Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Zuzana.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 5, článků celkem: 16190, komentáře < 7 dní: 263, komentářů celkem: 397077, adminů: 60, uživatelů: 5076  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 66 návštěvník(ů)
a 2 uživatel(ů) online:

rosmano
gregorios777

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Selhání pøedstavitelù Jižních baptistù pøi ochranì obìtí sexuálního zneužívání
·Sbor Bratrské jednoty baptistù v Lovosicích vstoupil do likvidace
·Informace z jednání Výkonného výboru BJB dne 10. kvìtna 2022
·JAS 50 let: Adrian Snell, trièko a beatifikace Miloše Šolce
·Online pøenosy ze setkání všech JASákù k 50. výroèí pìveckého sboru JAS
·Prohlášení tajemníka Èeské evangelikální aliance k ruské agresi na Ukrajinì
·Jak se pøipravit na podzimní vlnu?
·Kam se podìly duchovní dary?
·Bratrská jednota baptistù se stala èlenem Èeské eavngelikální aliance
·Patriarcha Kirill v Západu vidí semeništì zla a sní o vizi velkého Ruska

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
108995023
přístupů od 17. 10. 2001

Kontrasty: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA.
Vloženo Sobota, 17. květen 2008 @ 17:25:57 CEST Vložil: Bolek

Katolicismus poslal Nepřihlášený

Reformacia - prvy krok k zbozsteniu cloveka a vlade Antikrista.

Antikrist je dokonalý odpadlík, neposlušný svojho Stvoriteľa, plný pýchy a domýšľavej nadutosti. V protiklade ku Božiemu synovi, ktorý bol poslušný až na smrť, je jeho protiklad k smrti neposlušný. Je to človek s veľkým Č. Jeho triumf je zároveň triumfom človeka starého, vlečúceho sa dejinami od pádu po Kristov príchod a pokračujúceho v zaslepenosti až do konca, tvora kloniaceho sa k nedokonalosti, v protiklade k triumfu človeka dokonalého, Syna Božieho, skrze ktorého zavrhol nový človek, poslúchajúci svojho Stvoriteľa, človeka starého. Triumf Antikrista bude teda triumfom všetkých tých k zemi prisatých, v zemi sa hrabúcich a po zemi túžiacich červov, všetkých antikristov dejín, túžiacich zmocniť sa Sveta a pozrieť ho vo svojich útrobách, aby mali istotu, že im ho už nikto nevezme.

 Bude im daný v plen spolu so zástupmi kresťanov, aby sa ešte chvíľu opájali svojim domnelým víťazstvom. A potom príde Súd. Na základnú otázku, ktorú sme si položili na začiatku: či je novovek dobou triumfu človeka alebo Antikrista, môžeme teda pravdepodobne odpovedať, že je triumfom oboch, či skôr, že Antikrist a dokonale padlý človek odmietajúci akúkoľvek Božiu milosť, majúci svoj pravzor v Satanovi a s ním súc aj spojený, sú jedno. Nebolo by správne sa domnievať, pri pohľade na tie premnohé časné dobrá, ktorými je súčasná doba obklopená, že je tu nejaký rozpor a že doba prinášajúca taký rozvoj exaktných vied, masívne skvalitnenie medicínskych postupov a rozmnoženie sofistikovaných nástrojov, nemôže prináležať antikristom. Boh neberie svoje dary späť, ako môžeme pozorovať na padlých anjeloch alebo na bývalom vyvolenom národe. Ak raz človeku venoval nejaké schopnosti, tak mu ich aj ponecháva i keď by sa jednalo o človeka zvrhlého. Poznáme z dejín dostatok géniov, ktorý po stránke morálnej a náboženskej dosahovali podpriemernu úroveň . Tieto časné dobrá sa budú možno ešte časom zväčšovať, ako sa bude vek napĺňať a rieky malých antikristov sa pomaly budú zlievať do mohutných tokov, strhávať so sebou ďalších až sa vlejú do mora konečného triumfu ľudskej pýchy, ktorá je živená pýchou satanskou. Odvrátenou stránkou problému je fakt, že antikristovské pramene poskytujú bezodný rezervoár námetov pre ľudí bujnej fantázie. Z ich treštenia potom klíči rozvetvená flóra blúznení a bludov, ktoré sa stávajú obľúbeným duchovným majetkom rôznych siekt a heretických prúdov. Chiliastické a mileniaristické hystérie, odsúdené už sv. Augustínom, tvoria živnú pôdu podobných úchyliek. Neustále veštenie konca sveta z každej vojny alebo moru, videnie antikrista v každom vojvodovi alebo panovníkovi, ktorý prekročil nejakou mierou zákon, považovanie každej zmeny obliekania za dielo Antikrista, to sú typické prejavy tejto duševnej malosti pletúcej si oceán svetových dejín s obecným rybníkom. Kým v stredoveku boli podobné prejavy potierané cirkevnou hierarchiou a učením,prípadne sa skončili fiaskom ako v roku 1000, tak s nástupom reformácie sa otvorili stavidlá individuálnej interpretácie apokalyptických textov a za antikrista začali byť označovaní všetci tí, čo sa netrafili do rozmaru nového samozvaného teologického diktátora. V predstavách protestantov hral často túto úlohu pápež. Ale ako sa protestantské sekty množili a vzájomne sa nepohodli, tak sa diapazón antikristov a príznakov konca dní rozšíril do netušených rozmerov o každého protivníka tej-ktorej sekty a jeho najhlúpejšiu, aj keď nie najnebezpečnejšiu formu, môžeme vidieť napr. u amerických amishov, pre ktorých sú znakmi antikrista aj fúzy, kovové gombíky na kabáte alebo technika. V prípade označovania konkrétnej osoby za Antikrista by sa mal teda katolík vyhnúť unáhleným záverom, ak nechce skĺznuť do heretického blúznenia. Je možné hovoriť o antikristoch, v druhom význame popísanom vyššie, ako o tých čo sužujú Cirkev, odporujú Kristovi a sú predobrazom Antikrista konečného. Tých je na svete požehnane a tak by nemal byť problém sa trafiť. V 19. storočí niektorým začalo svitať, že Antikrist možno nebude ten čo reve so zmrašteným čelom: „Budete ma všetci poslúchať“, ale skôr ten čo sa bude sladko usmievať a šepkať: „Láska, tolerancia, pokoj, zmierenie, bratstvo, sloboda“ a pritom tolerantne vraždiť ľudí narodených aj nenarodených. V podstate až dnes sme schopní doceniť genialitu proroctiev starých tisícročia, pretože sme videli a vídame tisíce usmievavých antikristov a fantázia zlyháva až keď si máme predstaviť úsmev toho Antikrista dokonalého. Nasladlý tolerantný humanitár korešponduje s popisovanou paródiou na Krista omnoho dokonalejšie, ako brunátny násilník. Nie že by potom na koniec nenechal vyhladiť kresťanov, ale bude sa pri tom čudovať ako môžu byť takí zatvrdelí a netolerantní a možno si pri tom aj poplače. Tento prométheovský typ Antikrista, ktorý skutočne vníma seba samého ako záchrancu ľudstva a kresťanov ako škodcov, bol skvelo zobrazený v Solovjevovej Legende o Antikristovi alebo v Bensonovom Pánovi sveta. Príbeh Antikrista sa teda ustálil v súčasnosti na tejto podobe: do sveta unaveného z chaosu prichádza Záchranca, ktorý uzmieruje podivuhodnými spôsobmi národy, vzbudzuje mnohé časové dobrá, mobilizuje ľudstvo k vynikajúcim výkonom. Je milovaný ako boh a sám sa za neho začne považovať. Jediní kto sa vzpiera idolatrií sú kresťania. Odmietajú akceptovať lásku nezaloženú na Pravde. Keď nepomáha presvedčovanie, tak musia byť vyhladení z povrchu zeme. Vo chvíli Antikristovho triumfu však prichádza koniec. Taká je základná kostra príbehu a na ňu sa dajú nabalovať detaily podľa fantázie. Keď teda poznáme povahu a spôsoby Antikrista môžeme pristúpiť k pojmu novovek a k nárokom novoveku na triumf človeka a Antikrista.

