Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Priatelia moji milí, pokúsim sa vám ukázať katolícky pohľad na to, prečo je správne ísť k Pánovi spoločne, ako jedno stádo v jednej Cirkvi, pod vedením neomylnej autority, ako len cestou individuálnosti. Možno sa zamyslíte nad tým, prečo niekedy číra viera nemusí vždy viesť ku spáse. Predtým, však poprosme, spločne Ducha Svätého, aby nám upriamyl mysle a aby nás spoločne zjednotil: Duchu Svätý, prosím, daj, aby tento príspevok viac ozrejmil a našiel porozumenie medzi nami na tomto fóre. Prosíme Ťa, aby nám bol prínosom a nie dôvodom na hádky. Amen! Najprv poviem, čo treba rozumieť pod pojmom Cirkev - je to spoločenstvo tých, ktorí uverili v Krista ako Boha a dali sa pokrstiť. Potom treba určiť, v akom rozsahu členovia prijímajú Kristovu náuku a ako ju zachovávajú. Vnajbližšom kruhu sú tí, ktorí vyznávajú celú a neporušenú Kristovu náuku. V ďalších úrovniach sú tí, ktorí či už z vlastnej viny alebo viny iných, nepoznajú celého Krista, a preto neprijímajú jeho náuku, či už teoreticky alebo prakticky, prípadne vypustili z jeho náuky alebo ustanovení to, čo im nebolo vhodné. Všetky tieto skupiny tvoria Kristovu kresťanskú Cirkev. Patria do nej katolíci, evanejlici, kalvíni, baptisti, pravoslávni, anglikáni...

Pojem katolícka Cirkev je užší a okrem znakov kresťanskej Cirkvi obsahuje ešte jeden typický znak: katolíci uznávajú rímskeho biskupa, pápeža za neomylnú, viditeľnú, Hlavu Kristovej Cirkvi, ktorý je právoplatným nástupcom sv. Petra. Teraz je však dôležité zistiť, či Kristus naozaj založil Cirkev a aké by mala mať vlastnosti. Nedá sa, samozrejme, tu v tomto článku vyčerpať pojem Cirkev, no pokúsim sa na základe rozumu podoprieť to, že Kristus naozaj založil Cirkev. Úplnú náuku je možné čerpať štúdioum Písma a tzv. ústneho podania (tradície). Predstavme si situáciu, že by Kristus po trojročnom pôsobení vystúpil do neba a zmizol nám z očí... Čo by ostalo z náuky, keby sa nebol postaral o neporušené odovzdávanie? Vieme si predstaviť, keby osud Kristovho učenia závisel len od nás ľudí? Chaos, zmätok, zatemnenie mysle, každý by podľa svojho "zdravého rozumu", ktorý by mu práve niečo predkladal ako najvhodnejšie, vybral niečo z Pravdy a písal by svoje vlastné náuky o kresťanstve... Obrovské množstvo tajomstiev viery, ktoré nám Kristus zjavil, nemôže byť ponechané len na ľudský rozum. Presahuje to jeho schopnosti. A predsa, všetky tieto zjavené pravdy sú veľmi potrebné pre našu spásu - napr. dogma o vtelení Božieho Syna, dogma o Trojjedinosti Boha... Ježiš naozaj nemohol svoju božskú náuku ponechať napospas ľudskému rozumu, lebo to by jeho vtelenie bolo úplne zbytočné. Bolo treba ustanoviť nejakú autoritu, ktorá by Kristovo učenie neomylne vysvetľovala a neporušene podávala ďalej všetkým generáciám a chránila ho od všetkých nánosov a mylných podávaní. No nie len rozumová neprístupnosť niektorých Kristom zjavených právd si žiada autoritu. Človek má aj slobodnú vôľu a vášne! Keby sme boli dokonalí a vždy dobrí, vždy len po pravde túžiaci, keby v nás nebola lenivosť, pohodlnosť a pudy, ktoré tak často zvádzajú k zlému a nepravdivému, všeličo by sa dalo pripustiť. Len si dobre všimnime, keď sme lákaný pudmi, vášňou ku konaniu zlého, ako vieme ospravedlniť a zľahčiť mravné zásady. Vtedy si hovoríme: Veď mnohí to tak robia... Veď na to nie je až také zlé... Ja to tak zle nemyslím... Ako ľahko vtedy považujeme zlo za dobro a dobro za spiatočníctvo a spiatočníctvo! Okrem dogiem - vieroučných právd - dal Kristus aj pevné, nemeniteľné mravné zásady, mravné normy - prikázania, bez zachovávania ktorých sa nikto nedostane do neba! A práve preto bolo potrebné, aby sa Pán Ježiš postaral aj o autoritu, ktorá by tieto jeho mravné normy vysvetľovala, neomylne a nekompromisne, aj za cenu ťažkých obetí. Ešte jeden dôvod existuje, ktorý zdôvodní nutnosť autority, Cirkvi a to je sociálny dôvod. Jednotlivci, ktorí chcú dosiahnuť rovnaký cieľ, celkom prirodzene vytvárajú rôzne združenia, spolky, kde sa usiľujú spoločne o dosiahnutie cieľa. Človek je tvor spoločenský a spoločnými silami sa dá viac dosiahnuť ako jednotlivo. Ježiš to dobre vedel a tak využil túto vlastnosť človeka, aby sa jeho učenie rýchlo rozšírilo vo svete. Preto aj on sám začal okolo seba združovať prvé jadro budúcej