|
Právě je 463 návštěvník(ů) a 2 uživatel(ů) online: rosmano ivanp
Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde
|
Zaznamenali jsme 116500188 přístupů od 17. 10. 2001
|
| |
Hledání: Biblia a spoločnosť
Vloženo Sobota, 27. říjen 2012 @ 21:23:06 CEST Vložil: Stepan |
poslal chani Náboženských prameňov z druhého storočia je veľa, napr, Didache, alebo listy písané Ignatiom, Polykarp, Ireneus... Lenže my tieto listy od spomínaných apoštolských otcov nemáme priamo z druhého storočia, ale ako prepisy až z obdobia väčšinou po štvrtom storočí.
Pri
prepisovaní listy podliehali dobovým, teologickým predstavám o
štandarte. (Taká predstava sa môže rýchlo zmeniť, príklad z
dnešnej doby: Ján Pavol II nemal zásadné výhrady voči
používaniu mena Jahve, ale Benedikt XVI áno, a tak na Slovensku
behom krátkej doby božie meno postupne mizne v nových katolíckych
teologických materiáloch.)
Je
známe ako boli napísané-vymyslené falošné Ignatiove listy na
podporu teologických bojov, pretože v Biblii to nebolo napísané
tak ako si to predstavovali teológovia. Za dôležité sa považovalo
pripomenúť aj to, že Ignatius ako dieťa bol v náručí Ježiša,
ktorý ho požehnal. Možno je to pravda, ale prikladať väčší
význam spisom, ktoré vznikli po napísaní Biblie ako samotnej
Biblii nie je správne, navyše keď presná formulácia listov je
spochybnená. Samozrejme bola snaha zmeniť aj samotnú Bibliu1),
ale Autor Biblie sa postaral o to aby to v zásade nebolo
možné.
Je
nepochybné, že pisatelia Biblie toho museli počas svojho života
napísať oveľa viac, ako to, čo poznáme od nich dnes z Biblie.
Nepoznáme žiadny mimobiblický spis
od pisateľov Biblie. Skoro by sa
dalo povedať, že nepoznáme ani jeden spis, ktorý nepatrí do
Biblie a ktorý by mohla napísať nejaká osoba
spomínaná v Biblii. (Pokiaľ
nejaký spis budí takýto dojem, je to podvod, skutočný autor je
iný. Výnimkou by mohli byť niektoré výroky, ktoré povedali
verejné osobnosti vo svete, ktoré vystupujú v Biblii.) Keď písal
Pavol list Laodičanom – Kol 4,16, tak ho určite písal najlepšie
ako vedel, prosil svätého ducha o vedenie. To či bude, alebo
nebude inšpirovanou časťou Biblie, Pavol nemusel vedieť, ale
skutočný Autor určite už vtedy vedel, že nebude časťou Biblie;
a z ľudského hľadiska by to bolo ťažko rozlíšiteľné. Knihy
ktoré by mohli svojou úrovňou konkurovať biblickým knihám, sa
nezachovali, čo nie je náhoda a nerozhodoval o tom žiadny koncil.
List Laodičanom na prečítanie by bol určite hodnotnejší ako
napr. Tomášovo evanjelium, ktoré sa zachovalo a ktoré je plné
nezmyslov. Podobne starozákonné apokryfy jasne nedosahujú úroveň
Biblie.
Ako
sa môže prepisovaním zmeniť charakter informácie? Známy je
príklad Židovských starožitností od Jozefa Flavia. Mám na mysli
mimobiblický opis Krista. Grécky odpis pôsobí nedôveryhodne,
pretože Ježiš je tu vychválený, a Flávius bol žid, ktorý ho
zrejme nepovažoval za mesiáša. A tak si niektorí súčasní
učenci mysleli, že to je len neskoršia vsuvka dopísaná horlivými
„kresťanmi“, ktorú Flávius pôvodne nenapísal. Ale existuje
aj verzia, ktorá sa k nám dostala neutrálnejšou cestou ako čiste
kresťanskou cestou a tá už nepoužíva taký kvetnatý štýl. To
dodalo tejto stati o Kristovi dôveryhodnosť. Pre zaujímavosť
uvediem obidve verzie. Najprv
grécka verzia: „V té době
žil moudrý člověk Ježíš, ačli se má nazývat člověkem,
neboť konal
zázračné činy, byl učitelem lidí, kteří s radostí přijímali
pravdu, a získal mnoho Židů a mnoho lidí
z Řeků; toto byl Kristus. A když ho na udání našich
předáků odsoudil Pilát k ukřižování, neopustili ho, kdo ho
dříve milovali; ukázal se jim totiž
třetího dne opět živ, když boží proroci o něm předpověděli
toto i mnoho jiných podivuhodných věcí. A až doposud trvá
společenství křesťanů nazvaných podle
jeho jména“ (XVIII, 63-64).
A
teraz podľa arabského historika Agapiosa. Jeho citát bol zrejme
prekladaný zo syrštiny: „V té
době žil moudrý muž jménem Ježíš. Jeho způsob života byl
dobrý a byl znám jako ctnostný. A mnoho
lidí z Židů í z jiných národů se stalo jeho učedníky. Pilát
ho odsoudil k ukřižování a ke smrti.
Ale ti, kdo se stali jeho učedníky, neopustili jeho
učení. Říkali, že se jim zjevil třetí den po ukřižování a
že byl živ; podle toho byl pokládán za
Mesiáše, o němž proroci předpovídali zázraky.“ (Oba
úryvky sú citované s překladu L. Vidmana Nejstarší
zprávy mimokřesťanských autorů o křesťanech, sborník
Problémy křesťanství, Praha
1986). Ďalšie podrobnosti možno nájsť v časopise „Ateizmus“
2/1987, str.183-190.
