poslal laco
Hranice poslušnosti
Môžeme ignorovať zákony štátu? Ak áno, potom ako takú neposlušnosť
zladíme so základnou požiadavkou Biblie, aby občania ctili kráľa, svetskú
moc - inštitúciu z Božej vôle?
Kresťan platí dane, neprechádza križovatku na červenú, hovorí pravdu a
nikoho nepodvádza. Ako občan je zástancom (aj propagátorom) vlády zákona.
Pri tomto konštatovaní sme skončili naposledy.
Čo všetko však znamená „dodržiavať zákon“? Odpovede nás privádzajú
až ku hraniciam poslušnosti. Môžeme ignorovať zákony štátu? Ak áno,
potom ako takú neposlušnosť zladíme so základnou požiadavkou Biblie, aby
občania ctili kráľa, svetskú moc - inštitúciu z Božej vôle?
V Biblii čítame o jednom rozhodnutí židovskej veľrady v Jeruzaleme (akési
samosprávne zastupiteľstvo Židov), ktoré zakazovalo šíriť Kristove učenie.
Apoštolovia príkaz neposlúchli. Predviedli ich a vypočuli si výčitku: „Dôrazne
sme vám zakázali učiť…“ (Skutky sv. apoštolov 5; 28). Obžalobu
prokurátora odmietli a sv. Peter vyhlásil: „Boha treba poslúchať
viac ako ľudí“. Takže, máme tu malý problém. Na jednej strane
Biblia tvrdí, že svetskú moc treba rešpektovať, na druhej nás upozorňuje
na prípady, kedy svoj mandát prekračuje. Vypočutie pred jeruzalemskou veľradou
naznačuje, že ak svetská moc žiada niečo čo presahuje Božie úmysly,
potom kresťanovo svedomie má legitímne reagovať neposlušnosťou a hovoriť
„nie“. Ak občan dokáže rozpoznať „Boží úmysel“, potom toto „nie“
sa stáva otázkou ľudského svedomia. Apoštolovia naďalej platili dane a
dodržiavali zákony štátu. V jednom jedinom prípade, kedy išlo o zákaz hlásania
evanjelia, k čomu boli povolaní samotným Bohom, odmietli poslušnosť a
povedali „nie“.
Ak uvedený príbeh je vzorom pre nasledovanie, potom môžeme formulovať
kresťanské postoje k zákonom štátu v ktorom žijeme. Taká formulácia je v
kresťanskej etike nepostrádateľná, lebo nie len opozičné politické
strany, občianske združenia či odbory, ale aj príslušníci cirkvi môžu mať
námietky (problémy svedomia) voči zákonom, ktoré parlamenty demokratických
štátov prijímajú. Na Slovensku je téma svedomia v zákonodarnom zbore tiež
prítomná (napr. antidiskriminačný zákon, zákon o interupciách, preambula
európskej ústavy, imunita poslancov, sociálne zákony a pod.) a kresťania by
mali mať jasný názor na zákony, ktoré od nich štát vyžaduje plniť.
Občiansku neposlušnosť vhodnejšie vystihneme výrazom tolerancia k zákonom.
Tvorba zákonov vychádza z „dielne“ omylných ľudí a bolo by ilúziou očakávať,
že budú dokonalé. Ako občania ich však tolerujeme s vedomým, že legislatívne
normy podliehajú (aj našim pričinením) neustálemu vylepšovaniu.
Čo je tolerancia? Je to schopnosť a ochota znášať čosi, čo sa nám ani
nepáči (komu by sa už len páčilo odvádzať dane štátu?) a čo by hádam
ani nemalo byť, ale čo v konečnom dôsledku - pre praktický život - musíme
akceptovať (lebo inakšie štát by prestal fungovať). Bežne dokážeme
tolerovať hlučného suseda, uvravených spolupracovníkov, vyzývavé
obliekanie našich detí či prítomnosť bezdomovcov a žobrákov na uliciach.
Nad extravagantnosťou často mávneme rukou. Tam však, kde skutočne o niečo
ide, vždy potrebujeme určitú dávku tolerancie s praktickými ohraničeniami.
Inžinier v továrni na výrobu ložísk toleranciu (odchýlku od správneho
stavu) meria na stotiny milimetrov. Dopravný policajt pri dychovej skúške nám
bude tolerovať nejaké to promile alkoholu v krvi. Výsledkom prekročenia týchto
medzí je v prvom prípade zmätok, v druhom trestný čin. V civilizovanej
spoločnosti však existujú aj také veci, ktoré nemožno nikdy tolerovať.
Napríklad: falšovanie peňazí človeka vždy privedie do väzenia.
Súhlasíme s tým, že máme tolerovať názory iných ľudí. Iný názor môžeme
či musíme tolerovať?
Niekomu sa páči postoj KDH vo veci interupčného zákona, niekto
protestuje. Niekto obdivuje praktiky predsedu ANO, iný televíziu Markíza ani
nezapne. Niekto číta Domino Fórum, niekomu zase vadí jeho večne kritický tón.
