A proč Bůh nám dal například sex, když ten je kamenem úrazu pro mnoho a mnoho lidí a oni skrze něj upadají do těžkých hříchů? A proč nám vlastně Bůh daroval svobodu, když je to pro mnoho a mnoho z nás kamenem úrazu a vede nás to často k hříchu?!

Už jsi to pochopil?

Prípadne ak si kľaknem pred obrazom, či pred krížom, sochou /Krista či Panny Márie či niektorého svätého/, aby som sa pomodli, len neznalý veci si môže myslieť, že sa klaniam obrazu, soche, či drevu kríža. V skutočnosti oni oni sú pre mňa len asociáciou na Boha, nič viac.

Letos jsem byl již počtvrté v Indii a vždy jsem musel ze zdvořilosti navštívit jejich chrámy. Poprvé je to zajímavé, ale udělat to desetkrát, to je nuda. Proč to píšu? Podobně jako Ty mluví i hinduisti, kteří také nevzdávají úctu těch předmětům. Oni věří, že jejich bohové jsou jen manifestací boha, kterému se před jeho zpodobněním klanějí. Jestliže si však zpodobním boha nějakým předmětem, který je pak "asociácou" boha samotného, pak překračuji Boží přikázání, které raději katolická církev vypustila z dekalogu.

Ex 20,4 "Nezobrazíš si Boha zpodobením ničeho, co je nahoře na nebi, dole na zemi nebo ve vodách pod zemí."

Pastýř

Môžeš si kľaknúť a pomodliť sa alebo nie? Asi hej. No ale veď ked kľačíš, vždy kdesi kľačíš... pri stene, pri dverách, aký je v tom podstatný rozdiel, ako keď kľačíš pred obrazom Ježiša, ktorý ti pomáha uvedomiť si to, že sa vlastne rozprávaš s Pánom, alebo ti pripomína človeka, ktorá sa taktiež modlil ako ty /Mária, don Bosko.../, a jeho modlitba je pre teba vzorom, prípadne môžeš si predstaviť, že on ako tvoj brat vo viere, ktorý ťa predišiel k Pánovi, sa k tebe môže vlastne pripojiť, prípadne ho o to aj poprosíš... A toto všetko vlastne môžeš urobiť aj bez obrazu, len v predstave. A to je tiež to isté... Ten obraz mi len môže pomôcť, ale som slobodný, ak ho nemám. Ale nebudem sa vyhýbať obrazom len preto, lebo... /nejaký litera hodne stará, v inej súvislosti, a akési škrupule.../
.
.Naozaj podstatné je pochopiť, čo je kľačanie a čo je klaňanie. Môžem stáť a budem sa klaňať, lebo klaňanie je postoj ducha /"Bože, ty si moje všetko, tebe patrím, Ty si nad všetkým, od Teba závisím.../. A naopak môžem kľačať /bolia ma nohy, je mi to príjemnejšie a pod., bližšie mi je dosiahnúť na biskupa... /, a nebudem sa nikomu klaňať.  V duchu a v pravde, tj. v opravdivej skutočnosti je podstatný rozdiel, nie vo vonkajškovosti, ako to vyzerá navonok... Dokonca ma napadá, že môže to byť aj opačne: že človek aj slovami môže povedať "klaniam sa Ti, Bože, ale v sksutočnosti sa neklania ...  
.
Mne sa zdá, že pre niektorých je to nepochopiteľné. Ak sa nemýlim, na základe psychológie usudzujem, mne  sa to javí ako určitá škrupuloznosť, úzkostlivosť, vnútorná nesloboda. My s tým, dovolím si tvrdiť, nemáme najmenší problém. Ani nikoho nenapadne, že sa klania nejakej soche, materiálu tej sochy, alebo drevu kríža a pod. Klaniam sa Kristovi, Bohu, modlím sa spolu  Máriou k jej Synovi, Ježišovi, prosím môjho anjela o ochranu, lebo viem, že on vidí Boha...
.
Sama naša praktická skúsenosť vypočutých modlitieb týmto spôsobom je jasnou odpovedou a faktom. Chceš tvrdiť, že pápeťž Ján Pavol II, ktorý bol mariánsky ctiteľ, a modlil sa denne celý ruzenec a i., že v jeho živote necítiť Božie požehnanie? A to platí o kažkom katolíckom alebo pravoslávnom svätcovi...
.
Medzi úctou a klaňaním, je podstatný rozdiel, hoci ukazujú jednám smerom, asi tak ako vektor určitej veľkosti /úsečka/ a smernica nekonečne veľká. To prvé je úcta, to druhé klaňanie. Úctou môžem zahrnúť /i mal by som/ toho dosť veľa /ľudí okolo seba, živých, a prečo nie aj pre mňa významných už u Boha...?/, no klaňanie je rezervované len Bohu....
.
Nie je vlastne všetko spodobnením Boha? Nepoukazuje vlastne všetko vo svete na Boha, na jeho krásu, dokonalosť, múdrosť? To ťa môže napadnúť aj pri prirodzenom strome, kvete, pod hviezdnou oblohou? pri mori, na brale... . Čím sa to v podstate líši obraz peknj krajiny od odrazu človeka /tvojej mamy, fotografie otca, babičky...? 
.
V Starom zákone to bola úplne iná psychológia. Ľudia mali sklon vtedy všetkému, čo bolo výnimočné, krásne pripisovať pečať božstva. Ale sám Boh sa zobrazil v Kristovi v podobe človeka. On sám vytvoril svoj obraz úplne blízky človeku. Cirkev na niektorm z prvých koncilo preto rozhodla pre podobne úzkostlivých ľudí, ktorí boli tou starozájkonnou literou "gniavení", že je možné  mať spokojne obrazy v kostoloch... Trvalo to ešte, kým sa to presadilo, lebo aj sám cisár byzantský  bol ostro na strane obrazoborcov, ale boli to naozaj svätci, ktorá aj za cenu vyhnanstva nepopustili, a vyybojovali túto vec. Toto slávi Pravoslsávna Cirkev ako svoj jeden z hlavných sviatkov: víťazstvo pravoslávia, pravovernosti, ortodoxnosti... Vďaka tomu sa umelci mohli realizovať, a aj týmto spôsobom oslavovať Boha, vlastne cez umenie kázať, hlásať myšlienky, ktorá by sa iným spôsobom nevedeli tak vypovedať...
.
Otázka: Nezdá sa ti to zvláštne podsúvať niekomu úmysel, ktorý on nemá? /Analógia: Ja si myslím, že on mi závidí,  /lebo ja keby som bol na jeho mieste, tak by som závidel moje prachy...- ale to len tak podvedome/ To je tzv. projekcia: projektujem svoje potlačené myšlienky, predstavy do druhého človeka.../. Ja viem, že to nie je z vašej strany zlomyseľnosť, skôr naopak, úzkostlivosť. Naučili ste sa to vo výchove. /Iní sa naučili byť úzkostliví ohľadom soboty = adventisti... Ale Pavol čo píše: "nech vás nikto nesúdi pre novy mesiaca, soboty... to všetko je len tieňom... Kristus je skutočnosť..". Iste nevmenováva všetky tiene.../

