poslal Seraphim Sola Scriptura - Jedine Písmo
Per Olof Malk,
riaditeľ Školy evanjelia vo Fínsku, hovorí o tom, ako sa vnášajú pochybnosti o Božích pravdách uvedených v Biblii do sŕdc ľudí.
Farári boli často učení, že fakty, ktoré sa získali cez historicko-kritický prístup, sú iné, ako to, čo čítame zapísané v Biblii. Ako keby to bolo tak, že sú historicko-kritické údaje, čiže evidencia – a sú biblické fikcie, čiže výmysly. Študentov na fakulte, budúcich farárov učili, že ak chcú poznať pravdu, musia ju hľadať inými prostriedkami, a nie štúdiom Biblie. Tí, ktorí chcú poznať skutočnú pravdu, nemôžu dôverovať Biblii. A tak tí, ktorí presadzovali tento historicko-kritický prístup ku štúdiu Písma, otvorili dvere pre mnohé rôzne prúdy, ktoré len vnášali pochybnosti do sŕdc ľudí, čo vlastne v Biblii máme. Tento trend sa postupne presadzoval a prechádzal z úrovne univerzitnej, fakultnej až dolu na úroveň cirkevných zborov.
Jeden z mnohých trendov v našej dobe globalizácie je rastúca priepasť medzi osobnou zbožnosťou a organizovanou nábožnosťou, medzi osobným vzťahom k Písmu a medzi úradne definovaným doktrinálnym učením. Aj kňazi aj laici opúšťajú to, čomu sme zvykli hovoriť „klasické náboženstvo“ alebo „klasické učenie“. Aj medzi kňazmi aj medzi laikmi vidíme taký prechod ku takému útržkovitému náboženstvu alebo ku zvyšku náboženstva. V kresťanstve je menej jednoty ako kedykoľvek predtým. Toto rozlámané náboženstvo je rozkúskované množstvom rôznych praktík a názorov. Učenie rôznych denominácií, aj našej, sa stále viac vzďaľujú biblickému učeniu. Toto je trend, ktorý sa stále viac šíri celým kresťanstvom. Dochádza k rozštiepeniu toho, čo je pravé učenie a toho, čo sa deje v kresťanstve. Začiatok tohto trendu je cca v rokoch 1960. Tam niekde je aj začiatok tzv. sexuálnej revolúcie a rozbíjania mnohých rodín. Rozvody a rozchody v rodinách boli akoby takým začiatkom rozchodu medzi zbožnosťou jednotlivcov a tým, čo sa dialo v cirkvi. Ale dôsledne by sme mohli povedať, že také otriasanie dôvery v autoritu Písma začalo už v 17. storočí. Jeden z moderných kritikovBiblie bol francúzsky katolícky teológ Richard Simons. Jeho volajú otcom historicko- kritického prístupu ku štúdiu Písma. V histórii kresťanstva tento historicko-kritický výskum Písma bol jedným z najsilnejších v boji proti spaseniu duší. Bol najúčinnejší v boji proti tomu, že záchrana ľudskej duše je v spasení podľa Písma. Z nášho pohľadu je to ten nepriateľ.
Iného profesora, ktorého by sme mohli spomenúť, je prof. Reimarus. V roku 1970 bola publikovaná jeho knižka „Apologetika“, ktorá vyšla v Nemecku. On tvrdí, že pravda sa objavuje rozumom. Bibliu vraj nemôžeme chápať ako zdroj pravdy a pravého poznania. Môžeme spomenúť aj také mená ako Christian Wolf, Höhel, Strauss a iní. Za posledných 100 rokov boli otvorené dvere pre veľký zmätok v cirkvách. Hoci sa toto dialo na vysokej teologickej úrovni medzi profesormi a prednášateľmi na univerzitách, postupne prešiel tento kritický prístup k Písmu aj na úroveň cirkevných zborov. Takto sa otvorili dvere pre taký dvojtvárny život kňazov, učiteľov aj laikov. Pod tým dvojtvárnym životom myslím nasledovné: Farári boli často učení, že fakty, ktoré sa získali cez historicko-kritický prístup, sú iné, ako to, čo čítame zapísané v Biblii. Ako keby to bolo tak, že sú historicko-kritické údaje, čiže evidencia – a sú biblické fikcie, čiže výmysly. Študentov na fakulte, teda budúcich farárov učili, že ak chcú poznať pravdu, musia ju hľadať inými prostriedkami, a nie štúdiom Biblie. Tí, ktorí chcú poznať skutočnú pravdu, nemôžu dôverovať Biblii. A tak tí, ktorí presadzovali tento historicko-kritický prístup ku štúdiu Písma, otvorili dvere pre mnohé rôzne prúdy, ktoré len vnášali pochybnosti do sŕdc ľudí, čo vlastne v Biblii máme. Tento