Spoločenský
význam kresťanstva v prvom storočí bol nulový, žili na okraji
spoločnosti, a takto si pravé kresťanstvo predstavujem aj dnes.
Napríklad Filón Alexandrijský mal násť rokov, keď sa narodil
Ježiš. Bol to zámožný žid, Mojžiša považoval za najväčšieho
proroka, ale toho o kom Mojžiš písal, nepoznal – Ján5,45-47.
Paradoxné je, že rozvinul filozofiu o logos, a tak pripravoval
základy pre trojicu, ale o živého Mesiáša, ktorý bol jeho
súčastník sa nezaujímal, nenapísal o ňom ani slovo. „Kresťania“
– až po smrti apoštolov, keď sa im začala páčiť grécka
filozofia, napr Klement Alexandrijský – už v druhom storočí,
začali využívať Filónové myšlienky.
Plutarchos
je hviezda najvyššej triedy, ako v rímskom tak aj v gréckom
svete. Snažil sa opísať všetky zaujímavé osobnosti staroveku.
Myslím si, že z antických spisovateľov patrí dnes medzi
najpríjemnejšie čitateľných. (Niekedy sa spomína ako otec
moderného románu.) Zomrel začiatkom druhého storočia, ale o
Kristovi a kresťanoch sa nezmienil ani slovom, aj keď toho napísal
veľmi veľa. Dá sa to vysvetliť len tak, že počas jeho života
kresťania nič neznamenali. Bol to múdry a vzdelaný muž, určite
aj sympatický, ale Božiu múdrosť nemal – Mat11,25.
Obdobie
prvého storočia bolo výnimočné, Pavol napísal: „Lebo
tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude
odstránený ten, čo ho teraz zadŕža.“ – 2Te(So)2,7
Kto
zadŕža? Podľa komentára v katolíckom preklade: „Pre nás
záhadné tvrdenia.“
Keď
dám túto pasáž do súvisu s ďalšími textami, tak to nie je
záhadné tvrdenie. Poslednou prekážkou, čo ešte zadŕžala, boli
apoštoli, ktorí keď zomreli, tak došlo k odpadnutiu. O tomto
období už opisoval Ján, problémy, ktoré riešil, mali iný
charakter ako problémy ktoré riešil Pavol, napr v 1Kor –
(problémy nemravnosti, alebo lipnutie na židovstve.)
Ján
písal už o systémových chybách. Začali sa spĺňať Pavlove
slová – Sk 20,29-30 po mojom odchode prídu zlí... Ján sa
tejto doby dožil a píše o poslednej hodine (čistého kresťanstva)
a o antikristoch v množnom čísle – 1Jana 2,18-19. Skončilo sa
čisté uctievanie a nastala doba temna. Napríklad títo antikristi
popierali, že Ježiš prišiel v tele – 1Jána 4,2-3. Zrejme išlo
o vplyv gréckeho filozofického smeru – gnosticizmus, kde si
„kresťania“ mysleli, že všetky hmotné veci musia byť hriešne
a tak verili, že Ježiš neprišiel v zlom tele, ale skôr ako duch.
(Pritom sa zabudlo, že hriech sa prvý krát objavil v nebi, teda
nie v hmotnom tele; až potom na zemi.) Alebo dokonca začali
pochybovať o Ježišovi ako o mesiášovi – 1Jána 2,22.
Čo
bolo pohnútkou? Jednu možnosť predkladá William
Barclay. Píše, že problémy s ktorými musel Ján bojovať,
vychádzali od ľudí- „ich cieľom bolo urobiť kresťanstvo
intelektuálne úctyhodným..., ktorí poznali dobové intelektuálne
tendencie a prúdy a priali si vyjadriť kresťanstvo v pojmoch
týchto bežných filozofických názorov. Pochádzalo to od ľudí,
ktorí cítili, že prišiel čas, aby sa kresťanstvo vyrovnalo so
svetskou filozofiou a so súčasným myslením.“ 2)
Tradičné
cirkvi radi na svoju obhajobu uvádzajú text – ja som s vami po
všetky dni, až do skonania vekov – Mat28,20. Pravoslávna
cirkev zase upozorňuje, že pokiaľ v Ríme kresťanstvo len
vznikalo, v byzantskej časti už bolo pevne zakorenené. Je to
dôležité? Zoberme si ako model vyvolený národ. Budem sa držať
myšlienky, ktorú povedal Pavol, že všetko čo bolo kedysi
napísané, bolo nám napísané na poučenie – Rim15,4.
To
že Boh uzavrel zmluvu len so židmi, môže niekoho škrieť a na
židov sa pozerať so závisťou, že si ich Boh vyvolil a že bol s
nimi po všetky dni, na rozdiel od iných národov. Joel dokonca
napísal 2,27 že poznáte, že som uprostred Izraela...môj ľud
nebude na veky zahanbený. Lenže v skutočnosti židia ako národ
väčšinou na to doplatili, že boli vyvolení. Počas väčšiny
dní neposlúchali, aj s dôsledkami neposlušnosti. Jeremiáš
povedal: proroci prorokujú falošne, kňazi vládnu na vlastnú päsť
a môjmu ľudu to vyhovuje – Jer 5,31. Mal vtedy Boh na zemi
nejaký organizovaný ľud? Dokonca v Jer26,16 sa píše že to boli
kniežatá a všetok ľud, ktorí boli múdrejší v náboženskom
ohľade ako kňazi a proroci!
(Králi – Jehoachim,
Jehoachaz, Jehojachin, Sedekiáš a veľkňaz – Saraiáš mali hrať
prvú ligu, ale hrali aj keď o tom nechceli vedieť v ofsajde,
podobne ako kresťanské cirkevné autority o stáročia neskôr.