Určite ste si všimli výrazy niekomu, niekto, iný. Je v
tom zámer, lebo názory ľudí sa líšia. O spomenutých veciach máme právo
myslieť si svoje, ale ako občania (a naviac kresťania) budeme tolerantní –
napriek (ne)súhlasu.
S mierou tolerancie však vyvstávajú ďalšie problémy. Mnoho vecí znášame,
lebo ich musíme. Nie je vôbec isté, že človek, ktorý sa podrobuje
neznesiteľnému šéfovi, je súčasne aj tolerantný. To by sa ukázalo, keby
si na chvíľu vymenili pozície. Teda, nie je tolerancia ako tolerancia. V závažných
veciach tolerancia môže byť aj škodlivá. Smieme tolerovať krivdu, ohováranie,
alebo šírenie klamstva? Môžeme tolerovať netoleranciu?
Otázky nie sú jednoduché. Buď nám na niečom záleží a dovolíme, aby
sme sa pre to trebárs aj pozabíjali, alebo nám na ničom nezáleží - nech má
každý svoju pravdu - čo nám umožní vedľa seba v pokoji žiť. Názorová
laxnosťou môže však navodiť situáciu, keď si už ľudia nemajú čo medzi
sebou povedať (iba ak na súdoch, keď si vymáhame sumy za osobné krivdy a urážky).
Nesmieme zabíjať, kradnúť, falšovať peniaze, podvádzať partnerov ani daňový
úrad – popritom si môžeme myslieť a hovoriť čo chceme, pretože v
podstate nám na ničom nezáleží.
Je to naozaj tak? Je pravda deliteľná? Český filozof, bývalý minister
kultúry ČR Jan Sokol a neúspešný kandidát na prezidentský úrad v ČR
hovorí, že sa „…snažíme riadiť len akýmisi stopami pravdy, o
ktorých sme presvedčení, že nás nesklamú. Každý človek sa riadi takou
stopou pravdy, ktorá ho oslovila a presvedčila“. V pluralitnej spoločnosti
pripúšťame existenciu mnohých stôp. Občania by ich mali preskúmať a vydať
sa po tej najlepšej. Dobrou radou je - držať sa jednej stopy, aby sme vôbec
niekam došli. Pri hľadaní tej správnej stopy je užitočné počúvať aj iných.
Poučením je príhoda o človeku, ktorý sa stratil v lese. Stretol iného,
ktorý sa ho spýtal na cestu vedúcu von z lesa. „Aj ja som sa stratil a
tiež ju hľadám“ – odpovedal mu. Povzbudil ho však poznámkou:
„Po ceste, z ktorej sa vraciam, nechoďte, tá nevedie z lesa.“
Hovoriť o ceste, na ktorej sme sami zlyhali je statočnosťou.
Kresťan je vnorený do politického prostredia vlastného štátu. Mal by
podporiť všetko, čo spoločnosť smeruje von zo zablúdenia. Kritizuje falošné
stopy. Touto kritikou neodopiera poslušnosť k zákonom. V tom sa prejavuje
miera jeho tolerancie. Musíme však podčiarknuť, že ctiť zákon
zahrnuje aj úctu k nedokonalým zákonom. To preto, lebo slová sv. Pavla „Každý
nech sa podriadi vrchnostiam…. je nutné podrobiť sa nielen pre hnev, ale aj
pre svedomie“ (List Rimanom 13; 1, 5) kresťan berie vážne. Nemusí
sa nám páčiť zákon o obmedzenej rýchlosti na diaľnici. Dodržujeme limit
nie preto, lebo v zadnom zrkadle auta vidíme policajné auto, ale pre svedomie
(vedomie, že existuje predpísaná rýchlosť).
Na medzu ne-tolerancie k zákonom kresťania za totality neraz narazili.
Dosahovali ju vtedy, keď po čestnom hľadaní boli konfrontovaní s jasným
konfliktom medzi povinnosťou voči Bohu a štátu. Vtedy zarezonuje ľudské
svedomie, ktoré stimuluje aj schopnosť človeka znášať dôsledky. Homo
sapiens v otázkach svedomia sa vyznačuje jednou zvláštnosťou. Má rozdielnu
citlivosť svedomia.
(Ne)kresťania kladú hranice (ne)tolerancie k zákazom do odlišných bodov.
Sv. Pavel aj v takejto citlivej oblasti nás nabáda k výlučnej tolerancii. „Kto
si ty, že súdiš cudzieho sluhu? On vlastnému pánovi stojí alebo padá,
Bude však stáť, lebo Pán ho môže postaviť“ (List Rimanom 14;
4). Je tu odporúčanie necenzurovať spoluobčana a neodsudzovať ho zato čo
mu povoľuje svedomie. Ako sa správame pod politickým tlakom je otázkou
svedomia a sami ponesieme za to zodpovednosť.
