poslal Nepřihlášený Je pravdepodobne základnou vlastnosťou človeka, že sa usiluje pochopiť svet okolo seba: chce získať predstavu o sebe samom, o ostatných ľuďoch, o okolitom svete.
U každej dodnes známej ľudskej skupiny môžeme skúmať tri základné komponenty ľudského myslenia (aj keď len v najjednoduchšej forme): relígiu, mágiu a vedu. Zo všetkých východísk relígie (alebo tu možno slovo relígia zameniť aj za všeobecnejší pojem svetonáhľad) má najväčší význam posledná základná udalosť života - smrť. Pritom je postoj voči smrti veľmi komplexný, komplexnejší a podobnejší medzi rozdielnymi národmi a skupinami, než by sme predpokladali. Emócie, čo vystúpia pri smrti, sú veľmi protirečivé: na jednej strane je to láska k zomretému, na druhej strane odpor k mŕtvole, strach pred niečím hrozným. Celý komplex pocitov nachádza svoj odraz v spontánnom chovaní a v rituálnych úkonoch pri smrti. V kultúre európskych národov prevažoval od stredoveku až do konca 19. storočia otvorený, vyrovnaný postoj k smrti, ako ku stálemu súputnikovi človeka. Smrť bola nevyhnutným ukončením ľudského života. Nemyslím si, že človek v minulosti ochotnejšie myslel na smrť než človek v súčasnosti, ale bol omnoho častejšie ako dnes postavený tvárou v tvár smrti. Vojny, epidémie, vysoká úmrtnosť detí i dospelých nútili jednotlivca vyrovnať sa veľakrát za svojho života so skonom blízkych a známych ľudí. Človek v minulosti žil často v jednej lokalite po celý život. Poznal väčšinu jej obyvateľov a skon človeka sa vtedy odohrával pred omnoho širším publikom, tak povediac na verejnosti. Smrť bola neustále prítomná: či už išlo o povinnosť zúčastniť sa na rozlúčke s umierajúcim, na pohrebných obradoch alebo o celkovo užšiu naviazanosť eschatologických predstáv na každodenný život človeka (všeobecná viera v posmrtný život u európskych národov pohanských i kresťanských). Príbehy o smrti a mŕtvych, ako tajuplné alebo strašidelné historky (poverové rozprávania, rozprávania zo života) sa objavujú v orálnom repertoári najmä staršej a strednej generácie po celý rok. Môžeme ich zaznamenať, napr. pri rozprávačských besedách malých (intímnych) skupín na vidieku i v mestách. Ich výskyt sa zvyšuje pri aktuálnych udalostiach: napr. pri úmrtí príbuzného, známeho, pri pohrebe v obci alebo pri sviatkoch zasvätených pamiatke zosnulých (2. novembra), pri výročí smrti najbližšieho príbuzného, kedy je zvykom navštíviť hrob, stretnúť sa pri spoločnom rodinnom obede alebo večery atď. Ďalej na: Národný Inštitút Francois Marie Voltaire, ikona TREZOR ARCHÍV, sekcia Slovensko, téma: Rozprávania o smrti v modernej spoločnosti