Prvá správa o pálení Biblie je v 36. kapitole Jeremiáša. Urobil
to ten, kto mal zastupovať Boha na zemi – kráľ Jehojachim.
1Pa29,23.)
Jahve
mal Jeremiáša, Ezechiela, potom Daniela a ešte niekoľko
jednotlivcov a tak vyzerala väčšina dejín Izraela. Ako
jednotlivci mali osoh z toho, že patrili k vyvolenému národu, ale
nemali ľahký život.
Keby
vyvolený národ bol poslušný, tak prichádzajúcemu Mesiášovi by
prišiel naproti veľkňaz, vyzliekol by svoj úradný odev a
odovzdal by mu ho a Kristus by našiel prosperujúce kráľovstvo,
ktoré neplatí dane Rimanom a neexistujúci izraelský, ľudský
kráľ by mu vzdal úctu a sňal by svoju korunu. Anjeli Ježišove
narodenie oznámili najdôležitejším vodcom v Jeruzaleme... ale to
všetko je iba fikcia. (neskoršie bolo oznámené vládcovi
Herodesovi narodenie Pána, ale s iného zdroja) Napriek
nepriateľskému prijatiu, Kristus sa vyjadril o izraelčanoch ako o
deťoch za ktorými prednostne prišiel – Mar7,27.
Keď
Boh odvrhol Izrael ako celok – Ž108,(11)12, podobne odvrhol
skazené kresťanstvo. Žiaľ po väčšinu dejín kresťanstva to
tak bolo. Vidieť to aj na tomto príklade:
Knihu
„Svätý Cyril a Metod horliví hlásatelia Božieho slova a verní
pastieri cirkvi“ je od katolíckeho biskupa Jána Hnilicu, kúpil
som ju v kníhkupectve spolku sv. Vojtecha. Sú tam zaujímavé
podrobnosti, aj keď s viacerými názormi nesúhlasím, napr že v
tej dobe bola slovenská reč. (Keď som si čítal nejaké časti
Kamaldulskej biblie, ktorá je z 18. storočia, tak som mal problémy
rozumieť „slovenčine“.) Kniha prezrádza zaujímavé
podrobnosti: Sympatické je, že autor sa snaží hľadať odpoveď
na otázku, prečo vierozvestcov neposlali zo západu, prečo museli
prísť z východu. Zaujímavá je tiež zmienka o tom ako sa v
pápežskom archíve odstraňovali a prepisovali dokumenty – str.
108.
na
str64 autor opisuje situáciu ktorú zažil Konštantín: „Keď bol
v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi, kňazi a
mnísi ako havrany proti sokolovi a vyzdvihli trojjazyčný blud,
hovoriac: Človeče povedz nám, prečo si učinil teraz Slovanom
knihy a učíš ich; tie nikto iný predtým nevynašiel, ani
apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec (Naziánsky),
ani Hieroným ani Augustín!“
Nedá
sa to odôvodniť tým, že „Judáš sa všade nájde“. Nie je
možné aby bolo veľa judášov a len jeden nejudáš.
Na
str85 autor píše ako pápež Hadrian II potvrdil slovenskú
liturgiu a potom nasleduje veľavravný komentár: „[solúnski
bratia] Pobytom v Ríme a osobným vplyvom dosiahli v liturgii také
privilégium, akým sa ani pred nimi ani potom až po II. Vatikánsky
koncil nikto nemohol pochváliť. Smeli používať slovenskú reč
aj v rímskom obrade.“ Z tohto komentáru aj keď nepriamo, ale
jasne vyplýva že používať materinský jazyk počas dlhého
obdobia bolo problematické.
Ďalej
autor píše o pápežovi Jánovi VIII. Na str 93 sa môžeme
dozvedieť, že pápež povoľuje slovenský jazyk na bohoslužby,
(nie jasne) ale už na strane 106nn je citát z buly „Quia te zelo
fidei“ od pápeža Štefana V. Citujem: „Avšak pobožnosti a
sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod
opovážil slúži slovenským jazykom, hoci sa pri najsvätejšom
tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí –
(my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou
zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia
do kliatby, aby sa toho odteraz nikto v nijakom prípade
nedopustil...“
Prečo
vôbec cirkev takéto problémy riešila ako je samozrejmosť
používania materského jazyka? Mala stáročia monopol na
vzdelávanie, stačilo sa pustiť do roboty. Veď prvotní pisatelia
Biblie použili hovorový jazyk, ešte aj preklad Vulgáta bol robený
aj s tým cieľom.
Napr.
aj pápež Gregor VII odmietol vyučovanie v slovanských jazykoch.
Pritom je katolíckou cirkvou považovaný za vzorného pápeža,
(vyhlásený za svätého). Podrobnosti sa dajú nájsť na
pravoslávnych stránkach, alebo 2.odsek:
http://www.dulos.cz/cz/jb/bk/1954.htm
.
Žiaľ
aj spomínaný kamaldulský preklad knižne nevyšiel, a tiež bol
pôvodne určený len pre kňazov.