Milý Elo,

S duchy zemřelých se nemodlím, ale máš pravdu, že nezáleží na tom, kde se člověk modlí. Předměty, které se použitím ničí k tomu nepoužívám. Obracím se přímo k Bohu, k duchům zemřelých to Bible zakazuje.

Co se týče pana Wojtyly, myslím, že na sebe neposlušností Písma musel uvést velké zlo, ale je to mezi ním a Bohem. Nejsem katolík a tak to neřeším.

Proti pokleknutí nic nemám, ale Nový zákon mne učí, že mám klekat před Bohem, ani před andělem ani před člověkem. Ve SZ určité úřady představovaly Boží majestát, ale od inkarnace Boha v těle je předmětem uctívání Kristus – bez lidského prostředníka.

Ani to, že je vše Boží stvoření a ukazuje na Boží lásku a všemohoucnost mne neopravňuje klanět se před předměty. Naopak, v Bibli je takové jednání spojené se soudy.

Motivy nikoho nesoudím, to činíš Ty, když za odporem k poslušnosti přikázání vidíš úzkost.

Pastýř

Jinými slovy Bible zakazuje zobrazit si Boha a klanět se, zatímco Ty jsi dospěl k zavěru, že je možné si Boha zobrazit a klanět se. Nebo snad, když se klaníš sádrové Marii, klaníš se tím Bohu?

Žiaľ, ja som si myslel, že mám do činenia s chápajúcim, ale pre niekoho je rozlíčiť klaňanie a kľačanie asi vysoká matematika... Najhoršie na tom však je, že človeku neustále predkladajú tí úzkostlivci a nechápajúci /rozlíšiť tieto dva pojmy/ zlý úmysel /klaňaie sa niečomu mimo Boha/. Naozaj nedalo by sa to bez toho? A čo keby si si tak v duchu povedal: Tí katolíci tvrdia, že sa neklaňajú tej soche... mne sa zdá, že sa klaňajú... možno tomu dobre nerozumiem...
.
Nebolo by to v skutočnosti kresťanskejší prístup ako ten doterajší, ktorý by som popísal asi takto: Ten Ján Pavol II, to je naozaj  modlár, on sa opováži klaňať ešte aj soche Madonny... To je strašná odsúdeniahodný hriešnik... /Trochu som to zdramnatizoval, ale v skutočnosti vlastne toto nám hovoríte.../ 
.
 Nuž, ale čo sa dá robiť. Keď teda cituješ Písmo, i ja zacitujem:"Blažení, ktorých prenasledujú pre spravodlivosť..."
.
Naučiť sa cudzí jazyk je pre niekoho ťažké, chápanie jeden druhého je analógia jazyka. Asi ešte treba veľa vody pretiecť a viac sa učiť chápať druhých a nepodsúvať svoje myšlienky a postoje druhým...