Cirkvi, ktorá postupne rástla po celom svete. Ak teda Ježiš chcel, aby sa jeho náuka a mravné zásady, potrebné na spásu, natrvalo rozšírili po celom svete a po všetky veky, musel sa postarať o dajakú autoritu, ktorá by ľudí združovala a bezpečne i neomylne viedla na ceste k Bohu, k spáse duší. Teraz sa sa pokúsim uviesť, aké vlastnosti takáto autorita musí mať: 1. Predovšetkým musí byť viditeľná. Autoritou neviditeľnou je sám Kristus. My ľudia máme okrem duše aj telo a krv a preto potrebujeme kohosi, kto nám s istotou, jasne, rozhodne a bez pochybností bude môcť povedať, či veríme a konáme správne alebo nie! Spoliehať sa na len na vnútorné "osvietenie" alebo vnuknutie Boha by viedlo k hroznej neistote , k pochybnostiam a k množstvu falošných náboženstiev. Veď pozrime okolo seba, kam môže až také "osvietenie" prísť: rôzne sekty, zranení ľudia, neistota v spoločenstvách... Tiež voľný výklad Písma, ktoré presadzovali reformátori (POZOR, nehovorím o čítaní a o meditovaní nad Božím slovom ale hovorím o výklade!) tiež napáchal iba to, že dnes existuje obrovské množstvo protestantských cirkví, ktoré nie sú jednotné v učení... 2. Ďalej je dôležité, aby autorita bola len jedna jediná. Pravda je len jedna, aj pravdivý výklad pravdy môže byť len jeden.. Množstvo rôznych právd, autorít a hláv nikdy nie je na osoch spoločenstva smerujúceho k jednému cieľu. Táto jednota sa musí prejavovať v jednote učenia, v jednote prikázaní a v jednote vysluhovaní tých istých prostriedkov, ktoré Kristus ustanovil - čiže v jednote sviatostí. Kormidelník je jeden, veliteľ vojska je jeden a preto aj vedenie Cirkvi musí mať v rukách jeden pastier - nástupca Krista. 3. Autorita, ktorá by nás viedla k spáse musí, musí v sebe živo zobrazovať toho, ku ktorému nás vedie - Krista - a preto musí byť svätá. Učenie, ktoré nám predkladá, je sväté a tak sa aj my stávame svätými, ak ich doržujeme a veríme. A ak takáto svätá autorita združuje v sebe svätých, zákonite sa to prejavuje aj viditeľnými znakmi svätosti - zázrakmi, proroctvami, videniami. Tieto znaky, ktoré sa aj dnes dejú, jasne ukazujú, ktorá cirkev je svätá a ktorá sa iba na niečo "hrá"... Svätci robia zázraky aj dnes a sú akoby ukazovateľmi, kde je neporušene uložená Kristova náuka. 4. Autorita musí byť pre všetkých ľudí, každého veku, pohlavia, národa, zamestnania, vzdelania, rasy a preto musí byť všeobecná, čiže katolícka. (catholicus - všeobecný). To preto, lebo Boh chce spásu pre úplne všetkých ľudí. Hranicami tejto autority je celý svet a preto nemôže byť obmedzená napr. len na Anglicko, Francúzsko... 5. Keďže je zakladateľom je Kristus, ktorý je súčasne aj neviditeľnou Hlavou, musia jej dejiny siahať až do čias Krista a apoštolov, ktorí ju šírili. Preto hovoríme, že je apoštolská. Hlava tejto Cirkvi musí byť riadnym nástupcom tej hlavy, ktorú ustanovil Kristus. Jej učenie sa musí zhodovať s učením, ktoré učili apoštoli a samotný Kristus. Snažil som sa vystihnúť podstatu, prečo existuje a prečo by mala aj naďalej existovať jedna všeobecná (nebojme sa slova katolícka - nie je to strašiak, ale synonymum slova všeobecná) Cirkev. Poukázal som, že Ježiš založil cirkev tak, že dvanástim vysvetľoval Božské pravdy. Vedel, že práve títo jeho učeníci pravdu zachovajú, neomylne ju vysvetlia (mocou Ducha Svätého), podajú ju ďalej a tiež ju budú vysvetľovať svojim nástupcom, aby sa tak tradovala a zachovávala po všetky veky, až do skončenia sveta. V budúcom článku, ktorý mám už teraz rozpracovaný by som sa chcel úplne konkrétne vyjadriť k autorite Sv. otca a k pápežskej neomylnosti - spomenúť presné slová Krista, ktoré sú aj zachytené v Písme, ktorými o pápežovi hovorí, kde ho ustanovuje a kde mu dáva a v ktorých veciach, štatút neomylnosti. Tu, ak sú nejaké otázky, sa môže diskutovať na tému jedna svätá, apoštoská a katolícka Cirkev. Tému som spracoval sám, za použitia materiálov, ktoré používam pri príprave na sviatosť birmovania v našej farnosti. S pozdravom veritas A.D. 2005, Bratislava P.S. Veľmi som tu spomínal slovo autorita. Čo to je? Za autoritu považujeme človeka, ktorému dôverujeme, že to, čo nám hovorí je pravda a že to, o čom nám dobre pozná. Teda autorita musí byť pravdovravná (vždy: aj či je dobre alebo či je zle - t.j. byť čestný) a musí sa vyznať vo veciach o ktorých nám hovorí.