Ešte
v roku 1936 bol vydaný katolícky nový zákon, na Slovensku, kde v
úvode k evanjeliam je napísané: „Napokon podotkneme i otázku:
či je potrebné čítať Písmo sv.? Pre duševné spasenie
nie je to nevyhnutne potrebné, čo vysvitá i z toho, že ho mnohí
ani nemôžu čítať, lebo nevedia, alebo nestačia čítať; ani
príkazu nijakého nieto, ktorý by to nakladal.“
Tento
prístup k Biblii poznačil ľudí. Dnes väčšina katolíkov na
Slovensku nečíta Bibliu ani raz za rok 3),
aj keď oficiálny názor na Bibliu sa už zmenil. Ján
Pavol II rozumne uznal, že kresťania potrebujú pravidelne čítať
Sväté Písma. Vyzval ľudí, "aby pestovali silnejší a
častejší kontakt s Božím Slovom". A dodal: "Naučiť
sa čítať Sväté Písma je pre veriaceho základnou vecou. Je to
prvý krok v procese, ktorý pokračuje rozjímaním a potom
skutočnou modlidbou." Pápež povzbudil "všetkých, ktorí
hľadajú pravdu, aby chodili tak, že sa každý deň budú
sýtiť z chleba Slova života". Prevzaté z týždeníka
L´osservatore Romano, anglické vydanie z 23. júla 1997, strana 1,
článok "Sacred Sripture is source of spiritual life." Kto
to naozaj robí?
Hneď,
možno len 10 rokov po smrti apoštola Jána písal takzvaný biskup
Ignatius Antiochijský (Smyrňanom ods.8, prvá veta): “Dbajte aby
ste všetci nasledovali episkupa – ako J Kristus nasleduje svojho
Otca. A nasledujte presbyterstvo, teda skupinu starších mužov, ako
by to boli apoštoli.” Zrejme v každom zbore malo byť
niekoľko presbytrov a jeden episkup s vyššou autoritou, čo už
bol nenápadný ale jasný odpadlícky názor. Možno to niekto
považuje za tradíciu, ale s Bibliou sa to dá stotožniť len ak sa
čierne vyhlási za biele a biele za čierne. Tak bol položený
základ pre pomaly sa oddeľujúcu sa triedu duchovenstva – (grécky
kňaz je jereys). Ešte asi v roku 155 nebola známa trieda kňazov,
vyplýva to aj z KK1345 - o omši. Je to list ktorý píše Justín
pohanskému cisárovi: „V deň nazývaný dňom Slnka všetci
či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to
isté miesto. Keď lektor skončí, predsedajúci v
príhovor napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých
vecí...“ Nech už deň slnka znamená čokoľvek, nie je to každý
deň. Lektor a predsedajúci nie je kňaz.
V
gréckych písmach sa vyskytujú dva výrazy – presbiteros a
episkupos. Výraz presbiteros etymologicky poukazuje skôr na zrelosť
– vážená osoba a episkupos na zodpovednosť tej istej osoby -
dohliadateľ. V Biblii nikde nenachádzame výraz, 'biskupi a
presbiteri', ako by to boli dve samostatné organizačné stupne,
alebo rozdielne osoby. Napr Fil 1:1 Pavol píše, o episkupoch, teda
v množnom čísle a diakonoch v zbore vo Filipách. (O diakonoch
naozaj možno hovoriť ako o skupine, ktorá je organizačne nižšie
ako episkupovia) A jeden z najznámejších apoštolov, o sebe
hovorí ako o presbiterovi – 1P5:1. Biskup nie je presbiterom
nadradený.
Zaujímavá
je poznámka pod čiarou v JB Fil1,1 „Episkupové nejsou ještě
biskupové, nýbrž presbyteři“ (Správne, stali sa nimi až po
smrti apoštolov, v rozpore s Bibliou.) V 1P5,1Peter o sebe a
druhých hovorí ako o starších, a vo vysvetlivke je: „Petr zde
slovu ponechává jeho etymologický význam starší v protikladu k
výrazu mladší.“ Lenže celý kontext vylučuje takýto výklad,
nakoniec slovenský katolícky preklad dáva takýto výklad:
„Starších to je predstavených cirkevného spoločenstva.“ V
poznámke JB k Tit1,5 sa správne píše o prechode
episkopov-presbyterov k biskupovi až v čase Ignatia čo bol asi
prvý odpadlícky krok.
1)Dnes
sa vie, že bola snaha robiť dodatky aj do samotnej Biblie. Uvediem
tri konkrétne príklady z NZ:
A)Zaujímavý
je vývoj komentárov ku textu 1J5,7-8 v katolíckych Bibliách –
v poznámkach pod čiarou:(Pretože traja sú, ktorí svedčia
na nebi: Otec Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.)
a)Hlinkov
preklad z roku 1913: „Tu je vyslovené tajomstvo
najsvätejšej Trojice“
b)Lazíkov
preklad z roku 1952: „Je možné, že je to iba neskoršia
vsuvka, ale i vtedy veľmi výstižná“
c)Porubčanov
preklad z roku 1967: „Ale to je len neskoršia špekulatívna
poznámka“
d)Súčasné
katolícke preklady: „ “, vsuvka samozrejme už nie je ani v
hlavnom texte.
Nestle-Aland
tento dodatok len pripomína pod čiarou v latinčine, teda v
jazyku, do ktorého naozaj patrí.
Prečo
až na konci 20. storočia Biblia na tomto mieste vyzerá tak ako
bola pôvodne napísaná? Určite nie preto, že by biblickí učenci
o tom v minulosti nevedeli. Zrejme tlak
sveta, tradícia a teologické predstavy sú silnejšie ako poctivosť
biblických učencov.
Na
druhej strane, záleží na tom, čo je a čo nie je v Biblii?
B)Pericope
de adultera=(stať o cudzoložnici Ján8,1-11). Chýba v najlepších
kódexoch, nikto zo starovekých pisateľov nenapísal komentár k
tejto stati, aj keď je to veľmi obľúbená a známa stať z
Jánovho evanjelia (kto je bez viny, nech hodí kameňom). Biblickí
učenci sa zhodujú v tom, že pôvodne v Biblii nebola, ale ako
teológovia ju považujú za súčasť Biblie.