Antropocentrizmus
Ako nás učí sv. Ján, číslo šelmy je číslom človeka. Nie človeka ako Božieho stvorenia, ale človeka ako sebazbožšteného a satanskou pýchou poháňaného tvora odpadlého od Boha. S novovekom prichádza základné určenie tejto úchylnosti, stavajúcej človeka do centra vesmíru ako idol humanitnej modloslužby. Toto určenie sa označuje pojmom antropocentrizmus a jeho príznaky sú tak evidentné, že sa môže zdať až zbytočné o tom hovoriť. Jeho posledné štádium-bezbrehý individualistický hedonizmus sa môže niekomu javiť ako výplod posledných 50-100 rokov. Ale idey majú svoje dejiny, často podzemné a spletité a usudzovať na ich existenciu až keď úplne vyjdu na povrch, by bolo nedomyslené. Prvý krok k zbožšteniu ľudského ja bol vykonaný práve na začiatku novoveku dr. Lutherom, ktorý sa tak stáva akýmsi patrónom antropocentrizmu, aj keď meno Syna Božieho bral on sám do úst s vehemenciou, ktorá môže miasť. To však len dovtedy, kým sa oboznámime s jeho dvoma zásluhami pri budovaní novovekého antropocentrizmu. Prvou je jeho vynález individuálnej interpretácie Písma svätého a bezprostredného kontaktu medzi každým človekom a Bohom. Svetlo zjavenia, ktoré sa predtým šírilo hierarchicky a kaskádovito od Boha po stupňovitej stavbe Cirkvi, až dole k jednotlivcovi, nachádzal odvtedy každý protestant vo svojom vnútri, kde ako sa domnieval, leží kľúč od pokladu viery a pravdy. Tým bola subjektu prisúdená autorita, ktorú nikdy predtým nemal. Vnucovať subjektu nejakú pravdu zvonku ako objektívnu, zatiaľ len v teologickej rovine sa stalo hriechom. Tým sa ľudský jedinec postavil na piedestál samorozhodovania o charaktere Boha, čo bola pozícia výhodná vo chvíli keď sa rozhodol, že sa Boha zbaví. Nakoniec človek zinterpretoval to Písmo, ktoré malo byť pre protestanta kritériom pravej viery, ako výmysel a lož a definitívne tak odstránil konkurenciu svojho božstva. Dnes vidíme ako sa táto tendencia, nedotknuteľnosti ľudského vnútra, rozšírila na všetky úrovne ľudskej spoločnosti a za ohavnosť sa považuje aj nanucovanie objektívnej sexuálnej normality, na úkor sexuálnej úchylnosti. Tak expanduje určitá idea stáročiami, začínajúc na vrchole pyramídy, v oblasti tváriacej sa autonómne a uzavreto, akou je teológia a pohlcuje postupne ďalšie a ďalšie vrstvy, ktoré sa javili predtým vzdialené a nedotknuteľné. Druhým Lutherovým vynálezom bola zbytočnosť skutkov vo vzťahu k Bohu. Keďže spása nie je závislá podľa Luthera od skutkov a ani od lásky človeka k Bohu, je zbytočné nejaké skutky lásky a kult k Bohu konať. Láska je možná len medzi ľuďmi a nemá vplyv na spásu. Vzhľadom na Boha človek neexistuje a Boh od neho nepožaduje ani skutky, ani dary. Človek môže mať nejakú cenu a prejavovať nejakú činnosť, iba vzhľadom na svojho blížneho. Následkom vylúčenia lásky k Bohu sa kult boží znižuje na kult človeka, ktorý sa stáva jediným objektom zmysluplnej lásky. Neustály apel na milovanie Človeka s veľkým Č v minulom storočí, je posledným štádiom tejto tendencie Správne preto Christopher Dawson v knihe The Dividing of Christendom (Rozdelenie kresťanstva) píše: (citujem) „A bol to práve Martin Luther a nie humanista Erasmus alebo revolucionár Hutten, koho nástup znamená začiatok nového veku sveta. ... Jeho vývoj neurčoval humanizmus, ale jeho osobné duchovné a psychické konflikty.“ (koniec cit.) Z toho vyplýva, že novovek nie je typický nejakou formou vyššieho humanistického vzdelania založeného na racionalite, ale naopak na jeho počiatku bola iracionálna vášeň a averzia k Cirkvi. Posledným, teraz už celo-protestantským stĺpom antropocentrizmu, bol vynález slobody svedomia, samozrejme najprv len v otázkach náboženských. Dnes sa táto idea široko rozvetvila a obrástla spoločnosť od základov. Každý pedofil sa dnes môže dovolávať slobody svedomia pri šírení svojej perverzity. Nedávny prípad v Holandsku dáva tušiť, akým smerom sa bude táto sloboda uberať. Konglomerát nedotknuteľnosti vnútorných pocitov objektívnou pravdou, možnosti individuálneho hľadania svojej pravdy nezávislej na autorite a exkluzivita odlúčenosti pozemských skutkov od Boha, vytvoril solídny základ pre vybudovanie antropocentrickej modly. Stačilo rozbiť krehký pozostatok kresťanského náteru, kukla praskla a prométheovský motýľ vyletel k výšinám. V 18. storočí sa ľudská myseľ pod dojmom pokroku v exaktných vedách a technike začína oddávať titánskemu pocitu. Boh je deistami odsunutý do zhovievavého starobinca, aby prenechal ľudskému géniovi starosť o chod sveta, ktorý kedysi stvoril a ktorý teraz človek ide vylepšiť. Kresťanské náboženstvo sa stáva smiešnym a svojimi požiadavkami pokory, zbožnosti a odriekania irituje osvietencov. Predmetom ich obdivu prestáva byť transcendentné absolútne bytie a začínajú zbožšťovať schopnosti človeka. Pohŕdanie temnou minulosťou ide ruka v ruke s očakávaním pozdvihnutia človeka, do netušených výšok. Anglickí liberáli a slobodomurári, francúzsky encyklopedisti alebo nemeckí ilumináti, tí všetci začínajú šíriť antikristovské nálady, ktoré vyvrcholia počas Francúzskej revolúcie apoteózou bohyne Rozumu a Humanity. Človek sa stáva mierou všetkých vecí a predmetom uctievania. Je vynájdený nový terminus technicus „ľudské práva“, ktoré sú paradoxne koncipované ako niečo fundamentálneho, nepotrebujúceho transcendentné zdôvodnenie, čo pripomína baróna Munchhausena vyťahujúceho seba samého za vlasy z bahna. Človek si sám udeľuje svoje práva, čo sa dá interpretovať ako sebapotvrdenie božstva človeka. Vizuálny pandant k tomuto aktu by sme mohli nájsť v revolučnej sebakorunovácii Napoleona pred pokoreným pápežom. Antropocentrizmus ako antikristovské určenie novoveku je dnes taký rozšírený, že na jeho nespozorovanie by sme potrebovali značnú dávku ignorantstva. Človeko-boh ako ho nazýva Dostojevskij, začína vehementne preberať božské úlohy a domáha sa božského postavenia. Zabíja nenarodené deti, posiela starcov na smrť, fušuje do tajomstva zrodu života, klonuje a zliepa bunky nadšený svojou všemohúcnosťou. Neprejde deň, aby nám v médiach rozžiarení felčiari neoznamovali ďalšie pokroky, vo vytváraní biologických ohavností. Za to si nárokuje človek večnú mladosť, nedotknuteľnosť svojich nálad a chúťok, pravda ak to nie sú temné náboženské chúťky, neobmedzenú slobodu, blahobyt, ašpiruje na prekonanie časovo-priestorových obmedzení a opája sa ovládnutím vesmíru, oddávajúc sa fantáziám o mimozemských civilizáciách, v ktorých sa človeko-boh domohol ešte výnimočnejšieho postavenia ako pozemšťan. Ak ešte aj verí v nejaké zásvetie, tak ho plne angažuje do svojich služieb, rozkazuje mu, domýšľa si a interpretuje ho tak, ako by vzniklo len kvôli nemu a on bol jeho hlavným naplnením. Staručký Boh sa v jeho predstavách kloní pred ľudskými právami a odvoláva všetky svoje netolerantné a fašizoidné nekorektnosti. Človeko-boh sa k nemu s tolerantným úsmevom skláňa a odpúšťa mu, prevracajúc tak prvé prikázanie naruby. Ľudské nedostatky zapríčinené prvotným pádom sa stávajú božskými vlastnosťami. Vzbura proti Bohu už nie je trestuhodná ohavnosť, ale hľadanie identity a pravdy. Sexuálna náruživosť už nie je otročina nehodná pána tvorstva ale dar. Hedonizmus už nie je opovrhnutia hodná úbohosť, ale schopnosť žiť naplno. Byť človekom už nie je púť slzavým údolím ale božský vzlet slobody. Človeko-boh triumfuje, je normou, je bez poškvrny a konečne odhalil, že je dokonalý. To len tisícročia ho klamali o jeho úbohosti. Vidíme ľudskú šelmu v jej drzosti a pýche ako lezie z bahna a vyhrieva sa na slnku vlastnej sebalásky. Zbožštenie človeka je prvým a najdôležitejším znakom presvedčujúcim nás o antikristovstve dnešnej doby.

Ekléziofóbia

Druhým znakom, dopĺňajúcim prvý, je všadeprítomná ekléziofóbia, strach z Cirkvi a nenávisť k nej. Potom ako sa sám ustanovil za boha a oddal sa sebaklaňaniu, musí sa človek vysporiadať s nepohodlnou konkurenciou. Tou je v prvom rade Kristus, ktorý si nárokuje božstvo. Keďže ho ale človek nemôže vnímať vlastnými zmyslami, tak mu nerobí problém poprieť jeho existenciu a vymazať ho z mysle. Je tu však ešte Cirkev, mystické telo Kristovo a tu už začínajú problémy. Tento živý organizmus, ktorého existenciu nie je možné poprieť, stelesňuje v očiach antikristov nemiznúceho Krista, ktorý odmieta uznať božstvo človeka. Nervozita, ktorú Cirkev vzbudzuje u týchto ľudí má metafyzický základ, aj keď sa práve toto snažia jej nepriatelia popierať a tvrdia, že príčinou ich averzie je svetská stránka Cirkvi. Najlepšie sa dá táto iracionálna averzia sledovať na zotrvačnosti proticirkevnej hystérie,ktorá pokračuje napriek neustálej liberalizácii Cirkvi a jej permanentnej ústupčivosti. Zmeny, ktoré zasiahli Cirkev po II. vatikánskom koncile boli tak masívne, že by z hľadiska strategického uspokojili každého mocichtivého bojovníka tak, aby nad Cirkvou mávol rukou a povedal si: tak títo mi už nič neurobia. Výsledok je však naprosto odlišný. Nenávisť nielen, že neslabne, ale naopak, ako by naberala na intenzite. Zo všetkých strán sa na Cirkev valí z médii špina, akú si nepamätáme snáď ani z dôb reálneho socializmu. Ak žiadna racionálna diskusia ani ústretový skutok nie je schopný zastaviť toto besnenie, tak musíme nutne usudzovať na mimoracionálny motor tejto vášne. Keďže záujmy politické a ekonomické radíme k racionálnym a cirkevný vplyv na ekonomiku a politiku sa rovná takmer nule, zostáva nám ešte, ako potencionálna pozemská neracionálna motivácia, motivácia estetická. Ani tu však nevidíme zdroj tejto averzie. Antikrist sa rád zaoberá hmotným umením cirkevným, zbavujúc ho sakrálnosti a kochajúc sa jeho ľudskými tvarmi v galériach. Zostáva teda už len zdroj metafyzický, neprístupný akýmkoľvek argumentom, pretože jeho cieľom je zničiť Cirkev ako mystické telo Kristovo a zaujať jej miesto. Akýkoľvek kompromis je pre Antikrista nemožný. Táto tendencia je taktiež stará ako novovek sám a je jeho erbovým znamením. Od samého počiatku novoveku sa dá sledovať boj proti tomuto telu Kristovmu, vo forme ničenia kláštorov, vraždenia kňazov, zneucťovanie rehoľníčok, tupenia sviatostí a podobne. Tieto akcie majú punc nefalšovanej satanskej nenávisti. Ako nazvať napríklad takýto výlev dr. Luthera, v ktorom priznáva, že sa nemá silu modliť a uprednostňuje preto aspoň nenávisť: (citujem) „Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem : Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo!“ (koniec cit.) Od slov nie je nikdy ďaleko k činom a protestantské plienenia, pri ktorých sa šliapalo po hostiách a zneucťovalo sa Božie telo nedali na seba dlho čakať. Celé dve storočia nasledujúce po Lutherovom vystúpení boli vyplnené náboženskými vojnami a bojom proti Cirkvi. V osvietenom 18. storočí už nenávisť voči Katolíckej Cirkvi, ako neporušenému reprezentantovi pravého kresťanstva, vypukla naplno. Voltaire volá: „Zničte nehanebnicu,“ a myslí tým práve Cirkev. Jeho slovám s úctou načúvajú stovky osvietenských intelektuálov a počas Francúzskej revolúcie sa ich pokúsia naplniť. Od čias starorímskych prenasledovaní nebola Cirkev tak ponížená. Odvtedy Cirkev čelí frontálnemu útoku na svoju holú existenciu. Všetky duchovné prúdy vzniknuvšie ako myšlienkovo nové a nemajúce kontinuitu s prednovovekými dobami, si kladú ciele, ktoré napomáhajú tejto snahe. Môže niekto vymenovať tzv. -izmy a nenaraziť pri nich na jeden a ten istý leitmotív - ekleziofóbiu? Liberalizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus, osvietenský despotizmus, deizmus, panteizmus, agnosticizmus, empirizmus, pozitivizmus atď. atď., tie všetky a mnohé ďalšie obsahujú implicitne snahu o ovládnutie, pokorenie a logicky domyslené, zničenie Cirkvi. Ak svoj zámer hneď aj nerealizujú, tak je to z toho dôvodu aký uviedol aj Thomas Jefferson, otec zakladateľ Spojených štátov, keď sa mu nejaký iný slobodomurár sťažoval, že na území oslobodených kolónií, hlavne v Marylande, sa začínajú objavovať jezuiti. Povedal, že ich tiež nenávidí a najradšej by ich vyhnal, ale zatiaľ sa to nedá, pretože revolúcia deklarovala slobodu vierovyznania. Snáď neskôr. Snaha zničiť Cirkev sa vlečie celým novovekom a ak by sme si ju od tejto doby odmysleli, zistíme, že by veľa z jej duchovných dejín nezostalo. Táto snaha tvorí jej kostru a dáva vlastne novoveku zmysel. Novovek je skutočným vekom emancipácie od Krista a jeho Cirkvi a logicky teda antikristovským vekom.

Záver

Na záver by som si dovolil povedať, že zo všetkých príznakov antikristovstva, ktoré boli uvedené vyššie, by sa dalo usudzovať skôr na to, že doba Antikristova sa povážlivo približuje a nie žeby tu ešte nebola, a že možnosť totálneho zvrátenia antikristovského trendu nie je príliš pravdepodobná. Je možné, že Cirkvi sa podaria ešte čiastkové výťazstvá, ale vrátiť situáciu do stavu, v ktorom by platilo cirkevné učenie ako spoločenská norma, na nejakej veľkej geopolitickej ploche, sa asi nepodarí. To však je všetko v rukách Božích. Sv. Augustín píše v Božom štáte o konečnom odviazaní diabla na konci čias, ktorému bude predchádzať príchod Antikrista: (citujem) „Na konci ho odviaže Boh, aby boží štát na veľkú chválu svojho Vykupiteľa, Osloboditeľa a Pomocníka uvidel nad akým mocným nepriateľom zvíťazil. Čím sme v porovnaní s tými budúcimi svätými a veriacimi? Na ich skúšanie bude odviazaný tak silný nepriateľ, s ktorým my, hoci teraz je priviazaný, zápasíme uprostred toľkých nebezpečenstiev.“ (koniec cit.) Toto posledné prenasledovanie, ktoré prevedie diabol skrze Antikrista a ktoré sme my možno neuzreli ešte ani v náznakoch, aj keď sa mnohí domnievajú, že obludnosti 20. storočia sú natoľko omračujúce, že vystačia na vykreslenie týchto budúcich dní. Domnievam sa, že skutočnosť bude omnoho tvrdšia a že konečné účtovanie Antikrista s Cirkvou a kresťanmi prekoná aj hrôzy minulého storočia. Pre veriaceho kresťana je tu však dvojitá útecha. Na jednej strane môže ďakovať Bohu, že tie hrozné skúšky sa mu vyhnú, pretože kto môže povedať dopredu ako by obstál v ohni prenasledovania? A na strane druhej ak ho dostihnú, môže sa utešovať práve slovami sv. Augustína: „Čím sme v porovnaní s týmito budúcimi svätými?“, v nádeji, že aj on bude k nim počítaný. Preto by som si dovolil na záver zhrnúť tento neoptimistický príspevok skromnou radou: netreba podceňovať Antikristov vplyv na dnešnú dobu, ale zároveň netreba podliehať panike, pretože Cirkev má od Boha víťazstvo sľúbené a ani Antikrist, ani Satan jej ho nemôžu vziať. Upraveny uryvok z prednasky, ktora odznela na konferencii Te Deum z 25.11.06 v Brne, autor B. Michalka.