Štát má právo vyžadovať od občanov konať v zmysle zákonov. Presvedčením
kresťana však je, že Boh v okamihu rozporu so svedomím má prioritu. Pravdou
je, že občania štátu sú pod väčším tlakom. Štát si plnenie zákona
vynucuje a neplnenie trestá. (Za daňové podvody sa človek môže dostať do
väzenia. Neodvedie 10% dane Bohu sa nič nedeje).
V krvavom povstaní (1986) na Filipínach zvrhli diktátora Ferdinanda
Marcosa. Filipínska veľvyslankyňa v Budapešti na otázku „Ako sa
zachovali filipínski kresťania v ozbrojenom vojenskom puči?“ odpovedala:
„Kresťania stáli na čele boja proti tyranii!“ Konali filipínski
kresťania správne?
Odpoveď nie je jednoduchá.
Po ruke je príklad z dejín Izraelského národa. Prorok Elizeus mal tlmočiť
kráľovi Jéhú Hospodinov rozkaz: „Vyhladíš dom Achába, svojho pána…zahynie
celý dom Achábov“ (2 Kráľovská 9; 6n). Kráľ rozkaz vykonal veľmi
kruto.
V kontexte príkladu Filipínskej republiky a starodávneho biblického príbehu
kladieme otázku: „Prečo kresťania v bývalých komunistických štátoch
neiniciovali ozbrojené povstanie proti ateistickému režimu?“ Jasno
do situácie vnáša opäť Písmo.
Jéhú dostal rozkaz k vyvraždeniu Achábovho rodu od samého Boha. Či ju
dostali filipínski kresťanskí povstalci veľvyslankyňa nevedela potvrdiť.
Nazdávam sa, že ani za komunistickej totality nikto z kresťanov jasný pokyn
k revolúcii od Boha nedostal.
V konfliktových situáciách kresťania by nemali podporovať účelové rebélie.
Mám za to, že tolerovať chyby a omyly legitímne zvolenej vlády na základe
svedomia je kresťanskou agendou. Niekto tu namieta a povie, že to postráda
principiálny postoj.
Netolerancia ako forma občianskej neposlušnosti môže byť pasívna alebo
aktívna. Je niektorá z nich pre kresťanov riešením? Každá forma neposlušnosti
sa môže stať nástrojom násilia a ničivých aktivít. Tzv. sit-in demonštrácie
radikálnych študentov vo Veľkej Británii sa síce začali pokojným sedením
vo vstupných halách univerzitných budov, ale vždy končili rozbíjaním nábytku
a sklenených stien.
Kresťania pod rímskou nadvládou odmietli uctievať cisára ako boha. Popri
tejto neposlušnosti zostali ale naďalej občanmi Rímskeho impéria. V moderných
dejinách poznáme väzňov aj mučeníkov svedomia. Dietrich Bonhoeffer a
Martin Niemöller v nacistickom Nemecku a mnohí kresťania v komunistických väzniciach
trpeli aj zomierali. Je zaujímavé, že filozofiu nenásilného odporu proti
politickej moci v praxi vyskúšal nekresťan. Mahátma Gándhí v Indii sa stal
hrdinom, keď porušil tzv. soľný zákon (máj 1930). Zorganizoval pochod k
morskému pobrežiu, kde si privlastnil hrsť soli. Porušil tým zákon, lebo
si opatril nezdanenú soľ. Koloniálna britská moc ho preto uväznila. Gándhího
zápas o slobodný prístup k prírodnému bohatstvu krajiny trval päť rokov,
ale viedol k osamostatneniu Indie. Pasívne prejavenie (ne)tolerancie, pokiaľ
zostane v hraniciach nenásilia môže byť v živote kresťana silnou zbraňou.
Alexandra Solženicina komunistická moc bývalého Sovietskeho zväzu nútene
vysťahovala do Spojených štátov. V kontakte so svetom veľkého kapitálu,
spisovateľ poznal čo všetko moderný svet od človeka vyžaduje. V emigrácii
sa vyznal takto: „Keď cisár si už vymohol všetko čo mu patrí, začal
sa intenzívne dožadovať aj toho čo patrí Bohu. Je to obeta, na ktorú by
sme sa nemali odvážiť“. Tragédiou je, že túto obetu mnohí
dobrovoľne prinášame. Nepozorovane nás okráda o rodinu, priateľov, čas aj
všeličo iné. Vrchnosť rýchlo rozpoznáva poddajnosť občanov, preto zvyšuje
nároky. Kresťan – občan by mal vedieť v každom čase čo patrí cisárovi
a čo mu už nepatrí.
Konflikt so svedomím na hraniciach (ne)poslušnosti k zákonom štátu kresťan
rieši najúčinnejšie privátnym rozhovorom so svojim Bohom. Modlitbou. Takáto
rada je ničím iným ako výzvou.
Štefan
Markuš