trend sa postupne presadzoval a postupne prechádzal z úrovne univerzitnej, fakultnej až dolu na úroveň cirkevných zborov. Tak sa kázalo na službách Božích a tak sa učilo na biblických hodinách. To, čo začínalo ako vysoká teória v 16. a 17. storočí, sa nakoniec dostalo dolu, až tak, že to ovplyvnilo každodenný život. To vyvolalo ťažkú a zložitú situáciu aj vo vzťahoch medzi farármi. V každom cirkevnom zbore mohli byť iné typy farárov. Keď hovorím všeobecne o farároch, nechcem povedať, že každý jeden farár bol takýto, ale skôr o tom, akým smerom sa ten trend a prístup ku Biblii uberal; o tých hrozbách pre cirkevné zbory a pre celú cirkev. Keď sa pozrieme do ťažkej situácie, ktorú vtedy farári mali, vidíme, že mnohí dlho odolávali týmto trendom a usilovali sa zvestovať z kazateľníc Slovo Božie tak, ako je zapísané v Biblii. Ale ten dvojtvárny život, o ktorom som hovoril, bol ukrytý vnútri, v srdci tých farárov. Stále rástol počet farárov, ktorí zistili, že v ich vlastnom srdci rastie pochybnosť o pravde Písma. Už nie je tajomstvom, že sú farári, ktorí inak kážu a iné sa deje v ich vnútri. To kázanie a učenie sa menilo pomalšie, ako to tí farári domýšľali vo svojom srdci. Pre farára, keď sa vžijeme do jeho situácie, to musí byť veľmi ťažké plniť si svoje povinnosti ako farár, ale v duši má búrku. Učí to, čo sa od neho žiada, ale sám má od toho odstup. To musí byť pre farára veľmi ťažké, keď stojí pred ľuďmi a hovorí: „Toto je zvesť od pána Boha, ja som tu ako Jeho vyslanec, toto Pán Boh prikázal, ale pritom má v mysli tú myšlienku, či je to vôbec tak. To je taký boľavý dvojitý život.
Neviem, ako je to u vás na Slovensku, dúfam, že nie tak zle, ako som to práve povedal. Poznám však situáciu vo Fínsku. Nedávno urobený výskum medzi farármi vo Fínsku ukázal, ako ďaleko už farári odišli od evanjelických doktrín. Odišli už dobre ďaleko od toho, čo učíme v evanjelickej cirkvi aj od Symbolických kníh. Znovu opakujem, že to nemôžeme zovšeobecniť, že to platí o každom farárovi. Ale rýchlo rastie počet tých, ktorí sú v skupine takto zmýšľajúcich. To je alarmujúce. My, ako kresťania si musíme uvedomiť, že sme zodpovední nielen za súčasný stav, ale aj za budúcnosť, čo bude s ďalšou generáciou. Nemôžeme povedať, nech sa budúca generácia postará sama o seba, pretože to čo robíme dnes, bude mať vplyv na ďalšiu generáciu. Keď hodnotíme, že sú tu tendencie, ktoré sú zlé, vieme, že v budúcnosti to bude ešte horšie. Preto je aj na nás veľká zodpovednosť, ako sa postavíme k trendom, ktoré sú v cirkevnom živote.
Pred 3 týždňami vyšla vo Fínsku knižka od Tima Eskolu, ktorý prednáša na univerzite v Helsinkách. Knižka má názov „Ateisti pred oltárom“, alebo „Ateista, ktorý slúži pred oltárom“. Možno sa vám zdá ten názov veľmi provokujúci a mne sa spočiatku zdalo, že je to veľmi zveličené. On však, ako skutočne vážny vedecko-výskumný pracovník, uvádza fakty, ktoré potvrdzujú, že názov nie je nadnesený a realita je skutočne zlá. V knižke sú uvedené výsledky výskumu, v akej kríze sa nachádzajú farári, ktorí slúžia a kážu v Luteránskej cirkvi vo Fínsku a ktorí sami neveria tomu, čo kážu. Nadpis knižky popisuje hĺbku krízy, v ktorej sa nachádzajú. Historicko-kritický prístup nám predkladá text Biblie ako scenár nejakej divadelnej hry. Biblické postavy sú akoby herci, a nie skutoční ľudia. Poslucháči, ktorým sa Slovo Božie predkladá v takejto forme, zrazu bolestne prežívajú, že sa tu deje niečo zlé, lebo nepočúvame pravú skutočnosť, ale sa len na niečo hráme. A tak sa zmätok v srdci a duši farára prenáša aj do sŕdc ľudí v cirkevnom zbore. Niektorí farári nevedia zniesť takýto nápor na svoj život, aby boli v roli hercov, ktorí niečo iné hovoria nahlas, a niečo iné žijú. Boli dosť smelí na to, že sa vzdali biblického, evanjelického učenia.