Podobná témata

Ekumenismus

"REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA." | Přihlásit/Vytvořit účet | 29 komentáře | Search Discussion
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: Identita Antikrista (Skóre: 1)
Vložil: foxovec v Sobota, 17. květen 2008 @ 20:03:40 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Identita Antikrista
Autor: Richard M. Bennett
Obsah: 

Pápež Ján Pavol II, ako držiteľ titulu námestník Krista, zasvätil 25. marca 1984 celý svet Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu.[1] Takýto sľub oddanosti, ak je daný ľudskému stvoreniu, porušuje prikázanie Pána, „Ja som Hospodin, tvoj Bôh, nebudeš mať iných bohov predo mnou.“ Z väčšej časti ostal kresťanský svet ticho ako vtedy, tak aj dnes. Pápežov oficiálny akt, ktorým krikľavo opovrhol prvým prikázaním, mal varovať kresťanov, že zatiaľ čo pápež o sebe tvrdí, že je Kristov vikár[2], v skutočnosti sa Kristovi protiví tým že sa stavia na jeho miesto a takisto si prisvojuje Kristov úrad kňaza, proroka a kráľa. To, že dokumenty odhaľujú, že pápež Pius XII. mal účasť na Hitlerovej vláde teroru a smrti[3], by malo vzbudiť v kresťanoch otázku, či ich oči nevidia v úrade pápežstva líniu ľudí, ktorých Písmo označuje ako „človek hriechu“ – pretože práve pápežstvo dáva titul Kristov vikár svojmu úradu pápeža.

História ukazuje, že titul “Zvrchovaný najvyšší kňaz” bol udelený rímskemu biskupovi vladárom Justiniánom v šiestom storočí.[4]  To dokumentuje skutočnosť, že úrad “zvrchovaný najvyšší kňaz” Rímskokatolíckej cirkvi, ktorý existuje už skoro 1500 rokov, má pohanský pôvod, zatiaľ čo Biblia vyhlasuje len jedného zvrchovaného najvyššieho kňaza a to Pána Ježiša Krista. Jediný ďalší, o ktorom ešte Písma hovoria, je ten, ktorý predstiera, že je zástupcom za Pána Ježiša Krista v Jeho úradoch, zatiaľ čo v skutočnosti stojí proti nemu – jedným slovom Antikrist. Pohanský vladár Justinián takisto preniesol na biskupa cirkvi v Ríme univerzálnu správu nad celým kresťanským svetom.Vtedy sa biskup cirkvi v Ríme stal známy ako pápež a tým vystúpil na pozíciu duchovnej hlavy pohanského Rímskeho impéria. Už len samotná autorita tohto historického faktu by sa mala chápať ako jasne označujúca antikrista.

V roku 800 po Kr. Charlemagneho víťazstvá a neúnavné aktivity ukončili budovanie “Summum Pontifex” a tým vzniklo “Sväté Rímske impérium” stredovekých a moderných čias.[5] V súčasnosti, keď Európska únia získala postavenie „Zvrchovaného najvyššieho kňaza“ v duc*****m a civilnom živote, dokonca aj sekulárne médiá vidia nápis na stene. A preto Sunday Telegraph vo svojom vydaní z 25. augusta roku 1991 hovorí, “Ak európsky federalizmus vyhrá, potom bude EK [Európska komunita] skutočne impériom. Bude mu síce chýbať vladár: ale zato bude mať pápeža...len veľmi ťažko si môžeme myslieť, že Wojtyla [pápež Ján Pavol II] si to neuvedomuje. ” Toto je ten istý veľkňaz a cirkevný štát, ktorý je „odiaty purpurom a šarlátom a bol pokrytý zlatom a ozdobený drahým kamením a perlami.”[6] A pápež presne v tomto cirkevnom štáte tvrdí, že sa na neho nevzťahuje žiadna morálna ani civilná autorita, “Prvú Stolicu nikto nesúdi.”[7] Ak kresťania rozumejú tomu, že sa na históriu musia pozerať z biblického pohľadu, potom tieto udalosti terajšej histórie nemôžu ostať nepovšimnuté.

V roku 1798 po Kr. zasiahla “smrteľná rana” zo Zjavenia 13:3 domnelého “Zvrchovaného najvyššieho kňaza”. Francúzska armáda odviedla pápeža preč do exilu. Ale Písma tiež vykreslili, že rana má byť uzdravená a nakoniec bude celý svet znova nasledovať šelmu, ktorej hlavou je tento domnelý “Zvrchovaný najvyšší kňaz”. Proroctvo sa živo naplnilo v konkordáte z roku 1929, ktorý uzavreli pápež a Mussolini a tým znova ustanovili pápežstvo ako suverénnu civilnú moc a dostalo aj majetok nielen vo Vatikáne, ale aj na siedmich pahorkoch Ríma. Historické fakty týkajúce sa geografie zodpovedajú Zjaveniu 17:9, “sedem vrchov, na ktorých sedí žena” (Zjavenie 17:9). Intrigánske triky Pia XI. zachytené v konkordáte z roku 1929 jasne svedčia o tom, že “Suverénny najvyšší kňaz” tejto “ženy” nie je nikto iný ako Antikrist. Teraz, keď je už rana uzdravená, dokonca aj evanjelikálny svet nasleduje tento mocný systém, čo je tak očividné podľa toho, že vedúci evanjelikáli kapitulovali pred “Suverénnym najvyšším kňazom” tým, že podpísali “Evanjelikáli a katolíci spolu” I a II.

Historické okolnosti týkajúce sa príchodu a charakteru Krista sa tak jasne zhodovali s proroctvami, že v minulosti za to Pánov ľud chválil Jeho meno. Práve tak mu Pánovo stádo ďakovalo za to, že jasne vykreslil Antikrista.

Prvé biblické oznámenie evanjelia bolo ako rozsudok nad Hadom-zvodcom a takisto aj opis nepriateľstva, ktoré malo existovať medzi pravým Semenom a Satanovým semenom. A preto už v Genesis 3:15 sa dá vidieť prvý kontrast medzi Kristom a Antikristom tak, ako zazneje v prehlásení evanjelia, “A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu.”

Prorok Daniel nám dáva ďalší pohľad na totožnosť a časovanie príchodu toho, ktorý sa protiví Najvyššiemu Bohu. Štyri svetové ríše sú vykreslené ako štyri zvieratá a štvrté zviera je Rímske impérium. Z tejto štvrtej a poslednej svetovej mocnosti vyrastie jedenásť rohov (mocenských vlád). Jedenásty, ktorý je systémom plným prenasledovania, je rímsky. Časový faktor, “času a čias a do polovice času” (1260 rokov), ukazuje na to, že ten, o ktorom sa tu hovorí, je dynastia panovníkov a nie jednotlivec. O ňom dáva Písmo túto definíciu:  “A bude vravieť slová proti Najvyššiemu a unaví svätých Najvyšších...” (Daniel 7:25). Vláda tohto panovníka je opísaná ako pretrvávajúca až kým nebude nahradená “večným kráľovstvom”, “ktoré bude dané ľudu svätých Najvyšších” (7:27). Podľa opisu Písem tento jedenásty alebo rímsky systém vlády je poslednou veľkou vládou predtým, než sa vráti Kristus. História ukazuje, že postavenie hlavy tejto jedenástej mocnosti, ktorá vyrastie z pohanského Rímskeho impéria, bolo presunuté vladárom Justiniánom na biskupa cirkvi v Ríme. Toto postavenie, titulované ako “Zvrchovaný najvyšší kňaz”, je už po stáročia známe ako pápežstvo Rímskokatolíckej cirkvi. Žiadny svetský systém moci nemôže súperiť s jeho starobylosťou. Aj keď dostalo “smrteľnú ranu” v roku 1798, pápežstvo je politickým mocenským systémom už skoro 1500 rokov.

Rímski pápeži sú svetskými nezávislými vládcami. Vlastnili územia, vyberali dane, vyhlasovali zákony a 667 rokov prenasledovali pravú nevestu Krista prostredníctvom inkvizície, ktorá na uplatnenie sily používala svetské vlády. Tieto historické fakty by mal každý dnešný kresťan rozvážne chápať.

Samotný Pán potvrdzuje fakt, že nastane presne stanovené naplnenie v úlohe Antikrista, keď prehlásil, “ide knieža tohoto sveta” [8] Tak podobne Kristus povedal, “Ja som prišiel v mene svojeho Otca, a neprijímate ma; keby prišiel iný vo svojom vlastnom mene, toho prijmete.” [9] Ján, ten milovaný, nasledujúc Majstrove šľapaje dôrazne tvrdí, “ako ste počuli, že prijde antikrist...” [10]  Ján potvrdzuje to, že aj keď existovali prítomní odporcovia Krista (mnohí antikristovia), tieto opozičné sily sa nakoniec skoncentrujú v jednom celku.

Od čias prenasledovania v prvej cirkvi, cez prenasledovanie Vaudoisa, až po inkvizíciu a reformáciu, praví veriaci rozumeli aj Kristovmu úradu a takisto aj falzifikátu, Antikristovi. Horlivosť a odvaha mnohých martýrov bola založená na ich odhodlaní odolať Antikristovi. Avšak dnes už je to “nábožensky správne” priznať vlastnú nevedomosť, čo sa týka identity Antikrista. S rastom ekumenického hnutia, je naliehavo nutné znovu získať chápanie biblického proroctva, ktoré sa odohrávalo v minulosti a ktorého naplnenie pokračuje dodnes a nielen ho jednoducho odsunúť do budúceho kataklizmického obdobia.

V protiklade k tomu, veriaci minulosti rozoznali rímskokatolícku inštitúciu ako “Satanov trón” a Antikrista. Túto identifikáciu poznali a vyslovovali dokonca aj v stredoveku, okrem iných títo ľuďia: Dante Alighieri, John Wycliff, Ján Hus a Savonarola, počas reformácie: Martin Luther, William Tyndale, Ján Kalvín, Thomas Cranmer, Hugh Latimer, Nicholas Ridley, John Bradford a John Foxe, v 17. a 18. storočí: John Bunyan, prekladatelia biblie King James Version, ľuďia, ktorí vydali Westminsterské a Baptistické vyznanie viery; Isaac Newton, Jonathan Edwards, George Whitefield, John Wesley; a v nedávnejších časoch: Charles Spurgeon, biskup J. C. Ryle a Dr Martyn Lloyd-Jones. Všetci títo muži a mnohí iní rozumeli presnosti Písem, čo sa týka Krista aj Antikrista. Napísané slovo sa historicky naplnilo aj vo Svetle aj v temnosti. Vyplnené proroctvá spôsobili, že Boží ľud žasol nad múdrosťou svojho Pána. Dnes je to však “nábožensky správne” zdržať sa rozprávania o Antikristovi s výnimkou futuristických scenárov, ktoré sa aj tak nedajú analyzovať, pretože ešte nenastali.

Toto je uplatnenie “tolerančného princípu” dneška, ktorý úplne odstránil jednu hranu meča z presnosti a jednoznačnosti Božieho Slova. Takáto tolerancia vyznáva, že varovania Krista a apoštolov Jána a Pavla sa nemajú chápať historicky, ale skôr sa majú vidieť v nejakom budúcom náboženskom vodcovi, ktorý sa zjaví na konci posledných časov. Aj keď veľká časť moderného vyučovania Biblie predpokladá, že prichádzajúci Antikrist je budúci politický vodca, biblický Antikrist je na prvom mieste odpadnutý od viery – a až potom politický, z tohto mocenského miesta odpadnutia. Toto dokonale opisuje každého rímskokatolíckeho pápeža v jeho pontifikálnom úrade.