C)Ešte
staršieho dáta je dodatok k 16. kap. Marka. (Chýba v Sinajskom a
Vatikánskom kódexe, ale svedčí o ňom už Ireneus.) Prof Heriban
ako biblický učenec sa vyjadril: „na základe textovej kritiky sa
došlo k záveru, že Evanjelium podľa Marka sa pôvodne končilo
textom 16,8, ku ktorému bol neskôr pridaný dlhý záver“ Ale ako
teológ pokračuje, že tento dlhý záver je uznaný cirkvou ako
súčasť Biblie. Niektorí tento záver považujú za jadro svojej
„kresťanskej totožnosti“ – uzdravovanie a vyhánanie démonov.
Lenže v tejto stati sa tiež píše, že kresťanov budú sprevádzať
také znamenia, že budú brať do ruky hady a piť niečo smrtiaceho
a nič sa im nestane...
Posledné
dva dodatky sú v Nestle-Aland-texte dané do dvojitých hranatých
zátvorkách, čo podľa vysvetliviek znamená: „s jistotou
nepatří k původnímu objemu textu“.
Kto
má dnes odvahu vydať Bibliu tak, aby v nej boli zachované/vynechané
aspoň tie časti o ktorých s istotou vieme ako vyzerala, keď bola
napísaná?
2)Uvediem
príklad z dnešnej doby, komentár v katolíckej Biblii ku knihe
Jonáš: „V minulosti bol rozšírený názor, že Jonášov príbeh
sa naozaj odohral.
V
súčastnosti však vládne presvedčenie, že kniha neobsahuje
historický dej.“
Prečo?
Kto je za citovaným súčasným presvedčením? Určite to nie je
dôsledok tradície, tá je skôr opačná. Myslím si že odpoveď
môžeme hľadať opäť u už citovaného Williama Barclayho.
Teológovia žiaľ často hľadajú vysvetlenia Biblie v kanaanských
mýtoch, pretože sa to považuje za „vedecky“ správne.
3)
Podľa katolíckej Biblie (rok vydania 2012), od prekladateľa
Antonína Boteka, na strane 2585-2586 sa píše, že na Slovensku
Trnavská univerzita robila prieskum (2007), respondenti boli len
katolíci. 4,3% uviedli, že si čítajú Bibliu pravidelne
(pravidelne nemusí znamenať každý deň) a 60% katolíkov sa
vyjadrili, že si Bibliu nečítajú vôbec.
Za
bývalého spoločenského zriadenia na Slovensku sa vždy dala
zohnať protestantská Biblia, ale zohnať katolícku Bibliu bolo
takmer nemožné.
Luther:
"Máme za to, že Německo dosud nidky tolik nenaslouchalo
božímu slovu jako dnes. Aspoň o tom nic nečteme v dějepisu.
Dáme-li si tuhle příležitost ujít, aniž bychom vzdali díky a
chválu, bojím se, že budeme muset projít temnotami z nejhorších.
Milí Němci, opatřte se vším potřebným, dokud máte trh pod
svými okny. Sklízejte, dokud svítí slunce a je pěkně. Užívejte
milosti a božího slova, dokud tu jsou. Ale to si pamatujete: boží
slovo a milost jsou jako prška, která sa rychle přežene a nevrací
tam, kam už jednou sprchla. Sprchla na židy, ake je to pryč;
nemají už nic. Pavel je zanesl do Řecka, ale je to pryč; mají
teď Turky. Pak sprchla na Řím a na krajiny latinské, ale je to
pryč; mají teď papeže. A vy, Němci si nenamýšlejte, že ji
budete mít věčne. Nevděk a pohrdání jí nedovolí zůstat. Kdo
můžeš rozumět, pochop." (Amadeo Molnár, Na rozhraní věků,
str243.) Žiaľ Lutherovo proroctvo sa ukázalo pravdivé.
|
Podobná témata
|
|
Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: Vacant v Pondělí, 29. říjen 2012 @ 22:04:23 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | V Čechách a na Moravě říkáme 1. božské osobě nejčastěji Otec nebo Hospodin a Slováci také myslím většinou oslovují Boha Otče. Slovem i písmem. Jméno JHVH se často používá v novém jeruzalémském překladu bible, který vyšel za pontifikátu Benedikta XVI. Nevím že by ho Slovákům zakazoval používat nebo že by ho během pontifikátu blahoslaveného Jana Pavla II. používali častěji. To si zas někdo vymyslel nějakou hloupost. |
Re: Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Úterý, 30. říjen 2012 @ 15:14:20 CET (O uživateli | Poslat zprávu) ) | Necítim
sa kompetentný tieto veci vysvetľovať, ale uvediem niektoré
fakty:
29.
června/júna 2008 bol poslaný list z Vatikánu biskupským
konferenciam, kde sa podrobne vysvetlovalo, že sa nesmie používať
Božie meno. Tu je list v angličtine aj s odôvodnením
http://www.adoremus.org/CDW_NameofGod.html
Aj
v knihe Ježiš Nazaretský od Benedikta možno nájsť takúto
myšlienku: Keď izraeliti ... odmietali vyslovovať označenie,
ktoré si dal sám Boh, vyjadrené slovom JHVH, konali úplne správne
... Podobne sa dopúšťajú chyby aj novšie preklady Biblie, keď
toto meno, ktoré Izrael vždy považoval za tajomné a
nevysloviteľné, používajú rovnako ako každé iné staroveké
meno." Prečo napriek tomu v JB aj v katolíckom Botekovom
preklade sa meno vyskytuje, nech posúdi niekto iný, znalý pomerov.
