrát do týždňa, a to s takou horlivosťou, že to napĺňalo obdivom, ale jeho dobrú matku i obavami. Domnievala sa, že si naplno neuvedomuje dosah svojho konania. Ja som ju ubezpečoval o opaku a skutočne čoskoro mohla pozorovať pokrok svojho syna v dobrom. Keď sa po jednom roku lýcea vrátil do ústavu, začal s každodenným pristupovaním ku sv. prijímaniu, od čoho potom do smrti neupustil.“ (P. Lombardi)

„Ježiš ku me prichádza každé ráno v Eucharistii a ja mu to len vo veľmi malej miere oplácam návštevou chudobných.“ bl. Pier Giorgio

Z prednášky Pier Giorgia mladým ľudom v Pollone:

„Vyzývam vás, celou silou svojej duše, aby ste čo najčastejšie pristupovali k Eucharistii; živte sa týmto chlebom anjelov a z neho získate silu na vnútorné zápasy, na boje proti náruživostiam a proti všetkým nešťastiam, pretože Ježiš Kristus sľúbil večný život a milosti potrebné na dosiahnutie tým, ktorí sa budú živiť svätou Eucharistiou.

A keď ste úplne spálení eucharistickým ohňom, budete môcť ďakovať Pánu Bohu, ktorý vás povolal, aby ste boli časťou jeho vojska a aby ste sa radovali v pokoji. Šťastie tohto sveta vám neprinesie pokoj, pretože skutočné šťastie, milí mladí ľudia, nepozostáva z radostí tohto sveta, ale v pokoji svedomia, ktoré máme, keď máme čisté srdcia a mysle.”

„Bolo to v roku 1920 počas nočnej adorácie v našom kostole „Santa Maria di Piazza“ v Turíne, o pol jedenástej večer. Išiel som práve do chóru, na nočnú adoráciu, keď som začul nástojčivé zvonenie zvonca. Otvoril som dvere a bol som prekvapený, keď som pred sebou videl neznámeho mladého muža, ktorý mi povedal, že prišiel na adoráciu. Upozornil som ho, že tejto noci nie je žiadna adorácia pre laikov, ale len pre rehoľníkov. Pokúšal som sa ho presvedčiť, aby sa vrátil domov, kým nie je neskoro a kým to nie je nebezpečné. Moje reči ho neodradili, naliehavo trval, aby som mu dovolil vykonať si adoráciu spolu s našimi rehoľníkmi. Jeho jemná nástojčivosť bola taká presvedčivá, že som nakoniec súhlasil. On, šťastný zo svojho úspechu, vstúpil do kostola. Vstúpil do chóru a po hlbokom úklone si kľakol do chórovej lavice. V priebehu hodiny, ktorú som strávil v jeho spoločnosti, som bol dojatý jeho správaním. Zaujalo ma, ako sa snažil, aby nezaspal. Napriek svojej únave a potrebe spánku sa postavil, o chvíľu čítal, potom sa modlil ruženec. Tak strávil celú noc až do štvrtej hodiny ráno. Potom požiadal o sväté prijímanie. Asi hodinu zotrval vo vďakyvzdaní. Bolo asi päť hodín, čas, keď sa otváral kostol pre verejnosť. On vtedy potichu odišiel.“ (Fra Ludovico dei Sacramentini)

„A keď je už reč o nočných adoraciách“, povedal jeden z jeho priateľov, „musím pripomenúť, že práve za týchto slávnostných okolností som mal príležitosť pozorovať a obdivovať jeho hlbokú vieru a zbožnosť. On, silný a prudký mladík, vydržal dlhé hodiny na kolenách. On, ktorý bol niekedy hlučný, zotrval ticho v modlitbe, on, ktorý budil vždy u každého záujem, vedel sa sústrediť na pokorné duchovné spojenie so svojím Bohom“.

Boh povolal Pier Giorgia do brán nebeského kráľovstva iba niekoľko dní pred jeho promóciou. Zomrel ako 24-ročný dňa 4. júla 1925 na následky detskej obrny, ktorá v tom čase patrila k nevyliečiteľným chorobám. Už v roku 1927 otvoril turínsky arcibiskup kardinál Fossati informatívny proces jeho blahorečenia. Mnohí za dôkaz neprestávajúceho životného šibalstva Pier Giorgia označujú rok 1981. Práve vtedy našli jeho neporušené telo s úsmevom na tvári a s ružencom v rukách.

Zanechané posolstvo tohto krátkeho jednoduchého života môže byť aj v súčasnosti pre mnohých oslovujúce. Najmä v tom, že nielen slovami, ale predovšetkým skutkami a žitím úplne „všedného života bolestí a radostí“, si možno získať srdcia ľudí a pracovať na svojej svätosti budovaním spravodlivejšieho a ľudskejšieho sveta. Život Pier Giorgia bol inšpiráciou dokonca aj pre pápeža Jána Pavla II., ktorý ho počas svojho pontifikátu dňa 20. mája 1990 vyhlásil za blahoslaveného.

	Hledej
	Je a svátek má Marcela. Vytvoření registrace