Tento dokument sa dotýka iba 2. Tesalonickým 2:3-12, ktorý je jedným z mnohých textov, ktoré odkrývajú Antikrista a slúži ako úvod ku iným textom.

Človek hriechu a syn zatratenia sú opísaní v Písmach.
Božie Slovo v 2. Tesalonickým jasne opisuje človeka hriechu a syna zatratenia. Ukazuje na čas a na miesto, kde sa objaví. Zreteľne tiež ukazuje cieľ a úmysel človeka hriechu.

I. Čas príchodu človeka hriechu (zhrnutie v bodoch)
A. Z tohto textu je možné vidieť, že dĺžka trvania človeka hriechu má dva odlišné parametre: vystúpi z odpadnutia, ktoré sa už rozvíja v čase, keď Pavol píše túto epištolu a táto istá apostázia nebude zničená až do druhého príchodu Pána.

B. Apoštol Pavol je znepokojený kvôli tomu, aby tesalonickí veriaci neboli zvedení myslieť si, že Kristov návrat môže nastať bezprostredne (verše 1-2).  Boli tu veci, ktoré sa museli stať predtým, než sa Kristov návrat mal stať možným a ponúka jasné vyučovanie o tom, čo sa musí stať najprv, konkrétne o zjavení “človeka hriechu”.

C. Spomína tri veci, ktoré sa týkajú času, kedy sa má objaviť.

1. Odpadnutie. (verš 3)

2. Odstránenie toho, čo bránilo zjaveniu sa “človeka hriechu”. (verše 6-7)

3. Úplný koniec “človeka hriechu”. (verš 8)

II. Podrobnosti týkajúce sa času, kedy sa má ukázať človek hriechu
A. Odpadnutie (verše 3 a 7)  “Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv neprijde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia" (v. 3)

1.      Človek hriechu sa má ukázať ako výsledok “odpadnutia” alebo ‘apostázie’ (“odpadnutie” po slovensky). Takže sa mala udiať apostázia veľkého rozsahu, ktorá mala viesť ku vystúpeniu “človeka hriechu”. Odpadnutie sa môže udiať len vo vyznávajúcej cirkvi Božej, pretože tu musí byť niečo od čoho sa odpadáva.  Zárodok tejto neprávosti, ktorá povedie ku tejto apostázii a zjaveniu “človeka hriechu”, už pôsobil za dní apoštola: “Lebo tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí” (v. 7). (Pozn. Odpadnutie od evanjelia nie je neverné vyznanie alebo ateizmus, ale skôr “pokrytectvo”, “zvod” a “tvárnosť pobožnosti”, vonkajšie oddanie sa a asketizmus, ktorý skrýva porušenosť za rúcho náboženstva.) Neprávosť v týchto dňoch dosiahla hrozivé rozmery.[11]

2.      Písma hovoria o “tajomstve pobožnosti”, “veľké je tajomstvo pobožnosti: Bôh zjavený v tele...” (1 Timoteovi 3:16). Naopak, vo verši 7 sa hovorí o presnom opaku, “tajomstvo bezzákonnosti”, odhalenie človeka hriechu, syna zatratenia.

3. Toto “tajomstvo bezzákonnosti” sa čoskoro malo viditeľne prejaviť v podobe človeka hriechu. Výsledkom tejto apostázie má byť “každý zvod neprávosti”.  Takéto odpadnutie sa má vyznačovať nie tak otvoreným nepriateľstvom, ale pokrytectvom a podvodom, ktorý sa pred svetom zdá byť spravodlivý a svätý. Apostázia je podľa definície dvojitosť a falošnosť, tiež vzdialenie sa od pravej pobožnosti a evanjelia a jeho prestúpenie.

4. Božie Slovo ukazuje, že odpadnutie, ktoré bolo v zárodku v čase apoštola, vyvrcholí v zjavení človeka hriechu.

B. Odstránenie toho, čo bráni jeho zjaveniu (verše 3 a 7)

1.      Existovalo niečo, čo zdržiavalo alebo bránilo zjaveniu sa človeka hriechu, prekážka, ktorá blokuje jeho vystúpenie. Všimnite si, že táto prekážka je vec, “to” vo verši 6 a osoba, “ten” vo verši 7.

2. Objavuje sa tu nezvyčajná zdržanlivosť na strane apoštola jasne odhaliť identitu tejto prekážky, aj keď si jasne uvedomuje, že tesalonickí budú chápať to, čo povedal “teraz to, čo zdržuje, viete.” Historické pozadie ku druhému listu Tesalonickým je načrtnuté v Skutkoch kapitole 17 vo veršoch 1-10. Tam sú vysvetlené udalosti, ktoré sa udiali, keď Pavol bol v Tesalonike predtým, než vznikol tento list. Vtedy Židia vzniesli politiké obvinenie proti Pavlovi a Sílasovi, “títo všetci robia proti nariadeniam cisára hovoriac, že je iný kráľom, Ježiš.” Toto nebolo náboženské obvinenie, ale vina pred „cisárom“, totiž voči Rímskemu impériu. Toto všetko bolo jasné apoštolovi aj veriacim v Tesalonike. Ak by apoštol napísal, že prekážkou je Rímske impérium, mohlo by sa zdať, že podporuje politickú vzburu. “Čo” z verša 6 a “ten” z verša 7 úplne jasne hovoria tesalonickým, že hovorí o Rímskom impériu a o cisárovi. Odhalenie človeka hriechu bolo okolnosťami zdržiavané skrze Rímske impérium a cisára, až kým títo nebudú odstránení.

3.      Aby sme teda poznali čas, kedy sa má zjaviť “človek hriechu”, musíme chápať celú pasáž (od verša 1 po verš 12) v kontexte. Človek hriechu je zjavený a objavuje sa skrze odstránenie toho “kto teraz zdržuje” (v.7). V predchádzajúcom verši Pavol pripomína veriacim “teraz to, čo zdržuje, viete.” Čo je teda to, čo títo veriaci mali poznať? Oni vedeli, že Rímske impérium riadilo všetko a každého, v mysli tesaloničanov Rím a len Rím zabraňoval. (Raní veriaci ako Tertulián a Hieronym boli o tomto presvedčení, viď dodatok.) Historické skutočnosti sú v súlade s poznaním toho, že je to Rím, ktorý zdržiava. Najprv cisár Konštantín I., presunul sídlo panovníka do Konštantinopolu. Tento presun otvoril každú príležitosť pre postup rímskych biskupov hľadajúcich moc. Vnútorná korupcia a externé tlaky zničili impérium. Až po rozložení Rímskeho impéria pápežstvo získalo prevahu nad civilnými autoritami a človek hriechu bol už viac zjavný. Toto bolo predpovedané v Danielovi, kapitole sedem, malý roh mal vystúpiť k moci po rozdelení Rímskeho impéria na desať kráľovstiev. Keď rímske pápežstvo nadobudlo nadvládu, ktorú predtým malo impérium, ľudia ako Vaudois už videli a rozoznali Antikrista. V celej histórii je len ťažko nájsť sled udalostí, ktoré by presnejšie zodpovedali týmto proroctvám ako práve táto.

C. Definitívny koniec človeka hriechu  “A potom bude zjavený ten bezzákonný bezbožník, ktorého Pán Ježiš zabije duchom svojich úst a zkazí zjavením svojho príchodu.” (v 8)

1.      Verš 8 hovorí o konci tohto zlostníka. Ten, ktorý mal byť zjavený, keď sa skončí pôsobenie cisárskeho Ríma, bude existovať, až kým ho nezničí dych Kristových úst a jasnosť jeho príchodu. Toto je jasný odkaz na druhý príchod. Pán v tomto verši predpovedá zničenie vlády “človeka hriechu”, Pánovo slovo ho zredukuje na nič. V posledný deň obnovenia všetkých vecí bude úplne a v každom ohľade zničený. Kristus bude zjavený ako sudca z nebies. Tento verš však zjavuje víťazstvo evanjelia aj medzitým. Apoštol opakuje Pánovu pravdu, o ktorej sa hovorí v Izaiášovi 11:4, "ale bude súdiť chudobných podľa spravedlivosti a bude trestať tichých zeme podľa spravedlivého práva, bude biť zem prútom svojich úst a duchom svojich rtov zabije bezbožného”.  Pánova moc bola vždy najväčšia v deň najväčšej potreby, keď prichádza na pomoc tým, ktorí sú núdzni a chudobní v duchu. Boží charakter v jeho milostivom evanjeliu je “duchom jeho rtov”. Počas celej histórie sa tento verš takto chápal a v tomto zmysle aj žil. Evanjelium je “mocou Božou na spasenie každému veriacemu.”[12] Počas histórie toto „evanjelium milosti“ víťazilo nad  “človekom hriechu“. Vaudois a Waldenskí, reformácia a všetky skutočné prebudenia sú svedkami toho, ako Pán bije prútom svojich úst a duchom svojich rtov. Jeho moc sa dá vidieť vtedy, keď sa smelo oznamuje jeho milostivosť a každý jednotlivec je spasený “ospravedlňovaní súc darmo jeho milosťou, skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi.”[13] Ak berieme zreteľ na obidve aplikácie tohto verša (víťazstvo evanjelia a Pánovo konečné víťazstvo), potom musíme prijať záver, že pojem „človek hriechu“ (ten bezzákonník) neukazuje na nejakého jednotlivca, ale vzťahuje sa na postupnosť jednotlivcov, ktorí sa držia na tomto mieste od pádu Rímskeho impéria až po druhý príchod Pána.

III. Miesto, kde sa človek hriechu objaví
" ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Bôh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.”(v. 4)

A. Objaví sa v “chráme Božom”. Apoštol opakovane používa slovo “chrám”, aby označil samotný Boží ľud. Napríklad “Ak niekto kazí chrám Boží, toho zkazí Bôh; lebo chrám Boží je svätý, ktorým ste vy.[14]  Toto svedčí o tom, že človek hriechu vyjde spomedzi Božieho ľudu ako výsledok odpadnutia, t.j. apostázy, ktorá je načrtnutá v predchádzajúcom verši.

B. Toto chápanie 4. verša podporujú katolícke zdroje

1.      Aj keď si to mnohí vôbec neuvedomujú, už po stáročia toto výnimočné tvrdenie a správanie prehlasujú a praktizujú pápeži Rímskej cirkvi.  Nasledovné ohromujúce tvrdenie pochádza z primárnych rímskokatolíckych zdrojov. Verše 4 z Písem učí, “...takže sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.” Definujúc slovo “Otec”, Katolícka encyklopédia hovorí, “…Svätý Otec je titul samotného pápeža. Boh Otec je prvá osoba požehnanej Trojice.”[15]

2.      Čo sa týka tohto “Svätého Otca”, Rímskokatolícka cirkev mu pripisuje nasledovné božské atribúty, “Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich...definitívnym úkonom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.”[16]  A “Rímsky pápež ‘má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší.’ ”[17] Okrem atribútu neomylnosti sa dá “najvyššia, plná, bezprostredná a univerzálna moc” dosiahnuť len cez všadeprítomnosť, ktorá je tiež božským atribútom. Oficiálne tvrdenia Ríma o božích charakteristikách vyvyšujú pápeža “nad všetko, čo sa zovie Bôh.

3.      Výstredne a bez zjavného trasenia sa rímskokatolícky úrad pápežstva sám v sebe napĺňa text z Tesalonickým a definíciu “Antikrista”. Je dôležité si povšimnúť, že grécke slovo použité pre antikrista v Biblii neznamená len jednoducho proti Kristovi, ale ešte dôležitejší význam je náhrada za Krista. To, že pápežstvo, v reálnom význame žilo tento obojstranný význam tohto gréckeho slova – ten, ktorý je proti Pánovi Ježišovi Kristovi tým, že vzbudzuje dojem, že je na jeho mieste – je viditeľné v jeho (pápežovej) snahe prisvojiť si Kristovu moc a postavenie jediného Prostredníka. Úplná a zvrchovaná moc patrí len Bohu-človeku Ježišovi Kristovi, ktorý jedná slobodne nad každým jedným v Jeho Cirkvi. Toto je dosvedčené v Efezským 1:22-23, “A všetko poddal pod jeho nohy a jeho dal za hlavu nado všetko cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý si naplňuje všetko vo všetkom.