(ThDr Anton Botek robil preklad tiež z pôvodných jazykov nie z
Neovulgáty.) Ja s tým problém nemám, dokonca som presvedčený,
že meno je potrebné uvádzať, čo som podrobne vysvetľoval v
článku o mene v biblii. Podľa poznámky v JB na strane 2219
vidieť, že aj v minulosti tu problémy boli: "druhá revize
(Jeruzalemské Bible) totiž preběhla již po Druhém vatikánskem koncilu, který
skoncoval s různymi tabu, jež i po vydání encykliky Divino
afflante Spiritu
nesměli biblisté v některých otázkach překročit, pokud chtěli
své spisy uchránit zásahů cirkevní cenzury."
Čo
sa týka Jána Pavla II v roku 1979 schválil nový preklad s Názvom
Nova
Vulgata.
Prvé vydanie obsahovalo niekoľko krát meno v podobe Iahveh. V roku
1986 došlo k revízii, kde meno už bolo nahradené titulom Dominus.
Myslím, že to bolo v roku 1992 na farnosti sv. Leonarda Murialda
dokonca na verejnosti použil meno Jahve.
Súhlasim
s vami, že ako hovoria, myslia bežní ľudia je jedna vec a ako
myslia intelektuáli/teológovia je zase niečo iné :) |
]
|
|
Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: twig v Úterý, 30. říjen 2012 @ 18:36:56 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | Zaujímavý článok, chani. Len som si nie istá, či som pochopila správne: 1Jn 5:7-8 je dodatočná vsuvka? A okrem prof.Heribana zastáva aj niekto iný stanovisko, že Mk 16 mal končiť 8.veršom?
|
Re: Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Středa, 31. říjen 2012 @ 16:18:15 CET (O uživateli | Poslat zprávu) ) | Čo
sa týka vsuvky: " Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi:
Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí raja sú jedno." sa nenachádza
dnes už asi v žiadnom modernom súčastnom preklade, ani v
Neovulgáte. Neovulgáta je autoritatívny vzorový vycibrený text v
latinčine ako základ pre katolícke preklady do moderných jazykov.
Pravdepodobne niekto v 5. storočí napísal túto poznámku na okraj
asi v 11. storočí kardinál Ximenez včlenil túto poznámku do
textu.
Je
to určite vsuvka. Čiže nie 7-8verš, ale časť siedmeho verša.
V
prípade Mk16,9-20 som použil ako autoritu poznámku k vzorovému
gréckemu textu od protestantov Nestle-Aland. Je to rekonštrukcia
Nového Zákona na základe porovnávania doslovne tisícov odpisov
starých zvitkov. Výsledok je čo najdôveryhodnejší text v
biblickej gréčtine ako bol pôvodne napísaný.Táto rekonštrukcia
sa v súčastnosti používa ako základ na preklad NZ do väčšiny
súčastných jazykov. Autori dospeli k názoru, že do
Biblie určite pôvodne nepatril
ako som ich citoval. Autori vychádzali zo starých odpisov, napr.
sinajský rukopis. Tento preklad je celý na internete aj s
navigačným aparátom. Ja som ho nastavil na záver knihy.
http://www.codex-sinaiticus.net/en/manuscript.aspx?book=34&chapter=16&lid=en&side=r&verse=8&zoomSlider=0
Keď si
stránku otvoríte, zväčšíte, je vidieť, že končí veršom 8.
Na konci Marka je okrasný ornament. Podobne vyzerá aj vzácny
Vatikánsky rukopis, ktorý ale nie je na internete. Taktiež známi
protestantský učenec z 19. storočia Delitzsch uobil rekonštrukciu
NZ do biblickej hebrejčiny prvého storočia. Túto časť preložil,
ale ju dal do zátvoriek. (Zaujímavé je, že Delitzsch považoval
za správne dať do NZ aj Božie meno vo forme jod-jod.)
Podobný
názor možno čítať aj v poznámkach v JB.
Ale
to nie je dôvod pre teológov, aby to za súčasť Biblie prestali
používať. Ako dôvod v slov. kat. preklade je uvedené rozhodnutie
Tridentského koncilu.
Vždy
je rozumné používať viac prekladov, nie ako mi jeden pán minule
povedal, že on verí len tej Biblii, ktorú má doma na stole. |
]
Re: Re: Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Neděle, 02. prosinec 2012 @ 16:15:46 CET (O uživateli | Poslat zprávu) ) | Na
doplnenie:
Erasmus
v rokoch 1512-1535 vydával vzorový grécky text NZ; od tretieho
vydania známy ako Textus receptus. Pri písaní používal asi 7
rukopisov z 12 – 15 storočia. Bolo mu vytýkané, prečo tam chýba
vsuvka 1J5,7. Bránil sa tým, že žiadny grécky text neobsahuje
túto vsuvku. Bolo mu tiež poukázané, že kódex Montfortianus
áno. Nakoniec túto vsuvku vložil do svojho 3. vydania (1522) aj
keď bol presvedčený, že tam nemá byť. Kódex Montfortianus bol
napísaný asi v tom istom čase ako písal vzorový text Erasmus.
http://en.wikipedia.org/wiki/Codex_Montfortianus
Pomocou textovej kritiky sa dá ukázať, že vsuvka bola preložená
z latinčiny. (Neznámeho prekladateľa nenapadlo, že keby to písal
pôvodne grécky pisateľ dával by tam určité členy. Tie tam
Erasmus dotatočne vložil až v 4. vydaní Textus receptus.)