Fínsko som vám predniesol ako príklad, ale to čo sa deje vo Fínsku, sa deje na celom svete. Takže niektorí farári to vzdali, mnohí ďalší majú stále menší a menší vzťah k Pánu Bohu, ak vôbec nejaký vzťah tu ešte je. Vidíme, že v našich cirkvách je silné antropocentrické zameranie, ktoré vychádza z človeka, a nie z Pána Boha. Pretože ak v Biblii nie je pravda, ak Písmo nie je pravdivé, tak potom sa zaoberáme tým, čo je ľudské. Takéto zmeny možno pozorovať aj v modernej psychológii a sociológii. Keď ľudia počúvajú kazateľa bez osobnej viery, potom počúvajú o problémoch životného prostredia, o problémoch globalizácie, o problémoch s energiou, energetickými zdrojmi – o problémoch, ktoré sú vážne pre ľudstvo, ale ktoré nemajú nič spoločné so spasiteľnou mocou evanjelia. Život v takýchto cirkevných zboroch je mnohokrát usmerňovaný kultúrou, terapeutickými technikami, trhovými stratégiami, tempom priemyslu zábavy a tým, čo sa v súčasnosti deje. To sú sekulárni teológovia, ktorí idú na to z ľudského hľadiska a chcú po ľudsky vidieť aj problém hriechu. Zdá sa im ľudskejšie hovoriť o zlyhaní ako o hriechu. To je však útek od reality v mene reality, pretože hriech je hlboká skutočnosť. Oddelenie osobného duchovného života od náboženských inštitúcií a oddelenie od Písma dáva tomu modernému duchovnému životu prchavú príchuť. Už nemáme niečo, čo je spoločná viera v pravdu. Ak nemáme niečo, o čom vieme, že je to pravda, tak nemáme na čom stavať.
Toto, čo vám hovorím, je posledný krok v prístupe ľudstva k Božiemu Slovu. Ľudia si začínajú pestovať svoju vlastnú osobnú duc*****sť. Z rôznych výskumov vyplýva, že ľudia najmä z protestantských cirkví sa stávajú hľadačmi duc*****, a nie veriacimi ľuďmi. Výskumy tiež ukazujú, že cca od roku 1960 sú ľudia naďalej nábožensky orientovaní, takže by sa zdalo, že sa nábožnosť nevytratila z tohto trendu. Ale v porovnaní s rokmi 1960 sa v súčasnosti len každý 4. človek pridŕža tradičnej viery. Čo robia tí ďalší, tých 75 %, ktorí tiež tvrdia, že sú nábožní. Sú nábožní, ale ich nábožnosť je veľmi individualistická. V knižke „Nakupovanie viery“ autori Richard Kimino a Don Lakin analyzujú tento osobný prístup ľudí k nábožnosti. Stručne asi takto: Tí traja zo 4 akoby hľadali z ponuky náboženských, čo by sa im hodilo. Akoby sa prechádzali v obchodnom dome a povedali by: Z tej poličky si prosím doktrínu, tá sa mi páči, tamtú nechcem, z tejto ďalšej si prosím ½ kg.“ A tak si vytvoria svoje vlastné učenie. Vyberajú si takto po kúskoch nielen z protestantských denominácií, ale aj z rôznych iných náboženstiev, čo sa im pozdáva pre ich osobný duchovný život. Budujú si vlastné, súkromné náboženstvo. Ešte nikdy sa ľudia tak nezameriavali na poznanie duc*****, ako v poslednej dobe. Cirkvi sa správajú tak, akoby k tomu nemali čo povedať. Pre priemerného protestanta sa zdá „Sola Scriptura – Jedine Písmo“ ako nežiadúce obmedzenie osobného duc***** človeka. Keď povieme: „Jedine v Písme hľadajte pravdu“, akoby sme ich slobodných vtákov chceli zavrieť do klietky, aby verili iba tomu, čo je v Písme.