4.      Rímskokatolícka cirkev si robí nárok na prevzatie jeho Božieho postavenia aj pre seba. Podľa jej oficiálneho učenia “...rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.”[18] On je ten najhorší a najväčší nepriateľ Krista, ktorý pod rúškom služby Kristovi, sa odvažuje podkopať jeho výhradné úrady tým, že si skryto uchvacuje jeho postavenie a moc.

IV. Poslušnosť mysľou a vôľou rímskemu pápežovi
A. Rímsky zákon vyžaduje poddanie rozumu a vôle tomu, “kto sa bude vydávať za Boha”. Oficiálny zákon Rímskokatolíckej cirkvi vyhlasuje nutnosť poddať Bohom darované schopnosti mysle a vôle nie samotnému Bohu, ale naopak, rímskemu pápežovi.

“Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.”[19]

Nielen, že sa toto vyžaduje, ale v kánone 1371 sa vyhlasuje, že následkom za neposlušnosť je “spravodlivý trest”.

B. Trúfať si zaujať miesto samotného Krista ako učiteľa, pastiera a kňaza a odvážiť sa konať ako v jeho osobe sa zjavne rovná tomu že, “sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.” Aj tak v dnešných časoch podľa dokumentov II. Vatikánskeho koncilu zostáva zvláštnym faktom, že toto je presne to, čo tvrdí pápežský Rím. Nejde tu len o tvrdenie; rímsky zákon ukazuje svoje zuby tým, že vymáha poddanie sa a vyhlasuje trest pre tých, ktorí ho neuposlúchnu.

V. Cieľ a úmysel človeka hriechu
A. Zdá sa, že apoštol Pavol úmyselne používa pojmy, ktoré zvyčajne hovoria o Kristovi ako napr. “zjavený”, “príchod” a “tajomstvo”, aby ukázal na účinkovanie človeka hriechu. Toto naznačuje, že Satanov plán je nahradiť Krista svojím vlastným človekom.

1. Stanovený cieľ je uvedený vo verši 4, “Ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Bôh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho jako Bôh a bude sa vydávať za Boha.” Toto je, ako to už bolo dokumentované tvrdenie a zákon pápežského Ríma. Verš 9 vykresľuje, ako sa má uskutočniť tento Satanov cieľ: “toho bezbožníka, ktorého príchod je podľa mocného pôsobenia satanovho so všetkou mocou a so znameniami a s lživými zázrakmi.” Človek hriechu mal prísť s každou mocou, znameniami a lživými zázrakmi a “s každým zvodom neprávosti.

2. Práve tak ako Pán konal zázraky cez apoštolov, aby potvrdil ich postavenie, tak aj Satan bude konať s antikristom, potvrdiac jeho údajné postavenie cez falošné zázraky vymyslené nato, aby porazili evanjelium. Človek hriechu je naraz falošná prezentácia Krista a aj kontrast k nemu. Pokúša sa okupovať jeho miesto, ale je mu úplne nepodobný a v opozícii proti nemu. Prisvojil si jeho miesto a jeho právomoci a pretože je vzdialený od toho, aby ho pravdivo reprezentoval, je predstaviteľom jeho najväčšieho nepriateľa. Tak ako Kristus jedná za Boha, tak aj človek hriechu jedná za Satana, ktorý ho aj skutočne používa práve pre tento účel, ako to hovorí text, že jeho príchod je “podľa mocného pôsobenia satanovho.”

B.     Cieľ a úmysel človeka hriechu je vyjadrený aj v jeho druhom mene, “syn zatratenia”. Odkazuje sa tu na Judáša, ktorý predstieral, že je učeníkom Krista aj vtedy, keď zrádzal Syna človeka cez znamenie lásky a lojality. Syn zatratenia je tajomný nepriateľ a pritom zdanlivý priateľ, veľmi známy dôverník a pritom zhubný nepriateľ, ktorý zrádza bozkom, zatiaľ čo aj pri tom hovorí, že slúži Pánovi a Majstrovi. Je to Judáš, ktorého príchod mal byť “podľa mocného pôsobenia satanovho”, “lživými zázrakmi”. Tí, ktorí sú pod ním, sú pod vplyvom “pôsobenia bludu.” Sami sa rozhodli tak, že “nepriali lásky pravdy”, ale radšej “si obľúbili neprávosť.” Takto teda Rímskokatolícka cirkev učí, že “...nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz...hlása...hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom...”[20] Vyžaduje to, aby ľudia cez svoje najvyššie schopnosti dali uznanie jej Najvyššiemu veľkňazovi, zatiaľ čo Písma jasne učia, že len Pán je Najvyšší.

Záver
Pre Rím má Najvyšší veľkňaz, ktorý údajne požíva “neomylnú učiteľskú autoritu”[21], ohromnú dôležitosť. Satan dobre vedel o hodnote a dôležitosti tohto jedného slova “neomylný”. Priniesol ho preto do Ríma, aby si ho oni mohli prisvojiť cez neomylné dekréty, neomylné koncily a neomylných námestníkov Krista. Je to tak rúhavé tvrdenie, že ak by sme nevedeli, že “ho Pán Ježiš zabije duchom svojich úst a zkazí zjavením svojho príchodu”, čudovali by sme sa, prečo ich nepohltila zem ako Kóracha, Dátana a Abírama. My, ktorí veríme Biblii, sa radujeme v neomylnosti Boha každej pravdy, ktorá je vyjadrená v jeho napísanom Slove. V tomto istom neomylnom Slove je zjavený “Boh každej milosti”[22], ktorý hľadá, nachádza a zachraňuje svoj ľud. Všetky údy Krista sú bezpečne v jeho ruke. Nikto ich odtiaľ nemôže vytrhnúť. Všetky úmysly Boha milosti sú neomylne stanovené. A všetci, ktorých Otec dal Pánovi Ježišovi Kristovi, budú určite privedení domov, aby hľadeli na Jeho slávu a videli Ho takého, aký je.

Nikto, len sám Boh, by nemohol vykresliť dopredu “tajomstvo neprávosti”, ktorým je pápežstvo Rímskokatolíckej cirkvi. Toto by človek nikdy nemohol očakávať; len Boh to mohol predpovedať. To, že sa objaví moc, ktorá tvrdí, že jedná za Boha, že je “ako Boh” a to uprostred kresťanskej cirkvi, opovrhuje Božou pravdou a smeje sa jeho vlastnej svätosti, prevyšuje ľudskú fantáziu. Porušenosť, podvod a falošné nároky, ktoré vládli nad svetom dlhé veky z toho istého mesta na siedmich vrchoch, kde pohanská Rímska ríša kraľovala cez vojenskú silu, je tak veľká, že ak by neboli jasne opísané Pánovým Slovom a videné v minulosti a nedávnej histórii, nebolo by možné, aby ich ľudia očakávali. Prorocký portrét zloby antikristovho systému je prejavom Božej inšpirácie Biblie a moci a autority nášho Pána a Boha.

Konečné slovo sa má ešte len naplniť. Je to rýchlo prichádzajúci návrat Krista ako je opísaný na konci devätnástej kapitoly Zjavenia. “Pretože pravdivé a spravedlivé sú jeho súdy, lebo odsúdil veľkú smilnicu, ktorá porušovala zem svojím smilstvom, a pomstil krv svojich sluhov na jej ruke. A povedali aj po druhé: Hallelujah! A jej dym vystupuje na veky vekov... Radujme sa a plesajme a vzdajme jemu chválu, lebo prišla svadba Baránkova, a jeho manželka sa prihotovila. A dalo sa jej, aby sa obliekla do čistého a nádherného kmentu, lebo tým kmentom sú skutky spravedlivosti svätých. A riekol mi: Píš! Blahoslavení povolaní k večeri svadby Baránkovej. A zase mi riekol: To sú pravdivé slová Božie.” (Zj. 19:2-3, 7-9)

Dodatok I
Komentáre raných veriacich ku textu v liste Tesalonickým

To, čo bolo vyššie načrtnuté, bolo tiež chápanie raných veriacich v tom, ako sa pozerali na text v 2. liste Tesalonickým.

Napríklad Tertulián (zomrel okolo roku 220 p.Kr.) a Hieronym (zomrel roku 419 p. Kr.), typicky pre raných veriacich jasne ukazujú na Rímsku ríšu ako na moc, ktorá zadržiava. Tertulián vo svojich spisoch, kde hovorí o tejto pasáži z 2. Tesalonickým, hovorí, že Božím chrámom je cirkev a že očakáva skorý príchod antikrista. Takisto tam opisuje cirkev, ktorá sa modlí za to, aby Rímska ríša vydržala čo najdlhšie, aby sa takto zdržal antikristov príchod. Podľa Tertuliánových vlastných slov, “Nemáme žiadnu túžbu, aby sme boli premožení týmito hroznými dalosťami a tým, že sa modlíme, aby sa ich príchod oddialil, dávame svoju podporu ďalšej existencii Ríma.” Hieronym sa pridŕžal pohľadu, ktorý bol typický pre jeho pôsobenie v štvrtom storočí a ktorý pretrval aj do piateho storočia a tento postoj vyjadruje spôsobom, ktorý je podobný tomu Tertuliánovmu, “On [Pavol] ukazuje, že to, čo zdržiava, je Rímske impérium, pretože kým nebude zničené a odstránené zo stredu podľa proroka Daniela, Antikrist dovtedy nepríde. Ak by sa rozhodol povedať to priamo, tak by bláznivo vyvolal zúrivé prenasledovanie kresťanov a potom aj rastúcej cirkvi.” V jeho epištole 121 (do Algasie) Hieronym formuluje svoj pohľad ešte jasnejšie, “A teraz viete, čo ho zdržuje, aby bol zjavený vo svojom čase, to znamená, vy viete veľmi dobře, aká je tá príčina, prečo Antikrist nemôže prísť hneď teraz. A Pavol ani nechce hovoríť otvorene o tom, že Rímska ríša má byť zničená, pretože jej vladári si myslia, že je večná... Pretože ak by otvorene a smelo povedal, ‘Antikrist nepríde, kým nebude najprv zničené Rímske impérium’ potom by nastala zdanlivo spravodlivá zámienka pre prenasledovanie prvej cirkvi.”

[1] “Pope John Paul II and the Collegial Consecration of 1984”, www.theotokos.org.uk

[2] The American College Dictionary (Random House, 1947) definuje slovo vikár ako “ten, ktorý koná na mieste iného”.

[3] Hitler’s Pope:  The Secret History of Pius XII, John Cornwell (New York, NY 10014: Viking, 1999).

[4] The Prophetic Faith of Our Fathers, LeRoy Edwin Froom (Washington DC: Review and Herald Publishing Assn., 1978) 4 vols. Vol I, pp. 511-517.

[5] Pozri Edward Gibbon, The Decline and Fall of the Roman Empire, Kapitola 15.

[6] Zjavenie 17: 4.

[7] Kánon 1404, Kódex kanonického práva, Latinsko-slovenské vydanie, Spolok sv. Vojtecha (1996).

[8] Ján 14:30.

[9] Ján 5:43.

[10] 1 Jána 2:18.  (Grécky text hovorí, že Antikrist má prísť.)

[11] http://www.iconbusters.com/iconbusters/lechery/current-lechery1.htm - Táto stránka obsahuje aj odkazy na Rímskokatolícke zdroje, ktoré ukazujú, že tajomstvo neprávosti už pôsobí.

[12] Rimanom 1:16.

[13] Rimanom 3:24.

[14] 1 Korintským 3:17; Efezským 2:21, 2 Korintským 6:16.

[15] The Catholic Encyclopedia, Robert Broderick, ed. (Nashville, TN: Thos. Nelson Inc., 1976) p. 217.

[16] Kán. 749, Par.

[17] Katechizmus Katolíckej cirkvi, (Spolok svätého Vojtecha v Trnave, 2. vydanie 1999), #937.

[18] Katechizmus, #882.