http://en.wikipedia.org/wiki/Novum_Instrumentum_omne
V tom
čase písal aj svoju "Biblia
Polyglotta Complutensia"
kardinál
Ximenes. (Tým aj opravujem chybu, kedy žil Ximenes.) Je to
akademické dielo, celá Biblia v pôvodných jazykoch a v latinčine,
pápežom bolo dovolené aby vyšla v r.1520. V katolíckej
encyklopédii (odsek s podnadpisom "Complutensian Text"):
http://www.newadvent.org/cathen/05286a.htm
sa tiež udáva, že vsuvku tam dal Ximenes do gréčtiny z
latinčiny. Neskoršie si to všimol aj Issac Newton, ktorý o tom
napísal spis:
http://en.wikipedia.org/wiki/An_Historical_Account_of_Two_Notable_Corruptions_of_Scripture |
]
|
|
Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: poutnick v Středa, 31. říjen 2012 @ 08:21:31 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | Tady je názorně vidět že víra je darem od Boha a blahoslavení jsou ti kteří neviděli a věří. Bohu, prorokům, apoštolům a Církvi. Dokonce ani to když je člověk sám svědkem zázraku víru nedává ale upevňuje. I zázrak si dokážeme ve své pýše zpochybnit když chceme. Člověku který chce pochybovat a hledá lidské důkazy nepomůže nic, ani kdyby oživil a geneticky zmapoval každého osla na jehož pergamen byla zapsána všechna starověká svědectví ze života Církve. I kdyby to udělal tak mu někdo řekne že se ten osel ještě ani nenarodil a zpochybní metodu datování nebo důvěryhodnost svědků. Přitom stačí mít prostou a dětinskou víru a pravidelně navštěvovat nejbližší kostel kam patříme. Být jako děti. Kéž nám všem Bůh takovou víru dá. Pak většinou uvidíme i alespoň část nekonečného moře zázraků okolo nás, které jinak necháme přejít bez povšimnutí, nebo je popíráme.
|
|
|
Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: poutnick v Středa, 31. říjen 2012 @ 08:26:02 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | Ke jménu Jahve cítím odjakživa jakousi zvláštní bázeň a posvátnou úctu a v běžném životě ho většinou nepoužívám. Modlím se většinou k Otci a občas používám i jméno Hospodin. |
Re: Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Středa, 31. říjen 2012 @ 16:48:05 CET (O uživateli | Poslat zprávu) ) | Ja by som si dovolil také prirovnanie: Mám bázeň k manželskému
usporiadaniu, ale to nie je dôvod vyhýbať sa tomuto usporiadaniu. |
]
|
|
Re: Biblia a spoločnosť (Skóre: 1) Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Neděle, 02. prosinec 2012 @ 16:17:40 CET (O uživateli | Poslat zprávu) | História štyroch
gréckych najrozsiahlejších rukopisov je poučná, zaujímavé je
kto sa zaslúžil o ich zverejnenie. Tieto rukopisy majú veľkú
váhu na obsah dnešného nového zákona ako ho dnes poznáme. Tiež
bývajú nazývaní ako stáli svedkovia prvého rádu.
Vatikánsky
rukopis sa datuje do prvej polovici 4. storočia a vo Vatikánskej
knižnici je známy podľa zánamov od roku 1475.
V 19. storočí sa viacerí protestantskí učenci snažili čo
najviac dozvedieť o tomto rukopise. Bolo im bránené robiť si
poznámky, alebo byť dlhšie v knižnici. Je to história o tom ako
katolícka cirkev, ktorá nemala motív využiť potenciál tohto
rukopisu, ale so žiarivosťou bránila tým, ktorí po tom veľmi
túžili. Podrobnosti:
http://en.wikipedia.org/wiki/Codex_Vaticanus#Editions_of_text_of_the_codex
Akú
prácu odviedli biblickí učenci, keď na konci 19. storočia bol
tento rukopis zverejnený, vidieť aj z týchto výsledkov: V
Biblickej literatúre je označovaný ako "B". Pokiaľ je
použitá skratka B1, tak sa tým myslí, korektúra ktorá bola
urobená hneď v tom istom storočí ako bol tento rukopis napísaný.
Skratka B2 predstavuje korektúru zo 6/7 stotočia. Asi v desiatom
storočí boli písmená zvýraznené, zrejme kvôli lepšej
čitateľnosti, ale tým bol porušený a výzkum sťažený. Bol
precízne porovnávaný z mnohými inými zvitkami.
Tu
je koniec ev. Marka, vidieť že Marek končí ôsmym veršom.
http://images.csntm.org/Manuscripts/GA_03/GA_03_0037a.jpg
Je
zaujímavé položiť si otázku, prečo známy a vzdelaný kardinál
Xinemes nepoužil z Vatikánskej knižnici tento rukopis na
zostavenie svojej Complutensian
Bible. Odpoveďou asi je,
že by došlo k boju medzi tradičným vnímaním Biblie a vedeckým
spoznávaním Biblie. Keby to urobil, nesedeli by latinské a grécke
verše. Latinská Vulgáta bola dlhé stáročia považováná za
neomylný preklad. (Pritom pri jej vzniku, 4. storočie, mal Hieroným
podobné problémy s jej napísaním. Aj Augustín ho odradzoval od
tohto projektu – prekladu Biblie z hebrejčiny do hovorovej
latinčiny. Žiadal ho, aby sa vrátil k Septuaginte, mal obavy, že
dôjde k nezhodám medzi latinskými a gréckymi obcami. Hieroným
dal prednosť vedeckému postupu a urobil nezávislý preklad od
vtedajších zaužívaných starých latinských prekladov. Hieroným
svojím prekladom vzbudil vášne, ako keby prekrúcal Bibliu. Staré
známe slovné väzby zmizli. Jeho preklad sa úplne udomácnil až v
9. storočí. Udomácnenie ale neznamenalo živé priateľstvo Biblie
s ľuďmi, ale skôr sa Vulgáta stáva uznávanou liturgickou
ikonou.)