Keby sme nasledovali príklad väčšinových protestantských cirkví, asi by sme ani túto prednášku „Jedine Písmo“ nemali hovoriť, ale asi by to bola prednáška „Jedine jednotlivec“ alebo „Jedine osoba sama“. Nedávno som sledoval v TV rozhovor, (niečo ako Sféry dôverné), ako ubúda počet členov Evanjelickej cirkvi vo Fínsku. Záver expertov bol, že dôvodom je to, že cirkev neuspokojuje potreby svojich členov. Cirkev by sa vraj mala snažiť lepšie naplniť očakávania svojich členov. Mnohé cirkevné zbory naleteli na takýto trhový prístup: dopyt / ponuka, akú ponuku urobiť v cirkvi podľa dopytu. Je to, akoby cirkev si brala príklad z firiem. Keď firma vyrába nejaký produkt, ale ľudia po čase chcú zmenu, firma sa prispôsobí, zmení výrobok a má zisk. Zdá sa, akoby sa takýto trhový prístup zapáčil aj vedúcim v cirkvi a chcú to tak robiť aj v cirkvi. Ale cirkev nie je podnik. Cirkev sa nepýta človeka, čo si želá, mala by sa pýtať Pána Boha, ako robiť to, čo si On želá. Lebo On je hlavný vedúci.
Nevzdávajme sa! Aj my evanjelici čelíme bludom, ktoré cirkev oslabujú. To povedal aj Martin Luther: „Čakajte, že také problémy raz prídu.“ Luther v knižke „Duchovné poklady“ vysvetlil, že nikdy v histórii sa evanjelium nekázalo čisto viac ako 40 – 60 rokov. To bola 1 až 2 generácie a potom evanjelium zostalo na mieste, ale stratilo svoj obsah. Už nie je ľuďom jasné, ani ho nepovažujú za pravdivé. Akoby sa jadro stratilo a zostala len šupka. V priebehu ďalších desaťročí sa moc evanjelia stratila. Je to otriasajúce, ale pravdivé. Preto je dôležité heslo, že sa cirkev musí stále reformovať. Protestantská reformácia sa usilovala znovu vrátiť k mocnému evanjeliu. My sme dnes v podobnej situácii.
To je situácia, keď cirkev ako telo Kristovo zlyháva a usiluje sa správať ako tento svet. Mnohé cirkevné zbory akoby sa vyhýbali kázať Boží zákon ako jedinú pravú mieru spravodlivosti a evanjelium ako jedinú spasiteľnú moc, v ktorej je pravda. Na nás je, aby sme znovu zaviedli v modernom čase tú istú reformáciu, ako urobil Luther. Tie teologické učenia, ktoré sa sústredili na človeka, sa musia nahradiť teológiou sústredenou na Pána Boha. Úloha cirkvi a úloha kresťanov je kázať Slovo Božie. Ak v tomto cirkev a kresťania zlyhajú, kto zanesie Slovo Božie tomuto svetu? Nikto iný!
Náš profesor na univerzite v Helsinkách v rokoch 1960 hovorieval: „Cirkev žije a pracuje preto, lebo ľudia zomierajú a stretnú sa so svojím Sudcom v posledný deň. Úlohou cirkvi je, aby pripravila ľudí na tento vážny deň.“ A ja k tomu dodávam: „My nepotrebujeme cirkev, ktorá neučí, nezvestuje spasenie podľa Božieho Slova.“ Písmo a dejiny cirkvi dosvedčujú, že Pán Boh je mocný a vie, ako pokoriť cirkev a viesť ju k pokániu. Pán Boh zaviedol reformáciu do cirkvi tým, že obnovil vzťah k Jeho Slovu. Prorok Nehemiáš (Neh 8:1-3,8,9) hovorí: „... Čítali z knihy Božieho zákona stať za staťou, vysvetľujúc zmysel; tak pochopili, čo sa čítalo....“ Modlime sa za záchranu našej cirkvi, aj tých, ktorí sú mimo cirkvi, aj za záchranu tých, ktorí dnes ešte neveria, na záchranu budúcej generácie, modlime sa za reformáciu, prebudenie a obživenie v Európe, na Slovensku, vo Fínsku, v našich národoch. Modlime sa za reformáciu a obživenie, kde ústredným motívom bude autorita Božieho Slova a tým stredom je Pán Ježiš Kristus, veľký Spasiteľ hriešnikov.