[19] Kánon 752

[20] Kánon 752

[21] Kán. 749, Par. 1

[22] 1 Petra 5:10


Richard Bennett, Berean Beacon. Internet web adresa je: http://www.bereanbeacon.org/ ;Zvukový server: http://members.xoom.com/bbradio E-mail: bereanbennett@juno.com alebo píšte na adresu: Berean Beacon, P. O. Box 395 , Vernonia, OR 97064. U.S.A.
Autor povoľuje kopírovanie tohto materiálu pod podmienkou, že nie je krátený ani nijako upravovaný. Tento dokument je voľne šíriteľný a kopirovateľný v nezmenenej podobe. Nemožno publikovať za účelom dosahovania zisku bez súhlasu autora, resp. prekladateľa.


http://nkz.reformace.cz/?p=4&pp=topic&string=31.5&id=00000039












Re: http://nkz.reformace.cz/docs/Zena_jedouci_na_selme.zip (Skóre: 1)
Vložil: foxovec v Sobota, 17. květen 2008 @ 20:06:31 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)

Kniha Žena jedoucí na šelmě? od Dave Hunta zdarma ke stažení: http://nkz.reformace.cz/docs/Zena_jedouci_na_selme.zip


Kapitoly z knihy "Žena jedoucí na šelmě?" od Dave Hunta; stačí kliknout a číst:

Žena jedoucí na šelmě? - 2. Důvody pro uvěření.

Žena jedoucí na šelmě? - 3. Velikonoční Spiknutí?

Žena jedoucí na šelmě? - 8. Nepřerušená linie apoštolské posloupnosti?

Žena jedoucí na šelmě? - 9. Neomylní heretici?

Žena jedoucí na šelmě? - 10. Neomylnost & Tyranie

Žena jedoucí na šelmě? - 11. Na které skále?

Žena jedoucí na šelmě? - 12. Nečistá matka

Žena jedoucí na šelmě? - 13. Svůdce duší

Žena jedoucí na šelmě? - 14. Neuvěřitelná metamorfóza

Žena jedoucí na šelmě? - 15. Nečistá Aliance

Žena jedoucí na šelmě? - 16. Vláda nad králi

Žena jedoucí na šelmě? - 17. Krev mučedníků

Žena jedoucí na šelmě? - 18. Pozadí Holocaustu

Žena jedoucí na šelmě? - 19. Vatikán, Nacisté a Židé

Žena jedoucí na šelmě? - 20. Povraždění Srbů

Žena jedoucí na šelmě? - 21. Vatikánské krysí stezky

Žena jedoucí na šelmě? - 22. Sola Scriptura?

Žena jedoucí na šelmě? - 23. Otázka Spásy

Žena jedoucí na šelmě? - 24. „Oběť“ Mše

Žena jedoucí na šelmě? - 25 Zrazená Reformace

Žena jedoucí na šelmě? - 26.  Apostásie a Ekumenismus

Žena jedoucí na šelmě? - 27.  A co Marie?

Žena jedoucí na šelmě? - 28. Přichází Nový Světový Řád



co s GS? (Skóre: 1)
Vložil: Marobud v Sobota, 17. květen 2008 @ 20:51:21 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Neměly by se tu zakázat příspěvky ve Slovesnštině?
Nemělo by se tu zakázat tapetování?
Pak by se tu možná dlao normálně diskutovat.





Re: co s GS? (Skóre: 1)
Vložil: Willy v Sobota, 17. květen 2008 @ 21:59:08 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Co s GS, Marobude?

Neměly by se tu zakázat příspěvky ve Slovesnštině? Neměly!
Nemělo by se tu zakázat tapetování? Mohlo, ale s patřičným zdůvodněním.
Pak by se tu možná dlao normálně diskutovat. Co to je, normálně diskutovat?!

A co takhle zakázat GS, když je pro tebe tak problematický? Tak zakážeme diskutovat. Anebo zakázat Marobuda? To jsou otázky, co? Odpovědí netřeba. Tož tak.

willy


]


Re: Re: co s GS? (Skóre: 1)
Vložil: Gojim (gojim@zoznam.sk) v Sobota, 17. květen 2008 @ 22:59:42 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Ahoj Willy,

Len doplnim ze Marobuda chapem. Pravda je strasne silna zbran. Kto raz Pravdu spoznal, aj ked ju mozno kvoli tradicii zavrhol, minimalne ho poznamenala. No a proti Pravde sa "zakazmi" bojovalo odjakziva, s cim ma rk historicky obrovske skusenosti ...

Ovsem zakernejsi prostriedok proti Pravde, je jej prekrucanie. To pouziva rk hojne. Toho prikladom su aj tie bludy a nezmysly v tom clanku z marianskeho zdruzenia TeDeum ...:-)))


]


Re: Re: Re: co s GS? (Skóre: 1)
Vložil: Willy v Neděle, 18. květen 2008 @ 12:55:10 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Ahoj Gojim,

áno, ľudsky je možno Marobuda chápať, no súhlasiť s ním je pre mňa nemožné a obecne je to nebezpečné. Chvála Pánovi, ktorý je Pravda, že každý boj proti Nemu je vopred prehraný, pretože Pán je víťaz.

Povedal by som však, že nepriateľ používa ešte oveľa lstivejší a zákernejší prostriedok, ktorým je mix pravdy a lži respektíve lož, ktorá sa pravde natoľko podobá, nakoľko ju ako lož odhalí iba Boh (v človeku). A táto satanova "pravda-lož" napokon odvádza veriacich od Boha, od Božích vecí a záujmov ku falošným bohom a náboženstvu, z ktorého svätých Pán Ježiš Kristus vyslobodil tým, že dal sám seba za naše hriechy (Ga 1:4). To sú tie satanovy hlboké veci, o ktorých hovorí Pán v knihe Zjavenia 2:24. Tož tak.

willy



]


Re: Re: Re: co s GS? (Skóre: 1)
Vložil: Marobud v Neděle, 18. květen 2008 @ 22:27:44 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
No teď mě kupodivu víc naštval hlavní článek , než tvoje reakce. Tak si říkám, co si asi pomyslí náhodný návštěvník těchto stránek, když vidí jak tu křesťané do sebe vzájemně ryjí. A nejde jenom o katolicko-protestanstkou polaritu, ale i třeba o názory na charismatismus.

A co se týče slovenštiny, mám takový pocit, že na Slovensku jsou extrémní názory častější, kdežto u nás je to lidem nějak víc jedno.


]


Re: Re: co s GS? (Skóre: 1)
Vložil: noname (cnemo@seznam.cz) v Pondělí, 26. květen 2008 @ 19:28:27 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Musím říci, že někteří notoričtí tapetáři mně také nebaví ale třeba nic jiného neumějí než opakovně vkládat názory jiných, třeba jim křivdím ale v tom množství odkazů jejich vlastní názor i dobrá myšlenka snadno zapadne.
Normální diskuze, Já si myslím, že s většinou lidí se dikutovat dá a mají co říci i když s nimi někdy nesouhlasím, nebo to vidím trochu jinak. Velmi si cením toho, že tito lidé nemají potřebu zatracovat víru bližního i když k ní mají výhrady. Zrovna tak tito lidé nemají ani potřebu tapetovat. :-) Není to tak trochu důvod k zamyšlení ?
Honza


]


Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: Eleazar v Sobota, 17. květen 2008 @ 21:39:17 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
.......bývalom vyvolenom národe.......

Neni žádnej bejvalej vyvolenej národ.



Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: oko v Neděle, 18. květen 2008 @ 10:10:57 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Jak se to vezme. Ve SZ to byl národ izraelský. V novém zákoně to Kristus rozšířil na všechny křesťany. My všichni, kteří vyznáváme Boha Abrahámova a usilujeme o vztah k Bohu, jaký měl Abrahám, jsme Abrahámovi potomci.


]


Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: Willy v Neděle, 18. květen 2008 @ 17:53:31 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
oko,

opět si něco popletlo - už mi to připadá jako tvůj zvlátní druh sportu. Národ Izraele od chvíle jeho vyvolení nikdy Bohem vyvoleným národem být nepřestal. Tím, že Kristus Boží vyvolení rozšířil i na pohany=národy, vyvolení Židů nezrušil - to se ti zřejmě snažil naznačit Eleazar. Ano dnes platí, že Židem není ten, kdo je jím (jen) tělesně, ale ten, kdo má srdce obřezané Duchem. Nicméně stále jsou tu dvojí potomci Abrahamovi - ti podle těla a ti podle víry.

A jestli nezměníš své smýšlení, které jsi ve výše zveřejněném komentáři předvedl, budeš se v budoucnu - až se začnou uskutečňovat nenaplněná Boží proroctví ohledně Hebreů - hodně moc divit, ostatně jako mnoho dalších lidí. Tož tak.

willy


]


Re: Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: oko v Neděle, 18. květen 2008 @ 20:16:35 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Willy
říkám ti to v dobrém. Nech soudy na Pánu Bohu.


]


Re: Re: Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRIS (Skóre: 1)
Vložil: Willy v Neděle, 18. květen 2008 @ 20:58:59 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Jaké soudy máš na mysli, oko?


]


Re: Re: Re: Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTI (Skóre: 1)
Vložil: oko v Pondělí, 19. květen 2008 @ 08:29:41 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Ve SZ to byl národ izraelský. V novém zákoně to Kristus rozšířil na všechny křesťany.

Kde z toho se dá vyčíst zrušení vyvolenosti pro Izrael, jak mi podsouváš?


]


Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE (Skóre: 1)
Vložil: Willy v Pondělí, 19. květen 2008 @ 10:54:13 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Vložil: oko v Neděle, 18. květen 2008 @ 10:10:57 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) Jak se to vezme. Ve SZ to byl národ izraelský...
Pokud jsem si to vyložil jinak, než jsi to myslel, pak se omlouvám. Ovšem minulý čas je čas minulý. Jestli jsi to myslel tak, že vyvolení se stalo v době SZ, ale v době NZ neskončilo, mělo by to být z tvého komentáře zřejmé. Tož tak.

willy


]


Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLA (Skóre: 1)
Vložil: oko v Úterý, 20. květen 2008 @ 11:52:46 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Tak to bylo nedorozumnění.

Římanům 11,17
Jestliže však některé větvě byly vylomeny a ty, planá oliva, jsi byl naroubován na jejich místo a bereš sílu z kořenu ušlechtilé olivy,

Národ izraelský samozřejmě nikdy nepřestal být národem vyvoleným. To my jsme byli naroubováni.

Římanům 11,24
Jestliže tys byl vyťat ze své plané olivy a proti přírodě naroubován na ušlechtilou olivu, tím spíše budou na svou vlastní olivu naroubováni ti, kteří k ní od přírody patří!




]


Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: BINENA v Pondělí, 26. květen 2008 @ 11:18:59 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
ANO, ALE STÁLE JSME JEN A POUZE NAROUBOVANÍ, a hlavně BŮH vé dary a povolání neodvolává .


]


Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: oko v Neděle, 18. květen 2008 @ 10:37:04 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Jako reakce na článek jsem čekal nějaké racionální argumenty typu: Tak to přece není, my to chápeme úplně jinak.

Ale jen únavné tapety, propagující zatemněnost mysli.

V článku mě zaujalo pár bodů:
 
Keďže spása nie je závislá podľa Luthera od skutkov a ani od lásky človeka k Bohu, je zbytočné nejaké skutky lásky a kult k Bohu konať.

Tak tady mají svůj původ názory mnohých na těchto stránkách. Ale je člověk hlásající nenávist, místo lásky a odpuštění, hoden následování pro křesťany???

Ako nazvať napríklad takýto výlev dr. Luthera, v ktorom priznáva, že sa nemá silu modliť a uprednostňuje preto aspoň nenávisť: (citujem) „Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem : Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo!“

Ekléziofóbie je výraz docela výstižný.

Novovek je skutočným vekom emancipácie od Krista a jeho Cirkvi a logicky teda antikristovským vekom.

Domnívám se, že mnoho věcí tomuto nasvědčuje.