Ďalší
rukopis je sinajský, značený hebrejským písmenom "alef"
zo 4. storočia. História zverejnenia tohto rukopisu je známa a
romanticky napínavá. Protestantský učenec Tischendorf na vrchu
Sinaj v pravoslávnom kláštore našiel niekoľko zvitkov určených
na spálenie. Okamžite spoznal ich obrovskú hodnotu, ale až na
tretej návšteve dosiahol, aby rukopis bol odovzdaný do
pravoslávneho Ruska cárovi. Tak mohol byť zverejnený. Nakoniec
bol sovietmi predaný do Britského múzea.
http://en.wikipedia.org/wiki/Codex_Sinaiticus#Discovery
Tretí
rukopis je alexandrijský z 5. storočia, označovaný s "A".
Tu zohral dôležitú úlohu v zverejnení rukopisu patriarcha
Cyril Lucaris
pravoslávnej
cirkvi.
Lukarisovi
sa nepáčili povery a tradície, ktoré sú dávané na úroveň
Biblie. Veľa energie venoval prekladu Biblie do hovorovej gréčtiny
obyčajných ľudí, čím si znepriatelil duchovenstvo. Tento cieľ
sa uskutočnil až krátko po jeho zavraždení. Lukaris v diele
Vyznanie viery v
2. kapitole píše, že Biblia by mala mať väčšiu autoritu ako
cirkev. V roku 1672 na synode v Jeruzaleme bol po smrti daný do
kliadby, kde bolo tiež povedané, že Písmo by nemal čítať
ktokoľvek, len vzdelaní duchovní.
Lukaris
alexandrejský kódex daroval britskému velvyslancovi v Turecku a
tak sa stal použiteľný pre biblických učencov.
Akýsi
pisateľ v 12. storočí prepísal Bibliu napísanú v 5. storočí
nejakými asketickými kázňami, od autora zo štvrtého storočia.
Čiže vyškrabal pôvodný text na pergamene a nanovo napísal to čo
považoval za dôležitejšie. Písací materiál bol drahý, rukopis
s takýmto postupom sa volá palimpsest – znovu napísané. Bolo
potrebné zrekonštruovať pôvodný text. Preto je taký nepekný:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/cc/Codex_ephremi.jpg
Prvý
kto úplne rozlúštil efrajimský kódex, značený "C",
bol už spomínaný učenec Tischendorf.
Žiaľ
história obnovenia a rožšírenia čo najdôveryhodnejšieho textu
Biblie je história, kde katolícka cirkev stála bokom. Ich vzťah k
Biblii možno prirovnať k vzťahu macochy k nechcenému dieťaťu.
Až
v roku 1933 vydal katolícky učenec Augustín Merk 1. vydanie
kritického vzorového textu Biblie aj v gréčtine.
http://www.skypoint.com/members/waltzmn/CriticalEds.html#Merk
V
českej katolíckej Biblii z roku 1857 je v úvode švabachom
napísané: (Genesis) "Dáwá též zpráwu o diwném řízení
božím wywoleného lidu během 2369 let (dle nasseho počtu) až do
smrti Josesowy." (Neviem, či komentátor mal na mysli aj
obdobie stvoriteľských dní, to by znamenalo, že vtedy cirkev
považovala stvoriteľské dni za 24hodinové.) Naozaj, z rodokmeňov
vyplýva, že od Adama po Jozefa môže byť toto časové obdobie. V
tom čase historická kritika vrcholila, ktorá
začala vznikať koncom 18.storočia, naznámejší bol protestant
Wellhausen. Biblia vraj nie je cieľavedomé dielo jedného autora,
ale postupne sa vyvýjajúce folklórne dielo s minimálnymi
historickými koreňmi. Osobnosti v Pentateuchu prakticky
neexistovali, boli vymyslené oveľa neskôr. Katolícka
cirkev vtedy
nepodľahla týmto špekuláciam a statočne obhajovala historičnosť
knihy Genezis.
Dnes
sa značne upustilo zo záverov historickej kritiky, vďaka
archeológii aj textovej kritike. Ale pri čítaní kníh súčasných,
dnes už hlavne katolíckych teológov stále tento vplyv vidieť.
Napr: Miroslav Varšo vyučoval starozákonnú exegézu budúcich
kňazov na katolíckom seminári v Nitre, je hlavným autorom druhého
dielu, rozsiahleho projektu: „Abdiáš, Jonáš, Micheáš“.
Napísal knihu „Zjedz, čo máš po ruke“ 1998, nakladateľstvo
Zrno, je to vraj návod ako správne porozumieť Biblii, str 125:
„Rozprávač sa snaží rozprávať o prapôvode – pradejinách.
Takéto rozprávanie nemá za cieľ povedať ako to raz bolo.
Prahistória je niečo iné ako historický čas. Rozprávač sa
snaží povedať o tom čo sa stalo prvý raz a odvtedy sa to
stále stáva a stále je to rovnako platné. Nerozpráva o tom,
čo sa raz v histórii stalo nejakej historickej osobe. Napriek tomu
rozpráva o tom, čo sa v dejinách neustále stáva. A preto hoci v
pradejinách nejde o historické osoby, sú tieto pradejiny
historické.“ (kurzíva je od autora) Inými slovami povedané, na
začiatku Biblie sa nepíše o skutočnej histórii. Je to alegória,
ktorá je plná symbolov s mravoučným významom.
Autor
sa snaží hľadať symbolické vysvetlenie pomocou kultúr okolitého
sveta – akadských, kanaánskych mýtov. Napr str 152: „Pri
porovnávaní mýtov spomínaných v Biblii s mýtami starého
Orientu, je potrebné pýtať sa na úmysel biblického autora, pre
ktorý používal obrazy týchto mýtov.“ V stredoveku by bol autor
za takýto výklad Biblie upálený. Ani novozákonní pisatelia
nepovažovali starý zákon za mravoučný mýtus, napr v Júdovom
liste,14 sa píše, že Henoch je siedmy po Adamovi. |
|
|
|
|