poslal Nepřihlášený Termín humanizmus sa v súčasnosti stal sloganom, ktorý je napriek svojej vágnosti takmer univerzálne neodolateľný a príťažlivý. Každého, kto sa zaujíma o ľudské hodnoty alebo o ľudské šťastie, dnes označujeme za humanistu, pričom ťažko by sa hľadal niekto, kto by nechcel byť humanistom v tomto zmysle slova alebo by to nechcel aspoň predstierať.
Pôvodne však tento termín znamenal niečo celkom iné. Hlavným záujmom renesančných humanistov bolo štúdium a napodobňovanie klasickej gréckej a latinskej literatúry. Bol predovšetkým kultúrnym, literárnym a vzdelávacím hnutím. Pre osvietenských filozofov bol humanizmus vyjadrením myšlienky, že pravé poznanie nepochádza zo zjavenej pravdy, ani z tradície alebo od autority, ale zo skúsenosti a rozumu. V rámci tohto hnutia však vznikla predstava o človeku ako najdokonalejšom spomedzi všetkých živočíchov a o solidarite vo vnútri ľudstva ako o morálnej cnosti. Za najvšeobecnejšie vymedzenie pojmu humanizmus sa dnes považuje každá teória alebo doktrína, ktorá si za svoj posledný cieľ kladie ľudskú bytosť a jej rozvoj.
Vzhľadom na túto definíciu a túto tradíciu, nie je humanizmus čosi, čo zdravý rozum považuje za samozrejmé? Hovoríme si „Ako by ktosi mohol nebyť humanistom?" a odvrhujeme tak veľkých i malých zločincov, ktorí zneucťujú to, čo je ľudské, kamsi von, do temnoty absolútneho zla.
Treba však povedať, že v 20. storočí sa humanizmu dovolávali temer
všetky školy myslenia, materialisti rovnako ako idealisti. Boli sme
dokonca aj svedkami toho, ako sa za humanistov vyhlasujú stalinisti a
fašisti a dnes aj Bush. Táto zhoda musela nevyhnutne devalvovať samotný
pojem humanizmu, ktorý sa príliš často stával a stáva
nálepkou bez skutočného a súdržného obsahu, takže sa z neho stalo temer
klišé.
Pokračovanie na: http://voltaire.netkosice.sk , ikona TREZOR, téma: Humanizmus nie je bezuzdná obludnosť