Re: Re: REFORMACIA (Skóre: 1)
Vložil: rive v Neděle, 18. květen 2008 @ 15:33:40 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
To je mýlné chápání: skutky, už nejsou potřeba , to jako že klidně můžeš páchat vědomě zlo??!! , to si fakt myslíš? Oko zdá se ti, že je nějaký podstatný rozdíl v tom, že katolíci, kteří zdůrazňuji skutky, že by žili nějak světější životem než evangelikálové, kteří hodně kážou o milosti. Já myslím, že vše to je individuální, jedinec, od jedince. Je třeba si zdůraznit, že nejdůležitější je, že ani ty nejsvětější skutky nemohou nějak ovlivnit fakt – zasloužím si – nezasloužím si spásu. Všichni jsme hříšní. Je to pouze a jen Boží milost, ničím si ji nejde zasloužit. To myslím nepopřeš. Druhá věc je, komu je tato milost spasení nabídnuta. Všem. Kdo si uvědomí, že si ničím tuto milost nemůžou zasloužit a ve víře poprosí Krista, protože ví, že jedině Jeho milost – Jeho odpuštění hříchu, je může zachránit pro věčný život. Žádné dobré činy či zásluhy nám spásu nedobudou. Proto ten důraz na milost je důležitý. Kdo doopravdy vírou přijal Jeho milost o odpuštění hříchu, rozhodl se svůj život svěřit Ježíši Kristu se pozná podle toho, že žije nový život. To je automatika, je to přirozený znak života s Kristem. Mít Krista, znamená, že máš Jeho Ducha, mít Jeho Ducha znamená, že nemůžeš už až tak svévolně hřešit, dělat špatné věci. Žiješ nový život – spoléháš na Ducha svatého – to je, ptáš se Boha, co máš dělat, bojíš se ho zarmoutit vědomou neposlušností – proti desateru shrnutém v příkazu milovat Boha, milovat bližního, proti Božímu slovu. A pak je zcela pravdivé, co říká Jakub, řekněte mi tedy, co je to za víru, když nejsou skutky. Mít víru- znamená skutky.
Bůh má různé způsoby volání k sobě….. ale …. myslím, kdo patří Kristu ať katolík či nekatolík se pozná podle toho, že to myslí s Bohem vážně - žije novým životem, životem podle Ducha. A na tvém posouzení nechám, jestli katolíci žijí lepším světějším životem, když je vaše teologie tak soustředena na důraz dobrých skutků. Možná jo, klidně.
Bez Boží milosti jsme nic.
rive


]


Re: Re: Re: REFORMACIA (Skóre: 1)
Vložil: oko v Neděle, 18. květen 2008 @ 20:14:52 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Já nedělím lidi na katolíky a ostatní. Zařadit se mezi katolíky, nebo kohokoli jiného, není zárukou ničeho. Kristus nabízí spásu všem bez rozdílu. Odmítám tedy predestinaci, jako princip, že by si Bůh někoho dopředu určil ke spáse a jiného nikoliv. Spása je Boží milost, nezasloužená výsada, ale skutky jsou vyjádřením vztahu. Bez skutků není ani vztahu. Nelze tedy jejich význam podceňovat. Možná se díváme na věci stejně, jen z jiné strany.

Souhlasím, že kdo to myslí s Bohem vážně, žije nový život - život v Duchu.


]


Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: Hyperion v Neděle, 18. květen 2008 @ 21:09:52 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Oko, ten článek je opravdu zajímavý. Ohledně skutků jsme si to už několikrát vysvětlili. Otázkou je, jak je to s tou hierarchií. Pátrat v historii k tomuto tématu je hodně těžké. Osobně si myslím, že nejblíže původnímu uspořádání (ideálu) je uspořádání a správa, kterou dnes najdeme např. u pravoslavné církve, tj. jedna "centrálně" řízená církev na daném území (řekněme státu) a pak nějaké synody biskupů (patriarchů). Pro protestanty je hodně nepříjemná otázka, proč i v jednom městečku působí třeba 5 různých církví (denominací), které hlásají sola scriptura. I když bych byl opatrný s *****m, je v tom článku pořádný kus pravdy! Církve a církvičky, které vznikají (oddělují se) jsou neklamným znamením, že v protestantismu je leccos shnilého. Obvykle se tu mluví o neviditelné církvi Kristově, která zahrnuje všechny křesťany. Mám ale vážně pochybnosti o tom, že právě tato církev byla míněna jako sloup a opora pravdy.

Pokud chceme posuzovat Luthera, musíme se pokusit podívat se na dobu, ve které působil. Zdaleka to neomlouvá vše, co říkal (např. jeho antisemitismus je příšerný), ale aspoň pro naše uši hodně sebejistý, arogantní a nevybíravý styl projevu to vysvětluje. Výhodou ale je, že se po nikom nechce, aby bral Luthera jako nějak neomylného, svatého atp.

Jo, taky mě mrzí ten stále se rozšiřující zlozvyk tapetovat místo odpovědí. Docela by mě zajímalo, jak by zdejší nekatoličtí tapetáři reagovali, kdyby nějaký katolík používal stejný styl. Místo odpovědi několik odkazů na církevní dokumenty a knihy;-)


]


Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: oko v Úterý, 20. květen 2008 @ 12:06:37 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Hierarchie byla v církvi už od začátku. A myslím, že je to dobře, jinak nastoupí anarchie. Ale hierarchie musí být spojena s láskou a pochopením, ochotou naslouchat, jinak jsou pravomoci kontraproduktivní. Tak to alespoň cítím já v ŘKC. Nesmí chybět zpětná vazba a je třeba dbát více na kvalitu, než kvantitu. Biskup musí být především pastýř, až pak manažer, nebo cokoli jiného.




]


Re: Re: Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: Willy v Úterý, 20. květen 2008 @ 21:00:22 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
oko,

zase jsi něco popletlo. Na začátku žádná hierarchie v církvi nebyla. V církvi jsme všichni bratři, ratolesti, kněží a co se týče autority, ta pochází od Hlavy Těla - Církve a žádnou hierarchii nezakládá. Ano, jsou bratři, kteří vedou, kteří nesou před Pánem odpovědnost za církev apod., ale nejsou to žádní představení nebo nadřízení ostatních svatých, nad nimiž by měli panovat. Kdysi jsem v jednom vyučování četl, že staršovství je svým způsobem otroctví a souhlasím s tím. Pán Ježíš Kristus jako Hlava Těla - Církve nikdy žádnou hierarchii neustanovil a neustanoví. Chvála Pánu. Amen. Tož tak.

willy


]


Nenávist svědků Jehovova nebo Lutherova (Skóre: 1)
Vložil: rive v Neděle, 18. květen 2008 @ 15:46:44 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Asi ti budu muset věřit, že to co tady píšeš o Luterovi je pravda, když uvedeš alespoň zdroj, stránku už není až tak těžké dohledat, abychom se mohli podívat jestli třeba tato slova někdo nevytrhl jen z kontextu, a byla myšlena zcela jinak. Nechci ale vyvolávat diskuze o Lutherovi, protože mnoho o něm nevím, ale ten závěr z úvahy se mi zdá hodně přetaženy za vlasy. Snad už si někdy slyšel, že by luterán vynášel kletby – klel. Slyšel? Řeknu ti, co já jsem se setkala v životě, tak nejvíce s nenávisti vůči KC se pěstuje – vyloženě pěstuje u svědků Jehovova. Ale to hovořím o praxi v běžném životě, ne na nějakých diskuzích, ikdyž odkud máš jistotu, že např. nějaký nick …. plný nenávisti a tapet vůči KC není svědek Jehovův, že to je zrovna protestant, jen proto že to o sobě tvrdí. Kolik nenávistných luteránů si potkal ve skutečném životě, kteří by kleli. Kdo nejvíce lanaří katolíky z církve ven, jsou svědkové Jehovova, ti jsou úplně specialisté. Ti si přijdou až úplně domů za nimi, zahrají na nějakou citlivou strunu, nějakou špatnou zkušenost jedince s KC a mluví proti kléru, Marii, panenství, svatým, to nejčastěji, mají to naučené jako básničku, jsou perfektní a úspěšní. Katolíkům imponuje jim spořádanost Jehovistů, důraz na zbožný život, že neinklinuji k žádným excesům. Jsou snadnou kořisti pro sektu svědkové Jehovova, protože nejsou moc zběhlí v znalostech Písma. Kde se na ně s tou nenávisti v učení hrabe nějaký historický spis o Lutherovi. Je třeba se podívat i mimo tento portál, jak to v životě chodí. Vím to od bývalých svědků Jehovova, nejvíce jsou u nich bývalí katolíci. Asi možná než na Luthera by jsi se mohl kouknout i na učení a některé učitele svědků Jehovova, protože ti hodně pletou katolíkům hlavu a brojí proti Církvi.rive



Re: Nenávist svědků Jehovova nebo Lutherova (Skóre: 1)
Vložil: ares v Pondělí, 19. květen 2008 @ 13:39:17 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Ahoj Rive,

učení Svědků Jehovových je poměrně známé a obecně ostatními křesťany všech denominací nepovažované za křesťanské! Oni zas na oplátku nepovažují za křesťany nás! Potkávám často dvě svědkyně Jehovovi ráno na Smíchovském nádraží, když jdu do práce. Postávají na rohu a nabízejí svoji literaturu. Je mi jich vždy trochu líto, když vidím, že od nich si nevezme nikdo nic, kdežto u odpodál stojícího kamelota také zdarma nabízejícího deník Metro, je vždycky šrumec :-) Vždycky si řikám, že se u nich taky musim někdy zastavit, popovídat si o víře a případně jim darovat knihu C.S.Lewise "K jádru křesťanství"! Ze svědky Jehovovy má důvěrnou zkušenost také moje babička! Už jí lanaří několik let. Pravidelně se k ní stavují a ona, jak je hodná, je vždy pozve dál a diskutuje s nimi! Ona přesně jako ty obdivuje jejich morálku. Babička, povoláním profesorka, stále učí a mezi svými žáky má i dítě svědků Jehovových... Říká, že je to nejhodnější dítě ze třídy! Ale jinak u ní Svědci Jehovovy šanci nemají! Říká o nich, že jejich víra je příliš dětinská... Jak chcete také tvrdit doktorce přírodních věd, že Bůh stvořil zem před 7000 lety, když vědecké důkazy tomu odporují...

Co se týče toho článku o Lutherovi, jen chci zdůraznit, že se jednalo o konferenci Te Deum, tedy sdružení, které je úzce napojené na tzv. Lefébristy, což je společenství, které se s katolickou církví rozešlo a proto se nyní nachází ve schizmatu! Toto sdružení totiž odmítlo 2.vatikánský koncil a začalo světit vlastní biskupy. Toto sdružení se vyznačuje silným konzervatismem, odmítáním ekumenismu, neuznává dokonce katolickou mši po 2. vatikánu, atd. Mimochodem s tímto sdružením simpatizuje například pravoslavný kněz Libor Halík, zde známý jako Seraphin! Což vysvětluje jeho zdejší články označující současnou katolickou mši jako neplatnou... Všechno toto píšu proto, aby bylo jasné, že názory tohoto článku mohou být prezentovány, jako názory katolické a přitom katolické vůbec být nemusí...

S pozdravem ares


]


Re: Nenávist svědků Jehovova nebo Lutherova (Skóre: 1)
Vložil: ares v Pondělí, 19. květen 2008 @ 13:39:21 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Ahoj Rive,

učení Svědků Jehovových je poměrně známé a obecně ostatními křesťany všech denominací nepovažované za křesťanské! Oni zas na oplátku nepovažují za křesťany nás! Potkávám často dvě svědkyně Jehovovi ráno na Smíchovském nádraží, když jdu do práce. Postávají na rohu a nabízejí svoji literaturu. Je mi jich vždy trochu líto, když vidím, že od nich si nevezme nikdo nic, kdežto u odpodál stojícího kamelota také zdarma nabízejícího deník Metro, je vždycky šrumec :-) Vždycky si řikám, že se u nich taky musim někdy zastavit, popovídat si o víře a případně jim darovat knihu C.S.Lewise "K jádru křesťanství"! Ze svědky Jehovovy má důvěrnou zkušenost také moje babička! Už jí lanaří několik let. Pravidelně se k ní stavují a ona, jak je hodná, je vždy pozve dál a diskutuje s nimi! Ona přesně jako ty obdivuje jejich morálku. Babička, povoláním profesorka, stále učí a mezi svými žáky má i dítě svědků Jehovových... Říká, že je to nejhodnější dítě ze třídy! Ale jinak u ní Svědci Jehovovy šanci nemají! Říká o nich, že jejich víra je příliš dětinská... Jak chcete také tvrdit doktorce přírodních věd, že Bůh stvořil zem před 7000 lety, když vědecké důkazy tomu odporují...

