poslal Nepřihlášený Eutanázia v našom živote
(Úľava v utrpení alebo vražda?)
Peter Pišťanek
Každý z nás je presvedčený,
že nešťastie či nevyliečiteľné choroby si vyberajú "tých druhých"
a nás obídu. Ak sa náhodou stretneme (väčšinou v tlači či televízii) s
prípadmi ľudí, ktorí sú nútení žiť aj po ťažkom úraze, často
ochrnutí od krku dolu, úplne bezvládni a odkázaní po celý život na cudziu
pomoc, radi sa zaklíname vetami ako: "Tak toto keby sa mne stalo, radšej
to nejako skončím!" a podobne. Takisto vysoký vek prináša so sebou
celkovú telesnú i duševnú opotrebovanosť, ktorá často vyústi do úplnej
bezvládnosti a demencie, takže sami starí ľudia možno ani tak svoje
utrpenie nevnímajú, ako vnímajú ich a svoje utrpenie ich blížni.
V poslednom čase sa začala
globálna diskusia
o eutanázii, čo v preklade z gréčtiny znamená ľahkú príjemnú smrť, čiže
umelé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu resp. neznesiteľne ťažkého
života vonkajším zásahom, najčastejšie lekára. Princíp eutanázie
je však v rozpore so znením Hippokratovej prísahy, ktorú odjakživa skladajú
noví lekári, a ktorá priamo hovorí o zachovaní života pacienta za každú
cenu. Eutanáziu tiež neschvaľuje kresťanstvo,
židovstvo ani islam. Podľa odporcov
eutanázie
ide o zabitie resp. samovraždu, a teda o smrteľný hriech. Takéto rozhodnutia
patria výhradne do rúk božích.
Proti tomu argumentujú zástancovia
eutanázie
tým, že potom rovnako ako skrátenie života, aj jeho predĺženie by malo byť
v rukách božích. Napriek tomu dnešná medicína dokáže zachrániť ľudský
život v prípadoch, ktoré boli ešte pred pár desaťročiami beznádejné, čiže
ktoré by - ponechané v božích rukách - viedli k istej smrti, čím
prispieva k predĺženiu priemerného veku populácie. To sa zdá byť
fundamentalistom v poriadku. V momente, keď však môže medicína ovplyvniť
veci v opačnom zmysle a jednoducho skrátiť nezmyselné utrpenie nevyliečiteľne
chorých, už je to podľa odporcov
eutanázie
nekorektné.
Bolesť má v živom
organizme predovšetkým varovnú funkciu - upozorňuje na to, že niečo s
organizmom nie je v poriadku. Akonáhle už bolesť nespĺňa túto funkciu, stáva
sa zbytočným utrpením a agóniou. Vtedy by viacerí pacienti privítali rýchlu
úľavu a vykúpenie z múk. Súčasná legislatíva im túto úľavu
neposkytuje. Rana z milosti, po ktorej mnohí nevyliečiteľne chorí v
predtuche dlhej a mučivej agónie túžia, sa nekoná.
Najčastejším argumentom odporcov
eutanázie
je možnosť zneužitia zákona o eutanázii. Viem si predstaviť príbuzných
deväťdesiatročnej chorľavej babičky obývajúcej povedzme priestranný
trojizbový starosvetský byt v centre mesta alebo v inej lukratívnej lokalite.
Títo by zákon o eutanázii iste privítali. Ak by sa eutanázia stala bežnou
súčasťou nášho života, boli by starí, chorí a bezvládni ľudia
podvedome vedení k tomu, aby vnímali svoju prípadnú žiadosť o vykonanie
eutanázie
na sebe ako morálnu povinnosť voči príbuzným, zdravotníctvu, daňovým
poplatníkom a štátu. Nikto by ich k ničomu nenútil, ale spoločenská nálada
by ich k tomu neomylne smerovala. Našej imaginárnej babičke by sa do uší
dostávali správy o jej známych a rovesníkoch, ktorí už eutanáziu majú za
sebou. Hovorilo by sa o nich ako o ľuďoch, ktorí "vedeli, čo sa patrí".
"A čo ty?" cítila
by babička nevypovedanú otázku svojich najbližších, ktorí by si už tajne
vykresľovali svoje bývanie v jej kvalitnom, predvojnovom byte, "Dokedy tu
chceš zacláňať? Vari nevieš, čo je tvojou morálnou povinnosťou?"