Co se týče toho článku o Lutherovi, jen chci zdůraznit, že se jednalo o konferenci Te Deum, tedy sdružení, které je úzce napojené na tzv. Lefébristy, což je společenství, které se s katolickou církví rozešlo a proto se nyní nachází ve schizmatu! Toto sdružení totiž odmítlo 2.vatikánský koncil a začalo světit vlastní biskupy. Toto sdružení se vyznačuje silným konzervatismem, odmítáním ekumenismu, neuznává dokonce katolickou mši po 2. vatikánu, atd. Mimochodem s tímto sdružením simpatizuje například pravoslavný kněz Libor Halík, zde známý jako Seraphin! Což vysvětluje jeho zdejší články označující současnou katolickou mši jako neplatnou... Všechno toto píšu proto, aby bylo jasné, že názory tohoto článku mohou být prezentovány, jako názory katolické a přitom katolické vůbec být nemusí...

S pozdravem ares


]


Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: Elo v Neděle, 18. květen 2008 @ 18:36:55 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Myslím, že písať podobné články je v dnešnej dobe nie veľmi užitočné. Dokazovať, že ľudia robili chyby, netreba. Dokazovať, že na vine je len jedna strana, to je jednostrannosť.
.
Keby som vtedy žil, a naozaj videl to, čo videl Luther, nie som si istý, či by sa vo mne nevzbúrila krv takisto. O to viac, ak by som nebol vnútorne vyrovnaný /so svojím povolaním a pod,/. Chyby boli  naozaj na oboch stranáh. Keby v RKC bolo všetko O.K., sotva by bola reformácia. Iste, keby Luther, alebo ktosi v jeho okruhu bol svätý ako František z Assissi a pod., asi by reformácia prebehla iným spôsobom, a Cirkev sa mohla vyvíjať inak. Ale stalo sa, vec sa vyvinula tak ako sa vyvinula, a jedným z dôvodov môže byť, že to Boh dopustil. A ak Boh niečo dopustí, zrejme má aj svoj dôvod...
.
Nepochybujem, že reformátori mali dobrý úmysel. To, čo videli, nebolo ideálne, bolo to v mnohom zlé. Ale ako keď sa manželia rozvadia, nekonajú pod vplyvom rozumu, rozvážne, ale skôr pod vplyvom vášní, a to skôr tých negatívnych, zrejme toto sa stalo aj s spojitosti s reformnáciou. Ale to z oboch strán. Reformátori dosť rýchlo prestali na Cirkvi vidieť čosi dobré. A RKC vo svojej urazenej pýche nebola schopná skoro nič priznať. Čosi to predsa taký "sopliak" ako Luther, ktorý nie je nejakým kardinálom dovoľuje...!!!
.
A tak postupne sa začali obe strany vzďaľovať. POstupne mnohé veci, ktoré bolo storočia dobré, nielen nereformovali /neopravili, nedali na správnu mieru/, ale jednoducho odmietli, zrušili... NIjaké kňazstvo /hoci jasné, že apoštoli predsa len mali iné popstavene ako ostatní.../, nijakká tradícia, len Písmo /Sola Scriptura"... hoci v Cirkvi to tak nebolo celé vyše tisícročie, a Písmo bolo vlastne zápisom, výbero´m z tradície, a Biblia skoro do roku 400 vlastbne nebola uzavretá... a správny zmysel Biblie môžeme poznať len na pôde tradície/.
.
Nijaký pápež, autorita, všetci sme rovní, každý môže slobodne pod vplyvom Ducha Svätého pochopiť, čo mu Boh cez Písmo hovorí... A tak namiesto jedného pápeža bolo zrazu viac, a postupne ich vznikalo a stále vzniká viac a viac. Kým v starej Cirkvi, ak niekto chcel čosi presadiť, musel to obhájiť pred Cirkvou, v rámci celých storočí, mal oponentov, ktorí mu do toho hovorili /jeden človek sotva môže pochopiť celú hĺbku a šírku Písma, a tradície, Božieho zjavenia.../ Ale títo ľudia si trúfali. Cítili sa múdrejší ako všetci pred nimi. Ako celá tisícročná Cirkev, ako mnohí svätci, ktorí to premýšľali, meditovali, i hádali sa celé storočia. Zrazu bolo tých "neomylných" "pápeťov" na stovky... Každý zakladeateľ novej cirkvi, je vlastne "pápež" či nie?... De facto sa pasuje za neomylného...
.
A rušili sa ďalšie staré pravdy: Mariánska úcta netraba /hoci Cirkev na svojich konciloch, kde boli mnohí svätí, ju podporili/, svätých taktiež treba vyhodiť. Stačí Ježiš /hoci v starej RKC pochopili, že Boh chce, aby sa jeho deti spájali, navzájom podporovali, a prežívali spoločenstvo, a preto to nezavrhli.

Moddliť sa za mŕtvych - načo? /hoci RKC vedela, žeu Boha niet včera, dnes, u Neho je všetko prítomné, a preto teda nie?.../ Ikony? To je v SZ zakázané.../hoci Boh prišiel v obraze človeka Krista, a túto vec Cirkev legálne vyriešila na konciloch, dokonca v ťažkej dobe, keď proti ikonám bol aj sám byzantský cisár, napriek tomu sa hlavné postavy a svätci Cirkvi aj za cenu vyhnanstva zasadili, aby ikony z kostolov nevymizli.../... Podstatne sa skreslilo aj chápanie spovede, aj sv, prijímania a i. Skrátka, s úmývaním sa v mnohých veciach vylialo aj dieťa....
.
No aj na strane KC to vrelo. Samé kliatby. Takmer nič nepriznali /aspoň verejne/. Kritizovali /a právom/, len chýbal tu evanjeliový postoj, napr. "kto je prvý, nech je ako posledný", postoj vzájomnej lásky, úcty, pokory.... Všetko bolo len samá autorita, len honor, tituly, a žiaľ, často, peniaze... a známosti... Ale Cirkev sa postupne predsa, aj vďaka reformátorom pustila do toho, a predsa len začala čosi meniť. Asi toto Pán Boh chcel. Ak je totalita, ak sa Cirkev stane totalitou, prejavuje sa jednoducho ľudský prvok sebaistoty, pýchjy, zotrvačnosti, neschopnosti i neochoty meniť... Tak ako v SZ musel Boh dopustiť zajatie /Babylon, i Asársko/, hoci tým nezavrhol Izrael, ale ho takto začal "liešiť", podobe asi tu tá reformácia bola potrebná. Bolo to, podľa mňa , naozja úmyslené Božei dopustenie. Boh takto vychováva: necháva pôsobiž "Kôkoľ", ktorý človek zasial, teda následky svojich činov...
.
A tak tu máme pestrosť. KC aj pod vplyvom reformnácie je pokornejšia, nemá monopol, a uvedomuje si aj svoj podiel viny, dokonca ho priznala, čo svedčí o zmene postoja, a to by si mali všimnúť reformátori všetkých typov cirkví... Ale aj oni čosi predsa len menia. Aspoň podaktorí. Aspoň niektorí sú už schopní aj vidieť aj priznať dobré v tej KC... Dokonca považujú katolíkov aj za kresťanov /hoci na GS viac nie ako áno.../...
.
Všetko zlé je na niečo dobré. MNohí, ktorí to všetko voľakedy spískali, sú už u Boha. Presvedčili sa ako to je, kto má pravdu. Iste aj pykali za svoje chyby... Mnohí sa kajali, a Boh im rád odpustil. Takže: mali by sme aj my odpustiť, nepripomínať donekonečna staré hriechy, a vrátiť sa pekne k Evanjeliu. Ale nie podľa výkladu niekoľko tisíc cirkví, ale k tomu, čo nám bolo spoločné pred rozdelení.  Prestať blúzniť, že Cirkev bola počas celej doby od apoštolov až po reformáciu skazená, a že vlastne bola kdesi neviditeľná a cez nejakých neznámyh jednotlivcov sa nejako "popretĺkala" počas dejín.
.
Je jasné, že Kristus chcel Cirkev založiť. A sotva je reálne, aby dospustil že by jednoducho 1000 rokov nebola nikde /alebo že by tá cirkev bola niektorý zo siekt, skupín, hnití, kultov a pod., ktorých odsúdili a vylúčili na starých konciloch? A prosím vás, teda, ktorá?.../. Cirkev tu teda bola. A tak ako boli apoštoli jej hlavní nositelia zodpovednosti za jednotnosť.., v tom pokračovali biskupi. Netvárme sa, že sa môže ktosi jednoducho pasovať za biskupa bez spojenia s Cirkvou. Boh to síce - ako vidíme v praxi protestantizmu dopustil, lebo asi zrejme inak sa nedalo - ale to nie je normálny postup. Následnosť, legálnosť, patrí do Cirkvi. A
treba sa k nej vrátiť... Ako, to je vec druhá, skôr o tom rozmýšľať, ako sa neustále obviňovať zo starých hriechov...
.
Boh teda odpustil všetkým, ktorí si priznali svoju vinu, ale my ešte sme neodpustili, a stále rozvíjame /hlavne na GS/ donekonečna chyby. Chybou však bolo najmä trhanie Kristovho tela, Cirkvi. Nie je väččím pohoršením to, že sa navzájom nenávideli, viedli vojny... ako tie hlúposti, ktorá predvádzali nejakí príliš nevzdelaní mnísi s odpustkami /hoci aj s mlčanlivým súhlasom autorít.../?...  Nebolo väčším hriechom, bratia protestanti, ten nekonečný subjektivivzmus, ktorá spôsobil, že vlastne je spochybnená autorita ako taká v Cirkvi, apoštolský úrad, teda biskupský ako taký, a že bolo spochybnebné skoro všetko, lebo je toľko rôznych cirkví, že vlastne nikto z "neutrálov" nevie rozoznať, čo je pravda7... Nie je väčšie pohoršenie nejednota kresťanov  vzájomná zaujatosť, neustále vŕtanie sa v minulých hriechoch  ako mnohé tie chyby, ktoré sa RKC vytýkajú?.
.
Nenapodobňujeme stále spoštolov v čase, keď "sa hádali, kto z nich je väčší"? Nie sme ako farizeji, ktorí nie sú ochotní v druhej cirkvi /RKC/ vidieť nič dobré, lebo nezachovávajú naše "Sola Scriptura", uctievajú Pannu Máriu a kontaktujú so svätými v nebi a pod. Radšej ich treba obviniť zo špritizmu, z kultu Kráľovenj neba /Starého zákona a mimo všetkých súvislostí.../, z modloslužby /lebo sa klaňajú v Eucharistii Pánu Ježičovi, v ktorého prítomnosť veria... jak si to dovolľudú proti nám ?!!!/...
.
Naozaj si myslím, že "tam hore" mali za tých pár storočí "peknú zábavu" na nás, na kresťanoch. A zabávajú sa stále na nás najmú neveriaci, svet.... Mnohí by sa aj chceli stať kresťanmi. Lebo Kristus sa im páčí, aj Evanjelium, ale nepáčia sa im kresťania /Gándhi to povedal a i..../. / A komu by sa chcelo ísť do rodiny, ktorá je tak rozhnevaná, rozdelená ako kresťania?... /
.
Takže je o čom rozmýšľať. Nakoniec, som rád, že to niekto až tak prehnal s týmto článkom... Niekdy je treba vec prehnať, aby to kohosi vyprovokovalo k odpovedi. A možno aj ja som to nevystihol. Ale som rád, že ľudia sa zamýšľajú nad vecou aj z druhej strany. Lebo naozaj chyba je na oboch straných, na všetkých stranách, na strane ľudskej hlúposti, nedokonalsoti a hriešnosti. A stále byť iba sudcom iných /teda len sudcom RKC/, nezdalo sa vám to podozrivé na tomto blogu?...
.
Ja sa modlím, a budem veľmi rád, keď nastane opačný jav: katolíci budú obviňovať KC a poukazovať na klady protestantských cirkví, a naopak: protestanti budú schopní uznať aj pozitíva RKC a kritizovať vo svojej minulosti a prítomnosti aj svoje chyby...




















Re: Re: REFORMACIA - PRVY KROK K ZBOZSTENIU CLOVEKA A K VLADE ANTIKRISTA. (Skóre: 1)
Vložil: oko v Neděle, 18. květen 2008 @ 20:27:27 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
S takovými názory se mohu plně ztotožnit. Kéž bych se dokázal tak výstižně vyjadřovat.


]


svědkové jehovovi a KC (Skóre: 1)
Vložil: rive v Neděle, 18. květen 2008 @ 22:35:10 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
zvláštní ohledně svědků jehovova a zkušenosti s jejich učením, které je hodně o zášti k jiným křesťanským církvím žádná reakce - ticho po pěšině 




]


Stránka vygenerována za: 0.46 sekundy